Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Ešte úplne zahorúca prinášam preklad novej kapitoly. Neprešla betareadom.
Alan, aj keď už nie si medzi nami, chcem, aby táto kapitolka bola darom k Tvojim dnešným nedožitým 70-tim narodeninám.
Always.

Dobby
Siri sa prevalil a natiahol ruky nad hlavu. Bolo počuť niekoľko zapraskaní v pokojnom tichu, ako sa pokúsil vyrovnať chrbát. Posadil sa a pozrel sa z okna na jagavé slniečko, ktoré ho tak hrubo prebudilo. Potom si spomenul.
„Sú tu Vianoce!“ vykríkol ako bojoval s prikrývkami v snahe dostať sa z postele, čo nakoniec vyústilo k beznádejnému zamotaniu a spôsobilo to, že padol na tvár „Moje prvé Vianoce!“ zasmial sa šťastne, keď sa vyškriabal na svoje nohy a uháňal chodbou do izby jeho rodičov.
 
-----
 
Junine oči sa so zachvením otvorili a ona sa natiahla predtým, než sa otočila k Severusovi. Mäkký úsmev zdobil jej črty, keď ho pozorovala ako spí. Severus bol ako bez kostí, keď sa nachádzal v krajine Snov. Vždý sa otočil smerom k nej, jednu ruku mal pod vankúšom, podloženú pod hlavou. Mala podozrenie, že tam bol jeho prútik, chytený v jeho ruke, aj keď spí. Ešte nikdy sa nepozerala. Nejako chcela vidieť dôkaz, že bol v strehu, aby sa bránil, aj keď odpočíval. Zachvela sa pri myšlienke, aký nebezpečný bol jeho život... stále je.
Pokračovala v jeho sledovaní a hodnotení. Jeho ľavá ruka bola blízko jeho tváre, voľne zovretá, ďalšie znamenie obrany. Jeho ľavá noha bola zvyčajne ohnutá v kolene a opretá o okraj postele, pripravená poháňať ho do akcie, ak by nastala potreba. Bola prekvapená, keď to v tom momente videla, voľne visela cez okraj postele.
Nemohla vidieť jeho tvár. Otočil sa, ale vedela, že bol pokojný. Napätosť zmizla s Remusovým prebudením a objavením lieku na jeho lykantropiu. Bola to úľava vedieť, že aspoň v spánku mal pokoj od povinností, ktoré mal na sebe naložené, zatiaľ čo bol hore.
Jeho vlasy, ktoré boli celkom dlhé, prekryli tvár z dohľadu. Padali mu po chrbte a rozprestreli sa cez jeho vankúš. Natiahla ruku a pohladila niekoľko hodvábnych prameňov v blízkosti jej tváre. Ak niekto potreboval fyzický dôkaz Severusovej drastickej zmeny z muža, ktorým predstieral že je tak dlho, k mužovi ktorým bol teraz, boli to vlasy. Počula študentov šepkať ich zraňujúce poznámky a bola svedkom ich sprostých gést a grimás za ich rukami, keď prechádzal okolo. Raz v noci sa ho na to odvážila spýtať. Vzal ju za ruku a pokojne ukázal, že on zámerne študentom zo seba spravil odpudivého. Vysvetlil, že je to spôsob, ako ich chrániť, rovnako ako seba samého.
"Niet obľúbeného učiteľa. Niet obľúbeného študenta. Žiadne ohrozenie niekoho bezpečnosti." Zašepkal ticho. Jej srdce sa bolestne zovrelo, keď si pomyslela, aký osamelý bol jeho život.
Pohladila ho po zátylku a umiestnila mäkký bozk na rameno.
"Veselé Vianoce, Sev." zamumlala mu do ucha, keď sa mierne posunul, začal sa prebúdzať.
Otočil hlavu a jedno oko sa otvorilo, druhé ostalo pevne vtlačené do vankúša. Jeho ruka vyšla spod vankúša a odhrnula vlasy z tváre.
"Dobré ráno." Usmial sa a pobozkal ju ticho. "Veselé Vianoce." Pobozkal ju znova, ozvalo sa klopanie na dvere.
"Vstúpte!" nariadil, okamžite mal podozrenie, kto bol skorým návštevníkom.
Siri strčil hlavu do dverí s miernou úzkosťou a dôkladne nadšeným výrazom v jeho tvári.
"Je v poriadku, že som prišiel?" spýtal sa váhavo.
Severus sa zodvihol a poklepal na okraj postele na privítanie. Siri prešiel izbu niekoľkými dlhými krokmi, zastavil sa tesne pred posteľou.
"No tak!" Juno sa usmiala, keď poklepala na priestor medzi ňou a Severusom. Siri skočil medzi nich a šťastne sa pritúlil. Severus ho schmatol v jednorukom objatí a prehrabol mu vlasy.
"Veselé Vianoce, synu." Usmial sa. Juno ho pobozkala na tvár a pridala jej želanie.
"Som tak šťastný!" Siri vykríkol, bozkávajúc na tvár svojich rodičov, a dodal: "Veselé Vianoce mami a oci!"
Dobby sa čoskoro zjavil s prásknutím a oni sa dobre zasmiali pri pohľade na neho. Siri mu kúpil pár krikľavo červených, bielych a zelených vianočných ponožiek ako darček. Malý škriatok mal jednu na ruku ako kuchynskú rukavicu a druhú veselo posadenú na hlave. Siri ich začaroval, aby hrali vianočné melódie. Avšak, keďže neboli „spárované“, hrali dve rôzne piesne a spôsobovali celkom rámus. Dobby sa objavil týmto nedotknutý a šťastne si spolu s nimi pohmkával, keď sa pustil do rozmiestňovania raňajok pre novú rodinu.
„Veselé Vianoce, pán Severus, pani Juno a Harry Potter, pane!“ žiaril radosťou. „Doby je poctený darmi, Harry Potter, pane! Sú to najkrajšie dary, aké kedy Dobby dostal, pane! Ďakujem, pane!“
„Veselé Vianoce, Dobby.“ Siriu sa usmial, keď vyliezol z postele. Severus a Juno vkĺzli do županu pred sadnutím si na miesta pri malom stolíku.
Severus zodvihol veku na veľkej mise a uznanlivo pričuchol.
„Táto vôňa je vynikajúca, Dobby! Povedz Jemme a ostatným, že som dnes ráno ocenil ich úsilie. Prekonali ste sami seba a mali by ste byť hrdí.! Pochválil potešeného malého škriatka.
„Áno, pane. Dobby odkáže, pane.“ Poskakoval úctivo. „Vďaka, Pane.“
„Dobby?“ Severus zavolal súčasne ako domáci škriatok chcem zmiznúť.
„Pane?“ Dobby zapišťal.
„Veselé Vianoce.“ Pousmial sa Severus.
„Vďaka, Pane!“ Malý škriatok sa zakolísal a zmizol s prásknutím.
 
