Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi

45. Všetko, čo chcem na Vianoce - 1. časť

Prinášam Vám prvú časť tejto kapitoly, pretože ide o jednu z najdlhších kapitol v tejto poviedky, dokopy má cca 40 strán.
Verím, že Vám spraví radosť. Prajem Vám všetkým všetko dobré do nového roku.

Dobby
Príchod splnu sa rýchlo blížil. Severus strávil každý okamih starostlivou prípravou každého receptu, varením a ich testovaním počas všetkých hodín dňa alebo v noci. Stres sa začínal prejavovať na jeho vyziabnutých rysoch. Sotva spal a jedol ešte menej. Žiadne pokusy prehovárania od Juno, Siriho alebo Siriusa ho nedonútili urobiť si pauzu.
Hermiona, bola veľmi múdrou mladou ženou, vedela, že tento nátlak na profesora nebol spôsobom, ako k nemu pristupovať. Bol príliš odhodlaný dosiahnuť svoj cieľ, nevenoval žiadnu pozornosť nikomu, kto sa usiloval rušiť ho od toho. Nie. Jediný spôsob, ako dosiahnuť, aby si profesor Snape konečne oddýchol bolo, že mu pomôže s dosiahnutím jeho cieľa. Keď raz prišla k tomuto záveru, predstavila svojim trom kamarátom svoj nápad.
„Chlapci, premýšľala som trochu o profesorovi Snapeovi a jeho výskume.“ Oznámila jedno popoludnie.
„Takže?“ spýtal sa Siri zvedavo.
„No, spôsob akým robí testovanie je trochu... ehm... primitívny.“ Uškrnula sa. „Zdá sa mi, že musí existovať nejaký spôsob ako veci urýchliť.“
„Povedz jej svoje nápady, Siri.“ Vykríkol Ron a Hermiona obrátila zvedavé oči k Sirimu.
„No, neviem, či je to možné.“ Siri zneistel.
„Myslel som, že muklovský počítač by veľmi pomohol, ale nemáme tu fungujúce moderné vybavenie.“ vysvetlil Siri.
„Je to veľmi dobrý nápad, Siri.“ Ron uvažoval, vzdialený výraz sa objavil na jeho tvári.
„Čo je to počítač?“ spýtal sa Draco zmätene.
„Je to muklovský vynález, Draco.“ Hermiona prešla do prednáškového režimu. „Je to prístroj, ktorý používa rad programov a ktorý pomáha muklom pri ich povolaní alebo v ich každodennom živote.“
„Prístroj?“ Draco skepticky pozdvihol elegantné obočie. „Obávam sa, že nechápem, ako by výskum profesora Snapa súvisel s niečím muklovským. Jeho nohy sú pevne zakorenené v čarodejníckom svete. Som dokonca prekvapený, že nosí muklovské oblečenie!“
„Nie. Má pravdu.“ Ron sa posadil a vrátil sa ku konverzácii. Naklonil sa dopredu, oprel sa lakťami o kolená a pozrel sa vážne na svojich priateľov. „Profesor potrebuje pomoc. Nie sme kvalifikovaní urobiť viac, než pripraviť ingrediencie, skutočná práca je všetka na ňom.“
„Áno. Začína sa to prejavovať.“ Súhlasil Siri smutne. „Tak čo s tým môžeme robiť?“
„Asistovala som môjmu profesorovi na univerzite pri vytváraní softvéru pre prácu s magickými vlastnosťami ako elixíry.“ Prezradila Hermiona. „Môžem ho požiadať, aby mi pomohol vyvinúť niečo, čo bude fungovať pre profesora. Pracoval už na jednom, čo by teoreticky zistil úspech či neúspech, za použitia najmodernejších lekársky prelomových elixírov. Je to presne to, čo profesor Snape potrebuje.“
„Chápem to, ale ak tvoj profesor stále vyvíja jeho... ehm... ako to voláte?“ Draco argumentoval.
„Softvér.“ Dodala Hermiona a usmiala sa ako jej bývalý spolužiak bojoval s používaním muklovskej terminológie. Draco prikývol, zapísal si cudzie slovo vo svojom mozgu.“
„Keby stále vyvíjal jeho softvér, nechápem, ako to pomôže profesorovi.“ Došiel k záveru.
„To je práve to!“ Hermiona vykríkla. „Už to vytvoril. Pomohla som mu to urobiť. Stačí ho prinútiť, aby nám to dovolil použiť!“
„Ja neviem, Miona.“ Siri zneistel. „Otec je vtipný pri muklovských veciach. Nedôveruje im.“
„Musíme niečo urobiť!“ argumentovala Hermiona. „Určite uvidíme, ako veľmi by z toho mohol ťažiť. On nie je hlúpy Siri.“
„Mohol by som prísť na to, ako dosiahnuť, aby tu počítač fungoval.“ Ponúkol s Ron váhavým hlasom.
Tri páry zvedavých očí sa obrátili netrpezlivo s očakávaním zvyšku na jeho tvár a on si nervózne odkašľal.
„No... ehm... nejako som sa vo svojom voľnom čase rýpal. Snažil som sa dosiahnuť, aby tu muklovské veci pracovali bez elektriny.“ Pripustil jemne.
„A?“ Hermiona naliehala.
„No, neskúšal som niečo ako počítač, ale podarilo sa mi sprevádzkovať muklovské rádio.“ Usmial sa trochu pyšný na svoj úspech.
„Ron, to je fantastické.“ Hermiona sa hrdo na neho usmiala. Siri a Draco prikývli na súhlas a čakali až bude pokračovať.
„Raz som pochopil koncept s elektrinou a ako to spôsobilo, aby veci fungovali pomocou zásuviek, ktoré dodávajú energiu na fungovanie vecí, bol som si celkom istý, že to bol určitý druh mágie.“ Usmial sa. Siri a Hermiona vzrušene prikývli. Draco jednoducho vyzeral trochu zmätený.
„Naozaj si myslíš, že to môžeš urobiť?“ spýtala sa Hermiona, nádej a očakávanie rozžiarili jej tvár.
„Som si istý.“ Ron sa zamračil. „Musíme sa najprv dostať k počítaču.“
"Postarám sa o to." Hermiona oznámila, vstala. "Vrátim sa za chvíľu. Pôjdem pozrieť môjho profesora. Som si istá, že ho môžem presvedčiť na pomoc." Dodala s odhodlaným zábleskom v jej očiach.
Krátko potom sa premiestnila krbom preč a nechala troch mladíkov stratených vo svojich myšlienkach. Ronova myseš pracovala na detailoch nasmerovania magickej energie do nemagických zariadení. Bol si celkom istý, že by mohol zvládnuť prácu na počítači. Draco bol zvedavý, ako do pekla dosiahnu, že starší muž niekedy zváži použitie muklovského vynálezu, magicky zmeneného alebo nie.
Siri mal starosti o svojho otca. Nepáčilo sa mu, čo videl, keď bol blízko Severusa. Nervozita jeho otca narastala. Bola horšia a horšia, pretože spln sa priblížil a on sa snažil viac a viac zúfalo pomôcť Remusovi. Siri si všimol niekoľko alarmujúcich zmien, ktoré boli okolo jeho otca. Ruky sa mu triasli, ako pripravoval každý recept, a miešal každý kotlík tak, ako to vyžadoval každý recept. Ukazovali sa známky utrpenia cez popáleliny a rezy, ktoré naznačili, že rozptýlenie bolo veľmi rozporuplné s otcovým normálnym správaním. Severus bol pozorný, keď varil. Jeho pozornosť výhradne spočívala na úlohe, ktorú mal. Zranenia neexistovali... normálne.  Ale ako čas ubiehal, Several bol čoraz menej a menej "normálny" a Siri sa oriasol, keď si uvedomil, čo to bolo.
Severus sa stal známym cudzincom. Keď nepracoval priamo na jednom z elixírov, pozeral do prázdna. Jeho myseľ sa zúrivo zaoberala znova a znova možnosťami, donekonečna hľadal odpovede, ktoré potreboval. Niekedy jeho tvár zdobil stratený a prázdny výraz. Možno aj bol. Možno nevedel, kam sa z toho dostať. Možno to desí môjho otca? Siri vedel, že ho to vydesilo!
Keď Severus pracoval, mrmlal otázky a myšlienky nahlas. Odpovedal sám sebe, niekedy tieto odpovede boli vágne a zmätené. Niekedy dávali zmysel a Severus sa usmieval s mierne šialeným zábleskom v jeho rozrušených čiernych očiach.
Keď pracoval týmto spôsobom, mali ste šťastie, že vás vôbec vnímal. Alebo možno nie. Siri spomínal kolkokrát ho Severus vnímal za posledných pár dní.
Severusove slová boli krátke jednoslabičné odpovede, ktoré on vyštekol na Siriho potlačovanou netrpezlivosťou po vyrušení alebo to možno bola potlačená zlosť. Siri chápal dôvody zúrivosti svojho otca. Besnil nad nedostatočným pokrokom. Hneval sa na prerušenie od znepokojených členov domácnosti. Besnil nad kliatbou, ktorá pomaly zabíjala jeho priateľa. Ale Siri poznal a pochopil, že s najväčšou pravdepodobnosťou s hneval na seba a jeho neschopnosť nájsť odpovede, ktoré hľadal.
Keď sa stretol s touto úchvatne známou verziou svojho otca, Sirimu to naživo pripomenulo muža, ktorým Severus býval po celé roky. Tie horké roky pred tým, než sa stal jeho „Da“. Rozhodol sa urobiť čokoľvek, aby sa uistil, že človeku, za ktorého sa jeho otec skrýval dvadsať rokov nikdy nebolo dovolené znovu niekedy existovať.
Keď sa Hermiona vrátila o niekoľko hodín neskôr, žiarila a očividne bola nadšená.
„Mám to!“ Zvolala, keď si vytiahla malé plastové predmety z vreciek svojho plášťa a položila ich na nízky stolík pred tromi mladíkmi.
„Je to ono?“ Draco si nezaujato odfrkol.
„Áno!“ Hermiona sa zasmiala nad jeho neveriackym pohľadom. „Bolo to zmenšené kvoli cestovaniu, Draco.“ Vysvetlila sucho, keď mávla prútikom a zamrmlala, „Finite Incantatum“ nad neusporiadanými kúskami a oni sa vrátili k svojej správnej veľkosti.
Ron sa okamžite pustil do práce, aby pomohol Hermione pripojiť vodiče potrebné, aby sa tri časti spojili do jednej. Hermiona vysvetlila ako fungujú.
„Tento vysoký kus sa nazýva veža. Je držiakom na pevný disk, ktorý obsahuje všetky príkazy, aby všetko fungovalo. Tiež to má pamäť na ukladanie informácií.“ Povedala opatrne.
„Funguje to ako mozog?“ spýtal sa neveriacky Draco.
„V určitom zmysle áno.“ Hermiona vysvetlila. „Avšak nefunguje to samé od seba. Musia tam byť uvedené príkazy.“ Vrátila sa do svojho výukového programu. „Aby ste mohli zadať svoje počítačové príkazy, musíte použiť klávesnicu. Klávesnica sa používa na zadanie príkazov, ktoré chcete zadať.L
Ron a Draco sa naklonili bližšie, kontrolovali klávesnicu. Draco natiahol ruku a stlačil kláves so skepsou napísanou na tvári.
„A teraz, pre naše účely chceme, aby pevný disk spustil program, ktorý sa nachádza na tomto disku.“ Hermiona zodvihla lesklý plastový kruh.
„To je CD!“ vykríkol Ron. „Poznáme to vďaka Sirimu!“ usmial sa na svojho priateľa.
„Ale to nie je hudobné CD, Ron.“ Pokarhala ho Hermiona. „Toto je dátový CD disk. Obsahuje program, ktorý budeme používať na pomoc profesorovi Snapeovi.“ Skupinka sa pozerala navzájom na seba s nádejou naplnenými očami.
Hermiona sa zhlboka nadýchla a vydýchla predtým než pokračovala. „Nakoniec máte monitor.“ Položila ruku na väčší kus zariadenia. „Výsledky testov budú zobrazené na obrazovke pre profesora Snapa, aby ich videl.!
„Vyzerá to ako muklovská televízia.“ Zamrmlal Ron roztržito, jeho myseľ pracovala na pláne, aby to všetko správne fungovalo. 
„V podstate je to rovnaké, len to ukazeju, čo je prikázané pevným diskom, aby zobrazil.“ Hermiona objasnila. Všetci traja mladíci s pochopením prikývli.
Siahla do iného vrecka vo svojom plášti a vytiahla z neho pomerne veľké klbko drôtov a položila ich na stôl.
„Čo to je?“ spýtal sa zvedavo Siri.
„Toto je zásadný kus vybavenia.“ Hermiona sa usmiala, zodvihla spleť drôtov. Chytila smiešne vyzerajúci kus kovu a podržala ho. „To sa zapája do zadnej časti pevného disku, do niečoho s názvom „Docking station“. Tieto drôty vedú k sondám na druhom konci.“ Držala jednu pre nahliadnutie na ňu.
„Keď bude všetko pripravené na chod, profesor Snape bude môcť vyskúšať dvadsať rôznych receptov naraz, jednoducho pustí jednu sondu do každého z dvadsiatich rôznych elixírov.“ Jej hlas bol vzrušenejší.
„Profesor Snape bude môcť robiť dvadsať naraz?“ Draco sarkasticky zopakoval, nie celkom schopnú uveriť, že je to pravda.
„To nie je možné!“ Uškrnul sa. „Ja zvládnem len štyri. Profesor sám dokáže manipulovať so šiestimi! Naozaj očakávaš, že uverím stroju, muklovskému stroju, že dokáže urobiť viac, ako Majster elixírov?“ uškrnul sa.
„Áno. Dokáže.“ Povedal Siri ticho. „A má pravdu Drak. Bude to fungovať. Ver jej. Dôveruj Ronovi.“
Draco sa pozrel zo Sirinho na Rona a Hermionu. Poznal z ich hlbokých, nádejných výrazov, že boli úprimní. Pokrútil hlavou, stále skeptický, povedal: „Tak kvôli nám všetkým, najmä strýkovi Remusovi dúfam, že máš pravdu!“
„Ako to bude pracovať Hermiona?“ Spýtal sa váhavo Siri.
„No, len čo Ron zfunkční počítač, tento disk obsahuje informácie na spustenie programu na testovanie elixírov.“ Hermiona vysvetlila. „Akonáhle je softvér stiahnutý a uložený na pevnom disku, všetko, čo bude musieť profesor Snape urobiť je, jednu z týchto son spustiť do každej vzorky, vydať rozkaz pre počítač na spustenie diagnostického testu a čakať.“
„Čakať na čo?“ spýtal sa Draco, naliehal Draco po Hermioninom zrejmom vzrušení.
„Čakať na program až do konca testov a ukážku výsledkov na obrazovke. Ak aktuálna kombinácia ukáže, že je tá správna, zobrazí text „ÚSPECH: Subjekt vyliečený“ bude to blikať na obrazovke.“ Hrdo žiarila.
„To je sakramentsky fantastické!“ vykríkol Ron. „Poďme na to a vezmime to profesorovi Snapeovi!“
 
