Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi

7. Polnoc na Privátnej ceste

Kapitolu venujem ju Dobby a vsetkym komentujucim, ktori mi komentovali poslednu kapcu.

Biggi
Harry sa ráno zobudil skôr, než obvykle a zistil, že ho stále všetko bolí, ale ďalšia aplikácia magickej masti tento problém vyriešila. Obliekol si svoje normálne oblečenie a metodicky začal plniť svoj kufor. Jeho pohyb zrejme zobudil Rona, lebo sa posadil a ospalo sa obzeral.
"Harry? Čo stváraš?"
"Balím," odpovedal Harry, neochotný konverzovať.
"Prečo? Veď ešte neodchádzame."
"Ty nie. Ja hej." Poskladal náhradný habit a vložil ho do kotlíka.
"Prečo? Ten umastený darebák ťa vyhodil skôr?" Ron si pošúchal oči a zíval.
"Nie. Je to dlhý príbeh." Harry nechcel svojmu kamarátovi povedať o útoku. Nevedel, ako to vie, ale mal pocit, že Dumbledore nechce, aby sa niekto dozvedel o tom, že sa Smrťožrútom podarilo preniknúť na školský pozemok. A Ron bol známy tým, že roztrúbil čokoľvek, keď bol naštvaný alebo rozrušený. "Riaditeľ chce, aby som odišiel trochu skôr, to je všetko."
"Oh. No, pekné leto, kamoš. Napíšem ti, okej? "
"Hej." Otočil sa aby hodil do kufra svoje poznámky, a keď sa pozrel ponad plece, Ron bol roztiahnutý na posteli a chrápal. Teraz bol Harry vďačný za to, že Ron nie je ranné vtáča.
Hermiona ale bola. Sedela v klubovni a študovala, keď zišiel dolu schodmi s kufrom, vznášajúcim sa za ním. "Harry! Vstal si skoro, keďže dnes nemáme školu. Ja som si naplánovala hodinu čítania navyše—kam ideš?" zastavila sa, keď zbadala jeho kufor.
"Domov," odpovedal, aj keď vedel, že to slovo a Privátna cesta k sebe nikdy nebudú patriť.
"Prečo? Semester ešte neskončil. Stalo sa niečo tvojim príbuzným?" opýtala sa s obavami v jej hnedých očiach.
Kiež by, pomyslel si trpko. No hneď odpovedal, "Nie. Dumbledore ma posiela domov skôr."
"Ako to?"
Zahryzol si do spodnej pery. Hermiona nie je Ron, ona dokáže udržať tajomstvo. Jej môže veriť. Tichým hlasom zašepkal: "Lebo ma napadli Smrťožrúti."
Zdesene vytreštila oči: "Čo? Kedy?"
"Včera večer, kým som zbieral prísady na treste pre Snapa," vysvetlil a povedal jej skoro všetko.
"Kam ten kôň odišiel, keď sa objavil profesor?"
"Ja neviem. Zrejme žije niekde blízko. Je divoký, myslím, a preto ku mne príde len občas. Je nádherný, Miona. Ako postava z rozprávky."
"Chcela by som ho vidieť."
"Možno ho uvidíš. Choď na tú čistinku za Hagridovou chalupou, vieš, ktorú myslím. Vezmi si jablko a nejaký cukor, to má rád. Potom počkaj a možno príde."
"Urobím to. Zdá sa, že je to úžasný tvor. Dokonca magický." Vzdychla túžobne. "Keď som bola malá, vždy som chcela mať koňa, ale kone a zubári nejdú dokopy."
"Hej, viem, čo myslíš. Mal som šťastie, že som sa na ňom tak dlho udržal."
Vstala a objala ho. "Kiež by si nemusel odísť, Harry. Budeš . . .mi chýbať."
"Aj ty mne," zamrmlal jej do vlasov, voňajúcich citrónom.
"Myslím, že Dumbledore má pravdu, nemôžeš tu zostať, lebo už sa raz dostali cez bariéru, ale prečo ťa posiela späť na miesto, ktoré tak nenávidíš . . ."
"Som si istý, že má svoje dôvody, Miona," povedal Harry sarcasticky.
Zamračila sa a odtiahla sa, aby mu videla do očí. "Povedal si mu to už? Že ťa mučia hladom a zamykajú v komore pod schodami."
"Nie. A neopováž sa to povedať niekomu ďalšiemu," povedal jej ostro.
"Ale Harry, to čo ti urobili — bolo zlé — strašne zlé—"
"A už je po tom. Hermiona, už sme o tom hovorili. Nemôžeš s tým nič urobiť, ani ja nie, tak to jednoducho . . . nechaj tak."
"Oh, Harry." Znovu ho objala a z očí jej vyhŕkli slzy. Vedela, že u neho doma sa deje niečo viac, než bol ochotný priznať, dokonca ani pred ňou nie, a želala si, aby mala guráž na to, povedať to riaditeľovi, ale vedela, že Harry by bol naštvaný, keby to urobila a nechcela ho takto zradiť. Čo je to za riaditeľa, keď nevidí známky toho, že niečo nie je v poriadku? Snape niečo tušil, tým si bola istá. "Harry, povedal si, že profesor Snape ťa má odprevadiť?"
"Hej. Toľké šťastie."
"Harry, myslím, že by si mu mal veriť."
"Ty si šialená."
"Nie. Myslím to vážne. Ak . . . ak by sa niečo stalo . . . Harry, on ti pomôže. Počúvaj ma. Ja mám na to nos. . ."
"Ďalšia tvoja predtucha?"
