Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Venované všetkým návštevníkom mojej stránky, ale špeciálne ft, sisi, rozárke a mojim drahým spoluprekladateľkám, ktoré prispievali niekoľko rokov svojimi prekladmi na túto stránku: Biggi, Alcei, Tanande :-)
 

 
V muklovskom Londýne a to najmä počas záveru vianočných sviatkov v ňom, bola záplava ľudí a áut prúdiacich sem a tam. Trúbky trúbili, muklovia kričali a deti sa smiali s príliš veľkým, nepríjemným smiechom.
Hoci vyrastal v muklovskom svete, Severus túžil po inom svete od chvíle, keď sa dozvedel, že je čarodejník. Nenávidel hluk a zápach v muklovskom svete a oveľa radšej mal všeobecnú "starú svetskosť" v čarodejníckom svete.
Aj keď bol ako špión nútený stráviť týždne v niektorej z najhorších oblastí obývaných muklami. Potom to už nenávidel, ako dobre, ale častokrát to bolo pre neho bezpečnejšie, než byť v blízkosti magického vidieka.
Stretnutie Severusa Snapa s "L" z Cirkusu O´Gilvyovcov sa malo konať v muklovskom Londýne. V hostinci Grey Oaks, ktorý bol len pár blokov od Deravého kotlíka.
Čarodejník si premenil habit do uhľovo šedého obleku. Jeho vonkajší plášť bol premenený do čierneho vlneného kabáta po kolená. Zvyšok jeho muklovského oblečenia pozostával z pevného klobúka na jeho tmavých vlasoch, páru čiernych kožených rukavíc a jeho dračie topánky jednoducho premenil na hadiu kožu. Jeho outfit nebol úplne módnym pre mužov, ale mal vzhľad "bohatých", ktorý mu dal právo na to, čo bolo považované za "prijateľné" výstrednosti.
Grey Oaks Pub bol pokojný, keď prešiel ťažkými, drevenými dvojkrídlovými dverami. Jeho nos sa pokrčil a nasal presýtený pach horiaceho tabaku. Pod ním boli viac príjemné vône borovice a citrónového oleja z leštidla na drevo.
S veľmi miernym trhnutím ruky, hodil filtrovacie kúzlo, ktoré udržalo jeho okolitý vzduch bez viacerých nepríjemných pachov, ktoré sa niesli cez sporo osvetlenú krčmu.
Preskúmaním jeho okolia, Severusova myseľ uviedla počet návštevníkov a možných únikových východov pre útek. Takéto správanie sa stalo jeho druhou prirodzenosťou ako špióna pre Svetlo.
Veľmi veľký krb bol v strede krčmy a vysoké plamene udržiavalo vnútorné miesta na posedenie v teple. Nábytok bol celý zo surovej borovice, okrúhle stoly mali vždy štyri stoličky. V bare, v zadnej časti krčmy, bol hlboko morený dub a pripomínal väčšinu krčiem so zrkadlami za barmanom, rovnako ako všetky farebné fľaše, ktoré obsahovali mnoho alkoholu, ktoré boli pre návštevníkov.
A konečne, Serusove zmysly spočinuli na známej tvári sediacej pri stole v blízkosti jedného z mrazom pomaľovaných okien.
To miatlo Severusa, že Lucius Malfoy sa nesnažil kúzlom skrývať svoj výrazný vzhľad. V Londýne bol len nápadný muž so sivými očami a bledými, bielymi blond vlasmi, ktoré mu zvyčajne padali voľne po chrbte. V čarodejníckom svete, on bol dobre známy a s novo oznámenou odmenou na jeho smrťožrútsku hlavu, bola by to samovražda len sa prechádzať po Šikmej uličke.
Lucius Malfoy, ktorý takto vyzeral pomaly zodvihol hlavu od dymiacej šálky kávy, nosil vlasy do úhľadného copu na chrbte, ktorý bol ozdobený mäkkou kožou obtočenou okolo copu ako ju nosili starí domorodí indiáni. Jeho muklovské oblečenie pozostávalo z írskeho cikcakovitého svetra v šedivníkovej a krémovej farbe, spraných, tmavomodrých džínsov a výrazných západných kovbojských topánok, ktoré videli lepšie dni. Na prázdnej stoličke na jeho ľavej strane bol vlnený hráškový kabát; typ ktorý bol favorizovaný aj v súčasnosti rybármi. Najviac znepokojujúci bol zvetraný vzhľad Luciusovej kože. Voľakedy, takmer bledá ako Severusova, teraz nie celkom opálená, pokrytá svalmi, ktoré vznikli z tvrdej práce v cirkuse dávala kedysi aristokratickému šľachticovi, zdravé, teplé farby. Bola tam nervozita vychádzajúca z muža, ale to Severus čakal. Čo nečakal, bola hlbšia spokojná jednoduchá reč tela jeho starého priateľa.    
Severus sa na okamih odmlčal a sledoval, ako Lucius zaváhal, neistý, keď vstal a pokynul majstrovi elixírov zdieľať jeho stôl.