-----
 
Siri stál neisto prešľapujúc vo dverách do laboratória, žuvajúc peru s podnosom čaju a sendvičov v ruke. Jeho obavy vzrástli, keď mlčky sledoval ako sa Severus skláňal jeho kotlíkom.
Severus prechádzal sem a tam pred šiestimi variacimi sa kotlíkmi, kroky mal tesné a plné napätia. Občas sa zastavil a mračil sa ponad jeden alebo ďalší pomiešal a zapísal si akékoľvek zmeny na kus pergamenu vedľa toho konkrétneho variaceho. Zamrmlal nezrozumiteľné slová pod fúzy a zaškrtol ingrediencie svojimi trasúcimi sa prstami.
"Nie, nie. To je všetko zle. Zle!" Zavrčal ako pozoroval elixír, ktorý sa zmenil na mdlú šedú farbu. Bez premýšľania zodvihol horúci kotlík, aby odpratal neporiadok a upustil ho s preklínaním, ako si spálil ruky. "Sakra!" Jeho paže stuhli ako sa jeho ruky zaťali kvôli odrazeniu bolesti, ktorá do nich vystreľovala.
"Oci!" Siri zvolal, keď sa hnal dopredu, položil podnos na stôl. "Nechaj ma pozrieť sa!" Schmatol Severusove zápästie, aby si prehliadol škody.
"Som v poriadku!" Severus vyštekol, keď prudko odtiahol ruky preč.
"Ty nie si v poriadku!" Vyštekol priamo na neho Siri, keď uzdravil rany s mávnutím ruky.
"Ďakujem." Severus zamrmlal, pretiahol si prsty a otočil sa k začatiu ďalšieho receptu s čistým kotlíkom.
"Oci, budeš si musieť dať pauzu." Povedal ticho Siri. "Priniesol som ti nejaké sendviče a čaj. Vynechal si raňajky a obed."
"Nemám práve teraz čas." Severus ho odháňal preč. Jeho oči prebiehali z jedného kotlíka na ďalší, snažil sa spomenúť, kde skončil.
"Oci, musíš jesť! Aspoň si na pár minút sadni a daj si trochu čaju!" Siri vykríkol, jeho hlas bol napätý a chrapľavý.
"Neskôr." Severus zabručal, stále sa díval okolo zmätene.
"Povedal si to dnes ráno. To znamená, že je neskôr! Poď, posaď sa." Siri žiadal a pritiahol si pohodlnú stoličku od stola.
"Siri, som v poriadku!" Severus argumentoval. "Prestaň otravovať! Dám si trochu prestávku!"
Hnev vzplanul a Siri vytrhol polovicu sendviča z podnosu a strčil ho pred svojho otca.
"Vieš, čo? Ty si človek! Človek je!" Siri zavrčal nahnevane. "Takže si vezmi ten prekliaty sendvič a zjedz tu prekliatu vec!"
"Ako sa opovažuješ hovoriť so mnou takto!" Povedal ticho Severus, čierne oči nebezpečne blikali a Siri vzal hrozbu vážne. "Budem jesť, keď bude, sakramentsky dobrý a pripravený!" odvrátil sa, ignorujúc ponúkanú potravu.
Siri náhle zmenil smer, keď si uvedomil, že sila by nikdy nefungovala.
"Remus by to tiež chcel."
Hovoril tak ticho, že ho Severus takmer nepočul. Jeho hrdlo sa stiahlo, keď si spomenul na svojho bezmocného priateľa, ležiaceho hore, uväzneného v tele, nad ktorým už nemá kontrolu. Jeho výraz zmäkol, keď sa pozrel na svojho ustaraného syna. Siri zodvihol sendvič ešte raz a Severus si ho od neho zobral. Keď si odhryzol, jeho žalúdok silno protestoval kvôli svojmu prázdnu a Siri sa usmial.
"Sadni si." Jemne nariadil a usmial sa, keď sa otočil smerom k stoličke svojho otca.
Severus ťažko dosadol na stoličku a zastonal úľavou. Siri nalial šálku čaju a podal mu ju. Usmial sa vďačne a zhlboka sa nadýchol, než si dal dúšok.
"Ďakujem." Povedal tichol.
"Nie je zač." Siri sa usmial a pristúpil ku kontrole elixíru variacom sa na pracovnom stole.
Sedel na stoličke po niekoľkých minútach, keď sa uistil, že elixíry boli v poriadku. Robil svojmu otcovi spoločnosť, zatiaľ čo jedol a odišiel chvíľu po tom, presvedčený, že Severus zjedol aspoň tri sendviče a vypil pol kanvice čaju. Avšak bez ohľadu na to, ako prezentoval jeho stav, nemohol presvedčiť Severusa opustiť laboratórium.
 
