Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi

1.Polnočný beh

Venované Dobby.

Biggi
Noc bola jeho čas, keď sa cítil najviac živý, keď sa zbavil zvykov a pravidiel, dávno vytvorených jeho prísahou a bol voľný, aby mohol byť jednoducho sám sebou. Tým sebou, ktoré pred každým tajil, tým sebou, ktoré nepoznal nikto z tých, ktorí teraz žili. Dnes bol spln, mohol to cítiť vo svojej krvi a cítil v sebe starú túžbu, naliehanie, výzvu bežať po chodníku osvetlenom len mesačným svitom, odložiť kontrolovanú osobu, ktorú ovplyvňoval a dovoliť si byť divokým nespútaným tvorom z jeho srdca. Pozrel sa na hodiny na stene. Takmer polnoc, a dávno po večierke, kedy by mali všetci študenti spať.
Tento raz sa vzdá svojich povinností a bude si užívať. Dokonca aj on si zaslúži občas malú pauzu, najmä po udalostiach z posledného roka a Trojčarodejníckeho turnaja. Rozhodnutý sa otočil, jeho čižmy rytmicky klopkali po kamennej podlahe žalárov, a vyšiel von z hradu tajným východom, ktorý objavil už dávno, ešte kým bol sám študentom. Prešiel okolo skleníkov, vedľa Hagridovej chalupy k veľkej ploche zelenej pastviny blízko Zakázaného lesa, kde sa niekedy pásli testraly. Ale tie ho nikdy neobťažovali, boli to väčšinou veľmi plaché stvorenia, napriek ich obávanej reputácii. Keď dosiahol trávnatú plochu, trikrát sa zhlboka nadýchol a sústredil sa.
Pocítil vír mágie a zrazu sa vysoký Majster elixírov zmenil na nádherného čierneho žrebca.
Kôň stál a trblietal sa v svite mesiaca, ktorý postriebril jeho uhľovočiernu srsť jemnými striebornými známkami. Bol čisto saténovo, ebenovo čierny od hlavy až po kopytá, okrem jediného znaku na čele, z polovice zakrytého dlhou čiernou hrivou. Znak kosákovitého polmesiaca, ohnivo planúca značka, ktorá vravela tým, ktorí poznali staré legendy a cesty, že je oddaným stúpencom Polnočnej lejdy, Selene, Mesačnej bohyne. Bol zasvätený do jej Tajomstiev, keď mal 13 rokov, tak ako celý rod Princeovcov a odvtedy jej verne slúžil. Selene nebola náročná bohyňa, najviac zo všetkého túžila po tom, aby si jej stúpenci vybrali slobodne svoju vlastnú cestu, aby chránili bezbranných a bránili tých, ktorí to potrebovali, proti vzostupu Tieňov. Selenini bojovníci boli tí, ktorí kráčali nevidení, ktorí sledovali ale neprezradili, čo videli, uzavretí a prešibaní, ale dôveryhodní a keď raz dali svoju prísahu, dodržali ju až do smrti.
Ako prísaha, ktorú dal Lily, že bude dozerať a chrániť jej jediného syna, pestovať chlapcov začínajúci magický dar a milovať chlapca namiesto nej, keby ju zabili v boji proti Voldemortovi.
Plniť prvú časť jeho prísahy sa mu zdalo byť jednoduché, len čo chlapec vstúpil do Rokfortu, Severus sa stal jeho nevideným ochrancom, strážcom z tieňov, uistil sa, že sa ten hlúpy chlapec nezabije vďaka jeho hlúpej impulzívnosti. Vyrušovalo ho, ako sa to dieťa ustavične vystavovalo nebezpečenstvu, ako keby bol nejako imúnny voči smrti, a nepomohlo, že ho ten senilný starý blázon zakaždým potľapkal po hlave, keď niečo také urobil. Nechápal ten chlapec, že jeho mama dala jej vlastný život za jeho a že by si ten život mal vážiť? Prečo musí Potter hľadať slávu ako jeho poondiaty otec?
Žrebec potriasol hlavou a dupol kopytom. Pomyslenie na Jamesa Pottera mu vždy zovrelo vnútornosti, ako keby mal záchvat koliky. A ten chlapec sa dosť snažil ísť v stopách jeho problémy robiaceho, arogantného otca, aspoň podľa toho, čo Severus doteraz videl. Severus dúfal, že to dieťa bude mať v sebe viac po svojej matke než po otcovi, ale nezdalo sa, že by to bol ten prípad. A to bol dôvod, ktorý tak veľmi sťažoval naplnenie poslednej časti jeho prísahy. Ako mohol ľúbiť chlapca, ktorý tak veľmi pripomínaj jeho arogantného a šikanujúceho otca, že bol prakticky obrazom Jamesa Pottera? Zdá sa, že jediná vec, ktorú Potter zdedil po svojej mame, boli jeho oči.
