Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Novú kapitolku od Tanandy venujeme Biggi a Nade. Užite si ju


Dobby

 

Severus Snape práve kráčal z večere vo Veľkej sieni. Čakala ho dlhá a náročná noc. S touto myšlienkou otvoril flakónik, ktorý vytiahol z vrecka a vyprázdnil ho. Keby ho to bezočivé dievčisko neurazilo a ešte k tomu pred celou triedou, tak by si možno ten trest odpustil a strhol by jej len body. Dnes mu to vôbec nevyhovovalo, bude ju musieť pustiť hneď, ako bude cítiť znamenie.

 

Zväčša to bolo okolo tej polnoci, až jednej hodiny ráno, keď sa mu rozpálilo znamenie. Ale vedel, že sa niečo chystá.

 

Temný pán už dlho neútočil, akoby vyčkával. Jediné, čo mi teraz zostáva je zistiť, na koho sa bude útočiť. A informovať Rád. Rád... nemyslel som si, že sa tam raz dostanem. A stal som sa presnou kópiou svojho otca.

 

Dnes som ukázal ako nenávidím Potterových. Aj keď to nie je pravda. Temný pán má svojich zvedov všade, ani študenti nie sú výnimkou.

 

Lili Potterová, si ale trest zaslúžila. Bola naozaj drzá, človek by u nej nečakal takú opovážlivosť. Hlavne, ak nie je dosť silná. Ako som počul a videl... nie je.

 

Elixír, ale zvládla bravúrne. To nikdy nepoviem ani nikomu nepriznám, ale má naozaj talent aspoň na to. Ten jej výraz tváre, keď som jej povedal, že podvádzala bol jedinečný. Vyzeralo to, akoby sa práve chcela rozosmiať.

 

Bolo jej to jedno, len ostatní v triede sa tvárili, že by sa  na mňa najradšej vrhli a zaškrtili ma. Zdalo sa, že ona sa pri tom bavila dobre.

 

Musí sa uznať, že nie je taká ako ostatní, je už od nich skoro o 2 roky staršia a predpokladám, že ju sem len donútili chodiť. Určite to bola Isabel. Čo by tu inak robila počas plesu, ako bola s ňou.

 

Určite tu nebola len kvôli mne, to by som bol hlupák, keby som si to myslel. Pozrel som na hodinky, bolo za minútu sedem a ešte tu nie je. Som zvedavý, akú výhovorku si vymyslí!

 

Hneď ako odbilo sedem hodín a päť minút sa ozvalo zaklopanie. Vstal som a išiel jej otvoriť. S buchotom som rozrazil dvere. Stála za nimi a usmievala sa akoby mala najlepší deň v živote.

 

Pozdravila sa a vošla. „Meškáte.“

 

„Áno trošku, ale veď päť minút nás nezabije. Večera bola vynikajúca, nemyslíte?“ spýtala sa ma to, akoby tu nebola za trest, ale len na bežný nezáväzný rozhovor.

 

„Tam máte fľašky s prísadami, skontrolujte ich, tie ktoré sú staré zneškodnite.“

 

„Isteže to nebude problém.“ Natiahla si rukavice a začala sa prehrabávať nádobami. Celú hodinu bolo ticho, až pristúpila ku stolu.

 

„Tak už to je, ešte niečo?“ spýtala sa to tak mimochodom, akoby mi robila láskavosť.

 

„Skontrolujem to, určite ste to nespravili poriadne, za taký krátky čas.“ Zobral som do ruky prvú nádobu a začal ju skúšať, nenechám ju ísť tak skoro. 

 

Keď som bol tak okolo tej desiatej nádoby, zacítil som ostrú bolesť. Nádoba padala, až sa roztrieštila na zemi. Celý obsah nechutnej látky sa rozlial po podlahe.

 

„Ste v poriadku?“ urobila krok ku mne.

 

Chladne som sa na ňu pozrel. „Do toho vás nič nie je. Okamžite si zoberte veci a vypadnite.“

 

„Fajn, dovidenia a peknú noc...vy prerastený netopier.“ To posledné zašepkala, ale teraz som nemal čas to riešiť, musel som za svojím pánom.

 

Obliekol som si plášť, zo skrinky vybral posledné dva flakóniky a vybral sa do noci. Bolo dosť chladno na september. Premiestnil som sa rovno na miesto, kde sa schádzali. Prešiel záhradnou bránkou obrovského domu a kráčal ku vchodu. Vošiel a zaradil sa do kruhu Smrťožrútov, ktorí tam už boli.

 

O chvíľu na to vošiel Pán zla. Impozantným krokom si sadol do svojho vyvýšeného kresla. Je to ako divadelné predstavenie. A o chvíľu prinesú hlavných účinkujúcich.

 

Hneď na to vošli traja Smrťožrúti a každý mal jedného člena rodinky. Teraz už zostávalo len uzavrieť si myslel a snažiť sa nepočúvať ten srdcervúci krik. Kým tam len stál a pozoroval dalo sa to zniesť, ale keď ho donútili zúčastniť sa!....To nenávidel!.... Celé noci mal potom nočné mory. Vedel, že im nemôže pomôcť, nešlo to, ale snáď teraz, keď je v ráde tak aspoň zabráni útokom, o ktorých bude vedieť.  

 

 

 

Ďalší deň za mnou. Keďže sa vyučovanie skončilo skôr, pobrala som sa do veže a začala som robiť domáce úlohy. Polmetrová práca od Snapa o účinkoch dokrvujúcich elixírov, ďalšieho pol metra od profesora Nora a ešte k tomu si naštudovať ďalšiu kapitolu s transfigurácie a čarovania. Nenazdala som sa a tri hodiny prešli ako voda a môj trest sa blížil. Zase prídem o polnoci do veže. Pretrela som si unavene oči a zamierila rovno na večeru a potom trest.