"Áno. Ver Snapovi." Niekedy mala zvláštne impulzy a zistila, že ak sa nimi bude riadiť, takmer vždy sú pravdivé. Odmietala ich nazvať intuíciou, trvala na tom, že sú to len vzdelané odhady alebo predtuchy. Zľahka ho pobozkala na pery. "Ahoj, Harry. Napíš mi, dobre?"
"Okej. Neboj sa, budem v pohode."
Pevne ho objala, modlila sa, aby prijal Snapovu pomoc, lebo jeho príbuzní sa jej ani trochu nepozdávali. Privátna cesta môže byť bezpečná pred Smrťožrútmi, ale kto ochráni Harryho pred Dursleyovcami? "Chceš . . . sa naraňajkovať, než odídeš?"
Mykol plecom. "Asi hej."
Zavolala Dobbyho a ten sa hneď objavil, celý natešený, že môže pomôcť: "Pán Harry Potter, pane!"
Chvíľu na to už raňajkovali cereálie, ovocie, šunku a toast a tekvicový džús.
Keď dojedli raňajky, bol takmer čas na to, aby sa Harry stretol so Snapom v žalároch. Odtiaľ pôjdu do Rokvilu. Kde nastúpia na Rytiersky autobus, ktorý ich odvezie do polovice cesty do Surrey, a potom im Snape bude musieť zabezpečiť muklovskú dopravu. Harry dúfal, že Snape má nejaké muklovské peniaze na lístok na vlak alebo na taxík.
"Napíš mi, Harry, prosím." Pripomenula mu Hermiona a pobozkala ho na rozlúčku. "Veľa šťastia."
"Sľubujem. Vidíme sa na začiatku semestra. Neštuduj celé leto a nepremáhaj svoje mozgové závity, dobre?"
Usmiala sa. "To by sa nestalo."
Posledný pohľad na ňu vrhol, keď vyliezal z diery za portrétom a ona mu mávala.
Snape mu povedal, že sa stretnú pri jeho triede, a tak zamieril priamo tam.
Profesor už čakal, dosť netrpezlivo, pred dverami učebne. "Švihaj, Potter. Nesmú nás vidieť." Prikázal Snape, mávol prútikom aby zmenšil Harryho kufor a podal mu ho. "Strč si ho do vrecka. Ešte ste sa neučili Zmenšovacie kúzlo?"
"Myslel som, že ho nemôžem použiť na priveľa objektov naraz."
Snape pokrútil hlavou. "Merlin, Potter, to len vtedy, keď je tvoja mágia príliš vyčerpaná. Nasleduj ma."
Harry nasledoval Snapa, ktorý ho viedol hlbšie do žalárov, popred svoju učebňu do labyrintu chodieb, v ktorých nikdy nebol. Nevedel, ako sa tu profesor vôbec vyznal, ale Snape ani na moment nezaváhal. Nakoniec zabočil vpravo a vydal sa dlhou ponurou chodbou, potom nakreslil na stenu polmesiac a niečo zašepkal.
Stena zmizla a objavil sa východ. "Prekroč klenbou Potter a ocitneš sa pri bráne na školský pozemok."
Harry vykročil a hneď za ním vyšiel jeho učiteľ.
"Nikdy som nevedel, že je to tu!" vyhlásil.
Severus na neho vrhol zúfalý pohľad. "To si si myslel, že o hrade vieš všetko, Potter? Rokfort je starý a ukrýva mnoho tajomstiev, veci o ktorých netuší ani sám riaditeľ. Poďme, nemá zmysel postávať tu a zdržovať sa."
Snape ich viedol rezkým krokom dolu chodníkom k Rokvilu.
Keď prišli do dediny, Severus povedal Harrymu, "Ak potrebuješ ísť na záchod, Potter, teraz máš na to čas. Záchody sú aj v Rytierskom autobuse, ale posledný čarodejník, ktorý ich kedy použil, skončil niekde v kanalizácii v Paríži, a ani sa neobťažuj žiadať ma, aby som ti vysvetlil ako sa to stalo."
Harry neprotestoval, ale odskočil si na záchod v Troch metlách. Pre istotu.
Keď sa vrátil, videl Snapa pri bare, rozprával sa s madam Rosmertou. Podala mu hnedý papierový sáčok a srdečne sa s ním rozlúčila. Harry vyšiel von a počkal na rohu. V tomto čase tam bolo málo ľudí, mnohí o takomto čase ešte spali.
Snape vyšiel chvíľku po ňom, so sáčkom pod pazuchou.
Harry sa zvedavo naň pozrel. "Čo je to, pane?"
"Jedlo, ktoré mi zabalila madam Rosmerta," odpovedal a potom dodal: "Mám dosť pre dvoch, takže nerob scény, Potter. Povedal som jej, že idem na dlhý výlet."
"Oh. Ďakujem vám, pane."
Severus sa odvrátil a privolal Rytiersky autobus.
O tri minúty neskôr už sedeli v súkromnom kupé, Severus zatiahol závesy a sedel oproti Harrymu. "Pospi si, alebo si čítaj, Potter," povedal a vytiahol svoj magazín. "Máme hodinu, možno dve, než sa dostaneme do polovice cesty do Surrey."
Harry sa pozrel von oknom, spomenul si na svoju prvú jazdu týmto šialeným autobusom a zvraštil čelo, keď si spomenul, ako Stan takmer zrazil motorkára, keď cúval z bočnej ulice. Autobus nadskočil, Harry takmer spadol zo sedačky, no potom sa oprel a snažil sa zaspať.
Keď Snape asi o päť minút neskôr zodvihol pohľad od svojho Mesačníka Elixírov, Harry tvrdo spal. Keď spal, ten fagan vyzeral ako anjelik, ale Majster elixírov dobre vedel, ako ďaleko to má od pravdy.
