Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi

16. Rozhovor, kliatby a pomsta

 

 

Po najšťastnejšom popoludní, na aké si mohol spomenúť po dlhšom čase, Harry sa vrátil späť do Chrabromilskej veže s Ronom a Hermionou. Nikdy sa tak veľa nenasmial počas celého svojho života. Všetci klesli dole do pohodlných kresiel okolo masívneho kamenného kozuba v spoločenskej miestnosti.

„Tak, Harry, ako sa cítiš, keď si doma?“ spýtal sa Ron.

„Ani si nevieš predstaviť, kamoš.“ Zvolal. „Zameškal som všetko z tohto miesta a každého jedného z vás tak veľmi!“

„Sme tiež veľmi radi, že si späť.“ Povedala mu Hermiona, na jej tvári sa zjavil obrovský úsmev. Ako sa čoraz viac a viac jeho spolužiakov levov vracalo späť do brlohu, spoločenská miesnosť sa rozhodne naplnila slávnostným ovzduším. Čoskoro prepukla bujará oslava na Harryho počesť. Objavilo sa jedlo, pitie, hudba a magický ohňostroj. Harry bol veľmi dotknutý, keď zistil, koľko jeho spolužiakov z Chrabromilu na neho myslelo. Všetci boli prekvapení, keď sa dokonca k zábave na chvíľu pridala profesorka McGonagallová. Nikdy im dokonca nepovedala „zhasnúť svetlá!“

Po polnoci, Harry potlačil zívanie. Veci značne zanikli. Hermiona padla na jednu z veľkých pohoviek v rohu. Harry a Ron boli vyčerpaní, ale príliš šťastní, aby celkom ukončili večer.

„Vieš, Ron,“ začal Harry. „Teraz, keď som preč z nemocnice, potrebujem spraviť malú pomstu.“

Diabolský lesk sa zjavil v jeho priateľských očiach a spýtal sa, „Čo máš v úmysle, Harry?“

„Nie som si istý, ale hodím niečo do pľacu.“ Povedal Harry, premýšľal nad možnosťami.

„Ty vieš,“ povedal darebácky Ron, „za to, že často kričí na nás Chrabromilčanov, mohol by si umiestniť zaklínadlo na neho, po ktorom by sa jeho habit jagal červene a zlato a okolo lemov by sa vždy ozývalo revanie Chrabromilských levov, vždy keď by to spravil! Bolo by to diabolské!“

„Alebo by sa zmenil jeho hlas, keď kričí, tak, že by to znelo ako pruhovaná veverička!“ uškrnul sa Harry.

„Áno! Alebo zmena farby jeho vlasov, keď jačí na hodine!“ navrhol Ron, chytil sa tohto nápadu.

„Možno by sme ho mohli prerušiť piesňou kedykoľvek, keby ktokoľvek povedal jeho meno?“ dodal Harry. Boli trochu ticho, premýšlali, potom sa potmehúdsky úsmev vytvoril na Harryho perách. „Alebo by sme mohli...“ Harry vyskočil na svoje nohy a bežal smerom k izbe. „Hneď sa vrátim!“ povedal rozrušene. O niečo neskôr sa vrátil so starou knihou zaklínadiel od Hermiony, ktorú mal od nej na čítanie počas hospitalizácie.

„Videl som tu niečo, čo by mohlo byť perfektné.“ Vysvetlil Harry, keď prebiehal stránku po stránke hľadajúc perfektné zaklínadlo. „Toto zaklínadlo bolo používané vo vojnových dobách a odhalilo vašich nepriateľov alebo spojencov.“ Vysvetlil Harry, keď prehľadával stránky. „Tu to je! Toto zaklínadlo odhalí odhalí to kúzlo. „Revelo Ostendus.“ Ukázal Harry Ronovi tie dve zaklínadlá. „Jedno kúzlo vyrobí a druhé ho aktivuje!“

„Dobre, som v tom s tebou, ale ako by si ich chcel použiť bez toho, aby ťa Snape... eh... tvoj otec nechytil?“ spýtal sa Ron.

Harry sa na niekoľko minút zamyslel a stále na nič neprišiel. „Nie som si istý.“

Ronove čelo sa zvraštilo, keď sa tiež pokúšal prísť s plánom.