-----

"Dobré ráno." Zamrmlal Sirius s jeho šálkou kávy, keď sa Draco všuchtal do kuchyne. Zívol doširoka, pretrel si oči a zvalil sa do kresla.
"Veselé Vianoce." Odpovedal Draco, s ďalším zívaním prijal dymiacu šálku od malého kuchynského domáceho škriatka.
Obaja muži sledovali ďalej narastajúci tanier jedla, ktorý bol prinesený k ich stolu.
"Dúfam, že s od nás neočakáva, že zjeme toto všetko!" Draco vykríkol, keď naplnil svoj tanier.
"Mám v úmysle to skúsiť!" Sirius sa usmial, keď si na tanieri nahromadil slaninu a vajíčka. Jedli mlčky pár okamihov predtým, než Draco nabral odvahu a prehovoril.
"Ehm... Sirius?" začal váhavo. "Môžem sa ťa niečo opýtať?"
"Jasné." Sirius nadhodil, len tak mimochodom, vzhliadol od novín. Slávnostný výraz na Dracovej tvári spôsobil, že dal noviny bokom s obavami vo svojich očiach. "Čo sa deje, Drak?"
"Ja... ehm... Napadlo ma niečo a myslím si, že si blízky a všetko,... že by si mohol poznať odpoveď." Draco sa zasekol, nie tak celkom schopný dostať sa k jadru.
"Blízky a všetko?" Sirius obočie sa zmätene spojilo. "Odpoveď na čo? Nikdy si sa ma na nič nepýtal."
"Ja... ehm... no... má to do činenia s Remusom a ako sa k nemu cítim." Draco nakoniec poukázal, Siriusove obočie sa ešte viac podvihlo do línie vlasov a jeho oči sa rozšírili úžasom.
"Ehm... Draco." Sirius nervózne prehltol, jeho myseľ zablúdila k nežiaducim myšlienkam. Draco vzhliadol od svojho taniera a zbadal Siriusov výraz tváre.
"Nie, ja nemyslím, to!" Draco sa zasmial a hneď to vysvetlil. Obrovský nádych vyjadril Siriusovu úľavu.
"Dobre." Sirius ukázal. "Čo chceš vedieť?"
"No, ja ho mám naozaj rád." Vysvetľoval Draco, váhavo vyjadroval svoje myšlienky. "Chcem ho potešiť... nie takto!" dodal rýchlo. "Chcem, aby som mohol ísť za ním a hovoriť s ním, ale cítim sa divne. Chcem, aby bol na mňa hrdý."
Pomalý úsmev sa zjavil na Siriusovej tvári, ako Draco chodil okolo, snažil sa dať hlas svojim myšlienkam. Bol si istý, že vie, čo sa ho Draco snažil opýtať.
"Chceš vedieť, či môžem povedať, ako Remus vidí svoj vzťah a ako sa cíti ohľadne teba. Je to tak?" hovoril ticho.
"Áno." Draco si povzdychol úľavou, potom si uvedomil, že Sirius vedel, čo sa snaží povedať.
"Mohol by som ti to povedal, povedať by som." Sirius súhlasil. "Ale nepoviem. Musíš dostať svoju odpoveď od Remusa."
Dracova tvár posmutnela.
"To je ten problém. Zakaždým, keď otvorím ústa, chcem o tom hovoriť, moja čelusť sa uzamkne a môj mozog zamrzne!"
Sirius sa zasmial.
"Veríš Remusovi?" opýtal sa jemne.
"Áno, samozrejme, že áno!" Draco odpovedal vehementne.
"Už ti niekedy naznačil, že nemá chuť na tvoju prítomnosť alebo že by nevítal tvoju prítomnosť?" Sirius naliehal.
"Nie." Draco mierne zavrčal.
"Neuisťoval ťa vždy, že môžeš ísť za ním kvôli čomukoľvek? Povedať mu niečo? Spýtať sa ho niečo?" Sirius požadoval.
"Vždy hovorí, že môžem za ním prísť pre čokoľvek." Draco súhlasil.
"Choď a hovor s Remusom." Nariadil Sirius jemne. "On nehryzie!"
"No, aspoň nie počas ďalších štrnástich dní!" zasmial sa Draco.
Sirius si odfrkol a pokrútil hlavou. Zvyšok svojho času počas raňajok strávili diskusiou o tom, aké darčeky oni dúfajú, že dostanú, aká lahodná vôňa naplnila kuchyňu, ako domáci škriatkovia pripravovali vianočnú večeru, Severusove a Junine zasnúbenie a Siriho vzrušenie ohľadne toho, že má skutočnú rodinu.
Táto časť ich rozhovoru priniesla smutný a stratený výraz na Dracovej tvári a Sirius ho opäť nútil ísť a pohovoriť si s Remusom.
 