Vykročiac vpred, Severus bol opäť zaskočený ako Lusius natiahol pohotovo ruku pre podanie ruky. Lucius ako dobre vychovaný, veľmi slušný čistokrvný nikdy nespravil krok k takému intímnemu pozdravu. Severus zaváhal, ale potom vzal ponúkanú ruku.
Luciusov stisk bol silný. Tenké, aristokratické prsty boli zafarbené a pokryté tucet alebo viac jazvami a mozoľmi. Už dávno boli preč pestované ruky, ktoré aristokrat favorizoval.
"Severus Snape?" spýtal sa stratený čarodejník kultivovaným hlasom, ktorý bol tak výrazný pre Luciusa Malfoya.
Severus prikývol a zistil, že nemôže zakryť svoje zamračenie. Lucius si ho nepamätá? "Lucius?" spýtal sa napoly otázkou, napoly výzvou, ako sa posadil naproti.
"Hmm. Nie tak celkom, pán Snape." Lucius mávol na čašníčku a objednal si ďalšiu kávu pre oboch.
"Nepodobáte sa na človeka, ktorého som volal kamarát," poznamenal Severus s nádychom sarkazmu v hlase.
"To je dôvod, prečo som sa rozhodol uctiť si vašu požiadavku, že chcete so mnou hovoriť. Čo viem o Luciusovi Malfoyovi a Severusovi Snapeovi som zozbieral z novín a..." zhlboka sa napil horkého nápoja a potom pokračoval: "... nočným môr."
"Stratil ste svoje spomienky." Uzavrel Severus.
"Človek by si to myslel," uškrnul sa na blonďavého čarodejníka, pripomínajúceho Severusovi muža, ktorým kedysi býval. "Avšak, to prekliatie ma oddelilo od toho kým som kedysi bol. Jediný okamih, kedy som schopný dostať sa k tým spomienkam je cez moje nočné mory." Lucius sa mierne posunul na stoličke a prehodil si pravú nohu cez ľavé koleno. Vážne pozoroval Severusa.
"Uvedomujem si, pán Snape, že som hľadaný pre smrťožrútske trestné činy a beriem na seba obrovské riziko tým, že dovolím, aby bola moja fotka urobená pre Denného Proroka. Z jednoducho odporných príbehov v Dennom Proroku musím priznať, že som netúžil poznať moju minulosť." Jeho ruka sa ľahko zatriasla, keď zodvihol svoju šálku s kávou. "Dúfal som, že by ste mohli byť tým, kto ma začne hľadať." Zasmial sa ticho, hoci v tom nebola žiadna veselosť. "Vzhľadom na to, že ste bol jediný, kto si prišiel overiť to, čo videl v novinách, som trochu urazený, že aurori ešte neobjavili moju prítomnosť."
"Auror Alastor Moody si je vedomý vašej prítomnosti. Ako výhodu, udržuje si túto informáciu pre seba. Moody však čaká na to, že vám podá Veritaserum, aby si overil, či ste boli v pasci a boli otrokom Temného pána," vysvetľoval Severus.
Lucius sa kyslo zasmial a pokrútil hlavou. "Veritaserum nebude fungovať, pán Snape. Ak nemáte elixír, ktorý odomkne moje spomienky, dozvie sa váš auror Moody len o mojich spomienkach z posledných troch rokov s cirkusom."
Severusove prsty bubnovali zľahka na dosku stola. Bystro sa spýtal. "Prečo riskujete tento život, ktorý máte teraz prizvaním pravdy o svojej minulosti do neho?"
"Kvôli mojej nočnej more. Od nich samotných by som považoval sám seba za zlého človeka a zbabelým, ak by moje činy mohli byť také, že by som zostal ukrytý. Sníval som tiež o vás, pán Snape a to spôsobilo pochybnosti o tom, čo som si myslel, že som vedel o mojej minulosti." Lucius dopil kávu a zadíval sa dole do prázdnej šálky. Potom pozdvihol sivé oči a zameral ich na čarodejníka oproti nemu.
"Čo vám váš sen povedal o mne?" spýtal sa Severus opatrne.
"Priateľstvo." Naklonil sa mierne dopredu, jeho pohľad sa nikdy neodtrhol od Severusových tmavých očí. "Ste sotva populárny čarodejník, pretože bez ohľadu na to, čo ste urobil, aby ste vykúpil sám seba, sú tam tí, ktorí vás nenávidia. Avšak čítal som články a videl fotografie o vás s vašim synom v Dennom Prorokovi. Urobil ste chybu. Myslím, že by som sa mohol priateliť len s niekým, kto pochopil, čo sme obaja prežili."
"Váš syn si želá vidieť vás," povedal bez obalu Severus. Počul, čo povedal Lucius, ale mužova otvorenosť ho znepokojila. Lucius mal vždy rád hry; nesprávne zameranie na čistokrvných ako to kedysi nazval. Mohol by byť tak neznesiteľne záhadný ako bol kedysi Albus Dumbledore.
Lucius rozrušene stuhol. "Draco. Môj syn." Sklonil hlavu a pritisol si dlane na čelo. "Musí mnou pohŕdať."