O hodinu neskôr ho z driemot prebralo Harryho stonanie a nariekanie. Videl chlapcovu tvár, napoly zaborenú do sedadla a zbledol. Chlapec vyzeral vystrašene a spod zatvorených viečok mu tiekli slzy. Strhol sa. Žiadne dieťa nenarieka v spánku, pokiaľ neprežilo tak silný emočný nátlak, že ho na podvedomej úrovni nedokáže spracovať.
Buď sa mu sníva o Diggoryho smrti, alebo niečo o jeho príbuzných, predpokladal Snape. Bol len jediný spôsob, ako to mohol zistiť. Nahol sa dopredu a potriasol chlapca za rameno, najprv jemne, ale keďže to bolo neúčinné, skúsil to silnejšie. "Potter, vstávaj!" zasyčal mu do ucha. "Máš nočnú moru."
Harry zakňučal a schúlil sa do pevnejšieho klbka. "Prosím . . . nie . . . ja budem dobrý . . ."
Severus zovrel pery. Harry hovoril tichým skľúčeným hlasom, ako keby bol oveľa mladšie dieťa, čo bolo typické pre deti, ktoré dlhé roky niekto zneužíval. "Zobuď sa, Potter!" Znovu chlapcom zatriasol. "Je je to skutočné. To sa ti len sníva."
Harry sa kŕčovite strhol, ako keby ho niekto udrel, prudko otvoril oči a vykríkol: "Prepáč, strýko Vernon! Už nikdy nedostanem lepšiu známku ako Dudley! Sľubujem!" Odtiahol sa od Severusa, rukou si zakryl tvár a takmer pri tom trafil Severusa do ramena.
Jeho strýko ho bil za to, že dostal lepšie známky než jeho bratranec, pomyslel si Severus naštvane. To by vysvetlilo chlapcove zlé štúdijné návyky a odovzdávanie spolovice nedokončených esejí. Ak ho trestali sa učenie sa už od útleho veku, pretavilo sa to do zanedbávania prípravy na vyučovanie a teraz verí tomu, že stačí, ak spraví len minimum z toho, čo má. Snape vedel, že Potter nie je hlúpy, práve preto ho to tak iritovalo, že chlapec podával podpriemerné výkony, a tak predpokladal, že Potter je lenivý. Ale toto vrhlo na veci úplne iné svetlo.
Znovu Harrym zatriasol. "Dočerta, fagan, vstávaj!"
Harry prudko otvoril oči. "Som hore, strýko Vernon! Nechcel som zaspať . . ." zmĺkol, keď pred sebou zbadal známu tvár svojho profesora. "Oh. Ja . . .. som si myslel, že ste niekto iný."
Severus sa odtiahol. "Mal si nočnú moru, a nechcel si sa zobudiť, Potter." Podal mu štvorec zelenej látky.
Harry sa na ňu zarazene pozrel. "To je na čo?"
"Je to vreckovka. Predpokladám, že vieš, na čo sa používa?"
Harry sa začervenal, zobral si vreckovku, utrel si ňou tvár, zhrozený, že plakal a povedal boh vie čo, kým spal. Už si nespomínal, kedy mal naposledy takúto nočnú moru, a ešte k tomu teraz dokonca pred Snapom . . .
Čakal na úškrn a nejakú sarkastickú poznámku z jeho úst o tom ako: nariekaš, lebo ťa opustili niektorí tvoji ospevovači, Potter? Ale keď vzhliadol na druhého čarodejníka, videl, že jeho čierne oči nie sú chladné a tvrdé, ale plné zvláštneho pochopenia. Ako keby vedel, ako mi je. Skoro, ako keby to aj on zažil. "Nechcel som vás vyrušiť, profesor," ospravedlnil sa.
"Kričal si v spánku, Potter," začal Severus opatrne. "Meno. Strýko Vernon. Znelo to tak že . . . sa ho bojíš. Prečo?"
Harrymu prešiel po chrbte mráz. No do riti! Čo som povedal? "Bol to len sen, pane."
"Máš takéto sny často, Potter? Ak áno, rád by som o tom vedel, keďže s tebou budem cestovať ešte niekoľko hodín."
"Nie. Nie že by som si to pamätal. Väčšinou sa mi vôbec nič nesníva." Povedal Harry rýchlo.
Severus zúžil oči. "Vieš, Potter, pamätám si na iného chlapca, v tvojom veku, ktorý mal veľmi podobné nočné mory. Nočné mory, v ktorých utekal pred niekým veľmi podobným tomuto strýkovi Vernonovi, ale nikdy sa mu nepodarilo utiecť pred ním. Ten sen vždy skončil rovnako, chlapca chytil a zmlátil za používanie jeho čudných magických schopností."
Harry sa zamračil. "To znie strašne, pane."
"To bolo. Trpel tými snami dokonca aj v škole, na mieste, kde bol v bezpečí pred svojim otcom, lebo som zistil, že to bol jeho otec, kto ho zneužíval. Najprv o tých snoch nikomu nepovedal, lebo sa hanbil a bál, že by sa o jeho slabosti niekto dozvedel, lebo od mala vedel, že sa nikto nesmie dozvedieť o tom, čo sa doma deje. Inak by to bolo ešte stokrát horšie. Naučil sa byť opatrný, skrývať svoje city, zakrývať modriny kúzlami a dlhými rukávmi a nohavicami. Naučil sa v škole nepriťahovať pozornosť na seba, a ak sa ho učiteľ na to opýtal, tváril sa, že je všetko v poriadku."