Žrebec zrazu potriasol hlavou. Nie, na to nebude myslieť, nie teraz. Toto je jeho čas na oddych, aby si dovolil pustiť z hlavy uzatvorené frustrácie a hnev na prihlúplych študentov a impulzívnych drzých faganov. Toto bol čas, kedy mohol dať divokosti vo svojej duši voľnosť a bežať za svitu mesiaca.
Zaerdžal, otočil sa na zadných nohách, jeho ebenová hriva mu odskočila na krk, švihol chvostom a vyskočil vpred. Zadné nohy ho vyšvihli to dlhého skoku cez polovicu lúky a potom cválal, s hlavou vysoko, jeho dlhé nohy leteli ponad zem v dlhých skokoch.
Čierny žrebec mal stavbu ako veľký plnokrvník, mal aerodynamický tvar tela a dlhé nohy, mocné ramená a bedrá, ale chvost mal posadený vysoko, ako Arabský kôň a jeho tvár bola užšia so širokými nosdrami, prispôsobenými na vdychovanie vetra a širokými očami, žiariacimi inteligenciou. Keby niekto stretol Severusa v jeho žrebčej podobe, vedel by, že to nie je obyčajné zviera, dokonca aj bez vševraviaceho znaku na čele. Na tom nádhernom koni bolo niečo nadprirodzené, elegancia, záhadná inteligencia, keď bežal, robil to bez toho, aby si uvedomoval, kam kladie kopytá, nedbal na kamene alebo náhodné jamy, tma nebola pre jeho oči žiadnou bariérou. Ako Selenin prívrženec mohol vidieť v tme, ako keby to bolo za bieleho dňa, pokiaľ svietil mesiac.
Jeho uháňajúce kopytá drvili špinu, vykopávali hlinu a on natiahol hlavu, vyžíval sa v tom, ako jeho hriva viala vo vetre a ako vietor hladil jeho telo. Po tomto túžil, po čistej radosti z behu, kamkoľvek chcel naháňať mesačné lúče, slobodný od všetkých únavných pravidiel, ktoré ho ako človeka zväzovali. Tu bol iba vietor, mesiac a on, naháňajúc svoj tieň dookola, kým niekde v diaľke húkala sova a štekal pes.
Prebehol po lúke a do lesa, zručne sa vyhýbal stromom, svižne preskočil spadnutý kmeň stromu, jeho dych vychádzal v ostrom funení, ale nespomalil, jeho výdrž bola oveľa väčšia, než u koňa jazdiaceho steeplechase, a mesiac mu dával silu, akú nemal žiadny bežný kôň. Vyplašil králika z jeho nory, utiekol pred jeho kopytami a zmizol v kríku. Ignoroval ho a bežal ďalej.
Preskočil malý potôčik a vybehol na kopec na rovinu, kde sa pásla skupina jednorožcov. Zastal, pohodil hlavou a pozdravil vodcu stáda, žrebca Amicusa, ktorý prikývol a dovolil mu prísť k jeho stádu. Bolo tam päť kobýl, dve ročné mláďatá a tri tohoročné mláďatá, všetky zdravé a chtivé pretekať sa s ich tmavým bratom, ktorý ich tento rok navštevoval tak zriedka.
Tmavý kôň priklusal a pozdravil každú kobylu, zdvorilo vydýchol do ich nosdier. Rád ťa vidím, Sylvana, Hodvábny Vietor, Fortuna, Hviezda Albie, a Sirocco.
Ony vydýchli späť, mierne odfŕkli. Dobrý večer, Mesačný Oheň. Zacválal si si?
Prikývol hlavou, hriva mu spadla do čela, čiastočne zakryla jeho znamenie.
Žriebätá a ročné mláďatá dobehli k nim, ich zlatá srsť sa leskla vo svite mesiaca ako novovyrazené Galleóny, drgali a fŕkali na veľkého koňa. Mesačný Oheň! Mesačný Oheň! Poď sa s nami pretekať!
Zhovievavo si odfŕkol, mal viac trpezlivosti so žirebätami, než so svojimi študentami, väčšinou.
Jedno obzvlášť drzé ročné mláďa sa prikradlo k nemu a tvrdo ho udrelo do kohútika. Pretekaj so mnou, tmavý! Stavím sa, že ma nechytíš! Som Hviezdny Plameň Veľkolepý, a dokážem predbehnúť vietor, keď chcem. Vyzýval žrebček.