-----
 
Ako Grigori pristúpil na vrátnicu do starobylej školy, cítil, že ho magické senzory skenujú. Vedel, že v prípade, že ho vyhodnotia, že by bol nepriateľ, neexistoval by žiadnu spôsob, ako by sa dostal dovnútra. Naplnil svoju myseľ iba myšlienkami svojho zámeru a modlil sa, aby mohol prejsť. Cítil, ako sa ochrany posúvajú, aby mu dovolili vstúpiť a zhlboka vydýchol. Jeho jediným problémom teraz bolo získanie prístupu k riaditeľni. Dobre to a umožniť mu hájiť jeho vec.
Stál pred starovekou mramorovou sochou a smial sa ako spomienky zaplavili jeho myseľ. Boli to šťastné časy. Kedy to všetko išlo do pekla? Uvažoval smutne.
Pozrel sa na chodu a povedal: "Prosím, ja neviem heslo. Musím hovoriť s riaditeľom školy Dumbledorom. Je to veľmi naliehavé! Dovolíte mi, aby som prešiel?"
Grigori si ťažko povzdychol, keď socha zostala pevne na svojom mieste. Oprel sa porazene o stenu vedľa sochy. Lámal si hlavu ako sa mohol dostať okolo stážcu. "Neplánujem žiadnu škodu voči riaditeľovi alebo škole. Iste, musíte si to uvedomovať, keď som prešiel cez ochranu pozemkov." Cítil sa hlúpo ako to sám vysvetľoval mramorovému monolitu. Nepočul prísť profesora Dumbledora z temnej chodby.
"Grigorij." Povedal profesor Dumbledore ticho, zamaskujúc šok pri pohľade na svojho bývalého študenta, človek poznal až príliš dobre, že bol smrťožrút. Bol zvedavý ako bolo možné, že mladší muž bol schopný narušiť ochrany. Cítil, ako sa mu prútik pohol v rukáve a držal ho skrytý končekmi prstov.
"Pán riaditeľ." Mladší muž stisol dlane a sklonil sa úctivo pred starším mužom.
"Mohol by som vás udať ministerstvu." Albus vyhlásil bez obalu.
"Rozumiem." Grigorij sa znova uklonil a zdvihol strašidelné hnedé oči na svojho bývalého učiteľa. "Ja som neozbrojený, pán riaditeľ. Robte, ako chcete."
"Prečo taký hazard?" spýtal sa ticho Albus.
"Modlím sa, že ma neodovzdáte ministerstvu skôr ako ma vypočujete." Grigori sklopil oči, jeho správanie vo vzduchu kričalo kajúcnosťou. Prehltol nervózne, keď očakával Albusov ďalší ťah."
"Presunieme sa teda do mojej kancelárie, kde je to trochu pohodlnejšie?" Starý čarodejník sa obrátil k masívnemu chrliču. "Pepermintové hviezdy." Povedal ticho a dodal: "Zmení sa to, akonáhle odídete." Namieril stráženým a prísnym pohľadom na čarodejníka vedľa neho.
"Áno, pane." Grigori odpovedal.
Po usadení sa pred Albusovým stolom do jednej z plyšových stoličiek, Grigorij si nervózne odkašľal.
"Čo je to, čo mi chcete povedať, Grigori?" spýtal sa Albus potichu, neodvažoval sa dúfať po všetkých tých rokoch.
"Prišiel som, aby som prosil o odpustenie a požiadal o šancu odčiniť moju chybu." Odpovedal ticho Grigorij. V miestnosti nastalo napäté ticho kým Grigori čakal ako na ihlách na Albusovu reakciu.
Albusov pohľad  sa vrátil späť ako ozveny s minulosti naplnili jeho myseľ. Pred necelými dvadsiatimi rokmi oveľa mladší muž stál pred ním, osamotené dieťa, s rovnakou žiadosťou. Severusovi bolo sedemnásť, keď si uvedomil chybu vo svojom úsudku. Grigorij mal o desiatky viac rokov, než sedemnásť, ale teraz rovnako ako vtedy, Albus odpustil.
Zhlboka si povzdychol, pocit úľavy naplnil jeho dušu.
"Povedz mi, čo je to, čo chceš urobiť, aby si dosiahol očistenie." Povedal riaditeľ unavene.
"Pane, sú medzi nami tí, ktorí už nechcú viac podporovať Temného pána." Začal Grigori váhavo.
"Všetci by sme chceli odčiniť naše žalostné chyby tým, že vám ponúkame spojenectvo."
Albus nemohol uveriť svojim ušiam! Povedal, že ponúka pomoc poraziť Voldemorta? Jeho prekvapenie muselo byť vidieť, aj keď len kratučký záblesk, pretože Grigoriho výraz sa stal viac túžobný a nádejný.
"Aliancia." Albus povedal po krátkej odmlke, aby očistil svoju myseľ.
"Áno, pane." Potvrdil Grigori. "Existuje narastajúci počet z nás, ktorí sú unavení z tejto nezmyselnej deštrukcie. Cítili sme, keď sme sa s ním spojili, že jeho dôvodom bola spravodlivosť a že to správny smer k nasledovaniu. To už nie je ten prípad. Vtiahol nás do vojny, ktorú sme neočakávali. A tá vendeta proti Severusovi a jeho synovi? Je to čisto osobné! Je to až potom, čo Severus videl už dávno, chyby jeho smerovania a on ich zlepšil! Nikdy som nebol tým, čo súhlasí s metódami Temného pána.“ Dodal ticho.
„Hovoríš o porážke Severusovej rodiny?“ povedal Albus takmer šeptom, kvôli bolesti pre „chlapca“, ktorý bol stále pevne zasadený v jeho srdci.
„Áno, pane.“ Grigori sklonil hlavu. „To, čo urobil Severusovi bolo nemiestne! Bol oddaný stúpenec, keď k nám prišiel. Som si istý, že to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo sa Severus odvrátil. To a jeho syn.“ Dodal Grigori.
Albus študoval muža pred sebou niekoľko dlhých minúť. Rovnako ako u Severusa, pred niekoľkými rokmi, vedel vo svojom srdci, že mužovi pred ním mohol veriť. Presvedčiť Rád, by však bola úplne iná vec.
„Koľkí mnohí z vás sú pripravení pripojiť sa k tejto veci?“ hovoril po chvíli ticho.
Grigoriho hlava vystrelila, nádej zaplavila jeho tvár a nové svetlo sa trblietalo v jeho kedysi mŕtvych očiach.
„Aspoň sto, pane.“ Odpovedal.
„Hmmm...“ Albus zopäl prsty. „To je dosť málo.“ Jeho myseľ už vyrátavala výhody.
„To je hrubý odhad.“ Priznal Grigori. „Nechceme uvádzať mená, chápete.“
„Chápem.“ Albus sa usmial. „Môžete mi dať nejaké meno?“
Grigori ostro na neho pozrel, vzhľadom na jeho opatrnú odpoveď. On a Peter o tom dlho diskutovali a Peter trval na tom, aby Grigorij použil jeho meno. Bol rovnako nervózny ako Grigori, aby odčinil svoje hriechy.
„Peter Pettigrew, pane.“ Oznámil Grigorij a sledoval, ako sa množstvo emócií zjavilo na Albusovej tvári, nakoniec sa usadili na jednej z miernej zvedavosti.
„Aha.“ Povedal konečne. „Ak Peter naozaj činí pokánie, prečo tiež neprišiel?“
„Cítil, že ak by sa viac ako jeden z nás priblížil k škole, neboli by sme sa dostali cez ochrany.“ Vysvetlil Grigori. „Mal som pocit, že bude lepšie aby som bol ten, kto sa príde prvý. Necítil som, že by Peter dokázal odstrániť emocionálne bariéry.“
Albus pozeral pevne na Grigoriho a mladší muž sa stretol s jeho pohľadom otvorene.
„Hmmm... asi máš v tomto pravdu.“ Prikývol.
„Dúfa len v šancu, Albus.“ Grigori prosil ticho.
Hnev znovu zatvrdil Albusovu tvár a jeho zvyčajne hrejivé modré oči sa zatvrdili ako ľadové cencúle s jeho hneve. „Až keď sa postaví predo mňa a požiada o šancu! Až keď sa postaví pred Severusa a Siriho a všetkých ostatných a požiada o svoje odpustenie! Potom, až potom, budem uvažovať, že mu dám túto šancu!“
„Áno, pane.“ Grigori ešte raz sklonil hlavu. Vedel, že Peter musí čeliť mnohému. Nemohol viniť staršieho čarodejníka za jeho hnev.
 Zhlboka sa nadýchol, aby sa upokojil, Albus sa naklonil dopredu.
„Beriem tu na seba veľké riziko, Grigori. Uskutoční sa stretnutie zo skupiny ľudí, ktorých budete musieť presvedčiť najviac. Naplánované bude na deň Nového roka a začne priamo po obede o jednej hodine.“ Pozrel sa cez okuliare na Grigoriho.
„Severusa, Siriusa a ďalších budete musieť na stretnuté presvedčiť. Ty a Peter testujete moju dôveru. Nesklamte ma, Grigori.“ Povedal vážne a dúfal, že nespravil obrovskú chybu.
„Nesklamem vás, pane.“ Sľúbil Grigori. „Peter bude so mnou a pripravený napraviť chybu tiež.“
Albus vstal, čo naznačovalo, že schôdzka sa skončila. Grigori vstal a ešte raz sa uklonil.
„Ďakujem vám za túto šancu , pán riaditeľ.“ Povedal vďačne.
„Nenúťte ma ľutovať toto rozhodnutie.“ Varoval Albus.
„Neoľutujete pane.“ Grigori natiahol ruku a Albus ju vzal do svojej s prekvapivo silným zovretím.
„Veľa šťastia. Buďte opatrní.“ Povedal, keď Grigori opustil pracovňu vo veži.
 