"Tak ako ste to zistili, pane?" opýtal sa Harry, zvedavý napriek všetkému.
"Sledoval som ho veľmi podrobne. Zvykol sa obliekať otrhane, málo jedol, ale neskôr som si všimol, že zhromažďoval jedlo, lebo doma nikdy nedostal dosť jedla. Jeho nočné mory sa zhoršovali, čím bližšie bol koniec semestra, lebo vedel, že ho pošlú späť do toho domu—nevítaného, nechceného, aby ho tam bil a vysmieval sa mu jeho vlastný otec, ktorý chlapca považoval za sklamanie, lebo bol podobný jeho matke, bol malý, chudý, mal jej oči a vlasy a čo bolo najhoršie, aj jej mágiu. Vec, na ktorú žiarlil, lebo vedel, že on ju nikdy nebude mať, lebo v ňom nebola ani len iskrička mágie. Očakával, že jeho syn bude presne ako on, ale chlapec mu podobný nebol a navyše, jeho žena už nemohla mať ďalšie deti, a tak mu zostalo na krku toto ohavné sklamanie. Zatrpkol a stvrdol a vybíjal si zlosť na chlapcovi pri každej príležitosti, ktorú mal. Až sa chlapec bál chodiť domov a budil sa s krikom už len pri pomyslení na to."
"A čo chlapcova matka? Prečo mu nepomohla?"
"Snažila sa. Ale naučila sa báť sa svojho muža a na začiatku manželstva zložila prísahu, že nikdy nepoužije svoju moc na to, aby mu ublížila. Nikdy nečakala, že to otočí proti nej, alebo jej synovi. Snažila sa rôznymi spôsobmi chlapca ochrániť, brala ho na výlety k jej rodine, kým jej rodičia nezomreli a ona bola nútená predať ich majetok, lebo boli v dlhoch. Teraz už nemali žiadne útočisko a s tým zmizla aj jej nádej. Umrela od zúfalstva a svojho syna nechala na milosť a nemilosť jeho otcovi."
"Čo sa stalo potom? Potom ste sa o tom dozvedel?"
"Pšt, Potter. Ja rozprávam tento príbeh, nie ty." Prikázal Severus. Po chvíli pokračoval. "Chlapec sa vrátil do školy emocionálne úplne zničený, nemohol jesť, nemohol spať, mučila ho vina, lebo sa obviňoval z matkinej smrti. Chodil na vyučovanie, ale nič sa nenaučil, lebo trpel priveľmi na to, aby sa dokázal sústrediť na svoje úlohy. Umučil sa a ostal z neho len tieň, no bol príliš hrdý na to, aby vyhľadal pomoc. Až kým neskolaboval nad kotlíkom a neskončil v Nemocničnom krídle."
"Potom ste sa s ním rozprával?"
"Nemusel som sa s ním rozprávať, Potter. Vedel som o všetko, čím si prešiel." povedal Severus opatrne.
"Ako? Vy ste mu . . . čítal myšlienky?"
Severus si odfrkol. "Nebuď smiešny, Potter. Ja nie som telepat a nedá sa čítať myšlienky, len skenovať ich povrch a spomienky."
Harry sa zamračil. "Kto to bol, ten chlapec, ktorého ste poznal?"
"Neuhádneš to? Alebo máš stále ospalý mozog?"
Harry zažmurkal. Potom  zalapal po dychu. Iste sa mýlil, ale . . . dávalo to zmysel, bola to jediná vec, ktorá na tomto výlete dávala zmysel. "Vy . . .ten chlapec . . . ste boli vy."
"Pred 21 rokmi." potvrdil Snape.
Harry bol ohromený. Len tam sedel, jeho myseľ stále dookola opakovala, čo počul, snažil sa to pochopiť. Snape bol ako on . . . nechcený a nemilovaný, označovaný za čudáka za to, že používal mágiu. Snape bol . . . zranený svojim otcom, ako bol Harry svojim strýkom. Bolo to neuveriteľné. Nedokázal si predstaviť toho vysokého, prísneho profesora ako hanblivého, chudého chlapca, roztraseného a vystrašeného. Ale nemohol ani spochybniť Snapov príbeh. Ten muž sa mu celý čas pozeral priamo do očí a Harry v jeho očiach videl záblesk bolesti, keď hovoril, počul to zvláštne chvenie v jeho hlase. To sa nedalo predstierať. Harry vedel, ako klamať, za tie roky sa to celkom dobre naučil.
Ale nevidel nič v Snapovom postoji, čo by naznačovalo, že profesor klame.
A nepotreboval si vymyslieť fiktívne dieťa, len aby sa Harrymu vysmieval kvôli jeho snu.
"Ale ako . . . prečo . . . by ste mi o tom hovorili?"
"Lebo sa v tebe vidím."
"Nie! Ja taký nie som!" protestoval Harry automaticky.
"Nie si? Potter, zneužíva ťa tvoj strýko alebo teta?"
Harry pokrútil hlavou, aj keď cítil, ako ho to hrozné klamstvo škrtí. Povedz mu pravdu! Povedz mu to, aby ti mohol pomôcť!
"Nie? Možno to tak nevidíš, nie po mnohých rokoch, počas ktorých ti hovorili, že si to tak zaslúžiš. Koľkokrát ťa zbili za to, že si dostal lepšie známky než tvoj bratranec? Ako dlho ťa držali zatvoreného v izbe a o hlade?"
"Stop . . . to nie je pravda . . " zakňučal, rukami si zakryl uši. "Neviete, o čom hovoríte."