Zrazu sa ozval ospalý hlas z pohovky v rohu. „Prečo to nespravíš, keď bude spať?“

„Hermiona! To je diabolsky skvelé!“ Ron skoro kričal.

„Ale, Hermiona, ako si budem skutočne istý, že spí? Chcem tým povedať, neviem ako znie, keď spí!“ hneval sa Harry.

„Uspi ho nejakým Elixírom na spánok do jeho čaju alebo niečoho!“ povedala podráždene Hermiona. „Pravdupovediac, vy dva by ste nikdy nedokončili štúdium, keby nebolo mňa!“ uškrnula sa.

„Dobre, to sedí.“ Povedal Ron. „Teraz presne, čo chceš na ňom odhaliť?“

„Dobre, nejako to narafičím a tak...“

 

 

 

Ten večer skôr...

 

Sonya zaklopala na dvere do izieb profesora Snapa, zvedavá na zvláštny vzťah, ktorý jej mal byť práve objasnený. Juno o tom neúprosne mlčala o celej veci, dokonca si dávala pozor aj na najpatrnejšiu narážku.

Severus otvoril dvere a pozval ju dnu. Po zaujatí miesta v jednom z komfortných čiernych kresiel a prijatí šálky čaju, Sonya bola pripravené na vysvetlenie niektorých vecí.

„Severus, ako som povedala predtým, chcela som diskutovať o zvláštnom vzťahu, ktorý máte s Harrym.“ Začala. „Bolo by pre vás jednoduchšie povedať mi ten príbeh alebo dávate prednosť odpovediam na špecifické otázky?“ spýtala sa.

„Myslím, že by bolo lepšie, keby som len povedal zo začiatku príbeh.“ Povedal jej. „Existujú o mne určité veci, ktoré vás budú šokovať, ale som si istý, že všetko pochopíte dovtedy, kým skončím.“

Severus sa posadil do podobného kresla, dal si dole topánky a prekrížil si nohy. Jeho stred záujmu sa zameral na jeho vnútro, keď začal formovať jeho myšlienky.

„Začnem tým, keď som mal šestnásť,“ začal. „Tu to skutočne začalo. Bol som študent v Rokforte; Slizolinčan. Bol som vždy samotár, a nikdy som dobre nenadväzoval priateľstvá. Môžete si predstaviť moje prekvapenie, keď som bol uvítaný medzi Slizolinčanov. Ako som mal úctu voči Luciusovi Malfoyovi. Bol starší než ja, takže som bol ľahko náchylný zísť z cesty. Krátko po mojich šestnástych narodeninách som bol formálne „pokrstený“ za Smrťožrúta a dostal som moje Znamenie. Nepôjdem do nejakých detailov o tomto čase. Postačí povedať, že to nebolo nič, na čo som bol pyšný.“ Zastavil sa a po jeho boku sa objavil pohár vody. Po napití, pohľade na ňu sa pokúšal prečítať jej vyjadrenie. Nevidel nič, iba vážne črty a možno záblesk nejakej nejasnej emócie v jej očiach. Bolo zrejmé, že mal jej neustálu pozornosť.

„Dobrovoľne som sa pripojil temným aktivitám mojich druhov Smrťožrútov. Neboli sme „príjemní“ ľudia, čokoľvek to znamená. Často sme organizovali „tábory“, kde sme boli trénovaní staršími čarodejníkmi. Boli sme vyberaní Voldemortom pre viac intenzívne lekcie, keď sme ukázali nejaké špeciálne vlohy. Ja som mal záľubu vo vytváraní elixírov. Dostal som intenzívne lekcie a stal som sa majstrom vo svojom umení. Čoskoro som bol prvou Voldemortovou voľbou v tomto úsilí. Nebudem to tu rozvíjať.“