-----
 
Sonya odprevadila jej posledného pacienta dňa k dverám. "Dovidenia Alex. Užite si váš lyžiarsky výlet a uvidíme sa, keď sa vrátite." Usmiala sa na mladého muža.
"Vďaka, doktorka." Usmial sa. "Uvidíme sa za dva týždne. Donesiem fotky."
"Teším sa, až ich budem vidieť." Uškrnula sa rozpustilo a dodala, "Radšej sa k nám vráť neporušený so všetkými časťami tela!"
"Áno, madam!" povedal s kamennou tvárou, keď vyšiel von a zamával na rozlúčku.
Vrátila sa na svoje miesto, oprela sa a zavrela oči. Ďalší týždeň za mnou a celé tri dni venované Remusovi! Pomyslela si ako sa ticho usmiala. Dúfala, že Siri sa k nim prinajmenšom pripojí, aby si mohli na chviľu "pohovoriť".
Diana, jej sektretárka, strčila hlavu do dverí. "Myslím, že som pripravená na víkend, je niečo, čo budete potrebovať predtým, než odídem?" zahlásila.
"Nie, nie je tu nič ďalšie na práci pre nás, ale zhasnite svetlo a zamknite dvere." Sonya sa usmiala. "Postarám sa o to, choďte a uvidíme sa v utorok."
"Ak vám to nevadí, že sa pýtam." Diana zaváhala.
"O čo ide?" spýtala sa Sonya, sedela vzpriamene a stoličke a pozerala sa na ženu stojacu pri dverách.
Diana prešla cez miestnosť a posadila sa okraj jedného z kresiel pred Sonyiným stolom. "Môžem sa vás na niečo opýtať?"
"Môžete sa ma opýtať, čo budete chcieť, Di. Viete, že áno." Sonya ju napomenula.
"Ja viem. Hovorili ste. Ale toto je osobná otázka." Upresnila Diana.
"Aj tak sa pýtajte." Sonya sa usmiala. "Vyhradzujem si právo neodpovedať, ak si môžem vybrať."
Diana prikývla a odkašľala si. "Premýšľala som o pánovi Lupinovi. Napadlo ma, či by ste mohli mohli mať príliš veľa pocitov sympatií k nemu vzhľadom na jeho stav?
"Nechápem, čo máte na mysli, Di." Sonya sa zamračila. "Moje city k Remusovi?"
"No, ste si istý, že netrpíte syndrómom Florence Nightingaleovej? Chcem povedať, ja viem, že je to muklovský výraz." Pridala na objasnenie. "Ale, že tam len ležal v kóme. Nemôžete mať žiadny spôsob, ako zistiť, ako sa cíti alebo také niečo. Prečo si myslíte, že k vám niečo cíti? Ste si istý, že si v tomto bode príliš veľa nenamýšľate?"
Sonya myslela na to, čo povedať niekoľko sekúnd. Spomenula si na prvé pokusné kroky ktoré ona a Remus spravili s ich vzťahom pred jeho poslednou premenou. Mohla čítať v jeho očiach, že mal záujem. Cítila, že to nie je hra s emóciami. Vedela to podľa toho, ako od nej utiekol z miestnosti v ten večer, že ju chránil. Povedal, že nech sa nebojí. Usmiala sa, obrátila sa na Dianu a vysvetľovala.
"Som si istý, že tomu trochu nebudete rozumieť, ale budem sa snažiť to vysvetliť." Povedala ticho. "Viem, že je to viac než váš "Florence Nightingale syndróm, pretože som mala tieto silné pocity o Remusovi predtým, než sa mu to stalo. Ja proste viem v mojom srdci, že on je všetkým, čo budem niekedy potrebovať. A viem, že on to isté cíti ku mne."
Diana ticho sedela, prijímala tieto informácie a hľadala odvahu opýtať sa jej ďalšiu otázku. Bol to veľmi citlivý problém Remusovej lykantropie a ona mala naozaj obavy o Sonyinu bezpečnosť.
"Ste si istá, že sa chcete zapliesť s niekým, ako je on?" Diana sa odvážila spýtať.
Sonya sa naježila. "To znamená čo, Diana." Jej oči sa zúžili hnevom a ona dúfala, že jej zamestnankyňa nebola diskriminujúca.
"Nechápte ma zle. Mám rada pána Lupina. Zdá sa, že je to vrelý a starostlivý človek. Nie je to ta. Ale Sonya, on je vlkolak! Nemáte ohľadne toho vôbec obavy? Naozaj chcete riskovať toto všetko? Diana mala o ňu naozaj strach.
"Diana, viem, aké riziká sú spojené s Remusom." Začala Sonya. "Ale tiež viem, že ho milujem. Nehovorili sme o našej budúcnosti, bolo tak príliš veľa čo sa dialo a teraz toto, ale ja viem, že mám v pláne poskytnúť mu dostatok priestoru vo svojej!"
"Ste si istá, že je to tak? Nie je to len vaše... želanie?" spýtala sa opatrne Diana.
"Milujem ho. Neexistuje nikto, kto sa mu vyrovná a nikdy nebude existovať nikto ďalší."
Diana chápavo prikývla a usmiala sa. "Tak potom vám to želám, ak ste tomu oddaná."
"Vďaka. Si dobrá priateľka." Sonya sa usmiala a vstala. "A teraz, bežte! Váš víkend začal pred pätnástimi minútami!"
"Uvidíme sa v utorok šéfka!" Diana sa zasmiala a zavrela za sebou dvere kancelárie.
Sonya zhasla svetlo krátko na to a zamkla za sebou kanceláriu. Vydala sa pomaly na druhý koniec severného koridoru a k Remusovej izbe. Jej myseľ bola zameraná na muža ležiaceho tam a dúfala, že sa s ním bude bude môcť podeliť o budúcnosť."
Siri a Draco sedeli na opačných Remusových stranách a Siri prekladal rozhovor medzi blonďákom a Remusom. Usmiala sa a sadla si vedľa Siriho, ticho mávla na každého z nich.
"Sonya je tu." Povedal Remus náhle.
"Ako to vieš!" Siri vykríkol prekvapením.
"Môžem ju cítiť." Remusov hlas sa usmial.
"Čo?" Spýtal sa Draco zvedavo a Sonya pozrela na Siriho kvôli rovnakej odpovedi.
"On vedel, že si tu!" vykríkol Siri.
"Dobre. Tak ako to mohol vedieť?" žiadal Draco.
"Nenechajte sa poblázniť, alebo niečo také, dobre?" uistil sa Siri.
"Dobre." Sonya a Draco odpovedali v rovnakom okamihu.
"On ťa mohol cítiť." Povedal Siri ticho. "To je tak zvláštne."
"Hej! Ja nie som divný! Len mám náhodou neuveriteľný čuch a ona vonia neuveriteľne!" Remus sa zasmial a Siri pobavene zavrtel hlavou.
"On hovorí, že neuveriteľne voniaš." Siri sa obrátil k nej a usmial sa.
"To je pekné. Vďaka Remy." Usmiala sa.
"Ahoj, Sonya. Práca na dnes ukončená?" spýtal sa Remus.
"Je práca na dnes ukončená?" odovzdal Siri.
"Práca je dokončená na tri dni, Remus. Je víkend, láska." Usmiala sa.
Ticho zavládlo na niekoľko minút a rovnako sa sa Siri chystal prehovoriť, prehovoril Remus.
"Neuvedomil som si plynutie času." Povedal ticho a Siri poču, ako vzdychá.
"Budem sa snažiť myslieť nato, že ti mám povedať, aký je deň, v poriadku, strýko Remus?" ponúkol Siri.
"Vďaka šteňa, vážim si to." Remus znel vďačne. "Čo je dneska za deň?"
"Je desiaty november." Siri oznámil. Draco a Sonya si vymenili temný pohľad. Spln bol za tri dni.
"Tri dni." Povedal Remus ticho.
"Neboj sa strýko Remus." Povedal Siri naliehavo.
"Profesor Snape pracuje hodiny, snaží sa nájsť ten liek." Draco vyhŕkol, hádal okolo čoho prebieha tichá konverzácia.
"Vedel som, že bude." Uznal Remus s ustarostenou poznámkou na jeho hlase.
"Ja viem." Povedal Siri nahlas.
"Dobre, strýko Remus, idem a dám si nejakú večeru." Draco vstal. "Prídem a vidíme sa predtým, než to nazvem nocou."
"Dobre, synak. Uži si večeru." Odpovedal Remus a Sirimu poklesla čeľusť prekvapením.
"Čo?" spýtal sa Draco ticho, keď videl šokovaný výraz na Siriho tvári.
"On povedal: "Tak dobre, synak. Uži si večeru." Odovzdal Siri.
Draco preglgol a oči sa mu zaliali slzami. Jeho hrdlo sa stiahlo a nedostal zo seba žiadne slová, tak prikývol a nechal na Sirim odovzdať to, čo nemohol povedať. Natiahol sa a stisol Remusovu ruku a ponáhľal sa z miestnosti.
"Čo to malo znamenať?" spýtal sa Remus, náhle zmätený tichom a vírom emócií okolo neho.
"Myslím si, že tá vec okolo synaka ho dostala. Bolo mu do plaču." Povedal Siri na jednej strane s porozumením a na druhej s pobavením.
"Och, nemal som to povedať, však?" spýtal sa Remus. Siri si myslel, že počul, ako sa psychicky hryzie do pier.
"Nie, to je to, čo potreboval. Je to len to, že Drak to nikdy nemal. Nikdy nemal nikoho, kto sa o neho stará a miluje ho ako ty. Vidíš? To je ďalší, kto ťa potrebuje!" Siri vykríkol.
"To je pravda, starám sa o neho týmto spôsobom... ale nechcem som to... zneužiť." Povedal zamyslene.
"Čo tým myslíš, ďalší, ktorý ma potrebuje?" spýtal sa náhle.
"No, pozrime sa. Sirius pre začiatok. On balansuje nad okrajom, keď nie si okolo. Je tu Sonya..." Obrátil sa k Sonyi.  "Však Sonya?" spýtal sa.
"Áno, potrebujem ťa Remus." Povedala ticho Sonya. Úsmev jej hral na perách.
Siri pokračoval. "Je tu ocko. Myslím, že potrebuje tvoju stabilitu a tvoju pokojnú prítomnosť. A som tu ja. Potrebujem ťa strýko Remy. A Draco... myslím, že ten ťa potrebuje najviac." Siri skončil ticho.
"No, myslím, že to znamená, že bude potom lepšie, keď sa prebudím?" povedal ľahko s podpichovačným úsmevom v jeho hlase.
"Áno. Uviazol si s nami so všetkými!" Siri vtipkoval, potom zvážnel. "Ja ti pomôžem. Si pripravený?" spýtal sa, jeho ruka bola pripravená na Remusovej hrudi.
"Som pripravený. Ideme na to." Remus odpovedal a Siri sa sústredil a vložil svoje kúzlo na Remusa. Dodal jeho životnú energiu, aby sa Remusova oslabená rozbehla.
Sonya sledovala jednostrannú konverzáciu. Jej ústa sa otvorili v úžase, keď videla Siriho modrobielu vlnu magického vírenia nad a okolo mladíka a muža ležiaceho na posteli. Ticho to pozorovala, zatiaľ čo Siri pokojne pracoval a potláčal viac Remusovej bolesti. Usmiala sa, keď sledovala, ako jeho pohyby odstránili niektoré z Remusových bolestí, pomalé uvoľnenie, keď prešiel rukami od ramena k boku.  Mávnutie druhou rukou ju potlačilo preč. Jediným dôkazom, že sa niečo deje bolo slabé zavírenie vzduchu a to len vtedy, keď ste vedeli, čo hľadať. Manéver jej pripomenul muklovského lekára Mesmera. Bol priekopníkom umenia hypnózy a liečenia. Bol stáročia popredu pred svojou dobou a smiali sa mu a bol deportovaný pre svoju vieru v liečivú silu mysle na celom tele. Bola to naozaj škoda. Moderná medicína pre muklov by súperila s čarodejníckou, ak by bol braný vážne.
Jej myseľ sa zamerala na Remusa ako si Siri pomädlil ruky a modrobiela žiara z jeho rúk zosilnela.
"Dobre strýko Remy. Ideme na to." Siri ho varoval.
"Som pripravený, Siri. Len buď opatrní. Netlač ju." Remus varoval a unavene vzdychol.
Siri otovril ruky dlaňami nadol, jednu nad Remusovým hrudníkom, druhú na čele. Žiara z jeho rúk sa vznášala na niekoľko okamihov a potom sa pomaly rozptýlila do Remusovho tela. Pípanie monitora srdcových oziev náhle vzrástlo a potom sa spomalilo na pravidelnom rytme.
"Ako ti je, strýčko Remy?" spýtal sa Siri.
"Oveľa lepšie, vďaka." Remus zašepkal, zrejme upadal do hlbokého spánku, uzdravujúceho.
"Spí, Sonya." Vysvetlil Siri. "Budeš tu?"
"Áno, budem tu do večera." Odpovedala, vzala Remusovu ruku. Bola prekvapivo teplá.
"Dobre. Som hladný. Idem si dať nejakú večeru a potom sa mama a ja chystáme stráviť nejaký čas upratovaním obývacej izby. Na Vianoce."
"Znie to ako plný večer." Zazubila sa Sonya.
"Teším sa na to." Priznal smutne Siri, myslel predovšetkým na jeho prvé rodinné Vianoce. "Uvidíme sa neskôr!" zamával, keď opustil miestnosť.
Sonya vstala zo stoličky a usadila sa na okraj postele. Presunula Remusovu ruku k perám a jemne ju pobozkala. Študovala jeho tvár, ukladala si do pamäti každú vrásku okolo očí a hlboko zasadené vrásky okolo úst, spôsobené príliš veľkými bolesťami. Nemohla poprieť to, čo videla zobrazené na jeho tvári, tak otvorený svetu, tak láskavý, tak milý a nie často, príliš unavený.
Jej oči sa presunuli ku kučerám vlasov, ktoré vždy inklinovali k padaniu do tváre, padajúc takmer frajersky cez jeho ľavé oko. Usmiala sa, keď si na to pomyslela, ako ich vždy podráždene odrhnul. Všimol si iné, odhrnul ich preč a snažil sa ich zasunúť za ucho, ako to urobila ona teraz. Natiahla sa a trochu ich rozstrapatila, takže mu znovu trochu padali do očí.
"Vyzeráš takto oveľa lepšie." Jemne zašepkala. "Aspoň pre mňa."
Premýšľala o farbe jeho vlasov a ako dokonale sa dokonale hodí k farbe jeho očí a jeho pleti. Pripomínali jej škoricu. Ako jej oči žiarili po stopách striebristro bielej, okolo hlavy a niekoľkosa blyšťalo na iných miestach, keď sa znovu usmiala, mysliac na dokonalú sladkosť "škorice a cukru". Uhladila mu vlasy na spánkoch mierne trasúcimi prstami. Toľko sa o neho bála.
Jej pohľad sa presunul z jeho vlasov do tváre. Jeho obočie bolo jemne tvarované, správne zafarbené a dokonale orámovalo oči, ktoré boli pre túto chvíľu zatvorené v nepopierateľnom a liečivom spánku. Napadlo ju, či to zlaté svetlo, ktoré zaiskrilo v jantárových hlbinách jeho čí zmizne po tom, čo by bol vyliečený. Dúfala, že jeho oči by sa nikdy nezmenili. Boli tak výrazné. Milovala pozerať sa na ne, keď žiarili radosťou a nedávno viac žiarili vášňou. Ale existovalo tam toho omnoho viac v okne do Remusovej duše. Bola tam bolesť a strach hlboko v ich hlbinách, celoživotné utrpenie. Väčšie akému niekto mladý ako on, v čarodejníckych normách, by mal čeliť. Ale hlboko vryté vrásky zo smiechu, ktoré sa rysovali v kútikoch jeho očí hovorili o veľkej miere radosti, ktorú mal tiež vo svojom živote. Hlboko vo svojej tvári mal dôkazy o veľkom počte štastných chvíľ.
Jeho nos bol dlhý a pomerne rovný. Bola tam výrazná značka, ktorá poukazovala na zlomeninu v určitom okamihu v priebehu jeho života. Musela sa ho na to ešte spýtať.
Jej pohľad cestoval cez rovné líca. Jeho tvár bola chudá, vychudnutá iba keď sa priblížil spln. Jeho lícne kosti boli teraz výraznejšie kvôli jeho zdraviu, ale obvykle definovali jeho tvár primerane. Jeho čeľustná linka bola silná. Zaznamenala slabý záblesk zdravej farby na lícach, pretože ho Siri liečil. Tenká brada, ktorá definovaná jeho čeľusťou mu slúžila dobre k pridaniu ešte viac definícií jeho vlastností. Úhľadne zdobená a kozia briadka a fúzy sa hodili jeho tvári a formovali jeho plné pery. Pery, ktoré sú dokonale tvarované, brilantné biele zuby, len s trochu dlhšími očnými zubami než je obvyklé. Ak by ste sa jej opýtali, Sonya by mohla byť naklonená povedať vám, že Remus mal dokonalé pery k bozkávaniu; hladké, teplé a pevné.
Jej rozjímanie pokračovalo ako jej oči putovali nadol Remusovým telom. Nebol tak vysoký ako Severus či Siri, ale nebol ani nízky. Nevyzeral tak, ale Remus bol fyzicky silný. Nemusel byť svalnatý podľa mnohých noriem, ale bol rýchly a vrtký. To mu dávalo určitú výhodu v boji.
Sonya sa usmiala. Remus mal správnu veľkosť pre objatie, túlenie a tanec. Perfektne sa k nej hodil. Hruď mal dobre tvarovanú, tónovanú a dokonale obalenú. Svetlá hŕstka chlpov sa ťahala po jeho neustále opálenom tele. Remus napriek všetkému chlpatý. Ale bol upravený, takmer šľachovitý. Jeho hruď sa zužovala k tenkému pásu a pevným bokom. Nohy boli dlhšie, než by ste čakali, zvlášť keď ste vzali do úvahy jeho priemernú výšku.
Očami sa presunula ešte raz na ruky a študovala ho. Boli na nich malé jazvičky na niekoľkých miestach. Ľahko ich našla a potom pobozkala každú z nich. Remus mal malé ruky, ale boli elegantné a expresívne, keď bol nadšený témou a dohnal vás k rozprávaniu o tom všetkom. Tie ruky boli stabilné a isté. Držali zbraň alebo pohárik s rovnakou gráciou a ponúkaným pohodlím s miernym efektom alebo mäkkým pohladením.
Jej oči sa presunuli na vrch ruky a ona sa s ľahkým úsmevom zastavila na pažiach, keď si spomenula, ako teplo a chránene sa cítila zabalená v nich, aj keď to bolo len raz alebo dvakrát. Neboli masívne, obalené pevnými nafúknutými svalmi. Ale boli silné a napriek tomu, tak jemné. Prešla prstami cez jemné chĺpky na predlaktí a bola prekvapená, keď sa sval pozdĺž jeho ruky natiahol.
"Vieš, že som stále tu?" zašepkala. "Priala by som si, že si hore a ja ja by som sa ti mohla pozerať do očí. Musím vedieť, či to, čo cítim sa odráža späť ku mne. Než by som si bola istá, čo medzi nami prebehlo, že si potlačil preč. Diana vyjadrila svoje obavy, že ja môžem do nášho vzťahu vkladať príliš veľa. Spôsobila, aby som začala pochybovať o svojich pocitoch ohľadne teba a ešte horšie, spochybňuje tvoje pocity voči mne." Oči sa jej zaliali slzami. Prehltla knedlík v krku a ticho zasmrkala."
"Moje srdce neustále bolí Remus. Mám pocit, ako keby mi chýbala obrovská časť seba. Tá obrovská časť si ty, Remy. Chýbaš mi tak moc!" pritisla pery na ruky a držala ich pri tvári.
"Musím s tebou hovoriť, aby som sa opýtala, ako sa cítiš. Mám pochybnosti , ktoré zatemnili moju myseľ, ale keď som ich potlačila bokom a počúvam moje srdce, som si taká istá nami Remy! Je to chyba byť si taká sitá, tak skoro? Poznáme sa len pár krátkych mesiacov. Je to dosť dlho Remus? Keď počúvam moje srdce, počujem stále a navždy. Čo počuješ Remus? Priala by som si, aby si sa prebudil a povedal mi to!" naklonila sa nad ním a jemne ho pobozkala na pery a povzdychla si, keď sa znova posadila.
"Počul som, "stále a navždy", Sonya." Remus ticho zašepkal.
 