-----
 
V skorých ranných hodinách sa Remus pomaly vynoril z hlbín spánku. Ležal ešte úplne - niečo, čo robil keď bol ešte dieťa - načúval zvukom starého domu v pokojnom, rannom vzduchu. Jeho oči sa otvorili a on bol lapený matným ranným svetlom z okna.
Buď je veľmi skoro, alebo je veľmi ponuro. Pomyslel si, keď sa prevalil a ovinul pažu okolo Sonyinho teplého tela. Zaboril nos do jej vlasov a pritúlil sa bližšie k nej. Vydala jemný, spokojný zvuk, ale neprebudila sa. Vkĺzol späť do ľahkého spánku s malým úsmevom na tvári.
Tiché klopanie ho o chvíľu neskôr vytiahlo zo spánku. Ticho vykĺzol z postele a otvoril dvere, všimol si, že teraz jasné slnečné svetlo preniká cez okno. Bol to jasný a krásny zimný deň, - tak vzácny - že sa tešil.
Draco stál nervózne na chodbe, pohrával sa s lemom opotrebovaného trička, ktoré nosil s teplákmi na spanie.
„Veselé Vianoce, strýko Remy.“ Váhavo sa usmial.
„Dobré ráno, Draco. Veselé Vianoce!“ Remus sa usmial a jeho oči veselo tancovali. „Poď dnu.“ Dodal, odstrčil dvere, aby sa otvorili o niečo širšie.
Draco prekročil prah a náhle sa zastavil, keď si všimol Sonyu spať v posteli.
„Ach, nezobudil som vás, však?“ spýtal sa úzkostlivo, potiahol si svoje opotrebované tričko. „Prepáč.“
„Nezobudil si ma. Bol som hore, len som bol lenivý vyliezť von.“ Remus vysvetlil. „A Sonya sa ani nepohla. Bude mimo ešte chvíľu. Vrátila sa veľmi neskoro od jej rodiny.“
„Och, dobre, chcel som len popriať, veselé Vianoce a dobré ráno.“ Draco sa usmial.
„Nechceš s nami poraňajkovať?“ pozval ho Remus.
„Nie, ďakujem.“ Odmietol, jeho tvár trochu posmutnela. „Sirius a ja sme už jedli. Myslím, že sme boli prví, ktorí vyliezli. Boli sme bombardovaní domácimi škriatkami, rozhodnutými vykŕmiť nás, až sme sa nemohli pohnúť!“ zasmial sa a zavrtel hlavou.
Remus sa zasmial ticho s nízkym dunením v hrudi. Otočil sa, keď počul jemný Sonyin smiech z postele.
„Veselé Vianoce Drak!“ zvolala šťastne.
„Veselé Vianoce Sonya.“ Odpovedal. „Nemám vás, aby ste si užili svoje ráno.“ Obrátil sa na odchod.
„Drak?“ Remus ho zavolal späť. Stáli zoči voči. „Veselé Vianoce!“ vtiahol mladého muža do teplého objatia. Draco zavrel oči a povzdychol si, keď na oplátku objal Remusa.
„Vďaka, stýčko Remy.“ Povedal ticho, prikývol a vykĺzol z dverí.
Keď sa Remus obrátil späť k Sonyi, ona ho pozorne sledovala. Skĺzol vedľa nej a pritúlila si jeho hlavu do lona.
Odstránila mu vlasy z tváre, aby sa mu pozrela do očí a opýtala sa. „Si si istý, že to chceš urobiť? Ponúknuť to?“
„Som úplne pozitívny. Absolútne pozitívny!“ Potvrdil to, objal ju okolo ramien a jemne ju stisol, aby zdôraznil svoje rozhodnutie trochu viac vážne.
„On môže povedať nie.“ Tvrdila ticho, vkĺzla do doktorského režimu.“
„Mohol by.“ Uznal Remus. „Stále mu dávam ešte možnosť, Sonya.“ Vyhlásil.
Posadil sa náhle a pozrel sa na ňu s obavami.
„Si stále so mnou ohľadne tejto témy, je to tak? Nie si na vážkach?“ znelo to trochu znepokojene. „Ak áno, potom o tom musíme hovoriť! Si tiež súčasťou!“
„Nie, Remus. Nemám žiadne pochýbnosti o tom, tak ako sa ty a ja cítime.“ Uistila ho, prehodila si vlasy cez oko. „Len som mala strach o svoje pocity a prípadné odmietnutie a ako by si si mohol ublížiť.“ Jemne ho pohladila po tvári.
„Dobre.“ Rýchlo ju pobozkal na dlaň a usmial sa ako vlk.
„Kde je môj vianočný bozk?“ doberal si ju, rukami prechádzal cez jej ruky a kolená, zlatistý jas v jeho očiach sa uličnícky leskol.
„Kde je moje imelo?“ doberala si ho späť, smiala sa ticho, keď ustúpil zo svojho prístupu.
Obrovská guľa čerstvého imela sa náhle objavila nad jej hlavou.
„Ako si to urobil?“ zvolala nadšene.
„Neurobil som to!“ zasmial sa, myslel si, že by to bolo pekné, keby to urobil.
Začul malé piskľavé zasmiatie a obrátil sa k veľmi potešenú, Jemmu stojacu pri dverách s podnosom v ruke.
„Šťastné sviatky prajem, pán Remus, pani Sonya!“ oslovila ich, položila podnos na Remusov nočný stolík.
„Veselé Vianoce, Jemma!“ Remus pobozkal malého škriatka na tvár a ona sa začervenala na tmavo červenú.
„Priniesla som vaše raňajky pane, slečna.“ Uklonila sa, stále mierne nervózna z Remusovej ukážky náklonnosti.
„Ďakujem ti, Jemma.“ Sonya sa na škriatka usmiala. „Veselé Vianoce.“
„Ďakujem vám, pani.“ Uklonila sa zdvorilo. „Je tu niečo, čo môže Jemma pre vás urobiť?“
„Áno, existuje, Jemma!“ Remus vyskočil a otvoril svoj šatník. Vytiahol malý, jasne zabalený balíček a podal jej ho.
„Ach, pán Remus, pane!“ Jemma pišťala v úcte nad malým darčekom. „Vďaka, Pane!“
„Otvor to Jemma.“ Remus naliehal, pretože vedel kam smerujú myšlienky malého škriatka, ona ani nepremýšľala, že vo vnútri krabičky niečo je. „Je to niečo, čo môžeš použiť ešte dnes!“
Jemma otočila slzami naplnené modré oči k nemu a potom sa láskyplne zadívala dole na obal. Prešla svojou malou rukou úctivo nad ním. Remus sa usmial na Sonyu a ona sa usmiala.
„Len do toho, Jemma.“ Sonya prosila. „Otvor to a uvidíme, čo tam pre teba je!“
Jemma opatrne dala dole obal a otvorila krabicu, odhalila malú štýlovú zásteru.
„Ach, pane, slečna!“ zalapala po dychu, vytryskli jej slzy a stekali po lícach. „To je ten najlepší darček, aký kedy Jemma dostala!“
„Vyrobili sme to pre teba, Jemma.“ Vysvetlil Remus. „Sonya to všetko zošila.“
„A Remus pracoval na ozdobných stehoch.“ Sonya dokončila vetu.
„Vyzdvihol som modrú, pretože mi to pripomenulo tvoje oči.“ Remus prezradil. „Dovoľ mi, aby som ti s tým pomohol, Jemma. Môžeš si to dať na seba a ja ti uviažem šnúrky.“
„Ďakujem vám veľmi pán Remus, pani Sonya.“ Žiarila Jemma. „Jemma je teraz správne oblečená do práce!“
„Hotovo!“ oznámil Remus, ako uviazal tenké šnúrky.
Malý škriatok žiaril hrdosťou a uhladil si prednú zásteru. So vzrušeným pišťaním sa ponáhľal z miestnosti.
„Bola naozaj potešená, Remus.“ Všimla si Sonya. „A ty si veľmi sladký.“ Dodala, pobozkala ho na nos.
„A mal som pravdu!“ oznámil samoľúbo. „Bola hrdá, že to bude nosiť!“ Zdvihol ruku a schmatol kúsok imela a držal ich nad ich hlavami.
„Tak, kde je ten bozk?“ naklonil sa a zamrmlal, „Veselé Vianoce“ na perách.
 
