Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Po dlhom čase prinášam pokračovanie k tejto poviedke, opäť ide o dlhú kapitolu.

Dobby
 
Sirius pomaly zostupoval zo schodov, zľahka si popod fúzy pískal. Jeho kroky sa zastavil každých pár schodov, keď upevnil inú zbraň na svojom mieste. Po prvé, jeho Shuriken mal bezpečne zastrčený v koženom vaku na ochranu, bol vsunutý na opasku, ktorý mal okolo pása a zaistený tesne nad jeho pravým bokom. Potom, potľapkal ľavé rameno a nahmatal prstami prútik, ktorý tam mal zastrčený v puzdre. Usmial sa, keď si spomenul, ako nadšeným bolo Šteňa, keď ho videl počas vianočného rána. Dýka bola tiež nová, tentoraz to bol darček od Remusa. Nahradila jeho starú dýku z jeho školských čias, ktorá sa otupila kvôli nepoužívaniu a bola opotrebovaná. Stále ju mal v krabici vo svojej izbe. Bol to daršek od Severusa a Jamesa, ktorý symbolizoval temnotu a svetlo bojujúce proti sebe, aby porazili hnusného bastarda počas jeho prvej hrôzovlády.
V dolnej časti schodiska sa zastavil a priviazal si kožený remeň, ktorý držal nôž okolo jeho pravého stehna a bezpečne ho zaviazal. Zasunul nôž do pošvy. S pohybom zápästia ho otvoril jedným plynulým pohybom. Sirius sa usmial, jeho vlastné oči nezbedne zažiarili. Vložil nôž späť do púzdra.
V dolnej časti schodiska, keď si upravil chrániče holení, upevnil si jeho bojový plášť pevne na krku a natiahol si na ruky rukavice.
Prstami prešiel po zbierke motýľov pokrývajúcich čierne rukavice, jeho spomienke na Lily. Všetci zo Záškodníkov od nej dostali pár v siedmom ročníku, okrem Petra. Mal ísť na vysokú školu a takže nič nepotreboval. Dala mu jemné čierne puzdro, kde mohol nosiť svoje papiere. Lily na všetky z nich vyryla zaklínadlá a runy na ochranu. Dokonca vyryla dole po stranách jeho prezývku, ako to urobila aj ostatnýmm aj kvôli Petrovi. Jeho myšlienky sa temne obrátili k potkanovi.
Vrátil sa späť do prítomnosti a potiahol si opasok viac pohodlne na bok a zamieril cez hlavnú sálu do kuchyne.
Poriadne zatlačil na vráta, umocnený náhlym nafúknutým postojom. Vtrhol do miestnosti s výrazom bojovo naladeného bojovníka každým kúskom, ktorý bol pripravený k boju.
Severus uznanlivo pískol ako Sirius vošiel do kuchyne.
„Po zuby ozbrojený, však Tichošľap?“ Jeho obočie bolo pozdvihnuté typickým spôsobom s dôrazom na jeho náladu.
„Auroroské testovanie.“ Sirius vysvetlil otvorene, pričom si dal rýchly dúšok kávy. „Pripravený, Draco?“ Potľapkal tínejdžera po ramene.
„Len dokončujem raňajky.“ Draco si utrel ústa a vstal. „Musím si vyzdvihnúť svoj meč a rukavice. Potom som pripravený.“
„Máš svoj meč?“ spýtal sa Siri.
„Áno. Tu.“ Potľapkal sa po ľavom predlaktí.
„Zaujímavé miesto pre čepeľ.“ Remus sa uškrnul a potľapkal svoje ľavé predlaktie. „Nechaj ma hádať, lepšie sa k nemu dostať?“
Draco sa ostýchavo usmial a prikývol. „Nezačalo to takto, aj keď musím priznať, že som tam začal nosiť môj, pretože to bolo miesto, kde si ho mal na sebe ty. Teraz sa to len zdá v poriadku.“ Remusov úsmev sa trochu rozjasnil.
„Nosím tam môj, pretože sa k nemu dá bližšie a ľahšie dostať.“ Remus pripustil.
„Vždy som si pripadal byť prevalcovaný, keď som potreboval svoj.“ Siri vysvetlil, odhaľoval jeho príčinu, kde držal nôž. „Tak som používal moju topánku.“
„Ja tiež.“ Draco pripustil. „Ale ja ju musím stočiť pevnejšie než ty, keď ju chcem vrátiť a moja ruka tam je zvyčajne poruke. Väčší zmysel dáva ten vyrobený popruh tu." Dodal, znovu sa dotkol svojho predlaktia.
"Stehno pre mňa... Mám tendenciu používať moje, keď som skočil, alebo som prišpendlený." Ozval sa Sirius. "Je to najjednoduchšie sa tam dostať." Povytiahol okraj svojho plášťa dozadu a ukázal prúžok kože pripútaný k jeho stehnu, rukoväť noža sa jagala vo svetle.
Severus vstal a obišiel SIriusa a prezeral si jeho arzenál.
"Sakra, Tichošľap! Zabudol som na naň!" Zamumlal, keď videl vačok nesúci Shuriken visiaci z opasku. Sirius otvoril dvierka a vytiahol jednu z lesklých šípok v tvare hviezdy a podal ju Severusovi.
"Och, wow!" Siri zalapal po dychu, pohol sa bližšie, aby lepšie videl. "Tie sú cool!"
"Ako fungujú?" spýtal sa Draco zvedavo Severusa, keď s ňou prešiel okolo nich na posúdenie.