-----
 
"Oci, je mi ľúto, že ťa obťažujem." Siri hovoril váhavo, nikdy nie istý, čo očakávať od svojho otca v týchto dňoch. "Ale išiel by si na minútku hore?"
"Čo sa deje, Siri?" Severus zavrčal, nahnevaný kvôli prerušeniu. "Som veľmi zaneprázdnený!"
"Ja viem. Je mi to ľúto, pane." Siri nervózne preglgol. "Upratujeme obývaciu izbu, chystáme ju na Vianoce." Odmlčal sa, nebol si istý, či ho Severus dokonca počúval.
"Áno?" Severus zatiahol, bez toho aby vzhliadol.
"Odstránil som potréty tak, aby sa dali vyčistiť," povedal Siri, zmätok podfarbil jeho hlas. "Ale z nejakého dôvodu, nemôžem dostať portrét dedka mimo múru."
Severus ostro vzhliadol. "Mal by si byť schopný ho ľahko odstrániť."
"Ja viem, že áno!" Siri vykríkol. "Ja viem, že začarované tak, aby ich mohol odstrániť iba člen rodiny alebo nimi poverená osoba. To je dôvodo, prečo som chcel, aby si prišiel a vyskúšal to. Možno ma to nepozná alebo také niečo.“
„Siri vieš, že to takto nefunguje.“ Severus si povzdychol podráždene. „Daj mi pätnásť minút a budem hotový.“ Zamával na šesť kotlíkov veselo prebublávajúcimi pred nimi.
„Ako to ide?“ Siri sa odvážil spýtať.
„Príšerne pomaly.“ Severus sa zamračil. „Ostávajú mi len tri dni.“
„Neboj sa ocko.“ Siri ho upokojoval. „Dokážeš to!“
Severus sa ponuro usmial. „Dúfam, že máš pravdu. Pustil sa do testovania várky elixírov, čmáral poznámky na rôzne kusy pergamenu. Jeho ústa sa pevne zavreli do nahnevanej tenkej linky a Siri videl, ako sa svaly na jeho čelusti napli, ako zaťal zuby.
„Nie je to dobré?“ spýtal sa ticho.
„Nie.“ Severus hodil dolu brko znechutene. „No tak, poďme sa pozrieť na ten prekliaty portrét!“
Severus vrazil do obývacej izby, pracovný habit za ním vial príliš známym spôsobom. Jeho hlasy, oveľa dlhšie, než normálne nosil mu divoko lietali okolo jeho tváre, vytvárali torchu znepokojúcu scénu pripomínajúcu šialeného vedca, ktorého Siri videl v muklovskom filme pred rokmi. Snažil sa zadržať úškrn ako Severus prekvapil Juno tak, že pustila portrét Sadistry, ktorý ona čistila. Jednoducho prišiel a pomohol jej ho zodvihnúť až späť k stolu.
„Severus!“ zvolala. „Upokoj sa!“
„Ospravedlňujem sa.“ Zamrmlal, keď kráčal k otcovmu portrétu. Natiahol sa a jemne ho potiahol, očakával, že portrét pôjde zo steny s ľahkosťou. Ten zostal tvrdošijne pripevnený na stene. Severusov zamračený pohľad sa prehĺbil a trochu dôraznejšie potiahol. Opäť sa zopakovalo to isté, portrét sa ani nepohol.
„Otče.“ Severus sarkasticky zatiahol. „Potrebuješ dobré očistenie. Pusti sa!“
„Ja som ťa nezastavil.“ Artemis sklonil dole nos na svojho syna a povýšene pričuchol. „Musím s tebou súhlasiť. Daj sa do toho!“
Severus potiahol ešte niekoľkokrát, stále viac a viac bol nahnevaný.
„Siri, pomôž mi.“ Nariadil frustrovane a Siri potiahol súčasne ako Severus, ale portrét ostal nehybný. „Prekliata vec!“ odsekol Severus.
Nakoniec sa vzdal a Siri naň použil bežné čistiace kúzlo.
Severus bol už príliš dlho mimo svojho laboratória. Jeho myseľ sa dokázala sústrediť len na jeho prácu a nemal trpezlivosť, aby sa pokúsil riešiť záležitosť s tvrdohlavým portrétom. So zavrčaním, „Budem v laboratóriu!“ sa vyrútil z miestnosti, vlasy a habit lietali za ním. Juno a Siri stáli na miesto, kde len chvíľu predtým stál a zízali.
„Zdá sa trochu na hrane, nemyslíš?“ spýtal sa Siriho, vyklenul obočie pôvabne smerom k svojej mame.
Juno sa hrýzla do pery, ako sa na jej tvári objavilo mračno obáv. „Bojím sa o neho Siri. On neje. On nespí. Je v tom laboratóriu neptretržite, pracuje. Spôsobí sám na sebe škodu, ak nespomalí a nedá si prestávku!“
„Povedz mu to!“ Siri sa uškrnul a zmätene zavrtel hlavou.
Pokračovali v ich čistení v snahe zostať zaneprázdnení a dúfajúc, že znepokojneie udržia na mimime. Ani jeden z nich si nevšimol mierne začervenaný pohľad a rozrušené vystupovanie portrétu Agniesky Snapeovej, keď nervózne sledovala aktivitu okolo seba. Ona si tiež nedokázala všimnúť podozrievavé pohľady, ktoré dostala od portrétu Artemisa Snapa, ktorý bol stále pevne pripojený k stene.
 