„Bol som stále študent v Rokforte, kde bolo mnoho mojich stúpencov. Profesor Dumbledore bol znepokojený ohľadne skutočnosti, že sa zdalo, že zaostávam a stanovil pre mňa súkromného učiteľa. Tým súkromným učiteľom bola Lily Evansová. Veci som jej nezjednodušil – bola napokon Chrabromilčanka. Chrabromil a Slizolin boli súpermi celé roky. Bola to tradícia. Ale bez ohľadu na to, ako veľmi som sa jej posmieval, bola vytrvalá. Čoskoro som sa tešil na čas, ktorý sme trávili spolu. Stala sa mojou priateľkou. Po tomto všetko som čoskoro zistil, že som v spoločnosti Chrabromilských študentov častejšie než so spolužiakmi zo Slizolinu. To povzbudilo Voldemorta. Mal pocit, že mať ma „vo vnútri“ bolo výhodou. Myslím, že to bol spôsob, akým sa moja loajalita posunula. Dovtedy, kým sme ukončili Rokfort, musel som vkĺznuť do kože špióna. Môj život bol dramaticky zmenený. Lily a ja sme sa zaľúbili. James Potter, Remus Lupin. Sirius Black a dokonca hlupák Peter Pettigrew sa stali mojimi priateľmi. Od tohto bodu ďalej som viedol dvojaký život. Voldemort získaval moc. Sledoval som, ako ovládal Smrťožútov. Použil ich milovaných, aby i naďalej pracovali pod jeho velením. Začal som sa čoraz viac obávať, že sa dozvie o Lily a o mojich najlepších priateľoch. Zveril som sa Jamesovi s mojimi obavami a on mi okamžite ponúkol riešenie tohto problému. Mohli by sme zlyhať a chcel som pretrhnúť všetky väzby s mojimi priateľmi, ktoré sa vyskytovali.“

Znovu sa zastavil kvôli ďalšiemu nápoju a spýtal sa Sonye, či jej môže čokoľvek ponúknuť. Sama prijala pohár vody a on začal znovu.

„Bezpečne v tajnosti školy na jar roku 1980 sme sa ja a Lily zobrali. Pre zvyšok sveta bol v manželskom zväzku James a Lily. Zariadili si „verejný“ život v Godrikovej úžľabine a Lily a ja sme zdieľali „súkromný“ život tu v škole. V skutočnosti v tomto istom byte. O trochu neskôr v tom roku sa narodil Siri. Bol som taký šťastný. Chcel som to vykrikovať z najvyšej veže tohto hradu. Pochmúrne sa na ňu usmieval. „Toto bol MÔJ syn! Ona bola MOJA manželka!“ povedal, citové emócie spôsobili, že jeho hlas bol príkry. „Ale musel som vo všetkom pokračovať tajne. A potom hrôza pokračovala. Voldemort sa s nami spojil. Mal pre nás urgentnú prácu! Dozvedel sa, že sa narodil syn Jamesa Pottera! Chlapec nemal dovolené žiť. Proroctvo sa splnilo. Ten chlapec bol jeho pád. Musel byť zničený. Panika zaliala moje srdce. To stretnutia pre mňa neskončilo veľmi skoro. Hovoril o mojom synovi! Musel som ich odtiaľ dostať!“

„James, Sirius a Remus sa so mnou tajne stretli. Chceli íšť pod Fideliovo zaklínadlo. Sirius bol Jamesov Strážca tajomstva. Z neznámeho dôvodu pre nás, on a James sa rozhodli namiesto toho použiť Petra Pettigrewa ako Strážcu. „Vedeli“, že to bude fungovať. Nikdy sme nepovedali Petrovi, že „hádky“ boli klamstvom. Nikdy nebol veľmi silnou osobnosťou. Veril príbehu, ktorý vymyslel James. Čoho si nebol vedomý bola skutočnosť, že Peter špehoval pre Voldemorta a bežal priamo za ním s detailami, kde sa ukrývali „Potterovci“.

Severus sa teraz prechádzal po izbe dlhými nervóznymi krokmi. Sonya sledovala tú utrápenú dušu pred ním a nepochybne vedela, že s týmito dvomi pacientami bude mať definitívne plné ruky práce.

„Voldemortov plán bol pre obyčajných Smrťožrútov „razia“ do Godrikovej úžľabiny. On, on sám, išiel dopredu a zničil Potterovcov. Bol šialený. Vzduch vibroval jeho vzrušením. Bol som súčasťou skupiny sto alebo viac Smrťožrútov. Mali sme nariadené spôsobiť zmätok. Hneď ako sme prišli, odčlenil som sa od skupiny v pokuse nasledovať Voldemorta a zastaviť ho. Predtým, než som sa mohol dostať ďaleko, bol som zajatý Aurormi a vzatý do Azkabanu, kde som čakal na proces.“

„Odtiaľto, som si istý, že už poznáte všetko ostatné, nemám pravdu?“ spýtal sa.