"Opatrne, sú naozaj ostré." Severus upozornil, keď sa Siri natiahol za šípkou.
"Zvyčajne sú špičky potiahnuté jedom." Vysvetlil Severus. "Sú to vrhacie šípky. Jednoducho ju hodíš po svojom nepriateľovi. Jed zabíja v priebehu niekoľkých minút."
Draco v úžase zapískal. "To je nejaká útočná zbraň!"
"Má hodnotu, ale nie je tak útočná ako je Severusova." Remus prehovoril ticho za ním.
Severus sa pomrvil. Siri nevedel o jeho odborných znalostiach s vhraním, ale bol si istý, že by ich použil v priebehu bitky. Zhlboka sa nadýchol, ponúkol svoju alternatívnu zbraň. "Používam sekeru."
"Si vrhač?" Draco zašepkal v úžase. Siri sa pozrel zvedavo z Draca na svojho otca.
"Vrhač?"
"Áno, Siri. Som zručný v úpužívaní sekery tým, že ju hodím na nepriateľa  a zabijem ho s ňou." Severus priznal ticho. "Je to začarovaná zbraň, ale slúži na tento účel veľmi dobre."
"už si... už si niekedy niekoho s ňou zabil?" spýtal sa váhavo Siri, oči mal zahalené obavami.
"Áno, synak. Zabil som ňou." Priznal Severus. Siri preglgol a prikývol.
"Ukážeš mi to?" spýtal sa nervózne.
"Ak by si chcel." Severus súhlasil. "Naučím ťa ju hádzať, ak máš záujem."
"Myslím, že by som to aspoň skúsil." Pripustil Siri.
"Dobre, Draco a ja musíme ísť, lebo ideme neskoro." Sirius oznámil.
"Stretnem sa s tebou neskôr Draco," Remus ho uistil. "Máme dnes popoludní stretnutie s ministerstvom."
"Už sa nemôžem dočkať!" Draco sa rozžiaril. "Vidíme sa!"
Draco nechal za sebou ťažké kovové dvere zavrieť s buchnutím a naklonil sa vďačne proti nim... neústála ostražitosť bola prekliato vyčerpávajúca. Cítil, že si zaslúži malú pauzu, zatiaľ čo skúšajúci diskutovali a hodnotili jeho výkon; prešiel každú správu a posúdenie zo svojho tréningu a počul posúdenie jeho skúšajúcich, ktoré dali dohromady. Vedel, že robiť si starosti nemá zmysel, kým nebudú známe výsledky. Okrem toho mal schôdzku s Remusom. Takže si utrel dlane do aurorského učňovského habitu a vydal sa chodbou, ktorou dúfal, že ide správnym smerom.
"Dobre," pomyslel si. Miestnosť 107. Malo by to byť dostatočne jednoduché... 102, 103... Oooch! Dočerta. Preklínal sa v hlave, keď narazil plácnutím do niečoho pevného a teplého... a známeho.
"Drak? Ako to šlo?" povedal Remus, čelo pokrčené obavami.
"D... Remus... ach, dobre. Bolo to... v poriadku, naozaj. Zábava, keby som nebol tak nervózny... Myslím, že som to urobil dobre... Dúfam." Rozplýval sa v návale nervového vzrušenia.
"Som si istým že si... poď sem." Povedal Remus a vtiahol poddajného tínejdžera do tesného objatia. Toľko vecí bolo cítiť z objatia, a toto vyžarovalo lásku a hrdosť; rešpekt a pohodlie. Iba to, čo som chcel a potreboval. Pomyslel si Draco, ako sa v ňom uvoľnil a nechal Remusa podporiť ho. Mohol by si na to určite zvyknúť!
"Si si istý, že si v poriadku?" povedal Remus. Pocítil malé prikývnutie na svojom ramene. "Dobre, miestnosť, ktorú hľadáme musí byť vpravo dole na chodbe. Pôjdem a zoženiem nejaké pitie... v poriadku?" Ďalšie malé kývnutie na jeho ramene. Draco sa naposledy zhlboka nadýchol upokojujúcej, zemitej, korenistej vône, Remus ho pustil a odolal náhlemu nutkaniu uchopiť Remusovu košeľu a pritlačiť si ju na tvár a cmúľať si palec.
"Blázon!" zamrmlal ticho a pokrútil hlavou.
Pozeral sa ako Remus zmizol za rohom, potom išiel dole chodbou čakať. Držal jedno oko otvorené, keď sa oprel o nudný béžový múr a snažil sa potlačiť chvenie motýľov v žalúdku a upokojiť svoje rýchlo štiepiace sa nervy... tentokrát kvôli schôdzke s úradníkom ministerstva, ktorá spôsobí, že prijatie/adopcia rodičom bude dôveryhodnou záležitosťou.
"Malfoy. Ako auror? Ha!!!" Nosový, zlomyseľný hlas upútal jeho pozornosť. „Čo si si myslel? Určite nič, čo by sa rovnalo čomukoľvek v tejto časti lesa? Nie! Úbohý rozmaznaný Malfoyov spratok... zaprel svoju vlastnú rodinu.“ Novo prichádzajúci, úlisný, zástupca sektretára sa vysmieval. „Slizký Slizolinčan.“
„Ako si sa vlastne dostal do tohto programu? A kde si bol na polovicu tréningu? Otecko teraz nekúpil tvoju cestu, však?“ uškrnul sa žiarlivý tyran, čo teraz ďalej nedávalo zmysel.