"Môžeš mi klamať, koľko chceš, ale neklam sám sebe. Lebo ja poznám pravdu, ja som žil v tieni strachu. Strach, ktorý ti zviera vnútornosti, ktorý ťa necháva prázdnym a roztraseným od hanby, lebo nikdy nevieš, čo ho znovu naštve. A to najlepšie, v čo môžeš dúfať je, že poškodenie potom nebude dosť veľké, aby si neskončil v nemocnici. A rozmýšľaš, prečo to nikto iný nevidí, čo musíš prežívať,  a napriek tomu sa bojíš o tom hovoriť. A boja sa opýtať, nechcú vedieť. Lebo potom by to zničilo ich obraz o perfektnom Chlapcovi Ktorý Prežil."
"Vy . . . vy ste si vždy myslel, že som . . . rozmaznaný fagan . . . ako môj otec . . " zasyčal Harry.
"Už nie. Teraz vidím pravdu. Možno si myslíš, že ti nepomôžem?"
"Nemôžte. Čo s tým môžete spraviť? Nič! Presne ako ja. Nemôžem sa vrátiť na Rokfort a nie je žiadne iné miesto, kam by som mohol ísť." povedal Harry horko a stále si zakrýval tvár.
"Je. Môžeš prísť a zostať bývať so mnou."
"Kde? V žalároch?"
"U mňa doma. Nežijem v škole po celý rok. Ale na to, aby si mohol ísť so mnou, musíš mi najprv povedať celú pravdu."
"Prečo by vám na mne záležalo?"
"Lebo žiadne dieťa by nemalo zažiť to, čo som si vytrpel ja. A ty stále trpíš. A ak je to v mojich silách, zabrániť tomu, potom to urobím." Povedal Severus. "Pozri sa na mňa."
"Nie."
Pevné prsty obopli jeho zápästia a potiahli. "Pozri sa na mňa, aby si videl, že ti neklamem."
Zelené oči sa pozreli do tých obsidiánových.
"Ochránim ťa, Potter. Ale najprv musíš odpovedať na moju otázku. Áno, alebo nie. Ubližujú ti tvoji príbuzní, akýmkoľvek spôsobom?"
Harry otvoril ústa, aby odpovedal, no autobus práve prudko zabočil.
"Držte sa!" zachechtala sa scvrknutá hlava. "Pred nami je zápcha, máme pred sebou turbulencie!"
Ale varovanie prišlo neskoro. Harry nebol pripravený na náhlu zmenu smeru a vymrštilo ho zo sedadla rovno Snapovi na kolená. Nemotorne pristál, zadkom narazil do kolena vysokého muža a tvárou pristál na Severusovom ramene, ruky rozhodené každú inam a nohy roztiahnuté na zemi.
Autobus prudko zabrzdil a Harry takmer spadol na zem, ale držal ho pár silných rúk, zodvihli ho a opreli o teplý čierny habit. "Uvoľni sa. Držím ťa. Nenechám ťa spadnúť."
Harry si nebol istý, čo to boli tie slová, alebo ten tón, alebo pocit mocných rúk ktoré ho držali, prečo sa cítil bezpečne, alebo možno všetky tri veci naraz. Vedel len, že sa takto v živote nikdy predtým necítil, a to prelomilo poslednú bariéru.
"Áno!" plakal, jeho hlas bol tlmený, ale neušiel ostrému sluchu jeho učiteľa. "Mali ste pravdu. Áno . . .áno . . .!" Jeho hlas sa na poslednom slove zlomil a zrazu sa rozplakal.
Prudké vzlyky ním otriasali, gejzír sĺz vyvrel niekde z hĺbky. Nemohol ich zastaviť, nedokázal ich kontrolovať, vyvreli z neho ako prívalová vlna a on sa len držal Severusa a plakal, ako doteraz ešte nikdy.
Severus mávol rukou a obklopila ich bublina ticha. Potom sa usadil pohodlnejšie a len držal svojho zverenca, nechal ho, aby sa vyplakal. Tak to kedysi dávno pre neho urobila istá školská ošetrovateľka.
Harry plakal celú večnosť, aspoň sa mu tak zdalo, nedokázal zastaviť nekonečný príval sĺz. Ani už nevedel, prečo plače— od úľavy, stresu, alebo z nejakej neznámej zásoby ublíženia—ale na dôvode nezáleží. Záleží len na tom, že niekto konečne vie o jeho strašnej hanbe, pozná jeho tajomstvo, a teraz je tu a drží ho. Po prvý raz v živote sa nemusel odtiahnuť pred mužskou rukou, necítil sa vystrašene ani bez možnosti úniku. Cítil sa . . . bezpečne. Dosť bezpečne na to, aby si dovolil luxus plaču.
Nakoniec slzy ustali. Ležal v tichosti opretý o Snapovo rameno, ešte niekoľko minút ťažko dýchal. Cítil, ako ho ruka jemne hladí po chrbte a rozmýšľal, ako dlho to už trvá. Oči mal opuchnuté a pálili ho.
Pomaly sa posadil.
Severus mu v tichosti podal ďalšiu vreckovku.
Harry odvrátil hlavu a použil vreckovku.
"Lepšie?" počul jemný, zamatový hlas.
"Áno."
Dostavila sa vlna hanby a cítil, ako sčervenal. Rýchlo sa odtiahol od svojho profesora a posadil sa na svoje sedadlo. Práve som reval na Snapovi! Celého som ho premočil slzami! Vyfúkal si nos a pomaly zložil vreckovku.
Snape na neho hľadel pokojne, ako keby sa na ňom chlapci vyplakávali každý deň. Na pravom ramene mal veľký mokrý fľak. Ignoroval ho. Nahol sa vpred a chytil Harryho za ruky. "Nemáš sa prečo hanbiť, chlapče. To oni páchali zlo, nie ty. Hovor so mnou. Povedz mi, čo sa stalo."