„Áno, odtiaľto poznám Harryho príbeh, kto nie?“ odpovedala. „Čo sa stalo vám?“

Odkašlal si, potom sa vrátil do kresla začal znovu. „Profesor Dumbledore svedčil v mojom procese. Čoskoro som bol prepustený a on ma vzal pod svoje krídla. Pomohol mi postaviť sa späť na svoje nohy. Rozhodol som sa nechať Siriho u Dursleyovcov. Nemal som žiadne podmienky na starostlivosť o dieťa. Vrátil som sa k učeniu a bol som uznaný za Majstra elixírov. Profesor Dumbledore mi tu ponúkol prácu. Zostal som Smrťožrútom a oznamoval som, čo som mohol riaditeľovi. Po Voldemortovom páde, nebolo toho veľa na hlásenie, ale čakal som a špehoval som pre Svetlo.“ Povedal jej trpko.

„Prečo ste v tomto bode nepožiadali o svojho syna?“ spýtala sa.

„Myslel som si, že som spravil pre neho, čo bolo najlepšie. Bol s rodinou. Mal vlastný domov. Bol som presvedčený, že Lilyina sestra ho ľúbila a poriadne ho vychovávala. Vedel som, že sa sem vráti, keď bude mať jedenásť a začne sa jeho vyučovanie. Keď prešlo desať rokov, zmenil som sa. Nie som si istý, či som začal veriť všetkým tým klamstvám, ktoré sme vymysleli alebo čo. Stal som sa takým, že som naháňal hrôzu, nechutným bastardom ku každému študentovi, ktorý prešiel týmito miestami. Musel som byť opatrný, niektorí moji študenti boli deťmi Smrťožrútov. Nemohol som si dovoliť, aby bolo moje krytie odhalené. Poriadne som si uvedomil, že som si dokonca nemohol vytvoriť priateľstvo so svojím synom. Nemal som na výber. Aby som nás udržal v bezpečí, musel som dosiahnuť, aby ma nenávidel. Bol som na neho tvrdý, ale prinášalo to pre neho svojim spôsobom osoh. Vždy som vedel, že bol silný čarodejník, samotná pokrvná príbuznosť to zaručovala. Ale on je oveľa viac. On je silný, veľmi silný, charakterný-múdry. Som na neho veľmi pyšný. On je všetko v čo som kedy dúfal, syn a viac.“ Stíchol vo vysvetľovaní.

„Čo mi môžete povedať o nedávnych udalostiach?“ spýtala sa potichu Sonya.

„Dovoľte mi najprv vrátiť sa trochu späť.“ Uviedol. „Chcem, aby ste vedeli, že to bolo moje rozhodnutie udržať pravdu mimo Harryho. Profesor Dumbledore odo mňa chcel, aby som mu povedal celú pravdu hneď. Odkladal som to s myšlienkou, že Harry bol príliš mladý, aby to zvládol. Vždy som sa z toho dokázal vyvliecť a posunúť to ďalej a ďalej preč. Mal som svoje hrady pevné a masku na mieste. Bol som pevne postavený v realite, ktorou som sa mohol zaoberať. V jedinej, kde mohla byť bolesť vylúčená. V jedinej, kde teplo, akceptovanie a láska nemali miesto. Dovtedy, Harry a všetko čo pre mňa znamenal, bolo hrozbou mojej realite.“

„Minulý rok v auguste, bol som zavolaný riaditeľom. Vyzeral veľmi znepokojený, keď som vstúpil do jeho úradu. Podával mi správu, ktorú dostal od Rona, Harryho najlepšieho priateľa. Rýchlo som ju prečítal a vedel som, čo sa odo mňa očakávalo. Okamžite som sa vydal skontrolovať svojho syna. Jeden riadok správy stále horel v mojej mysli. Bola to poznámka „Vieme, že s ním nebolo zaobchádzané dobe, spravidla, ale mal som veľmi zlý pocit.“ Môj žalúdok sa premenil na ľad. Nemohol som sa tam dostať dosť rýchlo.“ Zatvoril oči, ako ním pretekala záplava spomienok z tej noci.