Draco otvoril svoje druhé oko a vytasil starý Malfoyovský úškrn na tvári. Nie že by to potreboval. Keď muž pred ním otvoril ústa, aby ešte raz urazil vyčerpaného mladíka; hodvábny, Severusovi podobný hlas priadol cez jeho rameno.
„Možno budete chcieť zaklapnúť tú dieru, než sa rozhodnem uložiť do nej niečo korozívne.“
Nebol to v skutočnosti Severus, ale Sirius, ktorý úplne a pôsobivo napodobnil desivú imitáciu Majstra elixírov kyslým jazykom a zamatovým hlasom. Mučiteľove ústa zaklapli.
„Zdáte sa, že ste strašne nafúkaný na niekoho, kto sa posmieva druhému najvyššie bodovanému absolventovi tohto programu, po... no... po mne.“ Sirius sa uškrnul posmešne a blysol nebezpečným úsmevom na človeka. „Bez vášho prútika nič menej! To nie je múdre.“
„Čo to hovoríte...“ uškrnul sa tyran. „Mám svoj prútik v mojom púzdre...“ zarazil sa. Arogantný pohľad mu zmizol z tváre a zvesil ramená, keď cítil, že nemá žiadny prútik.
Objavil sa hojdajúc pred ním medzi Siriusovým palcom a ukazovákom.
„Možno ho budete chcieť udržať tam... nebudete chcieť, aby sme z neho vypustli niečo životne dôležité, však? To samozrejme za prepodkladu, že nemáte niečo životne dôležité.“ Sirius zavrčal svojim mäkkým, jedovatým tónom. Muž sa prudko otočil k odchodu, ale z nosa na nos čelil takmer vyliečenému vlkolakovi so zlomyseľne vycerenými zubami so smrtiacim výrazom v tvári.
„Odchádzate tak skoro? Domnievam sa, že máte niečo povedať môjmu synovi.“ Remus zavrčal a pristúpil bližšie.
„Ehm...“ tyran koktal, nedokázal nájsť svoju predchádzajúcu sebadôveru, keď cúval pred postupujúcim Remusom. Vrazil priamo do Siriusa, ktorý sa presťahoval tak, že tvoril pevnú stenu. Draco teraz stál na jeho strane.
„Je mi to ľúto Malfoy.“ Zamrmlal popod fúzy.
„Tá.“ Povedal sarkasticky Draco. „Majte na pamäti, že nemusím mať viac peniaze Luciusa Malfoya alebo jeho vplyv, ale mám niečo oveľa silnejšie... a nádherné.“ Dodal tichým, nebezpečným tónom. S jedným zdvihnutým obočím kývol na Remusa, ktorý bol hneď za tyranom.
Muž sa otočil a stretol sa so žiariacimi jantárovými očami. Remusov hnev bol ecidentný v divokom výraze v jeho zamračenej tvári a nebezpečne trblietavými zlatými škvrnami v očiach. Vyceril zuby a zaťal čelusť uzavretú do škodoradostného úsmevu. Muž utiekol, zvuky smiechu Záškodníkov sa ozývali chodbou za ním.
Draco sa zasmial, napätie, ktoré v ňom bolo do tohto okamihu sa uvoľnilo, keď cítil že mal rodinu, ktorá ho bránila. „To bolo skvelé!“ vydýchol a utieral si slzy smiechu z očí. „Vy ste nie iné! Naozaj ste ho nechali odísť!“ jeho smiech zamrel, keď sa pozrel na Rema so Siriusom a videl, že ani jeden z nich sa ďalej nesmial po tom, čo muž zmizol.
„To nebolo vtipné, Draco.“ Povedal Remus ticho. „Stáva sa to často?“
Draco prehltol a pozrel sa na Siriusa, ktorý mal výraz očakávania v tvári a so zdvihnutým obočím čakal, až bude počuť, čo Draco musel povedať.
„Ehm... no... občas sa dostanem od niekoho do kúta.“ Draco pripustil. Ale nemal som žiadne skutočné problémy.“
„Sirius... ospravedlníš nás, prosím?“ Remus povedal svojmu priateľovi, rozhodný záblesk žiaril v jeho očiach, keď vzal Draca za ruku. „Draco a ja sa chystáme napraviť túto situáciu práve teraz.“
„Iste... dobehnem vás neskôr. Veľa šťastia a blahoželám, obidvom.“ Sirius sa usmial a zamával Remusovi, ktorý viedol Draca do miestnosti 107 k čakajúcemu úradníkovi.
Draco si uvedomil, že skončil posledné zo svojich aurorských testov a že sedí v malej zasadacej miestnosti s dvomi úradníkmi a Remusom. Nepokojne a úzkostlivo sa zavrtel na svojom mieste ako jeden z úradníkov prechádzal tam a späť cez malú hromadu papierovania. Remus natiahol ruku a položil ju upokojujúco na jeho pažu a usmial sa.
„Pokoj!“ zašepkal naliehavo. „O chvíľu bude koniec.“
Draco nervózne prehlto a pokúsil sa usmiať na Remusa, ale svaly na tvári boli príliš napäté, takže mu to umožnilo vystrúhať vážne zovretú grimasu. Remus sa zasmial a zavrtel hlavou, trochu stlačil Dracovu ruku.
„Všetko sa zdá byť v poriadku, páni.“ Oficiálne sa usmiala úradníčka. „Ak by ste len podpísali tento riadok pán Lupin... áno, ďakujem a ešte tu a tu.“ Dodala, listovala ďalšími stránkami a ukázala na vhodné miesta.