 

Cesta do žalárov bola prázdna, väčšina študentov bola vo Veľkej sieni. Približovala som sa k dverám kabinetu, keď som si všimla pás svetla na chodbe. Čudné. Snape nikdy nenecháva otvorené dvere do svojho kabinetu.

Pomaly som sa k nim priblížila a započúvala sa. Ticho. Cez špáru vo dverách som nikoho nevidela. Pomaly som odchýlila dvere. „Haló, profesor Snape?“ Ticho. „Je tu niekto?“ Dvere som otvorila do korán.

 

Čierna postava sedela zvalená v kresle. Hlava jej padala dozadu  a čierna vlasy stáli na všetky strany. Zavrela som za sebou a priskočila k nemu. Dýchal. No tep mal nepravidelný a rýchli. „Pán profesor!“ triasla som s ním. Nič.

 

Všimla som si fľaštičku od elixíru na stole. Vôňa z nej patrila povzbudzujúcemu elixíru. „Profesor! Severus!“ triasla som s ním. „Koľko ste ich vypili?“ Stále žiadna odpoveď.

 

Otvárala som poličku jednu za druhov. Elixíry. Konečne. Čítala som čmáranice na fľaštičkách. Neutralizačný elixír. Tu je. Rýchlo som mu ho naliala do krku. So zatajeným dychom som čakala. Pulz sa pomaly normalizoval a dýchanie sa upokojovalo.

 

Ruka mu vyletela ku hlave. Zastonal. „Tá hlava vás bude bolieť. Poďte pomôžem vám do postele.“ Prudko  sa na mňa pozrel. „Čo tu chcete?“ Videla som ako mu po tom pohybe prišlo zle. Rýchlo som vyčarovala vedro a čakala. Keď konečne vyprázdnil svoj obsah žalúdka, zopakovala som pôvodné. „Poďte,“ podoprela som ho a ťahala zo sebou. „Aké máte heslo?“ „Salazar.“ Zašepkal.

 

Časť knižnice sa odklopila. „Tak poďme.“

 

Bol ťažký. Väčšinu cesty som ho vliekla. Uvidela som posteľ. No tak ešte kúsok. Už som ho chcela položiť na posteľ, keď sa mu podlomili kolená a stiahol ma zo sebou.

 

 Ležala som pod jeho nevládnym telom. Zanadávala som. „Profesor?“ Zašepkala som mu do ucha. „Severus?“ ešte raz. Jeho ruky sa okolo mňa ovinuli.

 

Takto som si teda dnešný večer nepredstavovala. Mojich pár pokusov ho od seba odtlačiť dopadlo neúspešne. Tak som sa rozhodla čakať. Prešla asi hodina, keď sa prevalil na bok.

 

„Konečne.“ Zaúpela som. Rýchlo som sa pozbierala z postele a zadívala sa na muža ležiaceho v nej. Uvoľnená tvár naznačovala, že elixír zabral. Prikryla som ho dekou a rýchlo sa vytratila zo žalárov.

 

-------------------------------------------

Na druhý deň ráno sa obávaný profesor elixírov prebral s bolesťou hlavy. No po dlho čase sa cítil vyspatý a menej unavený. Prehrabol si vlasy a zadíval sa na strop. Snažil sa rozpamätať na udalosti posledného večera. Nepamätal si ako sa dostal do postele a už vôbec že by mal rozostlané. Pomaly sa postavil a zamieril do kúpeľne. Dúfal že dlhá sprcha mu pomôže.

 

Nemýlil sa bolesť hlavy ho prešla no spomienky sa akosi nevracali. Rozhliadol sa po miestnosti. Ako sa snažil ustlať posteľ, všimol si guču vlasov nevinne ležiacu na posteli. Hnedé. Ja nemám hnedé vlasy. Zamračil sa. Niekto ma musel priniesť do postele. Kto? Kto má hnedé vlasy? S učiteľského zboru nikto. Priblížil sa ku vankúšu. Tá vôňa. Tú poznám. Ale odkiaľ?

 

Pozrel sa na hodinky. To už je toľko? Rýchlo sa obliekol a utekal do kabinetu. Každú chvíľu mu prídu študenti na prvú hodinu. V kabinete našiel fľaštičku od elixíru. Keď ho ovoňal naplo ho od žalúdka. Spoznal ho. Musel ich vypiť včera najmenej päť. Hneď vedľa ležala iná fľaštička, bucľatejšia.. Ten spoznal hneď. Keďže neutralizačný elixír mal len v takýchto bucľatých fľaštičkách.

 

Z chodby sa zrazu ozval šum. Mávol rukou a dvere sa otvorili. Dnu sa začali hrnúť študenti.

-----------------------------------------------

 

Hneď po raňajkách sa vybrali dole do žalárov na dvojhodinovku elixírov. Pozrela som sa na hodinky. Bolo presne 8 a dvere stále zavreté. Znepokojene som prešliapla na mieste. „Čo sa deje?“ spýtal sa ma Teddy. „Ale nič.“ Odpovedala som  a opäť zazrela na hodinky. Minúta preč. Na to sa rozrazili dvere. Ponáhľala som sa do triedy. Opieral sa o katedru a mračil sa na nás. To je dobré znamenie.

 

„Otvorte si knihu. Kapitola 5- Protijedy.“ Triedou to zašumelo otvárajúcimi sa knihami.

 

 

02.06.2012 08:17:02
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one