Severus pomaly pokrútil hlavou. "Draco vždy túžil po vašom súhlase, Lucius. Bohužiaľ mal hrozný zvyk ísť po tomto súhlase najhorším možným spôsobom. Hral ste ochotného Voldemortovho pätolízača kvôli svojej rodine. Viem, že mnohokrát ste chcel byť otcom, ktorého potreboval, ale vy a ja sme vedeli, že taká preukázaná slabosť mohla ľahko spôsobiť vašu smrť."
Lucius zodvihol hlavu z dlaní. "Potrebujem svoje spomienky, Severus. Je to možné?"
"Budete sa musieť vrátiť so mnou do môjho domu vo Fairwinds. Musím urobiť analýzu, aby sme sa pokúsili zistiť, aký druh kúzla postihuje vašu pamäť. Ste schopní opustiť cirkus na pár dní?" spýtal sa Severus.
"Moje... povinnosti je postarané." Lucius vstal a vzal si kabát, nedbalo ho na seba hodil.
Severus zaváhal pri Luciusovej neobvyklej odmlke. Keď ten človek prešiel okolo neho ku dverám krčmy vedel, že Lucius niečo pred ním skrýva.

Bolo neskoro popoludní a Harryho otec by mal byť snáď čoskoro doma. Echo spala na svojom ležadle v salóne a Harry a Dobby boli v jeho umeleckom kútiku blízko obrazu veľkého okna v obývacej izbe. Harry kreslil Krivolaba, Hermioninu mačku z pamäte, zatiaľ čo Dobby vyfarboval s očividnou intenzitou Harryho omaľovánky abstrakných vzorov.
"Dobby?" Harry začal svoju otázku bez toho, aby vzhliadol od svojej kresby.
"Áno, Priateľ Harry?" Dobby sa usmial a napravil si dve pletené čiapky, ktoré nosil na hlave. Nikdy nepoznal akéhokoľvek domáceho škriatka, ktorý sa stal priateľom niekoho v rodine, na ktorú bol naviazaný. To ho potešilo kedykoľvek si spomenul na malého chlapca, ktorý bol veľmi úprimný vo svojom priateľstve ku škriatkovi.
"Kedysi si slúžil Malfoyovým, však?" Zodvihol oranžovú ceruzku a pozrel sa na neho na chvíľu a potom začal vyfarbovať jeho kresbu.
"Dobby slúžil Malfoyovým počas dvoch storočí."
Harryho veľké, zelené oči sa zodvihli z jeho kresby a oprel si bradu o dlaň jednej ruky. "Boli všetci úplne zlí ako Blackovci? No, okrem Siriusa, pretože on bol naozaj dobrý chlap."
Dobby rázne zavrtel hlavou, posunul svoje čiapky. Narovnal ich a potom odpovedal: "Nie, nie, Harry. Existovalo mnoho dobrých Malfoyovcov pod ktorými Dobby slúžil. Abraxas Malfoy..." Dobby sa otriasol a jeho ruky sa náhle skrútili okolo lemu havajskej košele, ktorú mu dal Dumbledore k Vianociam.
"To je Dracov dedko," zamumlal Harry. "Ocko hovorí, že bol naozaj zlý."
"Áno, áno to bol. Veľmi desivý. Veľmi zlý. Abraxas Malfoy bol najprv temný čarodejník pôvodnej 13."
"Pôvodnej 13?" Harry podal Dobbymu zelenú pastelku. Domáci škriatok vyfarboval  trochu viac, aby sa upokojil a potom si sťažka povzdychol.
"Temný pán potreboval galeóny, politickú moc. Abraxas osobne povedal Temnému pánovi, ktorá rodina je ako ovce; jednoducho ovládateľná. Všetkých trinásť čarodejníkov zložilo prísahu a prijalo Znamenie zla na ruku. Nie všetci boli zlí. Niektorí z nich boli chamtiví pre peniaze. Kvôli moci. Abraxas... on sám bol tak zlý, že ubližoval čarodejníkom a muklom zároveň."
"Abraxas vyzerá rovnako diabolský ako Voldy-mort." Dobbyho hlava sa zakývala hore a dole, čo potvrdilo Harryho vyhlásenie.
Harry niekoľko dlhých minút mlčky vyfarboval svoju kresbu. Dobby naklonil hlavu na bok a mľaskol jazykom. "Prečo sa ma Priateľ Harry opýtal otázku o Malfoyovej rodine?"
"Draco. Dúfam, že v Luciusovi Malfoyovi je dosť dobra, že to urobí Draca šťastným. Myslím, že Dracovi naozaj chýbal jeho otec." Harry zodvihol hlavu, keď pomyslel na nové otázky. "Dobby! Poznal si Luciusa, keď bol malý ako som ja." Dobbyho hlava znovu prikývla a usmial sa. "Aký bol?"
"Ach!" Dobbyho zelené oči sa ligotali ako jeho myseľ zablúdila späť do tých dní. "Pán Lucius bol tak šikovný! Tiež zábavný. Mal rád vtípky a Dobby vždy vymyslel každý deň nový pre malého pána."