-----
 
Tretie prerušenie Severusovho dňa bolo poslednou kvapkou, zvlášť keď videl ako sa Ron a Hermiona snažia vstúpiť do laboratória, nesúci podivne vyzerajúce plastové tvary.
„Čo je to tentoraz?“ vykríkol rozčúlene.
Ron a Hermiona sa zastavili neisto v kroku. Hermiona pristúpila a položila monitor na stôl. Ron ju nasledoval s klávesnicou a pevným diskom.
„Profesor.“ Hermiona začala statočne. „Myslíme si, že sme možno našli spôsob, ktorý vám pomôže s vašou prácou.“
„Naozaj.“ Zamrmlal, jeho pozornosť sa vrátila k jeho písaniu poznámok do denníka plného receptov.
„Ano, pane.“ Odvetila statočne. „Zabezpečili sme pre vás, aby ste mohli použivať pre testovaciu fázu počítač.“
Ostro sa rozhliadol a ona zaváhala. „Ehm... Ron zistil, ako tu na panstve pomocou mágie funguje muklovská technológia.“
Severus len pozdvihol obočie, manéver, ktorý zasial strach v jej srdci, keď bola dieťaťom. Hermiona narovnala ramená. Nemienila dovoliť tomuto mužovi, aby ju dlhšie zastrašoval. Už nie je dieťa a nemal by ju už desiť!
"Pomáhala som môjmu profesorovi na univerzite vyvinúť počítačový programm ktorý dokáže otestovať elixíry, ktoré ste uvarili." Starostlivo vysvetlila. "Tak, ako ste schopný testovať naraz len šesť receptov a vyčerpávať sa pri tomto procese, náš program vám umožní otestovať dvadsať receptov naraz, čo šetrí čas a starosti."
Severus zúril. Nielenže bol stále prerušený v jeho práci, ale teraz to vyzeralo, že jedna z jeho schopností bola spochybnená. Postavil sa pomaly a opatrne položil brko na stôl. Presunul sa pomaly okolo stola a zastavil sa priamo pred Hermionou. Prehltla nervózne, keď sa pozrela na muža, týčiaceho sa nad ňou. Oči sa mu leskli nebezpečne a jeho tvár očervenela hnevom.
"Povedzte mi, slečna Grangerová," zasyčal hodvábne. "Čím to je, že si môžete byť tak istá, že viete lepšie otestovať tieto elixíry ako ja?“
„Ja...“ jachtala Hermiona.
„Prečo ste si tak istá, že vaša muklovská mašinka to spraví lepšie, než to, čo som už vytvoril?“ uškrnul sa, nos mal len niekoľko palcov od jej tváre.
„Pane.“ Ron pristúpil bližšie, upútal Severusov pohľad. „Nechajte Hermionu nech vám to ukáže! Bude to fungovať!“
„Áno, profesor SNape.“ Hermiona prosila. „Dovoľte mi, aby som vám to ukázala. Dovoľte mi, aby som vám pomohla! Dovoľte mi, aby som použila počítač na otestovanie receptu, ktorý ste už testovali. Môžeme porovnať výsledky a uvidíte, že hovorím pravdu.“
Dvaja tínedžeri čakali netrpezlivo na neho, kým prehovorí. Nespočetné množstvo emócií sa mu prehnalo cez tvár.
Za prvé bol podráždený kvôli prerušeniu. Za druhé bol naštvaný, že jeho schopnosti budú spochybnené  muklovskou technológiou. Hnev sa obrátil k zamysleniu nad tým, čo mu jeho bývalí študenti hovorili. Jeho výraz zmäkol, keď si uvedomil, že aj oni sa obávajú o Remusa a zúfalo chceli, aby mu pomohol.
Narovnal sa a vyrovnal ramená.
„Pokračujte.“ Nariadil, keď odstúpil.
Ron schmatol komponenty a umiestnil ich do stredu masívneho stola. Rýchlo urobil všetky pripojenia a zašepkal kúzlo k ich spusteniu. Severus pristúpil bližšie kvôli sledovaniu.
Hermiona sa natiahla a stlačila tlačidlo pre zapnutie prístroja. Ked to zabzučalo a obrazovka sa s cvaknutím rozsvietila, prekvapene a rýchlo ustúpil.
„To je normálne, pane.“ Upokojovala ho Hermiona.
„Severus nervózne prikývol a opatrne spravil jeden krok bližšie k stolu.
Hermiona stlačila iné tlačidlo a zásuvka na pevnom disku sa otvorila. Položila disk do zásobníka a zavrela ho.
„Čo to je?“ Severus sa pýtal.
„To je program, otestuje vaše elixíry.“ Vysvetlila.
„Pozeral sa, ako zadávala príkazy na stiahnutie programu.
„A teraz, čo robíte?“ Severus vyštekol netrpezlivo.
„Začínam to pripravovať na otestovanie, profesor.“ Hermion vysvetlila. „A teraz mi dovoľte povedať, ako to funguje.“
Severus sa oprel na stoličke, naznačil jej nech pokračuje a povedal: „Dajte sa do toho.“
„Po prvá, máte niekoľko vzoriek, ktoré ste už vyskúšali?“ spýtala sa.
„Áno.“ Odpovedal.
„Mohla by som ich vidieť prosím, spolu s dokumentáciou?“ požiadala. Vytiahol tri testované vzorky a jeho poznámky z testovania.
„Je to v poriadku?“ spýtal sa, vyzeral byť viac zaujatý.
„To bude stačiť.“ Usmiala sa.
Ron zložil tri kadičky a nalial malé množstvo elixíru do každej kadičky a označil ich podľa toho, ktorú obsahoval.
Ron zapojil sondy do portu na pevnom disku a pokračoval s upevnením sondy ku každej kadičke.
„Profesor, tieto drôty majú sondy na konci, ktoré naberú v malom množstve z každého roztoku a analyzujú ho pomocou programu, ktorý som práve vložila do počítača.“ Vysvetlila Hermiona. „Za niekoľko okamihov uvidíte výsledky všetkých troch testov zobrazené na tejto obrazovke.“
Severus sledoval ako sa pokyny zablysli na monitore a Hermiona robila to, čo prikazovali, ukazovala mu, čo robí. Počítač robil na obrazovke blikajúce znaky ako program začal a Severusova hlava sa zvedavo naklonila, keď to pozorne sledoval. Prekvapivo o niekoľko minút neskôr sa správa objavila na obrazovke sprevádzaná mechanickými zvukmi a hlasným pípnutím „Hotovo: Subjekt zosnulý.“
Správa žiarila v troch vyhotoveniach na obrazovke. Jedna správa pre každú sondu. Program potom pokračoval zoznamom viacerých informácií a Severus bol ešte v strehu. Jeho bystré oči tancovali vzrušením, keď čítal správy.
Hermiona sa usmiala, keď si všimla výraz na Severusovej tvári. Ona žiačila na Rona, ktorý sa široko usmieval na otca svojho najlepšieho priateľa.
„Slečna Grangerová, dlžím vám ospravedlnenie za spochybnenie vašich muklovských schopností.“ Severus sa na ňu usmial. Záblesk v jeho očiach bol nezameniteľným vzrušením. „Tiež vám dlhujem vďačnosť za vašu pomoc. Ďakujem vám nie je úplne tým, čo by hovorilo za všetko.“
„Profesor Snape, nedlhujete mi ospravedlnenie!“ vykríkla Hermiona. „Mali ste pochybnosti. Rozumiem tomu, ale dovolil ste mi, aby som vám to ukázala!“
Severus prikývol a obrátil sa k Ronovi. „Pán Weasley, je to úplne geniálne. Mali by ste byť veľmi hrdý na tento úspech. Ďakujem vám za pomoc.“
„Som rád, že som mohol nájsť nejaký spôsob, ako pomôcť, pane.“ Ron priznal. „Cítil som sa trochu previnilo kvôli tomu. Draco a Siri sú tak dobrí v elixíroch. Ja som v najlepšom prípade priemerný. Som rád, že som našiel spôsob ako prispieť.“
„Dobre.“ Severus si pomädlil ruky a potom nimi ostro zatlieskal. „Ukážte mi, čo mám robiť a potom choďte von! Musím pracovať!“
„Áno, pane!“ Ron a Hermiona povedali zborovo, potešené úsmevy zdobili ich črty.
„Keď si boli istí, že chápe proces, potichu vykĺzli z miestnosti.
Severus si nebol ani vedomý, že odišli. Jeho pozornosť bola uprená na prípravu a varenie nasledujúcich dvadsiatich receptov v jeho denníku. Mrmlal si popod nos, keď prechádzal vzrušene okolo pracovného stola. Dvadsať kotlíkov veselo bublalo, odpovedalo na jeho obnovenú náladu.
Prvých dvadsať bolo všetkých chybných a jeho nadšenie povolilo len trochu. Pustil sa do práce na katalogizácii výsledkov z tohto prvého pokusu. Byť skeptikom, ktorým bol, on náhodne testoval niekoľko z jeho pergamenov a aspoň získal nejakú istotu, že výsledky boli rovnaké.
Snažil sa zostať v pokoji, ale čas plynul. Trinásty november bol nad ním. Nespal v týchto dňoch. Posledné jedlo, ktoré mal boli sendviče, ktoré sa Sirimu podarilo do neho dostať pred troma dňami.
„V poriadku. Poďme.“ Severus zamrmlal preseba, keď krúžil nad pracovným stolom, pripojil sondy do kadičiek a spustil proces testovania na ešte jednej z ďalších sád receptov.
Takmer vyštekol a zavrčal toľko, aby sa vyhol všetkým. Siri často zišiel dole a pozrel sa na svojho otca, ale neodvážil sa s ním hovoriť. Stával sa viac a viac znepokojeným zakaždým, keď zostúpil po schodoch. Naozaj sa bál o Severusov zdravý rozum. Vyzeral ako šialený. Vlasy mu viseli bezvládne v jeho očiach, chaotický vzrast fúzov mu zakryl tvár. Jeho šaty boli pokrčené a špinavé. Oči mali v sebe divoký pohľad a horúčkovitý záblesk, ktorý hovorili, že muž je na hrane. Pod očami mal tmavé kruhy, také fialové, že sa zdali byť čierne. Bolo zrejmé, že Severus bol vyčerpaný, ale odmietol skončiť. Jeho tvár bola vychudnutá a bledá. Hlboké vrásky pokrčili obe strany úst. Ruky sa mu triasli... Púšťal veci. Niekoľkokrát sa popálil. To všetko v dôsledku extrémneho vyčerpania. Napriek tomu, odmietol prestať. Musel zachrániť svojho priateľa.
Stlačil niekoľko klávesov a počítač sa pustil do práce. Pohúpal sa z jednej nohy na druhú tam a späť, jeho oči boli prilepené k obrazovke, modlil sa, že to tento raz bude iné.