Harry sa zhlboka nadýchol. Potom začal rozprávať.
Hovoril po zvyšok jazdy a Severus počúval bez prerušenia. Celý ten príbeh poznal, každý riadok, z vlastnej skúsenosti. Mená sa možno zmenili, dôvody tiež, a aj miesto deja, ale utrpenie a škoda na sebaúcte a jazvy na duši i na tele sú rovnaké. Severus počúval a uvedomil si, že ani 21 rokov nie je dostatočný čas na to, aby sa niektoré rany zahojili. Zostali skryté, zjazvené, ale Harryho slová ich znovu otvorili a začali krvácať. Na moment. Potom sa znovu zacelili, lebo si nemohol dovoliť cítiť s chlapcom, lebo by mu nedokázal pomôcť.
Keď Harry skončil, Severus na moment mlčal, potom povedal: "Dobre. Urobil si prvý krok. Ďalší krok je dokumentácia. Tam sa k tebe pridám ja. Vezmem ťa späť k nim, ale len pre jednu vec, aby som zdokumentoval, čo si mi povedal. Nedovolím ti tam zostať cez leto, Potter. Rozumieš mi? Nezáleží na tom, ako to vyzerá, stráviš tam maximálne deň alebo dva, nie viac."
"Ale riaditeľ povedal, že tam musím zostať."
"Riaditeľ nevedel to, čo viem ja. Som zodpovedný za tvoju ochranu a nechať ťa v rukách tých oblúd v ľudskej koži, nie je ochrana. Viem, že nemáš dôvod na to, aby si mi dôveroval, vďaka našej spoločnej minulosti, ale vravím ti, že budem tak blízko, ako tvoj tieň, kým budeš v tom dome. Nikto ma nebude vidieť ani počuť, ani len ty nie. Ale budem tam. A ak sa ten tvoj strýko o niečo pokúsi, bude si želať, aby sa nikdy nenarodil. To ti sľubujem, Harry James Potter, prisahám pri Seleninej milosti, ktorej stúpencom som." Položil si ruku na srdce.
"Okej." Povedal Harry, odľahlo mu, že nebude musieť ostať sám na Privátnej ceste. Potom sa opýtal: "Kto je Selena?"
"Staroveká bohyňa, Pani Mesiaca a Mágie, bola tu pred začiatkom času a vždy ochraňovala tých, ktorí sa narodili s darom mágie. Ale poviem ti o Nej neskôr, keď budeme mať čas. Teraz si utri tvár týmto." Podal mu ďalšiu vreckovku, tento raz vlhčenú.
Harry sa utrel a zvedavo sa na profesora pozrel. "Odkiaľ beriete toľké vreckovky? Neprivolávate ich."
"Moje vrecká sú oveľa väčšie, než sa zdá," povedal profesor záhadne. Habit mal začarovaný Kúzlom hlbokých vreciek, čo mu umožnilo skladovať v nich veľa rôznych vecí, dokonca aj krehkých, bez toho aby sa rozbili.
Severus mávol prútikom a jeho habit sa zmenil na elegantné čierne nohavice a smaragdovo zelenú košeľu s čiernou viazankou a čižmy sa zmenili na elegantné poltopánky. "Vyzleč si habit," povedal chlapcovi. "Sme takmer na mieste."
Len čo sa Harry vyzliekol z habitu, autobus zastavil. Harry vstal a nasledoval Severusa von.
Vystúpili na malej vlakovej stanici a Severus sa ponáhľal k okienku kúpiť lístky na najbližší vlak do Surrey.
Keď nastúpili do vlaku, Severus vytiahol papierové vrecko s ich obedom a lačne sa doň pustili.
Vlak bol preplnený a smrdel cibuľou a cigaretovým dymom z tých cestujúcich, ktorí fajčili a boli ním nasiaknutí, ale Harry sa snažil nevšímať si to a vychutnával si sendvič od madam Rosmerty, tuniak so slaninou, rajčinami a majonézou na orechovom domácom chlebe, plus hranolky, ktoré boli magicky zohrievané a pálili ho na jazyku. Ale nevadilo mu to. Boli chrumkavé a fantastické. Vychutnal si jedlo a zalial ho ľadovo vychladenou limonádou.
Niektorí pasažieri sa na nich pozerali a závideli im ich chutne rozvoniavajúce jedlo, kým na nich Severus nevrhol svoj nebezpečný pohľad a všetci sa odvrátili.
Po jedle Majster elixírov navrhol, aby si Harry čítal a dal mu svoj Magazín elixírov, aby si ho prezrel. On sa rozhodol, že si na chvíľku zdriemne.
Harry si začal čítať, dočítal sa do polovice časopisu, než ho zložil vedľa seba a aj on znovu zaspal. Tento raz sa mu snívalo o jazde na čiernom žrebcovi s polmesiacom na čele a keď sa zobudil, zvečerilo sa a boli len dve mestá ďalej od Surrey.
"Čo teraz?" spýtal sa Harry, stále bol dosť unavený z jazdy vo vlaku. "Asi vo vrecku nemáte auto, však, pane?"
Severus si odfrkol. "Žiaľ nie. Ale nebudeme ho potrebovať." Vzal chlapca dolu cestou do malého parku. Keď boli bezpečne ukrytí pred pohľadmi okoloidúcich, Snape chytil Harryho za ruku a premiestnil ich k domu Dursleyovcov.