-----
 
Draco vstúpil do obývacej izby a stál vo dverách, ticho pozoroval Siriho. Obrovský úsmev sa mu šíril cez tvár, keď ho pozoroval, ako lezie okolo stromu po rukách a kolenách. Zodvihol darček, prečítal si nahlas menovku a starostlivo vymenil darček. V čase, keď skočil, Draco ťažko ovládal smiech.
Položil si ruku na ústa, ale nie skôr, než ho Siri počul a vzhliadol od podlahy. Draco si nedokázal spomenúť, kedy predtým videl taký otvorený, potešený výraz na Siriho tvári.
„Je mi ľúto. Nechcel som sa smiať.“ Draco sa ospravedlnil, stále so smiechom. „Práve si mi pripomenul malého chlapca.“
„Cítim sa ako malé dieťa!“ zasmil sa Siri. „Drak, niekdy som to nemal! Som tak nadšený, že by som mohol prasknúť!“
„Vidím to.“ Draco sa k nemu pripojil pred stromom. „Takže vieš, kde je každý a kde je každý z tvojich darčekov?“ spýtal sa, tajne hľadal cez hromadu darčekov.
„Každý z nich!“ oznámil Siri s hrdosťou. „Máš nejaký tiež na tejto strane.“ Dodal, ukazujúc na jeho ľavicu.
Draco sa plazil vpred, pozeral sa znovu na veci. Snažil sa zostať ľahostajný, keď si uvedomil, že žiaden z jeho darčekov nebol od Remusa. Bol naplnený sklamaním a bolesťou, ako keď sa do jeho srdca zabodne nôž. Jeho ruka spočívala na darčeku, ktorý mal pre Remusa a jeho oči stratili trochu z jasnosti.
„Čo sa deje, Drak?“ spýtal sa Siri, všimol si náhlu zmenu na jeho priateľovi.
„Nič.“ Draco sa ostro nadýchol a smutne sa usmial.
„Možno je to niečo, čo nemôže byť zabalené?“ ponúkol mu Siri potom, čo si uvedomil v čom je problém.
„Možno.“ Draco súhlasil a vzhliadol ako Sirius vošiel do miestnosti.
„Veselé Vianoce!“ Zavolal šťastne, klesol na kolená pri tínejdžeroch. „Dobré ráno, Šteňa!“ objal Siriho zľahka.
„Dobré ráno, Sirius. Veselé Vianoce!“ Siri sa usmial, keď pozoroval svojho kmotra.
Rovnako ako oni, prehrabával hromadu darčekov. „Kde sú všetci?“ spýtal sa, keď triasol balíčkom, naklonenou hlavou, počúval znamenie, čo by mohlo byť v krabici.
„Sme tu.“ Severus vyhlásil, ako štyria zostávajúci členovia rodiny vstúpili do miestnosti. Pohyboval sa blízko Remusa, až sa usadil na pohovku najbližšie k ohňu.
Keď sa všetci usadili okolo stromu a cítili sa pohodlne, Siri vyskočil na nohy, vzrušene sa pýtal. „Môžeme otvoriť darčeky? Môžeme?“
„Tak do toho.“ Severus sa zasmial a dvaja mladíci skočili k hromade.
Ďalšia hodina alebo viac bola plná zvukov trhania papiera, vzrušeného tárania, šepkania alebo výkrikov vďaky a občas revu z krbu ako ďalší zväzok začarovaného baliaceho papiera skončil v ňom.
„Remus? Urobil som to pre teba.“ Povedal Draco ticho. „Dúfam, že sa ti to páči.“
Remus zobral balík v tvare knihy, ale zamračil sa zmätene, keď bol ľahší, než mal byť. Opatrne odstránil obal a zalapal po dychu, keď videl, že to bol jeho obraz ako Námesačníka.
„Draco... to je...“ Prehltol guču a zašepkal. „Ďakujem ti.“
„Nechceli sme, aby si nikdy nevidel, ako si vyzeral a ja len... no... myslel som, že by si mal vidieť, aký krásny si... dokonca aj ako Námesačník.“ Hlas mu prešiel do priduseného šepotu.
Remus prikývol a prešiel prstami po zdobenom ráme. Prešiel prstom po svojom obraze. Keď mu slza kvapla na sklo, Sonya mu treba chrbát a spýtala sa ticho, „V poriadku, láska?“
Remus sa zhlboka, roztrasene nadýchol a položil obraz vedľa obrovskej krabice belgických čokolád, ktorú mu dal Siri. Vstal a postavil sa čelom k Dracovi.
„Ďakujem.“ Povedal úprimne. „Nemáš poňatia, čo to pre mňa znamená.“ Vytiahol mladého muža do teplého náručia. „Mám niečo pre teba, ale nemohlo to byť zabalené.“ Povedal a siahol do vrecka a vytiahol zrolovaný zvitok previazaný zlatou stuhou.
„Je to pre teba.“ Remus vysvetlil váhavo. „Chcem, aby si to starostlivo zvážil pred vykonaním akéhokoľvek rozhodnutia.“
Draco zmätene zobral zvitok a prikývol.
„Dobre,“ dodal, keď stiahol dole stužku. Rozvinul zvitok a prečítal si hornú čiaru. Ako slová strebal, náhle klesol na podlahu predtým, než sa mu podlomili kolená.
„Odbor rodičovských kúziel a zväzkov.“ Čítal nahlas tlmeným šeptom. „Ja, Remus Lupin J., ... ty ma chceš adoptovať?“
„V istom zmysle áno.“ Odpovedal Remus. „Nemôžem ťa legálne prijať, pretože si dospelý. To čo to v podstate robí je to, že verejne vyhlasujem, že ťa považujem za svojho syna a svojho právneho dediča. Ak budeš súhlasiť, bude to znamenať, že mi dávaš práva poskytované rodičmi.“
„Považuješ ma za syna?“ Draco mal trochu problémy so spracovaním informácií. Jediný zvuk v miestnosti bol veselý praskot zabudnutého ohňa v krbe.
Remus a Sonya na neho čakali kým sa s tým vysporiada. Keď to vyzeralo, že by nedokázal povedať nič, Sonya sa presunula do kľaku vedľa neho a omotala mu ruku okolo ramien.
„Draco. Vezmi si čas. Starostlivo to zváž.“ Usmiala sa na neho. „Uvedomujeme si, že už máš rodičov a že to nemusíš chcieť spraviť. Remus a ja len chceme, aby si si pamätal jednu vec.“ Trochu s ním zatriasla, aby ho prinútila, aby sa na ňu pozrel. „Bez ohľadu na to, čo si sa rozhodol urobiť, Remus a ja ťa milujeme ako syna. Sme na teba veľmi hrdí a na všetko, čo si dokázal.“
Remus sa zviezol na podlahu vedľa Draca a natiahol ruku, aby pohladil jeho sklonenú hlavu. V okamihu, ako sa ho dotkla Remusova ruka, Draco sa na neho vrhol a chytil ho, ako by jeho život závisel na tom.
„Áno, hovorím áno!“ plakal do Remusovho ramena. „Nepotrebujem o tom premýšľať. Cítil som sa takto ohľadne teba niekoľko mesiacov! Premýšľal som o tebe, ako o otcovi, keď sme sa sem presťahovali a ty si ma prijal!“
„Dobre, Drak.“ Zašepkal Remus. „Postaráme sa, aby to bolo legálne hneď po Vianociach. Pôjdem s tebou jeden deň na tvoje aurorské testovanie a urobíme to legálne, než sa vrátime domov. Čo ty na to?“ Remus zamrmlal, objal tesnejšie mladíka.
„Áno.“ Draco sa vzdialil. „Musím počkať, aby som ťa volal otec?“
Remus sa na neho trochu zamračil. „Nikdy ma nemôžeš volať otec. Trvám na tom, že mi budeš hovoriť ocko.“ Zasmial sa.
Draco sa na neho rozžiaril. „Nikdy predtým som nemal ocka! Myslím, že sa mi to bude páčiť!“ rozvinul zvitok a prečítal si ho pozorne ešte raz, ako ho Remus ticho sledoval. Keď pevne zvitok zviazal, obdaroval Remusa a Sonyu trochu vodnatým úsmevom a ovinul okolo každého z nich pažu.