„Poď! Poď!“ zavrčal netrpezlivo. „Ponáhľaj sa! Pracuj sakra! Buď správny, prosím, jeden z vás, nech je správny!“
Prechádzal sem a tam, ohýbal jeho stuhnuté prsty. Jeho ruky ho boleli z niekoľkodenného miešania a miešania, prelievania a čistenia. Otočil hlavu, zúfalo sa snažil upokojiť boľavé a stuhnuté svaly spôsobené z jeho postavenia, sklonenej hlavy nad kotlíkmi alebo zo zhrbeného sedenia nad jeho denníkom, robenia kópií všetkého, čo pozoroval.
Počítaš zabzučal a zavrčal. Nakoniec zaznelo malé elektronické pípnutie alarmu označili, že tento test bol u konca.
Severus zavrel na chvíľu oči a zhlboka sa nadýchol. Otvoril oči a postúpil k prednej časti obrazovky. Čakal, nervy napnuté na hranici kvôli ich možnosti. Pozrel pevne na obrazovku, neschopný odtrhnúť unavené oči od jej žiary.
„Píííp!“ obrazovka zobrazila svoju tučnú správu, neónovo zelenými písmenami:
Dvadsať riadkov. „HOTOVO: Subjekt mŕtvy“ posmievali sa mu nemilosrdne.
Severus ďalej civel na blikajúce rozsudky smrti. Oni sa mu posmievali, vysmevali za jeho aroganciu. Smiali sa na neho a vysmievali sa mu. Myslel si si, že si taký brilantný, však Severus? Ty si blázon! Nemáš schopnosti na to, aby si zachránil svojho priateľa. Ty si zabil Remusa! Je príliš neskoro!
Tieto slová roztrhli jeho dušu. Kričali a rozliehali sa v jeho mysli a on si zaťatými rukami zakryl uši a snažil sa ich potlačiť von, aby to nemohol počuť.
TY SI ZABIL REMUSA!
JE PRÍLIŠ NESKORO!
Výkrik bol vytrhnutý z hĺbky duše jedného prenasledovaného muža. Nebolo to ani ľudské. Zapotácal sa pod týmto bojom, zbesilosť zaplavila jeho zmysly. Veľkým oblúkom jeho paží, vyčistil stôl pred sebou. Schmatol monitor a hodil ho proti múru. Klávesnica a pevný disk skĺzli časťou cesty, stále boli k nemu pripojené. Ako skĺzli zo stola na zen, zostávajúce kadičky, stále pripojené sondy spadli na podlahu s veľkolepým treskom.
Bol ďaleko od dokončenia. Po zhodení všetkého z pracovného stola, obrátil sa k pultom. Prešiel rukami pozdĺž ich dĺžky, adrenalín v jeho žilách kričal, ako keby mu bolo za pätami celé peklo. Kotlíky hodil proti stenám a oni sa s buchnutím odrazili na podlahu. Elixíry sa zliali dohromady, syčaním a prskaním nebezpečne zapraskali, pretože tiekli do rozbitých a vysypaných kontajnerov pripravených ingrediencií.
Keď bola devastácia kopletná a vyčerpanie bolo na konci, on stál uprostred podlahy, obklopený spúšťou. Jeho zaťaté päste boli po jeho bokoch, hruď sa mu zdvíhala ako lapal po vzduchu. Jeho údy sa triasli a oči sa pozerali na scínu pred ním. Zhlboka sa nadýchol a zavyl bolesťou. Schúlil sa do seba ako vlna mágie za vlnou vybuchla z jeho chvejúcej postavy. Ako kúzlo narazilo do steny a vrátilo sa do miestnosti, všade sa rozbilo sklo a pršalo na neho z lámp nad ním. Ako odumreli jeho výkriky, sviece zablikali a zhasli, uvrhli ho do tmy.
Spadol na zem, úplne sa stratil vo svojej úzkosti. Deštrukcia bola kompletná. Stratil všetko. Stočil sa do seba v záplave skla a zničených elixírov a plakal v obrovských vzlykoch, ktoré prúdili z hĺbky jeho duše. Nedokázal to urobiť. Nedokázal nájsť liek na lykantropiu. Nebol dosť dobrý. Odsúdil svojho najlepšieho priateľa na smrť. Remus by mohol byť do rána mŕtvy. Jednoducho to vedel a všetko to bola jeho vina. Takže kričal kvôli jeho strate a za svojho priateľa, sám vo svojom milovanom laboratóriu. Jeho zničenom laboratóriu. Ležal tam na podlahe, v tom neporiadku, ktorý vytvoril, kvílil v tme.
Siri počul výkriky a robíjajúce sklo a hnal sa do pivnice. Zastavil sa vo dverách a stuhol hrôzou. Dával sa, ako Severus úplne zničil miestnosť. Ako Severus spadol na podlahu, kompletne stratený v jeho trípení, Siri pomaly prešiel miestnosťou. Prikrčil sa vedľa svojho otca a položil ruku na jeho chvejúce sa rameno.
„Ocko.“ Zavolal ticho. „Čo sa stalo?“ snažil sa počut otcove šepotajúce slová.
„Ja som ho zabil. Nemôžem to urobiť!“ Severus zamrmlal. „Nemôžem... Och! Nie, nie. Nie.“ Pohupoval sa tam a späť opakujúc „nie“ znovu a znovu.
„Ach môj Bože!“ Siri zašepkal, hroza sa objavila na jeho črtách.
„Poď ocko. Pôjdeme hore.“ Siri ho jemne prosil. Zobral Severusa do náručia a jemne trel jeho chrbát, hojdal ho sem a tam. Severus stále opakoval znova a znova, že on zabil Remusa. Siriho mozog kričal v hneve. To nie je fér! Otec si toto nezaslúži!
„Psst, oci, to bude v poriadku. Nehovor to. Budeme to skúšať ďalej.“ Siri ho utešoval do ucha, nepovedal nič, čo prišlo na jeho myseľ.
Nakoniec sa Severus upokojil a posadil sa. Rozhliadol sa po spúšti s kalnými, začervenanými očami. Siri ho ticho študoval a čakal, čo bude robiť alebo hovoriť.
„Urobil som trochu neporiadok.“ Povedal Severus ticho, ako študoval niekoľko rezov na rukách.
„Nerob si s tým starosti.“ Siri ho utešoval, keď Severusove ruky uzdravil mávnutím. „Vyčistím ho. Poďme hore.“
Severus prikývol, porazený a zlomený a nechal Siriho, aby ho odviedol z laboratória. Keď odchádzali z miestnosti Siri sa spýtal, „Chcel by si vidieť Remusa?“
„Nemôžem.“ Severus vyštekol zlostne. „Odmietam tam sedieť a pozerať sa ako môj priateľ zomiera!“
„Ty nevieš iste, že sa to stane!“ Siri argumentoval.
Sirius vošiel do haly z chodby vedúcej do Remusovej izby. Zarazil sa, keď pozrel na Severusa. Jeho oči prešli po jeho priateľovi a jeho hnev v jedinom okamihu zmizol. Severus vyzeral ako šialený. Bolo zrejmé, že sa o seba nestará. A mal tú drzosť vyčítať mi to, keď som to spravil ja sebe? Sirius zúril v jeho mysli, keď kráčal k Severusovi. Natiahol ruku a chytil ho za habit a skoro ho strhol na zem, keď sa stretol nosom k nosu s ním.
„Čo do pekla si myslíš, že robíš?“ Sirius zareval. „Pozri sa na seba! Myslíš si, že keď budeš zanedbaný, že to Remusovi pomáha?“
Severusov hnev vzplanul a on buchol Siriusa tvrdo do hrude. „Nie som zanedbaný!“ kričal a narazil trochu, keď Sirius nepustil jeho habit.
„Chlapci...“ Siri varoval, dúfal, že odľahčí situáciu. „Upokojte sa.“
„Ty sebecký parchant!“ Sirius si odpľul jedovato. „Máš veľa odvahy mi hovoriť, aby som sa držal pohromade. Že som nepomáhal Remusovi. Pozri sa na seba! Takto mu nepomáhaš!“
Niečo prasklo v Severusovom mozgu. Obviňoval už sám seba za to, že nemôže vyliečiť Remusa. Ale počuť to, že to príde od Siriusa bola posledná kvapka.
„Ako sa opovažuješ povedať, že nepomáham Remusovi!“ Severus zareval a vrhol sa na Siriusa, zrazil ho k zemi.
„Oci!“ Siri vykríkol poplašene. „Nie!“
Severus bol na Siriusovi v okamihu. Jeho päsť sa stretla priamo so Siriusovou čeľusťou, ale skôr ako mohol pridať ďalšiu ranu, Sirius ho schmatol a prevalil. Obaja muži sa ďalej váľali po podlahe, päste lietali a boli spojené s hlasitým praskaním alebo hlbokými údermi. Vyskočili na nohy, ruky zovreté a hlavy sklonené, tlačili proti sebe a proti ich bolesti. Siri bezmocne sledoval, ako Sirius udrel Severusa niekoľkokrát do rebier v snahe dosiahnuť, aby ustúpil. Severus vracal také isté údery, aké dostal a čoskoro boli obaja muži od krvi a s pomliaždeninami. Boli vyčerpaní. Ich hnev sa vyčerpal. Zúfalo sa držali. Každý mal svoju tvár skrytú na inom krku. Siri to sledoval v šoku. Ramená jeho otca sa začali triasť a Sirius pustil jeho habit a objal Severusa a pritisol ho k sebe, zatiaľ čo on oplakal. Siriusove oči sa zaliali slzami, keď ho Severus objal.
"Je mi to ľúto, Tichošľap. Je mi to veľmi ľúto." Stále opakoval.
"Mne tiež, Sev." zašepkal Sirius. "Bolo to odo mňa kruté. Ja viem, že si sa zúfalo snažíl pomôcť Remusovi, oveľa viac ako ja."
"Ty si tiež robil čo si mohol." Severus pripustil. "Každý z nás sa snaží spoločne sa cez to dostať."
Sedeli unavene na schodoch s roztiahnutými pažami navzájom cez ramená, Siri bol opomenutý. Zmĺkli, sklonili hlavy. Severus sledoval, ako pomerne veľká kvapka krvi postriekala predok jeho rúcha. Natiahol sa a opatrne si utrel pery a odtiahol krvou pokryté prsty.
"Dobré." Uškrnul sa na Siriusa.
Sirius si odfrkol a utrel si nos do rukáva. "Ty tiež."
Široko sa usmiali na seba a snažili sa postaviť na nohy, ako sa vo dverách objavila Juno.
"Čo do pekla sa stalo?" plakala, ústa mala otvorení, keď uvidela stojacu dvojicu pri schodisku, dotlčenú a zakrvavenú.
"Ahoj, láska." Severus sa usmial rozpačito, keď omotal ruku okolo jej ramien. "Mali sme trochu spor." Zarazil ju.
Ťažko sa o ňu oprel a ona ho objala, aby ho upokojila.
Siri pristúpil a ponúkol jeho podporu Siriusovi a všetci štyria stúpali po schodoch k dvom pánskym izbám."
 