Otočil sa, pevne odstrčil príliš horlivé mláďa a ostro ho uštipol, aby mu pripomenul, kde je jeho miesto. Upokoj sa, hlúpy žrebček! Budeme sa pretekať neskôr, ak budeš poslúchať.
Potrestané žriebä sklonilo hlavu a zamrmlalo ospravedlnenie, potom odcúvalo preč, nechalo starších, nech sa pasú na jemných výhonkoch sladkej trávy. Ale jeho odloženie bolo krátke, keďže ostatné žriebätá v kruhu obiehali čierneho žrebca.
Aj ja! Aj ja! Aj ja sa chcem pretekať!
Ešte pár minút a Mesačný Oheň, ako ho poznali v tejto podobe, sa vzdal neskorého nočného malého občerstvenia a súhlasil, že sa bude pretekať s mladými jednorožcami. Selenine Vševidiace oči! Predpokladám, že nebudem mať pokoj, kým vám všetkým nezoderiem kopytá v behu, vy drzé mláďatá.
Radostné erdžanie sa ozývalo od všetkých mláďat a sácali sa a vykopávali zadnými nohami.
Niekoľko príliš nedočkavých žriebäcích kopýt ho takmer trafilo a ostro ich napomenul drgnutím nosa a varovným pohryznutím alebo dvomi. Dávajte pozor, kam vykopávate, vy drzí dotieravci! Lebo jediný pretek, ktorého sa zúčastníte bude beh do úkrytu za vašou mamou, pred mojimi zubami, vyhrážal sa.
Amicus prenikavo zaerdžal, Počúvajte vášho tmavého brata, žriebätá!
Áno, otec. Prepáč, Mesačný Oheň.
Z elegantného nosa Mesačného Ohňa sa ozvalo odfŕknutie a potom sa postavil na zadné nohy. Odpustené vy dotieravci. Zoraďte sa, a pamätajte, žiadne hryzenie, kopanie ani zámerné narážanie do druhých.
Všetci poslúchli a na Amicusovo zaerdžanie vyrazili vpred, snažili sa predbehnúť čierneho koňa, ktorého kopytá vyzerali, ako keby lietali nad zemou, mesačný svit osvetľoval jeho srsť v ľadových potôčikoch, na čo jeho ebenová srsť dostala modrastý nádych.
Striebristé kopytá sa blýskali a zlaté rohy trblietali, keď sa mláďatá snažili dobehnúť cválajúceho žrebca, ktorému sa vždy podarilo zostať o skok vpredu, bežal s ladnou rýchlosťou, ktorú mu závideli a obdivovali, dokonca aj keď sa snažili ho predbehnúť.
Žiadny z nich, dokonca ani Hviezdny Plameň, ktorý bol najstarší nedokázal predbehnúť čierneho žrebca.
Ale to ich nezastavilo od skúšania.
Veľký žrebec natočil jedno ucho dozadu, odhadoval, ako ďaleko je najbližší súťažiaci, asi dve dĺžky, a zámerne spomalil, dovolil žriebäťu, aby sa pár dlhými skokmi priblížilo, než zrýchlil a znovu odbehol, škodoradostne zaerdžal.
Nefér! Skoro som ťa dostal! Erdžal Hviedzny Plameň.
To si si myslel, pohodil hlavou žrebec a preskočil konáre ležiace na zemi, obehol lúku a potom sa vrátil späť, nakoniec skončil svoje dunivé náhlenie uprostred trávnatej lúky.
Kobyly pobavene zodvihli hlavy od pastvy. Mesačný Oheň znovu vyhral. Vyhlásila Sylvana.
Ale môj Hviezdny Plameň bol blízko, povedala Fortuna a odhodila si ofinu z očí.
Aspoň ich unavil, podotkla Sirocco. Tak možno budú spať a nebudú poskakovať okolo ako mäsiarky.
Žriebätá boli po preteku naozaj unavené a išli sa v tichosti pásť vedľa svojich mám, alebo si ľahli do trávy a zaspali, nechali dospelých, nech sa v pokoji pasú a rozprávajú.
Mesačný Oheň sa tiež pásol, ani nebol zadýchaný po tom behu, jeho chvost jemne švihal okolo jeho slabín, bol spokojný medzi jednorožcami, ktoré stelesňovali divokosť a mágiu a nezlomnú guráž Bohyne, ktorá ich stvorila zo svojho dychu a sĺz. Spomedzi všetkých jej detí, jednorožce boli najbližšie k Selene duchom, a tí, ktorí ju uctievali, považovali jednorožce za posvätné. To, že sa toto stádo rozhodlo ho prijať, napriek všetkému, čo robil ako špión, bolo veľké požehnanie.