„Toto sú najlepšie Vianoce, aké som mal po dlhej dobe a celkom určite sú najmysluplnejšie, aké si kedy pamätám, že som mal. Mám vás rád kamoši.“ Povedal, rozhliadol sa po miestnosti na všetkých prítomných. „Všetci ste mi dali vedenie, prijatie a podporu, rodinu. Nikdy predtým som nemal taký pocit. Ďakujem vám.“
„Hej Drak!“ zavolal Siri. „Odľahči to. Sú Vianoce!“
Draco mu hodil balík papiera na hlavu a smiech spôsobil koniec slávnostného ovzdušia.
„Sonya.“ Remus ticho povedal potom, čo sa Draco pripojil k Sirimu obdivovať jeho novú mysľomisu. „Mám tiež niečo pre teba. Sev urobil skutočný nákup, keď som bol... ehm... neschopný.“ Podal jej dlhý box. „Dúfam, že to prijmeš.“
Sonya otvorila krabicu a zalapala po dychu. Vo vnútri bol zasadený pár príveskov. „Ach Remu! Sú krásne!“ zdvihla menšiu manžetu z krabice a obrátila ju v dlaniach.
„Remus!“ očervenela, keď uvidela svetlo zelenkavý chryzopras a tmavo červené granáty, u ktorých sa predpokladalo zvýšenie plodnosti a vyrovnanie sa so sexuálnou energiou.
„Čo?“ spýtal sa s obrazom nevinnosti. „Nepáči sa ti to?“
„Vieš, že sa mi to páči. Ale Remus musel si z toho spraviť banner, ktorý kričí na každého, kto to vidí?“ Jej tvár mala tu najkrajšiu ružovú, ktorú kedy videl.
„Áno, spravil som to.“ Vyhlásil k nej žiariacim úsmevom a pobozkal ju vrúcne na tvár. "Milujem ťa, Sonya. Každý z týchto kameňov má osobitný význam len pre nás dvoch. Sirius mi pomohol s ich výskumom a Severus sa uistil, že boli vytvorené podľa môjich špecifikácií a on a Siri ich doručil."
"Je to nádherné Remy." Pobozkala ho ticho. "Pripneš mi ich?" Zodvihla ich a on sa náhle naklonil preč.
"Nemôžem." Povedal napäto. "Aspoň zatiaľ nie." Vysvetlil. "Sú strieborné a ja nie som doteraz celkom schopný dotýkať sa ich. Snažil som sa."
"Nemôžeš ešte nosiť svoje?" spýtala sa, obavy naplnili jej hlas.
"Nevyskúšal som to." Odpovedal. "Ja ich mám lemované dračou kožou, ale viem, že teraz nemôžem prísť do styku so striebrom."
Do tej doby bola pozornosť všetkých upretá na výmenu medzi nimi dvomi.
"Môžem jeden vidieť?" spýtal sa Siri. Sonya mu podala jeden drahokammi pokrytými náramok.
Boli to krásne vypracované kusy vyrobené z antického striebra s hladkým povrchom. Boli lemované čiernou, semišovou dračou kožou, ktorá zmiernila a chránila užívateľov pred oderom, alebo v Remusovom prípade pred úmrtím alebo najmenej pred extrémnou chorobou. Každý kameň bol vhodný k Sonyi alebo jemu.
Na vrchu každého z náramkov bol vyložený veľkým Tigrím okom, symbolizujúcim svoj záväzok k sebe navzájom. Zospodu bol väčším kameňom sadrovca - uzavretým pre ochranu, pretože je mäkkou, práškovou látkou. Je určený na podporu a vytvorenie stability počas chaotickej doby a prináša šťastie. Zostávajúce kamene, vrátane granátov a Chryzoprasu bol zelený Tyrkys, Herkimer diamant (svetlo modrý kameň), Obsidián, Sodalit a diamanty. Boli usporiadané podľa farby, skôr ako symbol. Niektoré vytvorili stabilitu alebo otvorenú nepredpojatosť. Iné liečivé vlastnosti a to najmä si zameraním sa na DNA a regeneráciu. Ďalšie ešte odstránili negatívne sily a poskytovali ochranu.
Potom, čo Remus vysvetlil symboliku každého kameňa ho Sonya pevne objala a zašepkala: "Sú pergektné, Remy, milujem ťa."
"Milujem ťa, Sonya." Jednoducho chcel povedať, že "Chcem, aby to svet vedel."
"Tu, ak sa ti páčia, dám ti ich." Ponúkol Siri.
"Vďaka, Siri." Povedal Remus, vytiahol pár rukavíc z vrecka. "Mám na to všetko." Siri sa smial po malom vtipe, ako Remus umiestnil menší náramok na Sonyine zápästie.
"Veselé Vianoce." Pobozkal ju nežne a usmial sa.
"Veselé Vianoce, láska." Usmiala sa. "Chceš to skúsiť?" Držala jeho náramok nahor. Prikývol náhle a zadržal dych, keď ho opatrne umiestnila cez jeho zápästie. Vlna závratov ho zaplavila a on sa stal dezorientovaný. Trochu sa zakymácal, každou sekundou bol bledší.
"Remus?" Severus pristúpil a zovrel mu rameno. "Zlož to!" Kričal, sňal náramok z Remusovho zápästia.
"Remus!" Zopakoval, potriasol ľahko jeho ramenom, aby odpovedal.
Remus zažmurkal a zameral sa na Severusovu ustarostenú tvár.
"Som v poriadku, Tieň." Krátko sa usmial, položil si ruku na čelo. "Len nie som pripravený prijať strieborný náramok, povedal by som. Je mi to ľúto, Sonya." Pozrel sa na ňu smutne.
"Dobre, je rozhodnuté." Dala dole náramok. "Zostanú v tom púzdre až do dňa, kedy by sme ich mohli nosiť dohromady." Jej tón nepripúšťal argument.
Po niekoľkých okamihoch napätá atmosféra opadla. Remus to nepokladal za nich horšie ako za incident, ako to bolo potvrdené po tom, čo Juno spravila rýchlu kontrolu tak, aby si bol istý.
Severus  bol lapený v tom, čo robili ostatný, že mal stále svoje darčeky od Juno a Siriho, ktoré neotvoril. Zodvihol balíček od Juno a vedel, že je to kniha. Jeho myšlienka sa obrátila k myšlienkam na nedávne vydanie jeho obľúbeného autora. Roztrhol preč obal a odhalil tmavozelenú viazanú knihu. Odstrčil obaly preč a prečítal si vyrytý strieborný titul: "Lykantropia: Hľadanie lieku" od Severusa Snapa.
Pozrel na Juno s ohromeným výrazom v tvári. "Ako sa ti toto podarilo?" spýtal sa otvoril obálku a otočil niekoľko stránok. "Myslím, že moje poznámky nikdy neopustili laboratórium!"
"Áno, áno, oci." Ozval sa Siri. "Tú noc, keď si priniesol liek strýkovi Remymu, priniesol som všetko pre prípad, že by si to ty alebo mamička chceli vidieť."
"To je pravda, Sev." Juno sa usmiala. "Rýchlo som to skopírovala, zatiaľ čo vy traja ste boli v ustarostení." Kývla smerom k Siriusovi a Remusovi.
"Ďakujem." Usmial sa na ňu. "Chcel som urobiť niečo s mojimi poznámkami, ale nič také veľké. Je to krásne."
"Rado sa stalo, láska." Pobozkala ho na čelo a zobrala knihu, otočila ju na zadnú stranu. "Bola očarovaná, aby sa rozšírila, ako ju naplníš novými informáciami. Tak dlho, ako budeš pokračovať v zisteniach, táto kniha ti výjde v ústrety." Vysvetlila.
"Rozumiem." Prikývol. "Remus?"
"Áno?" Remus reagoval.
"Ak ti to nebude vadiť, chcem pokračovať legitímne v ďalšej tvorbe. Chcem pokračovať a pomáhať ostatným, ako si ty. Pôjdeš do toho so mnou?" spýtal sa Severus.
"Nemusíš sa ma pýtať, Tieň." Remus ho napomenul. "Sme v tom spoločne. Rád splním svoju úlohu. Rovnako tak dlho, kým nebudem považovaný za niečo menej ako človeka!"
"Vďaka, Námesačník." Krátko prikývol, trochu ho drvili emócie. Obrátil sa k Juno, objal ju okolo ramien a zašepkal: "Veselé Vianoce, láska. Nedokázal by som to bez teba."