Pokiaľ ide o Draca, pokračovala: „Pán Malfoy, potrebujem, aby ste to podpísali tu a potom ešte tu a tu. Tak je to správne.“ Uistila ho. „Hneď vedľa podpisu pána Lupina.“ Nariadila, keď zaváhal trochu neistý sám sebou.
Oficiálne sa zastavila a čakala na oslepujúcu žiaru od zlatého písma, ktoré zmizlo späť do listín ako Draco dokončil posledné „M“ v jeho iniciálach. On a Remus sa rovnakým dielom v extáze škerili, keď sledoval, ako sa podpisy úhľadne zoradili v dolnej časti hladkého, krémového a veľmi právneho dokumentu. Remusov široký, šikmý, jednoduchý rukopis, ale napriek tomu elegantný sa presunul hneď za hranicu, kde sa musel podpísať, zatiaľ čo Dracove kaligrafické písmo upustilo jeho zakrivené „M“ a zakrivenie presunulo ladne pod čiaru.
Kývla na súhlas, usmiala sa a povedala: Táto zmluva vás viaže ako otca a syna v očiach Ministerstva. Dracov biologický otec stratil všetky práva a výsady a nemôže mať na neho žiadny nárok, ak nebude súhlas písomný a podpísaný pred ministerstvo a so súhlasom Remusa Johna Lupina.“
„To je legálna hatlanina, páni. Som povinná vysvetliť vám zákon, aj keď ste obaja dobrovoľne vstúpili do tohto zmluvného vzťahu. Má niektorý z vás nejaké ďalšie otázky?“ Keď pokrútili hlavami, dodala: „Dobre, potom... teraz vo všetkých zámeroch a účeloch zdieľate rodičovské puto. Oznámenie bude zaslané do Denného Proroka na konci týždňa. Bude to v právnom okienku. Keď je všetko vybavené. Môžete ísť.“ Postavili sa a potriasli rukami a úradníci ich uviedli do haly.
Remus sa pozrel na dvere, keď sa za nimi zavreli a zažmurkal. Jeho pohľad padol na Draca, ktorý sa zdal byť rovnako omámený ako on. Náhle uchopil Dracovu ruku a odtiahol ho do blízkej kúpeľne. Obrátil sa k svojmu novému synovi a vysvetlil: „Chcem uroiť niečo, aby to bolo len o málo viac osobné.“ Draco prikývol a čakal.
Remus vytiahol malú dýku z topánky. Jednoduchá oceľová čepeľ sa odrazila v jasne osvetlenej miestnosti a kamene uložené v rukoväti sa mu familiárne treli proti dlani.
„Veríš mi?“ spýtal sa Remus. Získal čestné prikývnutie, ale Draco rovnako nervózne prehltol ako sa pozrel na čepeľ. „Je to bezpečné.“ Vysvetlil, pretože vedel, že Draco mal vo svojej mysli kliatbu. „Len počas splnu a iba ak od uhryznutia.“
Remus držal dlaň von medzi nimi a spravil rýchli rez naprieč mäsitému chrbtu ruky. Prsty mu zrazu stuhli, keď pocítil náhlu, ostrú bolesť. Jeho krv voľne tiekla cez dlaň a vytekala medzi prstami. S tichou úctou zobral Dracovu bezvládnu ruku a zopakoval jednoduchý postup na mladíkovej dlani. Stlačil svoju ruku, prsty nahor, krv sa prelínala a kvapkala na podlahu medzi nimi.
„Sme videní v očiach ministerstva a našej rodiny, právne a emocionálne ako otec a syn. Teraz nás príroda vidí ako otca a syna krvou. Kdekoľvek a kedykoľvek budeme, časť zo mňa bude vždy s tebou a časť z teba bude vždy so mnou. Dokonca aj v smrti, krv je navždy.“ Remus sľuboval ticho, oči mu horeli intenzívne s prudkou hrdosťou a ohromujúcou láskou. Šťastne sa usmial na svojho nového syna.
„Oci...“ Draco zaváhal s novým označením náklonnosti. „Ďakujem. Za všetko... že chceš toto pre mňa urobiť, že chceš mňa, chceš ma milovať.“ Ticho sa zasmial a potiahol nosom. „Musíš ma naučiť ako sa stať výrečným! A čo je to s tebou, že vždy spôsobíš, že sa mi chce plakať?“
Remus sa zasmial a vtiahol ho do rýchleho objatia a potom sa pustil do práce zavinutia Dracovej dlane do dlhého pruhu obväzu.
Keď opustili kúpeľňu o pár minút neskôr, obviazaní a o nič horšie unavení zo zážitku, Remus požiadal s predstieraným pohoršením, „Kedy inokedy som ťa rozplakal?“
Draco sa zasmial a keď prechádzali von cez dvere ministerstva na ulicu, otec a syn mali krásny dlhý rozhovor.
Bol to jeden z tých šedivých, zatiahnutých typov dní. Obyvatelia Snape Manor uviazlil vo vnútri, celkom šťastne usadení vo svojom teple, sledovali dážď bubnujúci na okenné tabuľky a čľupotajúci nemilosrdne na chladné, anglické vresoviská okolo Manoru.
Siri a Draco rozložili šach v obývacej izbe potom, čo sa Draco vrátil z aurorského testovania a obaja leňošili v kreslách a s rukami natiahnutými na stole. Remus bol stočený do klbka na pohovke s rukami omotanými okolo hrčeka polievky, ktorý mu vnútoila Juno, sledoval oboch lenivo hrať šach. Sirius leža v kresle vedľa neho, listoval časopisom, tiež jedným okom sledoval hru.