Mraky sa zbiehali na oblohe a mesiac pomaly vychádzal nad stromy, keď obaja kráčali po ceste lemovanej nechtíkom, petúniami a tulipánmi. Harry znechutene pozrel na kvety, lebo to je vždy jeho práca, trhať burinu a sadiť kvety, a ak sa Petunii nepáčilo, ako vyzerajú zavrela ho do komory bez večere. Dudley to vedel a tak s veľkou snahou sabotoval Harryho prácu, dupal na kvety a trhal puky tulipánov, než mohol Harry zavolať tetu, aby videla, že prácu dokončil.
A vždy jej trvalo večnosť, než prišla, tak mal Dudley čas všetko zničiť. Niekedy si myslím, že to robila naschvál, aby mala zámienku potrestať ma, pomyslel si Harry naštvane.
Zhlboka sa nadýchol a Snape zazvonil.
"Minútku!" zahrmel mužský hlas niekde vnútri. Počuli hlasno hučať televíziu, bežal nejaký športový zápas a potom sa ozvalo dupanie ťažkých nôh.
Dvere sa otvorili a obézny Vernon Dursley vykukol, jeho fúzy sa triasli. Jeho tučná tvár zamrzla, keď zbadal vysokého muža a svojho nepodareného synovca. "To čo je? Vyhodili ťa zo školy, čo?"
"Nie, strýko Vernon." Povedal Harry ticho so sklopeným pohľadom.
"Dobrý večer, pán Dursley. Som profesor Snape, Harryho učiteľ Elixírov," prehovoril Severus ľahko. "Váš synovec nemá problémy, školu museli zatvoriť skôr, lebo vypukla vírusová epidémia. Tak som pána Pottera odprevadil domov."
Vernonon vytreštil oči. "Vírus? Je to nákazlivé? Je nakazený?"
"Nie, pán Dursley. Je to čarodejnícke ochorenie, Muklovia ho nechytia. Váš synovec nie je prenášačom, osoba, ktorá ho priniesla je v karanténe, ale ako bezpečnostné opatrenie sa riaditeľ rozhodol ukončiť semester skôr."
"Vernon, kto je to?" ozval sa Petuniin hlas.
"Len . . .Harry a jeho učiteľ, Pet," zakričal Vernon naspäť, v poslednej chvíli si spomenul, že má chlapca nazvať menom pred jeho učiteľom, ktorý vyzeral ako čierny havran a mal z neho strach.
Niekoľko sekúnd neskôr sa objavila Petunia a zhíkla. "Ty!"
Severus nadvihol jedno obočie. "Už je to dávno, však, Petunia?"
"Ty poznáš túto . . .osobu?" koktal Vernon.
"Ja . . .áno . . . bol to kamarát mojej sestry, keď sme boli deti."
"Boli sme takmer susedia," zatiahol Snape s úškrnom. "Býval som o pár domov ďalej na tej istej ulici."
"Kde bývala spodina," povedala Petunia zákerne.
"Stále máš rovnako ostrý jazyk, ako vidím." povedal Severus ľadovým hlasom. "Na tvojom mieste by som si dával pozor, čo hovoríš. Dokážem už oveľa viac, než ti len zhodiť konár na hlavu . . .Tuney."
Petunia zhíkla. "Snape, ty . . ty vulgár—"
"Vyhrážš sa mojej žene, ty čudný—"
Snape sa prudko otočil k Vernonovi. "Na tvojom mieste, Dursley, by som tú vetu nedokončil. Ak vieš, kto som, tak by si sa mal správať civilizovane. Aby som citoval známeho autora: Nepleť sa do vecí čarodejníkov, lebo sú rafinovaní a ľahko sa naštvú." Severusove oči blčali čiernym ohňom a v ruke sa mu zaleskol prútik. "Nikdy sa nevyhrážam, ja sľubujem."
"Čo tu robíš, Snape?" požadovala Petunia s vytreštenými očami.
"Priviedol som Harryho domov. V škole vypukol scrofulous mumbletonia storafata, čarodejnícky vírus, všetci študenti museli ísť domov."
Petunia skoro odpadla. "Nie! To neberiem!"
"Upokoj sa, ženská. Nie je to nákazlivé pre teba ani pre tvoju rodinu. Ale on by mal oddychovať a zotavovať sa deň alebo dva, len pre istotu. Žiadne ťažké domáce práce, nesmie dvíhať nič ťažké a telesné šetrenie." Snape hovoril hlasom, ktorý používal vždy, keď boli jeho študenti príliš tupí na to, aby pochopili jednoduché inštrukcie. "Rozumiete, alebo vám to mám napísať?"
Petunia na neho zazrela. "Môj sluch mi slúži perfektne, Snape. Ďakujem, že si ho priviedol späť." Odfrkla si. "Chlapče, choď hore a daj si horúcu sprchu. Poriadne dlhú, aby si nepriniesol tie bacile do domu. Jedol si?"
"Áno, teta Petunia."
"Dobre, tak môžeš ísť po tom hneď spať." Odstúpila, aby mohol Harry vojsť dnu, prekrížila si ruky, aby sa ho náhodou nedotkla.
"Dovidenia, profesor Snape," povedal Harry. "A ďakujem . . . za všetko."
"Uvidíme sa v budúcom semestri, Potter. Dobrú noc." Severus sa otočil a vykročil späť na chodník.
Harry prakticky vybehol hore schodmi, ďakoval svojim šťastným hviezdam, že Snape bol tak prefíkaný— priam diabolský. Toto bude prvá horúca sprcha, ktorú si dá na Privátnej ceste. A nemusí sa báť, že sa do neho dnes bude niekto navážať, lebo sa všetci budú klepať od strachu, že chytia nejaký divný vírus. Scrofulous mumbletonia storafata. Harry sa snažil potlačiť rehot. Jeho latinčina nebola moc dobrá, ale vedel, že to nie je skutočný názov vírusu, no napriek tomu to znelo impozantne.