"Áno, dokázal, ale nie je zač." zašepkala a pobozkala ho na krk. "Veselé Vianoce, Severus. Milujem ťa."
Keď odstúpil, zazrel Siriho zhrbeného, aby dostal jeho posledný darček. Prvý darček vôbec, od jeho syna.
"Veselé Vianoce, oci." Siri sa nervózne usmial a podal mu ho. "Dúfam, že sa ti to bude páčiť."
"Som si istý, aby si vedel!" doberal si ho ako si zobral podivne vyzerajúci darček.
Rozbalil dlhý balík. Hodváb, ktorý Siri použil na zavinutie darčeka padal na podlahu. Severusove oči sa rozšírili a otvoril ústa, keď držal drahokamami pokrytú zlatú pošvu vo svojich rukách.
"Siri..." Sotva dýchal. "Máš nejakú predstavu, čo to je?"
Siri nerozumel reakcii svojho otca. Jeho zmätený výraz to potvrdil.
"Je to meč." Povedal jednoducho a pokrčil ramenami. "Videl som to v ten deň, keď sme kúpili mamičke prsteň. Myslel som, že to bolo krásne. Predstavil som si ťa, ako ho používaš a vedel som, že ho mám pre teba zobrať."
Severusov pohľad sa nedôverčivo presúval od Remusa na Siriusa, ktorý sa prestal hrať so svojim novým púzdrom na prútik, pozeral ohromene na meč v Severusových rukách. Na oboch čarodejníkov to zapôsobilo rovnako, ako na Severusa. Bol to skutočný poklad a Siri o tom nemal tušenie!
"Siri, to nie je len nejaká pekná ozdôbka." Povedal Severus ticho, vybral meč z ochranného puzdra a odstúpil od ostatných. Pomaly zatočil mečom, nad hlavou spravil elektrický oblúk a jemne sekol dole. Oheň sa odrazil na čepeli. Díval sa láskyplne na ten kúsok z rukoväte k špičke, plne chápal tej kráse a pokračoval v rozprávaní.
"Tento meč patril Manannanovi Mac Lirovi, strážcovi na ostrove Man. Žiadny nepriateľ nemohol prežiť stret s týmto mečom. Tento meč má meno, Siri." Severusov hlas klesol na úctivý šepot. "Odporca".
Ako pokračoval v jeho príbehu, udržoval pozornosť každého, spravil sériu obranných manévrov. Jeho pohyby boli  plynulé a presné, naplnené gracióznosťou. Jeho rodina sedela ako prikovaná, úplne vtiahnutá do jeho príbehu a očarená víziou, ktorú prezentoval ako pracoval s mečom.
"Manannan bol milý ošľahaný čarodejník. Pochádzal zo starovekej írskej rasy, Tuatha de Danann, ktorá dlho predtým, než sa začala písa história vstúpila do neviditeľnosti, opustila krajinu obyčajných smrteľníkov."
Manannanovou špeciálnou domónou bolo more. Tam boli jeho sily najväčšie. Hovorilo sa, že mal loď, ktorá poznala svoj cieľ bez vyznania a že tam cestoval ľahko bez plachty alebo vesiel."
Severusove oči nikdy neopustili čepeľ pokým hovoril. Meč preťal vzduch rovnako hodvábne ako Severusov zamatový hlas. Nikto sa ani nepohol, sotva dýchal, oni boli tak uchvátení príbehom.
"V brnení, ktoré svietilo jasne ako slnko, jazdil na svojom koni Enbarrovi - čo znamená Nádherná Hriva - po celej zemi a vode. Samotný pohľad na tento meč vraj spôsobil, že odčerpal silu z jeho nepriateľov."
Jeho žiarivé čierne oči sa ostro zamerali na Siriho. "Keď zahalil seba alebo inú osobu do jeho čarovného plášťa, zmizli im z dohľadu."
Siriho oči sa rozšírili údivom, keď zachytil význam záblesku v Severusových očiach.
"Ocko?" zašepkal. "Sme Íri?" Oheň v Severusových očiach vzplanul ešte jasnejšie.
"Sme, Siri." Potvrdil. "Dávnejšie než stredovek."
"Pochádzame z Manannana?" Siri ukázal smerom k meču.
"Nie som si celkom istý. Ak chceš veriť, že príbehy sa odovzdávajú z generácie na generáciu, tak potom, áno... sme. Potreboval by som väčší dôkaz ako len legendu." Severus vrátil meč do pošvy a posadil sa vedľa Siriho, prehodil mu ruku cez ramená.
"Ďakujem ti veľmi pekne, Siri." Povedal mu srdečne. "Toto je veľmi premyslený a špeciálny darček, aj keď si si neuvedomil jeho históriu. Páči sa mi. Je perfektný."
"Veselé Vianoce, oci. Mne sa tiež páči mysľomisa. Žiadny čarodejník by bez jednej nemal byť!" Daroval Severusovi teplé objatie, potom sa usmial. "Povedz nám viac o Manannanovi."
"Hmmm... kde som to bol? Och, áno." Usmial sa, oprel sa a ostatní čakali na pokračovanie jeho príbehu.
"Kým žil - niektorí hovoria, že žije stále - jeho kráľovstvo bolo nezraniteľné. Keď sa jeho nepriatelia priblížili, zahalil ostrov do hmiel. Jeho nepriatelia plávali okolo, ale nenašli ho. Mohol vyvolať búrky, ak chcel. Mohol hádzať drevo do mora a spôsobiť, aby sa každá kláda zmenila na obrovskú vojnovú loď. Ako sa hovorí, mohol vyčarovať sto ozbrojených mužov z každého zo svojich vojakov!" Severusove ruky expresívne mávali, ako bol lapený vo svojom príbehu.
Sirius zachytil Remusov pohľad a zažmurkal so širokým úsmevom na tvári ako si užívali hrôzou naplnené výrazy Siriho a Draca. Mohli vyrásť v mladých mužov, ale oni boli silne zaujatí Severusovým príbehom a vzrušení ako malí chlapci.
"V časoch mieru bol poskytovateľom prosperity. Choval ryby ako by šlo o dobytok. Keď boli zabité ošípané, kosti sa znovu sformovali do úplne žijúcej zveri. Bol to ten najšťastnejší a najštedrejší čarodejník a spôsobil, že všetci naokolo boli rovnako šťastní."
"Manannan prechovával otcovskú lásku k írskemu ľudu, ľud udržiaval pod pozorným okom. Trénoval mladých bojovníkov krajiny. Poskytol im mocné zbrane a vyliečil ich bojové zranenia. Tí, ktorí sa s ním zoznámili odchádzali preč ako lepší, múdrejší čarodejníci."
"Hovorí sa v niektorých kruhoch, že Manannanova múdrosť a veselosť; spolu s piesňami naplnenými o čarodejníkoch Taliesinu; matematika a samozrejme Vainamoinenovi*, boli predchodcami; nositeľov plameňov, ktorí mali žiariť rovnomerne do konca; čarodejníka Merlina. Bolo to tak, že Merlin sám o sebe so všetkými ich bojovníckymi právomocami slúžil jedinému účelu; vytvoreniu posledného veľkého kráľovstva starých Britov."
"Takže to, čo hovoríš znamená, že sme možno povstali z Manannana, že sme tiež povstali zo samotného Merlina?" spýtal sa Siri váhavo, starostlivo vyjadroval svoje myšlienky.
"Siri, premýšľam príliš logicky, aby som veril povestiam." Hrešil ho jemne Severus. "Neexistuje žiadny spôsob ako si byť istý. Žiadny taký, ak sa rozhodneš veriť niečomu z toho, že všetci čarodejníci pochádzajú Veľkého čarodejníka. Je tam jednoducho príliš veľa odskočení v rozprávaní, aby niečo z toho bolo uveriteľné, Nemôže sa to stať čierne a biele."
Siri prikývol, že porozumel. "Aj keď to bol stále skvelý príbeh. Však, Drak?"
Draco prikývol a všetci sa postavili ako sa zjavil Dobby, aby ich upozornil, že večera bola pripravená.
 