Severus a Juno boli v kuchyni. Tam, kde Ron, ktorý sa tiež vrátil po aurorskej skúške, zamieril najprv, niet o tom pochýb k nadmernému množstvu jedla v skriniach.
„Oj! Niekedy som rád, že je po všetkom!“ vykríkol Ron, keď padol do kresla v obývačke, vyvažujúc vrecúško chipsov a cukríkov na jeho bruchu.
„Ako sa máš Ron?“ spýtal sa Siri, vzhliadol od šachovnice na chvíľu, ani sa veľmi neodvažoval veľmi pohybovať.
„Ok... Počítam, že som bol dosť dobrý.“ Usmial sa a dodal: „To neznamená, že to chcem robiť znova, aj keď... do pekla, hovoriť o tom! Som vyčerpaný!“
„Ja viem! Naozaj, naozaj to robím! Povedal Draco z jeho malátnou predstavivosťou z konca pohovky svojho otca. Usmial sa, ako Slizolinčan, keď zobral Sirimu kráľa. „A toto, priateľ môj bude šach-mat!“
„Blbosť!“ Siri sa zamračil, položil si ruku cez oči v záverečnej dramatickej porážke a zavýjal, „To dáva štyri v rade!“
Ron vyskočil, kričal, „Som na rade!“ Draco práve včas zachránil fazuľky každej chuti a lupienky, ktoré sa rozleteli všade a začal ich pojedať na jeho záchranu ako Ron zhodil Siriho z jeho kresla a zvalil sa do neho...
Draco hodil prázdne obaly smerom k horiacemu ohňu a obdaroval Rona, desivým, náročným úsmevom. „Si na rade!“ Zasmial sa a začal zostavovať opäť hraciu dosku piatykrát v to popoludnie.
„Takže teraz, keď  vy dvaja máte dokončené Aurorské veci a strýkovi Remymu je viac menej lepšie... čo by sme mali robiť? Nemôžeme jednoducho celú dobu hrať šach.“ Siri sa spýtal premiestňujúc sa na operadlo pohovky vedľa Remusa.
„Do akej miery vážne beriete svoj animágovský tréning?“ Sirius oznámil, posadil sa zo svojej rozvalenej pozície, položil časopis bokom.
„Brilantné! Výborný nápad!“ Siri zvolal vzrušene. „Kedy môžeme začať? Mám moje knihy v pamäti. Myslím, že by som to mohol urobiť v spánku!“
„Ja tiež.“ Draco sa na svojho priateľa nadšene usmial, ignorujúc fakt, že bol v rovnakej pozícii. „Dúfal som, že by sme to mohli skúsiť kým skončia prázdniny.“
„Hej!“ Remus prehovoril a narovnal sa na pohovke. „Myslíš, že by som bol schopný transformovať sa?“
„No, ja neviem.“ Povedal Sirius, zmätene sa mračil na tvári a snažil sa zakryť svoje obavy o tom, či by to mohlo vyčerpať jeho priateľa. „Možno Sev bude vedieť.“
„Nemôžeš mi to vyhláskovať ako keď sme boli deti?“ spýtal sa Remus zvedavo.
„Áno, môžeme.“ Odpovedal Severus, keď vstúpil do miestnosti s Junoa Sonyou, ktorá sa objavila po tom, čo videla svojho posledného pacienta v ten deň.
„Práve teraz?“ Draco sa ozval s očakávaním, ako sedel vzpriamene s týrazom na tvári, ktoré by ste mohli prirovnať k psovi, ktorý naklonil uši.
„Nevidím dôvod, prečo nie.“ Severus pokrčil elegantne ramenami. „Si na to pripravený Námesačník?“ spýtal sa bez toho, aby sa obťažoval maskovať svoje obavy ako Sirius.
„Kto bude zosielať kúzlo?“ spýtal sa Remus, okázalo ignoroval starosti.
„Ja!“ Sirius sa zasmial a vyskočil na nohy. A Sev, samozrejme.“ Žmurkol na druhého čiernovlasého muža.
„Potrebujeme tretieho.“ Severus povytiahol obočie na Rema v otázke.
„Myslím, že by som bol rád, keby to spravil Drak.“ Povedal Remus ticho, tiež sa postavil, pretiahol si stuhnuté svaly.
Severus sa pozrel na Draca, ktorý sa ošíval na svojom mieste.
„Čo ty na to Drak? Chceš to?“ spýtal sa Sirius s obrovským úsmevom na tvári.
„Môžem?“ Draco zhíkol. „Samozrejme, že áno! Budeme to robiť práve teraz?“
„Iste.“ Remus pokrčil ramenami.
„Musím si ísť po môj prútik!“ vyskočil o preteky z miestnosti, ale zastavil sa pri dverách a bežal späť, objal Remusa a potom sa rozbehol späť von.
Zostávajúci muži a dve ženy sa ticho zasmiali a čakali na jeho návrat. Severus a Siri, obzvlášť, reagovali na zmenu z nafúkaného, hrubého, slizolinského chlapca na elegantného, zábavu milujúceho a dobrosrdečného slizolinského muža, ktorého videli dnes.
O niekoľko okamihov neskôr, Remus stál v strede miestnosti a Draco sa rútil do dverí, mierne oddychoval po svojom šprinte cez panstvo.
Boli pripravení začať.
„Draco spomínaš si ako to funguje?“ Sirius sa ho pýtal.