Najprv šiel do svojej izby a vytiahol z vrecka svoj kufor. Zašepkal formulku na zväčšenie. Vernon a Petunia sa tak báli, že chytia nejakú smrteľnú chorobu, že mu zabudli kufor a prútik zobrať a zamknúť. Opatrne si vybral nejaké veci, ktoré s Hermioninou pomocou zmenšili na jeho veľkosť a zamieril do kúpeľne.
Medzitým Severus počkal, než sa premiestnil do Harryho izby a použil na seba niekoľko maskovacích kúziel, jedno aby bol neviditeľný a ďalšie aby bol úplne tichý, ako vánok. Na Harryho nočný stolík položil Premenlivý dúšok s poznámkou, ktorú rýchlo napísal na kúsok papiera, aby zajtra ráno po zobudení dúšok vypil a predstavil si sám seba, ako veľmi chorého, aby tak potom aj naozaj vyzeral. Tento efekt vydrží á hodín.
Potom vytiahol magický fotoaparát, ktorý si priniesol a začal fotografovať Harryho izbu, najmä mreže na okne a zámky na dverách, všetky sa zamykali zvonka a viac by sa hodili na trezor v banke. Interiér miestnosti bol zaprášený a nábytok starý a rozbitý, na posteli bol preležaný matrac, vyblednutá plachta a paplón, ktorý vyzeral, ako by ho vytiahli zo smetiaka. Staré, rozbité a nefunkčné hračky stáli na policiach a bolo jasné, že táto izba je skôr zabudnutá, rovnako ako aj ich synovec.
Po odfotení viacerých fotiek Snape prešiel na chodbu popred kúpeľňu a do izby s veľkým nápisom: Dudleyho ríša—Nevstupovať, kým vás nezavolám! Severus prekĺzol do izby a videl, že je dosť veľká aj pre dvoch, preplnená drahým nábytkom, obrovskou televíziou a hernou konzolou, videohrami a rôznymi hračkami. Kráľovská posteľ s mäkkým matracom, tmavomodrými obrovskými vankúšmi a nadýchaným paplónom, na stole boli pozostatky niekoľkých obedov a obrovské sedacie vaky na plyšovom koberci. Dokonca tam bolo pohodlné sedadlo pri okne. Steny zdobili plagáty zvláštnych rozprávkových postáv ako Nimrod a Pokemon a Lu Kang a Scorpion.
Tento si tu žije ako princ a jeho bratranec ako sluha! Severus sa naštvane zamračil. Začal robiť fotky.
Všetka táto dokumentácia poslúži ako dôkaz pred Dumbledorom a ukáže mu dôkaz, že Pottera doma zneužívajú ako domáceho škriatka. A ak to toho starého chlapa nepresvedčí, Severus zoberie fotky na ministerstvo a predloží ich tam. Tak či tak, donúti ich vidieť, čo si ten takzvaný "hrdina čarodejníckeho sveta" vytrpel počas posledných 13 rokov. Stavil by svoj najvzácnejší zlatý kotlík, že by odpadli, keby sa dozvedeli pravdu.
Harry ale bude v bezpečí, aj keby tí zodpovední neurobili s Dursleyovcami vôbec nič. Lebo Snape ho tak či tak zoberie preč z Privátnej cesty, lebo svoju prísahu berie vážne a nezlomí krehkú dôveru, ktorú do neho chlapec vložil.
Ale najprv zdokumentuje situáciu a potom ukáže trochu spravodlivosti tým obludám—ani ich nedokáže nazvať ľuďmi—ktoré sa opovážili zotročiť čarodejnícke dieťa a urobiť mu zo života peklo. Bude diskrétny a dá im ochutnať ich vlastnú medicínu, Slizolinským štýlom. Presne ako by to urobil s Tobias, keby ten zmrd nehavaroval v aute, keď šoféroval opitý a nezabil sa, kým bol Severus v škole. Selena odpovedala na jeho modlitby. Tento raz bude on Jej rukou a Dursleyovci tešte sa!
Harry sa dosprchoval, obliekol a vrátil sa do svojej izby. Našiel na stole fľaštičku a prečítal si pokyny na lístku, obe si potom schoval pod matrac. Spoľahnite sa na Snapa, že bude mať elixír, po ktorom bude vyzerať chorý. Teraz bol rád, že ten prefíkaný učiteľ je teraz na jeho strane. Snape bol nebezpečný nepriateľ, ale skvelý spojenec.
Ležal v posteli na chrbte, mračil sa, ako ho bodali do chrbta struny vytŕčajúce z matraca. Mal toho veľa, nad čím musel premýšľať, vrátane prekvapivého faktu, že jeho učiteľ poznal jeho mamu, keď boli deti. Labyrint Snapových tajomstiev nemal koniec? Profesor bol záhada, ktorú Harry asi nikdy nebude schopný vyriešiť.
Počul hlasné výkriky zdola, keď jeho ujo a bratranec kričali na televízor, povzbudzovali hráčov a vrieskali ako hladné hyeny. Napoly zatvoril oči, pocítil závan a pozrel sa na dvere, ktoré sa práve ticho otvorili a zatvorili.
"Profesor? Ste to vy?"
"Psst. Som tu."
Harry sa uvoľnil. Snape nakoniec dodržal svoje slovo. Zaspal a vo sne odcválal na čiernom žrebcovi ďaleko z Privátnej cesty, do zruinovanej svätyne, kam žiadny Mukel nikdy nevkročil.
31.12.2017 18:14:29
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one