Po krátkej pauze otvoril oči a uprel ich na Sonyu. „Nebol v poriadku, keď som ho našiel. Mohol som vidieť, že veľmi ťažko zbitý. Neuvedomil som si skutočný rozsah jeho zranení, až neskôršie. Nebol nič viac než kosť a koža, príliš chudý na sedemnásťročného chlapca. Mal som pocit, akoby som zodvihol malé dieťa. Všade bola krv. Keď som sa k nemu priblížil, aby som sa ho dotkol, vybuchol v spleť rúk a nôh. Pokúšal sa odo mňa utiecť, chcel byť sám; prosil, aby som ho viac nebil. Bol som zdesený. Bol tak zlomený, tak krehký, ale predsa tak silný. Donútil som ho konečne pochopiť, že som tam bol, aby som ho odviedol preč a prijal moju pomoc predtým, než sa zrútil.“

„Jeho zotavovanie zabralo mesiace. Juno a profesor Dumbledore chceli odo mňa, aby som mu povedal pravdu. Prišiel som do svojich izieb a prinútil som sa čeliť pravde. Otvoril som svoje srdce a moju dušu a umožnil som svojej láske k synovi, aby sa vrátila domov. Teraz potrebujeme vašu pomoc napraviť tiež zlomy a posilniť to spojenie. Myslíte si, že dokážete vyliečiť podvedenú dušu a zachrániť ducha zlomeného dieťaťa?“ spýtal sa jej, vyčerpaný z toho utrpenia.

Sonya bola veľmi dlho ticho. Pozerala s úžasom ticho do ohňa v kozube, keď sa na jej tvári zjavil úsmev.

„Ste dobrý muž, Severus Snape.“ Pripúšťala. „Urobím, čo bude potrebné, aby som vám a Harrymu pomohla stať sa rodinou. Sľubujem!“

„Ďakujem vám.“ Povedal jednoducho. Pozrel na svoje hodinky a bol prekvapený ako neskoro bolo. „Ospravedlňujem sa.“ Hneď sa ospravedlnil. „Neuvedomil som si, ako je neskoro. Musíte byť vyčerpaná!“

„Budem v poriadku, Severus.“ Usmievala sa. „Aj tak som nikdy nepotrebovala veľa spať.“ Dodala, postavila sa z kresla.

„Chceli by ste, aby som vás odprevadil do vašej izby?“ spýtal sa jej, keď sa presunuli k dverám.

„Nie, ďakujem vám.“ Povedala. „Nájdem cestu.“

„Potom v poriadku.“ Súhlasil. „Dobrú noc.“

Ako sa otočila a zamierila dolu chodbou, ona a Severus spozorovali Harryho, ako mieril smerom k bytu.

„Ahoj, Harry.“ Pozdravila ho Sonya, zastavila sa, keď sa s ním stretla.

„Ahoj, Sonya.“ Odpovedal s podozrením v očiach, keď sa pozrel z nej na jeho otca.

„Práve som skončila moje prvé sedenie s tvojím otcom, Harry.“ Vysvetlila.

Harry prikývol. „Povedala si...?“

„Nie, Harry.“ Uistila ho. „Čo mi povieš, ostáva u mňa.“

„O čom si hovorila s mojím ockom?“ spýtal sa zvedavo.

„Ľutujem, Harry.“ Ospravedlnila sa. „Je môj pacient, nemôžem ti to povedať.“

„To je v poriadku.“ Povedal, pochopenie sa objavilo v jeho črtách.

„Dobre, dobrú noc, Harry.“ Usmievala sa, keď okolo neho prešla.

„Dobrú noc.“ Odvetil, keď prešiel niekoľko krokov smerom, kde čakal jeho otec. Keď sa zastavil dnu, Severus povedal, „Si hore dosť dlho, však? Deje sa niečo?“

„Nemohol som spať.“ Povedal jednoducho.

„Chceš niečo, čo ti pomôže so spaním?“ spýtal sa okamžite Severus.

„Mohol by si to spraviť?“ spýtal sa Harry.