Vracal sa sem každé dva týždne, aby behal so stádom a posilnil svojho vyčerpaného ducha, lebo už len vzduch, ktorý jednorožce dýchali šíril pokoj a mier, ktorý poznal iba vo svojich snoch. Ale bolo to niečo, čo veľmi potreboval a zdalo sa, že aj oni to zistili a dali mu to dobrovoľne a nevypočúvali ho a nepýtali sa nepríjemné otázky tak, ako by to robili ľudia.
* * * * * *
Mesiac sa na oblohe posunul dolu a tmavý žrebec zodvihol hlavu, cítil, že je čas, aby sa vrátil do hradu. Neochotne sa s jednorožcami rozlúčil a odklusal preč cez les, jeho kopytá sotva vydávali počuteľný zvuk, jeho znamenie žiarilo v tme.
Ako človek bol nútený niesť vypálené znamenie služobníka temnému čarodejníkovi, aby mohol odhaliť jeho tajomstvá a nájsť spôsob, ako ho zničiť, ale v tejto podobe niesol iba znamenie svojej bohyne, čo bolo tak, ako má byť. Cválal pomedzi stromy na veľkú lúku, kde začal svoju cestu.
Zrazu jeho uši zachytili tlmený zvuk, štikútanie a lapanie po dychu, a tak zamrzol.
Niečo narušilo jeho lúku.
Jeho nosrdy nasali nočný vzduch a pohodil hlavou, keď spoznal nezameniteľný pach chlapca, a nie len nejakého chlapca, ale toho, ktorý prežil, aby ho prinútil opíjať sa, Harryho Jamesa Pottera.
Jeho prvá myšlienka bola premeniť sa do svojej ľudskej podoby a požadovať vysvetlenie od toho neposlušného darebáka. Čo pre modré plamene robíš tu vonku uprostred noci, Potter? Ako sa ti podarilo nájsť toto miesto a ako sa opovažuješ ignorovať školské pravidlá, ktoré sú tu pre tvoju bezpečnosť, a prechádzať sa po vonku, ako keby to tu bola poondiata Chrabromilská klubovňa? Nevieš, čo sa ti môže stať? Alebo chceš byť zožratý zaživa wyvernami, alebo roztrhaný na márne kúsky hladnými mantichorami, alebo unesený acromantulou, aby tebou nakŕmila svoje mladé? Spomedzi všetkých sprostých, nezodpovedných, idiotských, absolútne hlúpych vecí . . .!
Kráčal vpred, vynoril sa spomedzi stromov a prešiel po lúke k miestu, kde sedel chlapec, kolená mal stiahnuté k hrudi a hlavu mal položenú na nich, vlasy mu odstávali ako dikobrazie ostne na všetky strany. Oh áno, mienim tomuto prekliatemu drzému faganovi poriadne vynadať, to teda hej! Toto vzíde z rozmaznávania a híčkania toho malého—
Zrazu zastal, lebo teraz bolo zjavné prečo Harry vyšiel von.
Šampión Trojčarodejníckeho turnaja plakal. A nie iba pár sĺz, ale otvorene nariekal, triasol sa a lapal po dychu, plakal tak veľmi, že si neuvedomoval svoje okolie.
Šokovaný Severus zostal stáť niekoľko stôp od rozrušeného chlapca, jeho zmysly mu vraveli, že toto vylievanie trápenia tlelo v mladom čarodejníkovi veľmi dlho, než si konečne našlo cestu von. Pripomenulo mu to istý čas, pred mnohými rokmi, hneď po smrti jedinej ženy, ktorú kedy nazýval priateľom a miloval ju celým svojim bytím. Presne takto plakal on, opustený a sám, zranený s neznesiteľnou bolesťou, kým ho nenašiel Amicus a nepoťukal ho svojim rohom, čím zmiernil tú surovú bolesť a ponúkol mu útechu, akej nebol schopný žiadny človek.
Čo spôsobilo, že ten chlapec takto plakal? Premýšľal veľký kôň. Plakal kvôli nejakej fyzickej chorobe, alebo nejakému skrytému žiaľu? Možno úmrtie jeho spolužiaka, Cedrica? Zvláštne, ale nikdy nepovažoval Pottera a Diggoryho za dobrých priateľov. A čo pre mesačný svit s tým mal robiť? On nebol jednorožec, obdarený schopnosťou sňať jed z tela i duše.
Trochu sa posunul, jemne vydýchol, ako by to urobil s vystrašeným žriebäťom.
Harry cítil jemný záchvev vzduchu nad hlavou a prudko ju zodvihol.
Hľadel do očí najkrajšieho koňa, akého kedy videl, ktorý stál ani nie štyri stopy od neho v žiari mesiaca.
13.10.2017 21:14:48
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (123 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 13%)
Raz za dva týždne (33 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one