"Ale neublížil ti?" Harry zaťukal oranžovou pastelkou po povrchu umeleckého stola.
Dobby si povzdychol a trochu sa otriasol. Vzhliadol od omaľovánky a uprel veľmi vážny pohľad na svojho priateľa. "Pán Lucius vystrašený chlapec, ktorý sa stal postrachom, keď vyrástol. Nič už viac vtipné... " domáci škriatok si smutne vzdychol. "Žiadne ďalšie vtipy. Pán Lucius... mal vždy povahu horúcej hlavy. Bol veľmi hrozivý. Pani Narcissa bola zaguľatená kvôli dedičovi. Lucius by sa hneval, kričal, sám by bol desivý, keby sa mal starať o ženu a dediča." Dobbyho krátke nohy mu začali rytmicky búchať proti nohám stoličky, na ktorej sedel.
"Vyfarbíme viac, Priateľ Harry?" požiadavka bola žalostná a Harry jasne počul podtón smútku aj zranenia, ktoré Dobby neskrýval dobre. Harry sa naklonil dopredu, zelené oči sa upreli na domáceho škriatka, ktorý začal ustarostene nariekať.
Než mohol Harry niečo povedať, Dobby vyhlásil: "Je čas na obed!" A vyskočil preč.
Harry sa zamračil, odsunul stoličku od svojho malého umeleckého stolíka a bežal do kuchyne, kde našiel veľmi zaneprázdneného domáceho škriatka. Panvice a potraviny krúžili divoko nad Dobbyho hlavou. Otáčali sa príliš prudko, Dobby sa zrazil s Harrym. Jedlo a panvice spadli zo vzduchu a narazili na podlahu. Dobby začal stonať a hrozne sa rozčuľovať, keď sa vrhol po kuchyni upratať neporiadok.
"Dob..." Harry sa snažil chytiť svojho kamaráta, ale domáci škriatok rýchlo uhol a schmatol panvicu. "Dobby!" po niekoľkých ďalších pokusoch znovu zareval, ako sa snažil získať pozornosť domáceho škriatka. Škriatok sa objavil s ďalšími jeho zvädnutými klobúkmi visiacimi na jednom uchu, panvicou v každej ruke a očami hľadiacimi na podlahu, vypustil zakňučanie.
Harry zobral panvice od domáceho škriatka, ktorý začal nariekať do lemu jeho havajskej košele.
"Dobby? Povedal som niečo zle?" Harry urobil to, čo robil zvyčajne jeho otec, keď sa Harry nemohol pozerať na vysokého muža. Použil svoj ukazovák k prinúteniu škriatka, aby sa na neho pozrel.
Dobby vykríkol a vyľakal Harryho, keď objal dieťa. Harry sa rýchlo upokojil a potom objal škriatka a potľapkal ho po chrbte. Na krátky okamih sa Dobby uvoľnil v pohodlí svojho priateľa a potom sa náhle odtiahol.
"Dobby je veľmi smutný a veľmi zlý domáci škriatok," otriasol sa malý tvor.
 "Prečo?" spýtal sa Harry.
"Dobby by nemal myslieť na posledných pánov. Dobby je slobodný škriatok, ale je viazaný k rodine pána Snapa." Škriatok nešťastne pokrútil hlavou. "Dobbymu je to tak ľúto, priateľ Harry, ale občas mi chýba pán Lucius." Sklonil hlavu do dlaní a začal hrozne vzlykať.
"O čo tu ide?" Echo bola prebudená zo svojho driemania hlukom v kuchyni. Takmer sa ponorila do spánku, keď začula Dobbyho a Harryho pokojne hovoriť. Boli to vzlyky domáceho škriatka, ktoré je prinútili vyškriabať sa z pohovky a zamieriť do kuchyne.
Harry potľapkal svojho priateľa po chrbte. "Ja neviem, mami. Hovorili sme o Luciusovi a Dobby sa zdal v poriadku, ale teraz si myslím, že plače kvôli Dracovmu otcovi.
Jej syn sa pozrel na škriatka a potom obdaroval jeho mamu zmäteným pohľadom. Echo vstúpila dovnútra a posadila sa ku kuchynskému stolu. "Dobby!" prehovorila ostro, aby upútala jeho pozornosť a zastavila jeho slzy. "Chýba ti pracovať pre Malfoyovcov?"
Dobby zasmrkal a povzdychol si, kým Harry našiel vreckovku pre nešťastného škriatka. Dobby sa hlasno vysmrkal a nechal vreckovku zmiznúť. "Niektorí Malfoyovci sú dobrí, niektorí zlí, niektorí veľmi zlí. Niektorí Malfoyovci musia robiť zlé veci, aby chránili rodinu. Dobby je zlý škriatok, pretože stále myslí na pána Luciusa, aj keď je Dobby slobodný škriatok."
"Ach, Dobby," povedala Echo ticho. "Nie je zakázané myslieť na niektorých z Malfoyovcov so zaľúbením. Bol si súčasťou ich rodiny po veľmi dlhú dobu." Dobbyho hlava sa zodvihla hore a dole na súhlas s jeho pani. "Je to Lucius Malfoy, ktorý ti chýba?"