„Áno, pane.“ Draco prikývol. „Zaklínadlo je povedané trikrát dokola, začínajúc tebou. Všetci ostatní musia zostať úplne tichý, až kým je po všetkom.“
„Spomínaš si na slová?“ spýtal sa Severus ticho. „Majú byť povedané dokonale a zreteľne. Ak si nie si istý, precvič si to niekoľkokrát predtým, než začneme.“
Draco prikývol a utrel so ruky do džínsov. „Aperio animágus Vertu Mutatio, Remus?“ pozrel sa na Severusa kvôli potvrdeniu.
„Nie tak celkom.“ Severus sa usmial. „Aperio animági Vertu Mutatio, Remus. Skús to znova.“
„Hmm... čo sa stane, keď to popletiem počas samotného využitia kúzla?“ spýtal sa Draco nervózne.
„Ale nič hrozné sa nebude diať, len Remusa premeníš na ropuchu alebo také niečo.“ Sirius sa zasmial a prezieravo pokrčil ramenami.
„Hej!“ Remus zvolal rozhorčene na hravé podpisovanie Siriusom, na čo všetci vybuchli smiechom.
„Daj si niekoľko pokusov, Drak.“ Remus naliehal. „Uisti sa, že si v pohode a potom začneme.“
„Rozkaz, ocko.“ Draco sa usmial a obdaroval svojho otca falošným pozdravom. Bol stále vzrušený nad svojim nedávnym „prijatím.“
Zopakoval to kúzlo viackrát popod fúzy a keď bol hotový, zaujal svoje miesto pri Remusovi a prikývol. Severus a Sirius zaujali svoje miesta a pripravili svoje prútiky.
„Ok, začnem.“ Sirius oznámil. „Keď začnem hovoriť „Animagi“Draco, možeš začať a potom ťa bude nasledovať Severus.“
Draco sa rychlo, zhlboka nadýchol a vydýchol a upravil zovretie prútika. Na jeho tvári sa zjavil odhodlaný výraz a prikývol.
„Pamätajte. Ticho!“ Severus varoval ostatných v miestnosti, zapol starý „profesorký“ výraz na chvíľu.
„Pripravený, Námesačník?“ Sirius naklonil hlavu na svojho priateľa.
„Poďme na to.“ Remus požiadal a zavrel oči.
„Aperio animági Vertu Mutatio Remus.“ Siriusov hlas znel jasne v nehybnom vzduchu. Nikto nevydal ani hlások, ako sa Draco pripojil so svojim jasným tenorom a zostal ticho ako Severusov hodvábny barytón udumrel vo svojom poslednom kole. Známy purpurový opar víril nad a okolo Remusa. Mizol a všetci zatajili dych a čakali, čo odhalí. Namiesto toho, mrak žiariaci vo fialovej hmle zahalil Remusa znovu a pomaly ho ešte raz posúdil. Vznášal sa po dobu niekoľkých minúť, ako by nevedel, čo má robiť, občas do neho strkal „prst“ hmly. Remus sa pozrel na Siriusa a zamračil sa, jedno obočie mal zmätene pozdvihnuté. Sirius pomaly zdvihol prst k perám a naznačil, že každý by mal zostať v pokoji.
Ako by dospel k rozhodnutiu, mrak sa vzdialil od Remusa a rovnako ako u dospievajúcich nadobudol tvar a krúžil okolo štyroch čarodejníkov zapojených do kúzla. Urobil kompletný okru pred usadením a hodil hlavou dozadu a vyl na imaginárny mesiac. Remusov animágus bol vlk; obrovský, strieborný vlk, ktorý vyzeral desivo ako Námesačník.
Keď vytie zomrelo vo vzduchu, Ron bol prvý, kto zareagoval. „Merlinove fúzy! Videl si jeho veľkosť? Nikdy som nevidel vlka, ktorý bol tak obrovský!“
Remus sa usmieval a blábolil ako blázon. „Vyzeral ako Námesačník! Videl si? Bol skvelý alebo čo?“
Sonya sa ponáhľala na druhá stranu miestnosti a pevne ho objala. „Bol veľkolepý, Remy!“ vykríkla, objala ho znova, keď ju pobozkal na nos.
„Myslím, že budem potrebovať niektoré z tých kníh, Sev.“ Remus sa zasmial. „Prvýkrát po viac rokoch, než som starostlivo počítal, potrebujem trochu študovať ako to robiť!“ Budúca hodina alebo tak bola naplnená diskusiou o nedávnom objave, ďalším tréningom a koncom aurorského testovania. Bolo to pohodové popoludňajšie posedenie pri ohni, kde sa nič nerobilo, ale užívali si spoločnosť ostatných.
„Dobrý večer.“ Povedal Severus potichu ako zatvoril dvere kancelárie.
„Ahoj, Sev.“ Sonya sa postavila ako prešiel miestnosť. „Čo keby sme si sadli ku ohňu?“ navrhla.
„To znie oveľa pohodlnejšie.“ Súhlasil, dotyk nervozity napĺňal jeho hlas.
„Chcela som s tebou hovoriť súkromne, Sev.“ začala. „Ako sa máš? Naozaj.“
„Som v poriadku. Prečo sa pýtaš?“ Severus bol zrazu v strehu.