„Môžem ti uvariť niečo, čo ti dovolí uvoľniť sa a potom by malo byť pre teba ľahké zaspať. Nie je to návykové ako elixír na Spánok bez snov, takže si to môžem dovoliť uvariť a povoliť.“ Vysvetlil.

„Dobre.“ Odsúhlasil Harry. „Myslím, že by som to chcel.“

„Vrátim sa o niekoľko minút. Pôjdem vedľa a pripravím to pre teba.“ Povedal mu Severus, keď zamieril do tých dverí. „Chceš ísť so mnou?“

„Vadilo by ti, keby som ostal tu?“ spýtal sa Harry. „Rád by som si znova pozrel tie fotografie.“

„To je v poriadku, Harry.“ Ustil ho. „Choď. Hneď sa vrátim.“ Dodal, keď za sebou zavrel dvere.

Harry sa usmieval, keď jeho prsty našli tú fľaštičku Spánku bez snov vo vrecku jeho habitu. Rýchlo išiel a pozrel sa na fotografie na obležení v Severusovej spálni. Naozaj ich chcel preštudovať trochu viac. Po niekoľkých chvíľach zamieril k dverám. Zatvoril oči kvôli koncentrácii a dve šálky čaju sa objavili na malom stole vedľa dverí. Vytiahol fľaštičku z jeho vrecka a pridal obsah do jedného z pohárov. Dvere sa potichu otvorili. Zdvihol poháre a zamieril do vedľajších dverí do laboratória.

Keď vkročil, povedal, „Myslel som si, že by si si chcel dať nejaký čaj.“

„To znie dobre, vďaka.“ Povedal Severus. „Bol to dosť dlhý deň.“

„Môžeš to takto povedať ešte raz!“ súhlasil Harry, keď sledoval svojho otca, ako sa hlboko napil z poháre.

„Fakulta pre mňa dnes večer usporiadala hostinu.“ Začal konverzačne, sledoval Severusov boj ostať hore.

„Stavil by som sa, že McGonagallová tým bola nadšená!“ okomentoval Severus, potriasol hlavou. „Wow. Musím byť viac unavený než som si myslel!“ pripúšťal.

„V skutočnosti tam bola tiež.“ Povedal Harry, keď Severus klesol dole na podlahu, tvrdo spal. Harry sa hnal ku dverám a zavolal Rona dovnútra.“

„Vynikajúco Harry!“ vykríkol Ron. „Pripomeň mi, že nemám s tebou jesť!“

„Obaja preniesli Severusa do jeho izby a položili ho na posteľ.

Harry kvôli koncentrácii zatvoril svoje oči. Povedal zaklínadlo, sotva pošepky, “Ostendo Animi Leoninus Snape“. Počkal malú chvíľu, potom aktivoval zaklínadlo frázou „Revelo Ostandus Snape.“

„Dobre, Ron.“ Zašepkal. „Teraz povedz jeho meno a sleduj čo sa stane.“

Ron si potichu odkašlal a pristúpil bližšie k posteli. „Profesor Snape?“ povedal pokusne. Čakali. Harry zámerne civel na otcove čelo.

„Nič sa nestalo,“ vyhlásil narovinu. „Stavil by som sa, že to nefunguje kvôli tomu, že som nepoužil prútik. Nemohol som sa na to poriadne zamerať.“

„Ron vytiahol svoj čarodejnícky prútik. „Chceš, aby som to spravil?“ spýtal sa.

„Ach, nie! Chcem to spraviť sám.“ Povedal mu Harry. „Ale nechcem čakať. Kto vie, kedy budem schopný získať čarodejnícky prútik?“

V tom momente, ozvalo sa tiché zaklopanie na dvere do bytu. Harry utekal odpovedať a našiel tam stáť Hermionu. „Dobre, urobil si to?“ spýtala sa, keď vstúpila do izby.

„Nefungovalo.“ Povedal jej Harry.

„Použil si čarodejnícky prútik?“ spýtala sa.

„Haló! Nemám žiadny!“ povedal Harry poklepal prstom na jej čelo.

„Ron by to mohol spraviť!“ argumentovala.

„Chce to urobiť sám, Mione.“ Povedal jej Ron. „Je to jeho pomsta a všetko.“

„Úplne,“ dodal Harry.