Dobby roztrasene vydýchol. "Pán Lucius bol veľmi vystrašený človek. Jeho pán bol zlý. Mučil pána Luciusa, mučil pána Severusa, tiež." Znovu si zložil hlavu do dlaní a zavrtel veľkou hlavou dopredu a dozadu. "Pán Lucius nebol dobrý na Dobbyho, ale Dobby musí slúžiť, ale Dobby bol smutný a vystrašený. Pán Lucius mal toľko zlých snov." Domáci škriatok zdvihol hlavu a unavene povzdychol.
Echo vstala a potľapkala chrbát malého škriatka. "Treba si zdriemnuť, Dobby. Prečo mi nedovolíš, aby som sa postarala o obed?" Dobby prikývol a potlačil zívnutie. Echo sa snažila skryť pobavený úsmev, ktorý hrozil, že zodvihne kútiky jej úst.
Harry schmatol jednu z Dobbyho štíhlych rúk. "No tak, Dobby. Ja ti prečítam niečo z Toma Sawyera a Hucka Finna ako ocko číta mne."
Malý úsmev ozdobil rysy domáceho škriatka a nepustiac ruku svojho priateľa, nasledoval Harryho poslušne z kuchyne.

 
Lucius a Severus sa presunuli krbom z Deravého kotlíka a jeden po druhom sa vynorili elegantne z krbu vo Fairwinds. Severus očakával, že bude vidieť svoju ženu zdraviť ich, ale bol tam len Harry, ktorý dal svojmu otcovi rýchle objatie a potom sa pozeral opatrne na vysokého, aristrokratického čarodejníka. Spoznal muža v kovbojskom klobúku a usmial sa.
"Lucky!"
Lucius sa prikrčil, kým nebol na jednom kolene. Usmial sa na malého chlapca, ktorého si pamätal z jarmoku. "Pamätáš si ma?"
"A Roy. Ako sa má?" spýtal sa Harry.
"Roy je v poriadku. Je na statku O´Gilvyovcov v zimných mesiacoch. Tvoje meno je Harry?"
"Áno." Potom ukázal na Severusa. "To je môj otec."
Lucius uprel sivé oči na omladeného Harryho Pottera. Cítil sa vítaný a prijatý dieťaťom, ktoré sa na neho jednoducho usmialo. Lucius nebol schopný získať prístup k nejakej spomienke na dospievajúce dieťa, ktorým kedysi býval. Vedel, že tam sú a boli bezpochyby nepríjemné, ale teraz sa nestaral myslieť na to.
"Máš na sebe kovbojské topánky," vyhŕkol Harry, keď sa pozeral dole na opotrebovanú obuv. Ozvalo sa zakašľanie, o ktorom Harry vedel, že je jeho otca. Tvár sa zahriala rozpakmi, keď si uvedomil, že jeho výbuch zvedavosti bol pravdepodobne hrubý.
Lucius sa zľahka zasmial a Severusova čelusť bola zovretá prekvapením, keď sa sivé oči staršieho čarodejníka zaiskrili. Lucius vstal, zodvihol nohu a vytiahol džínsy na nohe, aby predviedol viac jednu zo svojich topánok k Harrymu.
"Môj obľúbený pár topánok," vyhlásil Lucius. S potuteľným, miestnym úškrnom položil nohu späť na svoje miesto na podlahu.
"Ty si Dracov otec?" úsmev vykĺzol z Luciusovej tváre.
"Harry," Severus pozrel na svojho syna.
Harry postúpil dopredu, keď skrížil ruky na prsiach rovnakým spôsobom ako jeho otec, keď ho chcel zastrašiť. "Pretože, ak ste, Dracovi ste veľmi chýbal a ja nechcem, aby ho to viac bolelo."
Severus prakticky prekĺzol po podlahe, až bol za jeho malým synom. Spustil ruky zťažka na Harryho ramená. "Prosím, odpustite mi impertinentného syna, Lucius. Draco veľa znamená..."
Harry ho prerušil: "Je to môj veľký brat."
Severus sa zamračil a jemne položil ruku na synove ústa po dobu niekoľkých sekúnd. "Ako som hovoril, že je veľmi ochranársky ohľadne Draca."
Lucius sa usmial na Harryho a potom si znovu kľakol na jedno koleno tak, aby si pozerali rovno do očí. "Som rád, že si tak oddaný Dracovi, Harry. Ďakujem za starostlivosť o neho pre mňa."
"Mama hovorila, že si pravdepodobne nič nepamätáš. Je to pravda?" Harry sa pozrel ustarane do bledých čarodejníkových očí.
Lucius prikývol. "Bol som prekliaty kúzlom, ktoré skrylo predo mnou spomienky. Tvoj otec sa chystá pomôcť uvoľniť tie spomienky," vysvetlil Lucius.