„Mám strach.“ Povedala jednoducho. „Zobral si si na bedrá veľkú zodpovednosť v posledných niekoľkých mesiacoch. Musel si sa vysporiadať s veľkým množstvom stresu. Myslím, že som si jednoducho chcela byť istá, že si v poriadku, vieš?“
Severus ticho sedel a pozeral sa do ohňa niekoľko dlhých okamihov. Jeho myšlienky sa vírili v jeho mozgu. „Viem, že s tým potrebujem pomoc. Možno by som to mal jednoducho dostať von pod holým nebom a vidieť novú perspektívu.“ Uvažoval.
Sonya čakala niekoľko okamihov dlhšie, než si myslela, že je nutné pre niekoho kto je v poriadku.
„Odpovedz mi, Severus.“ Prikázala ticho.
„No...“ Odkašľal si. „Po prvé, som vyčerpaný. Nedarí sa mi dobehnúť odpočinok. Nie je to tak zlé, ako to bolo predtým, než som našiel liek pre Remusa, ale je to proste rovnaké.“
„Viem, že ješ dosť dobre.“ Sonya sa uškrnula. Bolo dobre známe v Manore, že Severus, Sirius a Ron, všetci mali mäsožravé chúťky a málokedy mali problém nezjesť jedlo, iba ak by boli veľmi chorí alebo nedávno, v Severusovom prípade veľmi zaujatí prácou. „Ako sa ti spí?“
„Ach.“ Severus si odfrkol, hovoril hlasnejšie s krátkou explóziou vzduchu. „Nikdy som nespal veľmi tvrdo, aj keď mám tendenciu potrebovať viac spánku ako väčšina ľudí.“
„Budem to brať tak, že nemáš nedostatok spánku.“ Sonya poznamenala. „Poznáš nejaké konkrétne dôvody preto? Znepokojenie? Rušivé sny? Spíš tak ľahko, že ťa najmenší zvuk prebudí?“
„Všetko vyššie uvedené.“ Severus sa nervózne zasmial a zodvihol prst do vzduchu. Stále nebol pokojný pripustiť, aby čokoľvek považoval za svoju slabosť.
„Hovoril si o tom s Juno?“ opýtala sa.
„Nechcem, aby si robila starosti.“ Hundral.
„Severus, myslela som ako lekárke, nie ako tvojej milenke!“ Sonya sa usmiala.
„Tak či onak, nie.“ Povedal. „Povedal som to len tebe.“
„Dobre. To je začiatok.“ Urobila si poznámku na malý list pergamenu. „Musíme sa postarať o to, že tam nie je zdravotný dôvod pre toto. Požiadam Juno, aby spravila niekoľko krvných testov a len sa uistíme. Definitívne budeš potrebovať nejaký slušný odpočinok. Aké veci zamestnávajú tvoju myseľ? Čo ti robí starosti?“
„Och... zvyčajne myslím... sú deti v bezpečí? Je Juno v bezpečí? Je niekto z nás v bezpečí? Plánuje Voldemort vojnu? Kedy sa tak naozaj stane? Je Remus skutočne zbavený svojho prekliatia? Je Siri šťastný? Čo mám teraz sám so sebou robiť? Vrátiť sa k učeniu? To je to, čo Albus očakáva, aby som urobil? Mám ešte prácu v Rokforte? Mám sa držať výskumov a objavov a presunúť sa k ďalšiemu problému? Je to možné vzhľadom na to, že ďalej len získam „menší teplý“ príjem z ministerstva, hoci s Arthurovou podporou? Mal by som odísť úplne? A to mi vadí, vieš, musím byť zamestnaný.“
„Zvyčajne?“ Sonya bola ohromená. „Máš toto všetko na mysli celú dobu?“
„Deň a noc.“ Prikývol.
„Merlin, Sev! Niet divu, že nemôžeš spať!“ Sonya vykríkla. „Prečo si do pekla neprišiel ku mne?“
„Nechcel som ťa zaťažovať.“ Povedal jednoducho. „Si úplne zaťažená, tak to je a mala si starosti ohľadne Remusa. Myslel som, že to zvládnem.“
„No, to je jasné, nie si tým vôbec manipulovaný. Vyzeráš ako peklo!“ Severus zhlboka vzdychol a prikývol.
„Čo keby sme to riešili jedno po druhom a snažili sa trochu zmierniť tvoju myseľ?“ Navrhla. Kývol na súhlas. „Po prvé, otázka našej bezpečnosti. Čo ťa trápi konkrétne? Niečo čo vyniká, že by sme s tým mohli pomôcť tak, že zmeníme spôsob, akým sa správame? Robíme veci takým spôsobom, že si zdesený?“
„Nie... nie je to nič konkrétne.“ Jeho ruka prezieravo zamávala. „Je to niečo ako keď napríklad Sirius, Drak a Ron opustili pozemky kvôli ministerstvu. Bojím sa o nich, že budú prepadnutí, prípadne sa zranili pri skúškach. Bojím sa, že ochrany na sídle nevydržia pod koncentrovaným útokom.“ Ticho hovoril, ale Sonya cítila napätie v narastajúce v miesnosti.
„Dobre.“ Zastavila sa, premýšľala. „Po prvé, rob nejaké dychové cvičenia. Vytváraš tu príliš veľký tlak.“ Počkala, zatiaľ čo sa niekoľkokrát zhlboka nadýchol a pomaly vydýchol.
„To je dobre.“ Upokojovala ho. „Nie som si istá, čo sa dá robiť so starosťami, keď ideme preč mimo pozemky. Len si pripomeň, že každý je vysoko kvalifikovaný a dobre vyškolený. Pokús sa nájsť útechu v tom. Pokiaľ ide o ochrany na sídle, ak by si chcel, mohli by sme ich posilniť. Mohli by sme tiež  pridať nejaké nové časti od Siriho, Draca a Rona. Pomohlo by to?“
„Myslím, že áno.“ Pripustil, keď vyčaroval pohár vody a zhlboka sa napil.