-----
 
Zodvihol fľašu Odgenovej, aby naplnil svoj pohárik po tom, čo si uvedomil, že je prázdny. Položil fľašu a postavil sa na nestabilné nohy získal druhú.
Trávil tieto Vianoce rovnako ako trávil všetky Vianoce... predtým. Sám so svojimi spomienkami. V jeho mysli sa zjavovali ako duchova Ebenezera Scotta, Záškodníkov... v určitom čase jeho najlepší priatelia. Remus; vždy hlas pokoja, keď sa potreboval upokojiť zo Siriusového hlbokého podpichovania. Sirius; temperamentný, odvážny a bezohľadný, vždy pripravený na ďalšie skvelé dobrodružstvo. James; tak očarujúci, s pripraveným úsmevom, vždy ho ťahal spolu s nimi. Vždy spôsobil, že sa cítil, ako by k nim patril. Severus; temný, napätý a tak prefíkaný. Bol častejšie dôvodom ich somarín, ktoré rozpútali, keď boli všetci spolu... predtým.
Potom som bol ja. Pomyslel si Peter trpko. Závistlivý, ufňukaný, nervózny a preto som si nezaslúžil nikoho z nich!
"Áno, Pete starý chlapče, ukázal si sa im svojej pravej farbe, však?" Uškrnul sa na seba v špinavom zrkadle. "Vždy si bol príliš hlúpy a príliš žiarlivý, aby si si uvedomil, akí dobrí k tebe naozaj boli."
Dolial do pohára čerstvú ohnivú whisky z novej fľaše a kopol ju do seba, čím sa rozhorela, ale už sebou netrhol, keď ho popálila vzadu v krku. Vrátil sa do svojho opotrebovaného koženého kresla pri krbe, ktorý nikdy nezohrial jeho premrznuté kosti.
"Je čas vynahradiť im to všetkým, Pete." Nariadil, zodvihol fľašu v opitom prípitku. "Záškodníkom... mojim jediným priateľom. Možno mi nikdy neodpustia, ale napravím to." Predtým, než si dal ďalší pohárik, naplnilo ho zabudnutie a fľaša sa celá rozliala na koberec.
 
-----
 
Grigori sa priblížil k pomerne spustošenej chalupe s ustaraným zamračením. Niečo mu hovorilo, že tu musí byť ešte dnes. Ten pocit nakoniec zosilnej dnes ráno, až nemohol odolať.
Zhrdzavená brána zaškrípala, keď vstúpil do predzáhradky. Keď sa otočil chrbtom k stĺpiku s povzdychom, uvoľnila sa zo svojho jediného závesu a spadla na zem.
Opatrne obdaroval bránku jediným pohľadom, potom sa zameral na predzáhradku. Bola zarastená, omotaná burinami a rastlinami, ktoré boli kedysi zle šľachtené.
Kritickým okom sa zamračil na chalupu. Okenice bezvládne viseli, laty chýbali. Celé miesto nutne potrebovalo dobrý náter. Šindle potrebovali upevniť alebo vymeniť. Bol si istý, že videl trhliny v malte a na oknách chýbalo niekoľko tabuliek skla.
Dvere zarachotili, keď zaklopal. Po niekoľkých minútach nedostal odpoveď, Grigori zaklopal znovu, trochu násilne a zavolal.
„Peter! Si dnu?“
Peter nemal nikoho, žiadnu rodinu, ako si bol vedomý. Bol si takmer istý touto skutočnosťou a očakával, že bol doma. Zaklopal znova, jeho údery boli celkom hlasné a ťažké. Dvere s hlasným buchnutím vypadli z pántov. Grigori na to pozeral, omráčený v momentálne nehybnosti. Pozdvihol pochybovačne a nezaujato obočie a pristúpil ku dverám.
Bola tam tma, vlhko, zatuchlina a takmer mrazivo vo vnútri chatrče, ktorú Peter Pettigrew nazýval domovom. Ako si Grigoriho oči privykli na matný interiér, zazrel v opotrebovanom kresle v bezvedomí zrúteného muža a vstúpil do miestnosti.
Špička topánky zasiahla prázdnu fľašu a on sledoval ako sa v pomalom oblúku odkotúľala až zastal s jemným „plink“ oproti krbu.
Grigori sa poobzeral dookola v malej izbe. Oná boli špinavé a potrebovali opravu. Roztrhané zvyšky, ktoré kedysi boli jemnými čipkovanými záclonami, viseli bezvládne a opustene oproti rámom. Tie potvrdili, že to boli skutočne trhliny v malte, keď zazrel denné svetlo prechádzajúce skrz. Bol tam malý, kamenný stolík v jednom rohu s dvoma zničenými stoličkami pritlačenými až k nemu. Jediným ďalším nábytkom v miestnosti bol roztrhaný matrac na palete v rohu na rovnako rozbitej podlahe.
Trasúc sa od vlhkého chladu, Grigori vytiahol svoj prútik. Opravil dvere, rozbité tabuľky skla na oknách a všetky trhliny, ktoré videl. Potom priložil na oheň, ktorý sa rozhorel hučiacimi plameňmi a to čoskoro zahnalo preč chlad.
Nechal opitého muža v kresle, zatiaľ čo sa prehrabával v kuchyni. Pripravil jednoduchý, ale uspokojivý guľáš z hovädzieho mäsa a zeleniny; teplý chlieb a hrniec silného čaju.
Keď bolo jedlo hotové, zobudil mladšieho muža.
„No tak, mladý muž!“ Zvolal, jemne zatriasol Petrovým ramenom. „Je čas zobudiť sa!“
„Čo...?“ Peter otvoril zahmlené oči a zmätene sa rozhliadol okolo. „Grigori? Čo tu robíš?“
„Mám s tebou vianočnú večeru.“ Grigori ukázal ku stolu. „Poď a jedz kým je to stále teplé.“ Naliehal, pričom ho chytil za lakeť, aby ho podoprel.
Peter bol ticho pokým jedli, jeho myšlienky boli neusporiadaným množstvo otázok a spomienok. Odtisol svoj tanier preč a oprel sa v kresle.
„Ďakujem.“ Povedal ticho. „Bolo to vynikajúce. Najlepšie jedlo aké som mal v priebehu rokov, lepšie kvôli spoločnosti.“
„Spoločnosti?“ Grigori zahundral.
„Áno. Obvykle som počas Vianoc sám.“ Vysvetlil Peter.
„Nemáš potom žiadnu rodinu?“ spýtal sa jemne Grigori, chcel si byť istý, či má pravdu.
„Nie.“ Peter povedal horko, zmĺkol.
Grigori sa napil svojho čaju a nechal Petra uvažovať. O chvíľu neskôr sa vrátil späť do prítomnosti. Krátko sa usmial a naklonil sa dopredu.
„A čo ty? Nemáš rodinu?“ spýtal sa Peter zvedavo.
Tieň prešiel črtami staršieho muža a on sa naklonil dopredu a prešiel palcom po okraji svojej šálky.
„Mal som možnosť... raz... dávno.“ Grigori odhalil ticho. „Bol som mladý a hlúpy a urobil zlé rozhodnutie.“
„Stal si sa stúpencom Voldemorta.“ Vyhlásil Peter otvorene.
„Áno. Veril som vtedy jeho vízii. Myslel som si, že je to správna idea.“ Pripustil Grigori.“
„Chcel som pocit uznania a dôležitosti.“ Prezradil Peter. „Keď som sa obrátil k Voldemortovi, moja rodina sa ma vzdala.“ Grigori prikývol a naplnil ich poháre. „Bol som tak hlúpy!“ Peter bolestivo vybuchol. „Nikdy som nevidel , aký nádherný bol môj život... predtým.
„Predtým?“ Grigori pozdvihol obočie a Peter sa zrazu zasmial. Po zmätenom výraze staršieho muža vysvetlil. „Keď si pozdvihol svoje obočie, pripomenul si mi Severusa.“
„Áno. Spomínam si, že to robil príležitostne.“ Grigori sa usmial. „Sarkastický bastard, však?“
„Mohol by byť.“ Peter stíšil hlas. „Vieš, nikdy som si neuvedomil, čo som mal s nimi, mojimi priateľmi. Nikdy som nebol príliš chytrý. Nikdy som si neuvedomil ako veľmi sa o mňa starali, akceptovali ma takého akým som bol, dozerali na mňa. Moja žiarlivosť otrávila moju myseľ, poškvrnila moje videnie. Začal som ich nenávidieť. To rástlo ako čas ubiehal. Potom James a Severus mali tie posmešky. Nikdy som nevedel pravdu, vieš? Začal som vídavať Severusa na našich stretnutiach. Nikdy si ma nevšimol, ale ja som ho spoznal. Spôsob akým kráča? Tie čierne oči? Vedel som, že sa obrátil a chcel som sa pomstiť za to, čo nám James obom urobil.“
„Keď Voldemort odhalil proroctvo, povedal nám o Jamesovom synovi, videl som moju príležitosť. Keď Sirius ku mne prišiel so svojimi obavami z udržania Jamesa a jeho rodiny v bezpečí, bol som viac než pripravený ponúknuť seba na jeho miesto.“
„Bol som taký hlupák! Pozri koľko životom som zničil! Kvôli čomu? Ničomu! Vôbec ničomu, čo by stálo za moju vernú službu!“ Petrov hlas sa zvýšil ako sa jeho hnev, horkosť a ľútosť zväčšila.
„Upokoj sa, priateľ môj.“ Upokojoval ho Grigori. „Teraz si nasmerovaný na správnu cestu, Peter.“
„Tieto nedávne odhalenia týkajúce sa Harryho Po... ehm... Siriusa Snapa, ma naozaj obrátili, Grigori.“ Peter povedal nevzrušene po niekoľkých minútach. „Spočiatku som bol slepý z červených očí, cítil sa zradený Severusom. Keď som sa upokojil a pozrel sa na to objektívne, znovu som si uvedomil, lásku a obavy mojich priateľov, čo spôsobilo ich konanie. Chránili ma tým, že udržiavali pravdu mimo mňa. A tiež vedeli, že ak by som sa vzdal, bežal by som s tým – priamo za ním.“ Odfrkol posmešne. „Chránili ma pred pravdou, pretože vedeli, že ON by sa zameral najprv na Jamesových priateľov. Ak by som nič nevedel, tak by som možno bol ušetrený. Sirius sa oobával, že by nebol schopný odolať mučeniu, ak by nastal čas, tak sa obrátil na mňa. Videl som to ako ideálnu príležitosť. Mal by som svoju pomstu voči nim všetkým. Mohol som to spraviť pre Severusa rovnako ako pre seba samého. Vedel som, že Severus miloval Lily. Videl som ako James berie Severusovi všetko, vrátane ženy, ktorú miloval.“
„Môj plán narafičiť to na Siriusa bol perfektný. Mohlo by ho zničiť, ak by si Remus myslel, že zabil zvyšok z nás. Všetko dopadlo tak dobre. Cítil som malé bodnutie viny ohľadne zabitia dojčaťa, ale on bol určený, aby zabil nášho Pána, takže som tie pocity potlačil bokom. Lily nemala zomrieť. V mojej mysli som si predstavoval, že by sa mohla vrátiť k Severusovi.“ Mávol rukou s odporom. „Obrátila celú vec hore nohami. Ani pomstiť sa správne nebolo možné. Lily zomrela. Jamesov syn prežil. No, poznáš ten príbeh.“
„Voldemort zabil tých ľudí.“ Grigori poukázal.
„Keby som mu tých ľudí nenaservíroval na podnose, stále mohli žiť.“ Peter argumentoval.
„Neexistuje nič, čo môžeš spraviť na zmenu toho, Peter.“ Grigori poznamenal pokojne. „Ale pomáhaš ukončiť tento útlak.“
„Útlak.“ Peter zopakoval. „Áno, je to skľučujúce, tento všadeprítomný pocit strachu. Ten pocit opustenosti a bezmocnosti.“
Grigori pozrel na svojho spoločníka s kritickými myšlienkami. „Si schopný dosť jasne sa diskutovať o podnikaní?“ spýtal sa ticho.
„Nalej mi nejaký ďalší čaj a ja si pôjdem trochu občerstviť tvár vodou.“ Peter povzdychol. „Potom si pohovoríme o Novoročnom dni.“
 