Na okamih Harry úzkostlivo pozrel na Luciusa a potom jeho pohľad vyrazil nahor k jeho otcovi. Po návrate svojho pohľadu na Luciusa sa spýtal: "Takže si napamätáte Draca, Lucky?" Lucius pokrútil hlavou. Chlapec potľapkal upokojujúco rameno staršieho muža. "Dracovi chýbaš."
Lucius chcel vďačne odpovedať, ale jeho hrdlo sa zovrelo úzkosťou, ako sa zúfalo snažil spomenúť na nejakú spomienku, čokoľvek ohľadne jeho syna. Všetko, čo mal bol niekoľko dní starý Draco z jeho sna. Vstal, kývol Harrymu a potom pozrel na Severusa.
Severus videl bolesť v očiach svojho starého priateľa. Bol na okamih v rozpakoch ohľadne toho, čo má robiť. Vedel, že to nebude jednoduchá úloha splniť ju. Nevedel teraz, čo za kúzlo to bolo. Mohlo to byť jednoduché prekliate, alebo kombinácia kúziel. Každopádne...
"Severus?" Echo vošla do obývacej izby. Mala na sebe ráznu kuchynskú zásteru na svojich jednoduchých, zelených šatách a utierala si ruky do utierky, ktorú držala v ruke. Jej dlhé kučeravé vlasy boli skrútené do chaotického, ale zdvorilého chvosta padajúceho na šiju. "Mám pripravený obed, či má niekto hlad."
"To by bolo veľmi vítané." Povedal Lucius úctivo smerom k Echo.
"Moja drahá, toto je Lucius Malfoy." Severus pristúpil k jeho milovanej, do reči jeho tela a hlasu sa vkrádala dobrá trocha pýchy. "Lucius, dovoľte mi, aby som vám predstavil moju ženu, Echo."
Lucius, pretože žil s ľuďmi z  cirkusu O´Gilvy, používal pevné potrasenie ruky na pozdrav. Stalo sa to prirodzeným zvykom pre neho a tak natiahol ruku a potriasol Echinou.
Echo prežila väčšinu života v Spojených štátoch, keď išla do školy na Salemskú akadémiu pre čarodejnice a čarodejníkov. Bola veľmi zvyknutá na "západný" zvyk potrasenia rukou. Neváhala, ale zobrala Luciusove dlhé, prácou zdrsnené prsty do dlane a vrátila mu potrasenie rukou.
"Je veľmi dobré, že vás spoznávam, Lucius. Obed je skôr neformálny, a tak som všetko pripravila na kuchynskom stole. Pôjdeme?"
Echo ich viedla do kuchyne cez oveľa väčšiu jedáleň a do útulnej pohodlnej kuchyne. Stôl bol prestrený pre štyroch. Severus ukázal, že Lucius sa mal usadiť a akonáhle ich hosť sedel, rovnako tak Harry a jeho otec zasadli na svoje miesta. Echo sedela tiež, ale Harry sa pozrel od svojho prázdneho taniera na aromaticky voňajúce jedlo na kuchynskej linke.
"Pozeraj sa," zašepkala Echo sprisahanecky k jej synovi.
V mihnutí oka, všetky taniere pretekali jedlom a nápoje naplnili poháre. Harry bol úplne ohromený a uznanlivo zatlieskal. Echo sa len usmiala.
Severus sa ticho zasmial. "Nehovor mi, že ťa to naučil Dobby."
"Naučil!" zasmiala sa Echo. "Ale až potom, čo som ho naučila niektoré základné vyšívanie stehov."
Obed sa skladal zo sendvičov so studenou morkou, jednoduchého šalátu a plátkov broskýň z ich stále rastúcej broskyne, ktorý rodila svoje plody aj v zime.
Rozhovor bol jednoduchý a hlavne o lete, počas ktorého Severus stretol Echo. Harry sa tiež zapájal do rozhovoru, ako jeho pes Hector, hrozne veľký zlatý retriviér, bol zachránený jeho rodičmi. Hector bol pod kuchynským stolom dúfajúc, že dostane padajúce jedlo. Harry tiež všetkým povedal o jarmoku (o ktorom počuli predtým, ale počúvali tak či tak) a potom im povedal o Royovi.
Severus práve dokončoval rozprávanie príbehu o jarmočnom dni na ostrove Solanus, keď Harry potiahol svojho otca za rukáv bielej pracovnej košele. Severus hodil na Harryho ostrý varovný pohľad a Harry zbledol, ospravedlňujúco sa usmial.
"Oci, povedal si, Luckymu..."
Severus ho prerušil a opravil: Je to pán Malfoy, Harry."
Lucius sa naklonil dopredu a zľahka položil ruku na Severusove predlaktie. "Severus? Harry má pravdu. Ja som sa predstavil ako Lucky, a... mám slabosť pre prezývku."
Severus prikývol. "Potom sa opravujem. Čo si to hovoril, Harry?"
"Mal by si hovoriť o súboji na pláži!" Harry sa na Luciusa uškrnul. "To bolo tak úžasné, pretože tam bola voda a bubliny a všetky druhy vtipných kúziel a kliatob až ocko podvádzal!"
"Nikdy som nepodvádzal," odpovedal Severus ticho.