Ale mohli povedať, že ich viac nepočúvala. Mala neprítomný pohľad, ktorý im napovedal, že vytvára vo svojej hlave myšlienku. Takže čakali.

„Harry, bol si schopný opraviť to zrkadlo bez čarodejníckeho prútika, však?“ spýtal sa konečne.

„Áno, bol.“ Odpovedal.

„A jadro tvojho čarodejníckeho prútika bolo z pera Fénixa, však?“ naliehala.

„Áno, v skutočnosti jedno z pier z chvosta Félixa.“ Povedal jej. „Ale čo to má spoločné s hocičím?“

„Tvoj strýko spálil tvoj čarodejnícky prútik, že áno?“ povedala dôrazne.

„Áno...“ začal Harry a váhal, keď zachytil jej myšlienkové pochody. „Myslím?“ povedal opatrne.

„Je len jeden spôsob, ako to zistiť. Vyskúšaj to.“ Nariadila.

„Čo?“ povedal Ron, stále nechápal tú výmenu.

„Pst.“ Nariadila Hermiona ako Harry sedel na koberčeku pred ohňom. Zatvoril kvôli koncentrácii znovu oči. Jeho pery sa potichu pohli, keď sa v jeho hlave znova a znova opakovalo, „Accio čarodejnícky prútik, accio čarodejnícky prútik, accio čarodejnícky prútik.“

Hermiona sa presunula na zem k úrovni okna a otvorila ho s buchnutím. Po nejakom čase sledovali, ako sa jemná cestička popolu filtrovala cez otvorené okno. Harryho tvár bola zmáčaná potom. Jeho kratšie vlasy okolo tváre mal zlepené. Trochu sa snahou chvel, ale tá malá hromada popolu sa ukladala pred neho. Otvoril oči a civel na tú kôpku.

„Čo mám spraviť teraz?“ spýtal sa.

„Neviem.“ Povedala potichu Hermiona.

„Harry!“ povedal Ron. „Dotkni sa toho! Je to tvoj čarodejnícky prútik, však? Ste spojení! Dotkni sa ho! Nariaď mu, aby sa obnovil alebo niečo!“

„Mohlo by to byť také jednoduché?“ uvažoval pre seba Harry. Natiahol sa a položil ruku na kôpku. Zatvoril oči a myslel pre seba, „Vráť sa. Potrebujem ťa! Vráť sa. Povstaň zo svojho popola! Vráť sa!“ cítil teplo vo svojich prstoch a jeho oči sa otvorili. Všetci traja sa pozerala s úžasom neveriacky, ako sa dôverne známa červená a zlatá žiara vytvorila okolo malej hromady popola. Rástla a rozširovala sa až pokiaľ nebol Harry tiež ovinutý blikajúcou aurou. Harry znovu zatvoril oči a ticho zopakoval svoj rozkaz. „Povstaň zo svojho popala!“ Cítil, ako sa pod jeho špičkami prstov formovala rúčka. Bojoval s tým, aby ostal pokojný a sústredený. „Povstaň zo svojho popola!“ Žiadal silno. Keď Hermiona vydýchla a Ron zjojkol „Harry!“ otvoril svoje oči.

„Dokázal som to!“ zachrapčal. „Teraz sa pozrime, či to funguje. Wingardium Leviosa.“ Povedal, ukázal na misu ovocia na stole. Tá sa pomaly vzniesla do vzduchu. „Áno!“ povedal Harry rozrušene, keď sa postavil a zamieril znova do izby jeho otca. Ron a Hermiona išli v jeho pätách.

Postavil sa k jeho otcovi a zopakoval znova postupne zaklínadlá. Ron povedal, „Profesor Snape.“ Všetci si položili ruky na ústa, aby zadusili smiech, keď sa zaklínadlo samo o sebe prejavilo. V strede čela Severusa Snapa bol vyobrazený, revúci Lev...

Utekali z bytu a ponáhľali sa do Chrabromilskej veže. Zrútili sa v záchvate smiechu na pohovku.

„Nemôžem sa dočkať zajtrajška!“ povedal Harry zadržujúc pichanie v boku.

 

03.05.2009 23:31:35
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (121 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (33 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one