-----
 
„Tak to je čas Vianoc...“ Voldemort zachrapčal s maniackým smiechom. „Tak rád mám prázdniny!“
Mávol prútikom do rohu miestnosti. Objavil sa kostnatý strom, bez ihličia a bol naplnený mrazivou chaotickou výzdobou; vybielenými ľudskými kosťami, pestrým sortimentom uhynutých zvierat, potkanmi, myšami, vtákmi a malými mačiatkami. Ak by ste si ho pozreli dosť blízko,videli by ste, že objekty nachádzajúce sa vo vnútri fľaštičiek boli zvraštené zvyšky muklov, ktoré ten Šialenec vykonal počas ohavných experimentov.
„Nagini, môj maznáčik!“ Zvolal ako sa mu obrovský had stočil sám okolo nôh. „Pozri sa čo som ti priniesol na Vianoce, moja milovaná.“ Sklonil sa a otvoril veko na veľkom prútenom koši. Veľmi dobre vykŕmené krysy vydesene a so zasvišťaním sa hnali za únikovou cestou. Potešený had trávil popoludnie prenasledovaním, chytaním a hltaním celého koša hávede.
„Tak to je čas Vianoc.“ Voldemort začal znovu spievať svoju pieseň. „Pozri čom som dokázal. Uniesol som vašich milovaných. Nový rok začal! A to je čas Vianoc, dúfam že zabávaš sa. Ja zabil som všetkých vašich milovaných! Starých a mladých.“ Jeho hlas sa vytratil ako červená žiara vzplanula v jeho očiach k životu. Maniacký smiech naplnil miestnosť ešte raz ako zašepkal, „Vojna začína, pretože to chcem. Vojna začína, pretože tych neche. Veselé Vianoce, Severus. Šťastný nový rok!“ Desivý smiech sa rozliehal miestnosťou a on si pre seba pohmkával sediac na svojom tróne s divoko vyzerajúcou korunou s orstrými hrotmi smerujúcimi k stropu, posadenou na hlave ako elegantným klobúkom.
 
 
 
Poznámka prekladateľky: Viac sa mi páčila Voldemortova anglická verzia pesničky So, this is Christmas, ktorá v origináli poviedky znie – So this is Christmas. Look what I´ve done. I´ve stolen your loved one. Your new year has begun! And so this is Christmas, I hope we´ll have fun. I´ll kill all your dear ones! The old and the young.

*Vainamoinen - je boh, hrdina a hlavná postava fínskych povestí a tiež hlavnou postavou národného príbehu Kalevala. Jeho meno pochádza z fínskych slov väina, čo znamená prúdový bazén. Väinämoinen bol opisovaný ako starý a múdry muž, a mal presvedčivý, magický hlas.

 
22.02.2016 08:59:07
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (121 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 13%)
Raz za dva týždne (33 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one