Lucius obdaroval svojho priateľa sardonickým zhodnotiacim úsmevom, ktorý Severusovi úplne pripomínal slizolinského prefekta, ktorý sa ho ujal a stál po jeho boku, keď ho Záškodníci prepadli v jednej z hlavných chodieb Rokfortu. Severus dovolil Echo a Harrymu rozprávať o duely na pláži v priebehu tohto leta, zatiaľ čo jeho vlastné spomienky mu pripomenuli jeho a Luciusove prvé stretnutie.
Severus Snape bol veľmi usilovný študent prvého ročníka. Prakticky žil v Rokfortskej knižnici. Keď nebol v knižnici alebo spoločenskej miestnosti Slizolinu, zmizol do jedného z niekoľkých malých výklenkov v celom zámku, ktoré boli ideálne ako úkryt pre malé dieťa. Tieto výklenky sa nakoniec stali únikovými otvormi, keď musel bežať a uniknúť gangu istým Chrabromilčanov, ktorý sa pasovali za Záškodníkov.
Bol to James Potter a Sirius Black, ktorí okamžite prejavili nechuť k mladému chlapcovi. Potterova rodina bola nadmieru bohatá a James to predvádzal pri každej príležitosti, keď mohol. Jeho šaty boli ručne šité, mal najlepšiu metlu (veľmi drahú Novu X) a zdalo sa, že celý Chrabromil sa mu klania pri jeho nohách.
Sirius Black bol vyhnancom svojej rodiny, ktorí všetci mali temnú krv počas mnohých generácií. Čo sa týka Severusa, Sirius mohol byť zaradený do Slizolinu. Bol to prefíkaný, vypočítavý chlapec, ktorý často stál na čele mučenia Severusa.
Spočiatku sa Severus snažil prísť na to, prečo ho gang štyroch (dvaja ďalší, Remus Lupin a Peter Pettigrew, tvorili kvarteto) študentov toľko nenávidí. Bohužiaľ, nebol tam len jeden z dôvodov, za ktoré mohol a ktorý mohol sústrediť všetky sťažnosti lumpov na Severusa pod nadpisom "pretože existuje" ako ich výhovorku.
Už ako prvák si Severus nebral servítky, keď išlo o obranu. Vedel kúzla a kliatby, o ktorých žiadny zo Záškodníkov nepočul. Bol tiež rozpoltený, ľstivý mladík, ktorý by mohol zvádzať pouličný boj lepšie ako ktorýkoľvek študent v Rokforte. Vyrastal v muklovskom svete a s muklovským otcom, ktorý keď mal vzácnu chvíľu triezvosti, učil svojho syna niektoré zo svojich najzáludnejších ťahov.
Často to bolo traja na jedného (Remus sa nikdy nepodieľal na presile). Severus, ak neodchádzal nezranený, bol rád, že po jeho strete poslal ľahko svojich mučiteľov na ošetrovňu, ako tam bol poslaný on sám.
Bolo to počas vianočných sviatkov, počas ktorých Severus trávil pobyt s niekoľkými ďalšími študentmi v Rokforte. Jeho matka bola chorá a jeho otec nechcel, aby sa vracal domov. Pre Severusa to bolo v pohode. Ako dospieval, jeho otec ho neznášal a jeho mágiu viac a viac. Posledná vec, ktorú chcel na Vianoce, že by bol otcove boxovacie vrece.
Bohužiaľ, Sirius, ktorý naozaj nemal žiadny dôvod k návratu do jeho domova po predkoch plného temných tieňov sa sám o sebe rozhodol zostať v Rokforte. Remus Lupin a Peter Pettigrew ostali rovnako. James Potter by išiel domov, ale chcel ukázať svojim priateľom aký verný bol, a tak zostal.
Nebolo naozaj ťažké pre Severusa vyhnúť sal jeho mučiteľom prvé Vianoce ďaleko od domova, ale znamenalo to, že sa bude musieť mať na pozore a chodiť po špičkách po celú dobu. V neskorom popoludní, dva dni pred Vianocami Záškodníci prichytili malého Slizolinčana mimo strehu.
Vynoril sa z knižnice vytvárajúc fascinujúci elixír v jeho hlave. Štyri ťažké knihy boli uložené v jeho taške na knihy a on bol tak sústredený na varenie, ktoré sa dialo v jeho chytrej mysli, že vošiel do priamej zálohy zo strany Záškodníkov. Chytili ho pri východnom v chode do žalárov.
Bol to Sirius, ktorý vrhol prvú kliatbu. Želatinové nohy, ktoré poslali Severusa bezmocne na chladnú kamennú podlahu. Okamžite nasledovalo Kúzlo na tvorbu vredov vrhnuté Potterom, ktoré zasiahlo jeho pravú nohu. Želatinové nohy môžu byť zábavné, ale vredy neboli. Koža sa náhle zapálila a nahnevané vredy praskli. Bolo to nesmierne bolestivé zaklínadlo.