-----
 
"Sadni si." Juno nariadila, ukázala na stoličku pri ohni. Prešla do kúpeľne a začala plniť vaňu. Snažila sa kontrolovať svoj hnev a podráždenie nad tým, že dvaja dospelí, inteligentní ľudia sa bili ako pár hormónmi ovplyvnených samcov.
Šomrala si potichu ako vytiahla uteráky, žinky, mydlo a šampón zo skriniek a zásuviek. Zastavila vodu a opustila kúpeľňu. Otvorila ústa, aby spustila príval pokarhania a zarazila sa. Jemný úsmev nahradil nahnevané zamračenie vychádzajúce zo srdca.
Severus sedel hlboko v kresle, paže skrížené na hrudu, Nohy mal natiahnuté pred ním a jeho hlava visela na stranu. Tvrdo spal.
"Ty obrí spratok!" zašepkala. "Čo mám s tebou robiť?"
"Severus." Zavolala ticho.
"Hmmm?" zamrmlal a posunul sa v kresle.
"Prebuď sa, láska." Prosila. "Poď do vane. Budeš sa cítiť oveľa lepšie." Potiahla ho za ruku a on sa na ňu ospalo pozrel. "Poď Sev. Čas na kúpeľ."
"Dobre." Bol nezreteľný, ako rozstrasene vstal, vyčerpanie bolo evidentné v jeho chvejúcich sa končatinách.
Potom mu pomohla Juno von z jeho oblečenia a do vane, kde klesol s unaveným povzdychom. Pohladila jeho tvár, zašepkala uzdravujúce zaklínadlo a jemne ho tlačila pod vodu, namočila mu hlavu. Keď mu jemne vydrhla vlasy, uvoľnil sa a uvoľnenie sa jemne vlialo do jeho srdca.
"Cnie sa mi po Remusovi." Zašepkal.
"Ja viem, láska." Zamumlala ticho, jemne masírovala pokožku hlavy a cez penu mu prehrabla vlasy.
"Cnie sa mi po jeho hlase. Je skvelé, že Siri nám môže pomôcť komunikovať s ním, ale čo by som dal za to, počuť jeho hlas! Jeho hlas ťa upokojí, obalí sa okolo teba a ty sa budeš cítiť v bezpečí a utešená." Klesol pod vody, aby si ešte raz vypláchol preč mydlo a Juno mu začala dávať druhú várku, aby zabezpečili, že všetky zvyšky z varenia boli odstránené.
"Cnie sa mi za jeho úsmevom." Severusove pery sa jemne zahli nahor, keď si spomenul na Remusa. "Jeden úsmev od neho dokázal spôsobiť, aby som bol šťastný celý deň. Keď sa usmial, usmievali sa tiež jeho oči! Oni rozžiarili celú jeho tvár a tancovali s radosťou."
"Remus má krásny úsmev." Juno súhlasila. "Takú jemnú tvár."
"Cnie sa mi po prechádzkach v záhradach, po jednoduchom hovorení o našom dni, alebo chlapcoch alebo Siriusovi.“ Severus si povzdychol. „On bol jediný, kto pochopil, ako som sa v tomto cítil.“
„Hej. A čo ja?“ Juno si ho doberala, potiahla ho za vlasy. Rýchlo sa posadil a pobozkal ju zľahka.
„Rozumieš mi tiež!“ ticho sa zasmial. „Ale Remus mi pomáha pochopiť teba!“ Junin jemný smiech sa odrážal od obkladačiek. Opláchla mu vlasy čistou vodou a utrela ich dosucha.
Severus pokračoval ako mu umývala chrbát.
„Cnie sa mi po jeho úteche. Keď som sa rozčuľoval nad vecami, ktoré sa týkajú Siriho a jeho problémov, Remus tam vždy bol stabilne prítomný. Mohol som mu povedať čokoľvek a on nepohol ani brvou. Chýba mi jeho upokojovanie. Keď sa jeho svet sústredil do jedinej veci, splnu, chcem byť tým, kto by mu dal správnu rovnováhu.“
„Cnie sa mi po tých priateľských objatiach. On ich teraz dáva voľne. Chýba mi kamarátske potľapkanie po chrbte a hravý úder do ramena po náročnom tréningovom dni. To podpichovanie mi pripomína rozveselenie.“ Hovoril tak ticho, že ho Juno sotva počula, ako opláchla jeho chrbát a presunula sa na jeho hruď.
„Cnie sa mi po jeho zmysle pre humor.“ Severus sa zasmial. „Dokáže ma rozosmiať, aj keď to tak nemyslí.“
Odmlčal sa, myslel na svojho priateľa, poslušne zodvihol ruky, takže sa Juno mohla aj naďalej pokojne o neho starať.
„Cnie sa mi po jeho očiach.“ Rozmýšľal. „Tie zlaté škvrnky a spôsob, akým tancujú v potešení a s čistou radosťou? Budem to niekedy znovu vidieť Juno? Otvorí ich na nás niekedy zase?“ pozrel sa na ňu, hlboký smútok zasiahol jeho dušu a odrážal sa späť k nej z jeho čiernookého pohľadu.
Juno pohladila jeho tvár. „Musíš byť trpezlivý, Sev.“ Ticho sa usmiala. „On potrebuje čas.“
„On môže byť preč dnes večer!“ Severus zvolal.
„Nemysli na to teraz.“ Upokojovala ho. „Skús sa uvoľniť. Pohodlne sa usaď a odpočiň si.“ Posunula ho proti porcelánu a láskyplne mu umývala hruď. Zavrel oči a povzdychol si.
"Chýba mi naše dobrodružstvo; on, Tichošľap a ja, zostávajúci záškodníci." Pokrútil hlavou a smutne sa na ňu usmial.
"Cnie sa mi po jeho tvrdohlavosti. On je najtvrdohlavejší človek, akého poznám, iný ako Tichošľap, alebo ja, ale trochu sa navzájom vyvažujeme! Cnie sa mi po jeho priateľstve, vieš?" spýtal sa.
"Ja viem, ako sa cítiš, Sev." usmiala sa ako ho oplachovala a začala mu umývať jeho dlhé nohy.
"Nemá ani tušenie, ako veľa pre mňa znamená. Je to môj najlepší priateľ, Juno." Jeho hlas bol rozrušenejší, keď sľúbil, "Nebudem sledovať ako umiera!"
"Čo keď dnes večer nezomrie? Čo keď sa neprebudí? Čo keď nájdem liek, ale on sa už neprebudí? Máme ho proste nechať... odísť? Po celý čas má bolesti, ale nemôže sa hýbať. Budeme musieť..." Zastal a povzdychol si, snažil sa vyhnať nežiadúce myšlienky.
Zostal tichý, stratený vo svojich myšlienkach a vyčerpaní. Juno ho vyviedla z vane, vyutierala ho dosucha a učesala mu jeho zamotanú masu vlasov. Vrhla na neho sušiace kúzlo a pokračovala, aby mu pomohla vkĺznuť do pyžamových nohavíc. Jemne ho viedla k posteli.
"Ľahni si na brucho." Nariadila, nasmerovala ho k posteli. Pozrel sa na ňu skepticky, ale poslúchol.
"Relaxuj." Opokojovala ho ticho.
Zastonal, ako sa jej ruky stretli s napätými svalmi v dolnej časti jeho chrbta. Cítila uzly a bola prekvapená, že mohol vzpriamene stáť. Pomaly sa prepracovávala smerom nahor po chrbte, uvoľňovala napätie a upokojovala bolesť, ktorú spôsobovali. Keď bol Severus úplne uvoľnený, presunula sa na hlavnú časť chrbtice a uzdravením jej rúk ju rýchlo a prudko stisla. Séria ostrých prasknutí nasledovala  Severus skríkol intenzívnou bolesťou, ktorú to spôsobilo. Snažil sa zodvihnúť a ona ho jemne zatlačila na posteli.
"Relaxuj, Sev." Upokojovala ho ešte raz. " Idem sa pustiť do tvojej vrchnej časti chrbta. Si tak pokrivený a skrútený, že nemôžem uveriť, že stále stojíš! Ver mi, budeš sa cítiť lepšie, keď to urobím."
"Si si istá, že sa ma nesnažíš paralyzovať?" vyštekol. "Sakramentsky to bolí!"
"Bolí to len preto, že je to tak zlé, láska." Zamumlala. "Oddýchni si ako najlepšie vieš a dovoľ mi, aby som to dokončila. Potom ti dám fantastickú masáž celého tela a budeš sa cítiť ako nový človek. Sľubujem."
"Celotelovú?" pozrel sa cez rameno na ňu, pozdvihol jedno obočie v otázke.
Usmiala sa a pokrútila hlavou. "Áno. A teraz si ľahni!"
Usadil sa späť dole a uvoľnil sa, ako len mohol. Chrbát mal hore tak stuhnutý, že to bolo bolestivé ako tam ležal. Juno zopakovala postup niekoľkokrát, postupne sa prepracovala až ku krku. Masírovala mu svaly v oblasti krku a ramien a potom mu nariadila, aby sa prevalil na chrbát s hlavou pred ňou. Usadil sa pred ňoua pozrel sa hore s ničím iným než dôverou v očiach.
"Varujem ťa, že to bude s najväčšou pravdepodobnosťou bolieť ako šľak." Priznala. "Vermi, že za to budeš neskôr rád."
"Verím ti." Zavrel oči.
Chytila jeho hlavu do dlaní a cítila svaly a kosti na krku, a cítila uzly a hrbole, ktoré dokazovali, že potrebujú narovnať. Zobrala bradu do jednej ruky a pripravila si zadnú časť lebky do druhej a prudko hlavu naklonila. Nasledoval rad prasknutí a Severus vykríkol bolesťou.
"Ach Merlin! Snažíš sa ma baiť?" zachrapčal od bolesti.
"Je mi to ľúto, že to tak veľmi bolí. Nachádzaš sa v dosť zlom stave." Ospravedlnila sa. "Už som takmer skončila s touto časťou. Sľubujem, že sa budem snaži, aby som ti neublížila, ale nemôžem to zaručiť."
"To je v poriadku." Zavrčal. "Len to sprav a nech to mám za sebou."
"Pôjdeme na opačnú stranu." Upokojovala ho. "Si pripravený?"
"Do toho ženská!" zavrčal. "Chcem sa dostať k masáži, ktorú si mi sľúbila!"
"Možeš!" Usmiala sa, keď si vzala jeho hlavu ešte raz do dlaní. Obišla ho, aby sa uistila, že sa uvoľnil a bol uvoľnení. Rýchlym otočením, bolo opäť počuť prasknutie a Severus stonal. "Dobre, láska?" spýtala sa Juno.
"Áno." Zamrmlal. "Teraz to vlastne bol dobrý pocit."
"Dúfala som, že by to pomohlo." Usmiala sa. "Dobre, otoč sa naspäť a pohodlne sa ulož. Polož si hlavu na ruky a relaxuj. Ručím, že sa ti to bude páčiť."
Keď sa usadil, presunula sa dole k nohám postele za jeho nohy a vzala jednu do ruky. Jeho noha sa strhla, ako sa dostala k citlivej oblasti klenby nôh. Ticho sa zasmiala. "Šteklivý, Sev?"
"Nie."odfrkol, a potom sa ticho zasmial, keď pošteklila jeho nohy. Prudko sa od nej strhol a zavrčal, "Prestaň!"
Pustila sa potom do práce a posunula každú nohu, jemne ju prehmatávala a masírovala boľavé svaly. Usmiala sa ako sa jemné stonanie a vzdychy ozvali z blízkosti čela postele. Keď sa presunula  cez bok a začala pracovať na stuhnutých svaloch jeho dolnej časti chrbta, ostro zažmurkala, keď začula pridusený vzlyk. Prikývla spokojne. Vedela, že potreboval uvoľniť niektoré z jeho potlačovaných emócií a bola rada, že sa uvoľnil natoľko, aby ich nechal ísť. Strávila niekoľko dlhých chvíľ pracovaním na chrbte, jemne uvoľňovala stuhnuté svaly, ako ticho kričal do svojich rúk. Nepovedala nič, nechala ho prejsť cez to samotného. Ako si obkročmo sadla na jeho boky v snahe dosiahnuť až na krk, predpokladala, že zaspal.
"Konečne!" zašepkala, keď pokračovala v masírovaní, pracovala s každým ramenom a rukou. Jemne s usmiala, keď jemné chrápanie uniklo cez jeho pery. Pohladila mu hodvábne vlasy a pobozkala ho na spánok. Prikryla ho hrubou dekou z nôh postele a zašpekala: "Sladké sny Severus. Milujem ťa."
"Ja nespím." Zamrmlal.
"Spal si." Argumentovala. "Chrápal si."
"Ja nechrápem"" vykríkol, ale ticho sa zasmial, pretože vedel, že ho prichytila.
Usadila sa vedľa neho a položila si jeho hlavu do lona. Ticho ho pohladila po vlasoch a pohmkávala mu jemnú uspávanku. Slzy mu začali ešte raz dopadať na líca, keď sa vzdal a nechal svoj žiaľ pretekať.
"Nie je to správne!" zvolal ticho. "Prečo ľudia musia trpieť Juno? Prečo musí zomrieť?" zamrmlal. Ovinul ruku okolo nej a vytiahol sa bližšie k nej. "Chýba mi." Zašepkal, vytratil sa do hlbokého spánku.    
 
-----
 
Bol to jeden z tých podivných snov, kde ste stáli mimo seba s slevovali sami seba zápasiaceho s nejakým odsúdením alebo niečím iným. To je to, čo sa stalo Severusovi.
Stál tam a sledoval svoje vysnívané ja ako horúčkovito pracuje v jeho vysnívanom laboratóriu. Jeho snové ja sa zúfalo snažilo nájsť riešenie Remusovho problému. Severus stál za svojím vysnívaným ja, ktoré si ho nikdy nevšimlo, samozrejme Severusove oči sa presunuli na zoznam zložiek na stole. Bol zmätený, ako študoval recept. Zvláštne. Pomyslel si. Prečo sú uvedené červenou?
Vystrelil rovno na posteli a odkopol prikrývky stranou. Rýchlo sa obliekol a ponáhľal sa do svojho laboratória. Bolo to tak jednoduché! Pomyslel si vzrušene.
"Prečo som to nemohol vidieť predtým?" zvolal. "Bolo to priveľa! PRÍLIŠ!"
Zúrivo čmáral celú stránku nových kombinácií receptov, mrmlal si popod fúzy. Začal variť prvú várku nových elixírov ako sa objavil obvyklý mesiac na oblohe. Jeho nádej bola obnovená, jeho viera v seba bola obnovená. Siriho moc bola tam, aby pomohla Remusovi a Remusova vôľa žiť bola silná.
"Bude to fungovať!" prisahal.
-----
30.12.2015 10:24:39
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (121 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 13%)
Raz za dva týždne (33 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one