Severus použil šikovné kúzlo, ktoré zmenilo podlahu pod Záškodníkmi na klzký ľad, ktorý ich všetkých zhodil na hromadu rúk a nôh. Kým boli takto indisponovaní, to dovolilo Severusovi pozbierať sa. Najprv vrhol pomerne silné tieniace kúzlo, ukončil Kúzlo na tvorbu vredov a potom vypálil štyri kliatby, jednou z nich bolo Kúzlo na tvorbu vredov. Bohužiaľ, ani jedno z vrhnutých kúziel nezasiahlo niektorého zo Záškodníkov ako boli stále v pohybe a padali na ľadovej podlahe.
Sirius odstránil ľad a Severus sa vyhol obzvlášť škaredému rezaciemu kúzlu mieriacemu na neho s ligotavým nahnevaným červeným svetlom. Dorážačková kliatba, vhodne pomenovaná, aby súpera mohol zasiahnuť vyčarovanou dorážačkou bola odborne zameraná Petrom, ktorý zaspieval a zatancoval ako červivý idiot, keď dorážačka udrela Severusa do stredu žalúdka. Ďalšie tri ich kúzla zamierili svojím smerom k bezmocnému Slizolinčanovi, ktorý sa ani nedostal na nohy, keď sa snažil chytiť bolestivý dych, aby vyčaroval čokoľvek.
Severus zrazu cítil dvojicu silných paží, ktoré ho rýchlo zdvihli na nohy, rovnako ako štítové kúzlo, ktoré bolo hodené, aby spôsobilo, že vyčarované kliatby sa neškodne odrazili.
„Zdá sa, že potrebuješ nejakú pomoc,“ uškrnul sa Lucius Malfoy, šiestak a Slizolinský prefekt.
Severus zalapal po dychu, nakoniec vdýchol toľko potrebného vzduchu do plných pľúc a uškrnul sa na vysokého staršieho chlapca. Len pokýval na súhlas.
Od tej chvíle Luciusova nadriadená mágia a baletná zápasnícka zručnosť poslala Záškodníkov smerom... na ošetrovňu.
Ukázalo sa, že Lucius sa vrátil predčasne do Rokfortu pre dané vianočné sviatky. Jeho rodičia mali nejaký maškarný bál, na ktorý museli ísť, takže Severus nakoniec zistil, že to bolo jedno z mnohých stretnutí medzi Voldemortom a rodinou Malfoyovcov.
Lucius priznal, že večer v Slizolinskej spoločenskej miestnosti s horúcou čokoládou a čerstvými sušienkami, ktorý občas naplánoval formálne dával najavo známosť s mladým prvákom. Lucius úplne obdivoval inteligenciu malého dieťaťa, ktoré postavilo Slizolin pred Chrabromil o 40 bodov.
Severus tiež zistil, že Lucius sám bol pomerne inteligentný chlapec, ktorý mal tajnú túžbu stať sa najmladším Majstrom čarovania za viac ako sto rokov. Jedným dychom však Lucius šepkal, že jeho otec už rozhodol o jeho budúcnosti, ktorou v jeho mysli nebola iná možnosť, než kráčať v šľapajach jeho otcam aby sa pripojil k Lordovi Voldemortovi.
Ako Lucius hovoril pokojne o očakávaní jeho otca, Severus videl, že ruky mladého aristokrata sa trasú, keď držal jeho hrnček horúcej čokolády. Lucius tiež zašepkal vystrašeným tónom, ktorým povedal jeho novému, mladému priateľovi o jednom a jedinom čase, kedy sa odvážil vzdorovať svojmu otcovi, Abraxasovi. Postačí, keď poviem, že Lucius strávil dva týždne v rukách súkromného lekára Malfoyovcov, keď sa zotavoval zo svojho trestu. Len hŕstka ľudí vedela, ako sa jazvy na inak bezchybnej, ušľachtilej koži objavili; Severus bol jedným z nich.
Harryho otázka o tom ísť do cirkusu vytiahla Severusa z minulosti do súčasnosti. „Môžeme ísť, prosím, ocko?“ Harry sa spýtal žalostným hlasom.
„Ja neviem synak. Budem pracovať...“ začal Severus.
Lucius ho prerušil zdvihnutím ruky. „Musíš ísť, Severus,“ usmial sa Lucius. „Myslím, že budeš môcť ušetriť jeden deň. Budete mojimi hosťami.“
Harry sa nádherne usmial na Luciusa. Severus si povzdychol. Vedel, že ho prehlasovali. Pokýval hlavou. „Dobre. Jeden deň pre cirkus. Harry, prečo nejdeš napísať Dracovi a Hermione a nepozveš ich?“
Harry vyskočil od stola so vzrušením. „Dobre, ocko!“ vybehol z kuchyne pred tým, ako ho mohol niektorý dospelý zastaviť v behu. Severus vypustil podráždený výdych.
„Moje dieťa bude trochu maniak až pôjdeme,“ zavtipkoval Severus.
„To sú všetky deti, nie?“ spýtal sa Lucius.
Severus súhlasne prikývol. „To sú.“
31.12.2016 11:11:25
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (125 | 20%)
Denne (123 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 12%)
Raz za dva týždne (35 | 6%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one