„Nebola som si vedomá, že si schopný takého koncentrovaného voľného kúzlenia!“ poznamenala prekvapením. Vedela, že má nejasné majsterstvo, ako zasvietenie alebo stmavenie miestnosti, ale niečo tak špecifického, ako vyčarovanie pohára vody bolo dosť silné kúzlo.
„Nebol som.“ Prekvapene zažmurkal, keď pozeral na pohár v ruke. „Len sa mi zdá, že by ho bolo možné použiť bez rozmýšľania.“
„Chcem to skontrolovať podrobnejšie.“ Vyhlásila, čmárala znova na svoj pergamen. „Po prvé, poďme sa dostať cez toto.“
„Myslíš, že je Siri rád? Dobre prispôsobený?“ vyhŕkol náhle.
„Siri si počíňa skvele, Sev.“ Sonya mu stisla ruku, aby ho uistila. „Nemá žiadne problémy. Je šťastný. Usadil sa. Len pokoj.“ Severus prikývol a usmial sa s úľavou.
„Čo s tým, že si nevedel čo robiť sám so sebou?“ spýtala sa ďalej.
„Mám pocit, že som urobil, čo sa odo mňa očakáva. Urobil som všetko, čo som mohol ako špión. Pripravil som svojho syna ako som najlepšie vedel, aby dokázal čeliť svojmu smrteľnému nepriateľovi. Vyliečil som Remusa a môžem teda nespočetné množstvo ďalších ako on. Nemôžem si pomôcť, Čo teraz? Čím môžem prispieť? Stojí mi to za to?“
„Vidím.“ Usmiala sa. „Ty, môj priateľ, trpíš krízou identity. Ty proste definuješ samého seba podľa očakávania ostatných. Čo očakáva Severus? Čo chce Severus?“ odmlčala sa, aby ho nechala o tom chvíľu premýšľať.
„Sev, viem, že prijatie nie je naliehavá záležitosť. Takže sa nemusíš tak kriticky pozerať na to, že si poskytovateľ. Teraz máš šancu urobiť krok späť. Byť trochu sebec! Dopraj si Severusa po prvý raz po mnohých rokoch! Čo chceš? Kde sa vidíš najšťastnejší?“
„Ja...“ začal.
„Nie. Nehovor nič. Vezmi si čas. Mysli na akýkoľvek a všetko záujem, aký si kedy mal. Je čas prestať byť tým, čo všetci ostatní očakávajú, že budeš, láska.“ Povedala ticho. „Severus Snape prešiel zo zimy a teraz je čas pre teba zistiť kým vlastne si.“
Sedel tam veľmi dlhú dobu po tom, čo Sonya stíchla. Jeho myšlienky nad jeho životom sa rýchlo prešli jeho mysľou. Všetky významné udalosti boli zafarbené nápadmi niekoho iného ohľadne neho, aj jeho manželstvo s Lily a narodene syna, boli poznačené životom, ktorý čakal, že žije.
Oči mal stále jasnejšie, ako sa zaliali slzami, ale jeho brada sa zodvihla a pozrel sa na ňu takmer vyzývavo a prikývol.
„Máš pravdu.“ Súhlasil. „Je to kríza identity. Čas pre mňa zistiť, kto chcem byť teraz, keď som vyrástol.“ Krátko sa zasmial a ona sa usmiala.
„Poďme trochu diskutovať o Voldemortovi.“ Presunula sa ďalej, pretože vedela, že by vôbec neprijal žiadne gesto súcitu. „Spomenul si, že máš obavy ohľadne neho a nadchádzajúceho konfliktu. Zaujímaš sa Siriho časť v tomto, alebo je tam viac, než to?“
„Nie, nie je to tak.“ Severus začal, zaváhal a potom začal znovu. „No, to je. Mám obavy o Siriho, samozrejme, som vydesený na smrť ohľadne neho, ale je toho viac čo to má do činenia so mnou.“
„Vysvetli mi to.“ Sonya sa pusunula, aby si sadla pohodlnejšie a čakala na neho, aby si utriedil myšlienky.
„Počas polovice svojho života som bol blízko k Voldemortovi. Bol som zasvätený do jeho plánov, pozoroval som jeho motiváciu a bol som schopný ochrániť tých, ktorých som mohol kvôli tomu.“ Povedal ticho a premýšľal o svojej minulosti. „Teraz už nie som zapojený a ja len hádam kam pôjde a čo bude robiť ďalej. Nemám tušenie, koho musím chrániť, alebo ako a kedy. Dáva to zmysel?“ spýtal sa náhle.
„To dáva zmysel, Sev.“ Sonya ho uistila. „Ako sa cítiš ohľadne toho všetkého?“
„Som prekvapený pocitom straty, ktorý cítim.“ Pripustil. „Ja viem, že som na tom oveľa lepšie, ako sa veci majú, ale bol som súčasťou niečoho dôležitého a stratil som to. To ma znepokojuje.“
„Čo presne ťa znepokojuje?“ spýtala sa Sonya.
„Bude to znieť šialene, som si istý.“ Zasmial sa a pokrútil hlavou. „Ale nebolo to vždy zlé, vieš? Nebola si súčasťou jeho vnútorného kruhu ako ja, takže si to nevieš predstaviť, ale predsa mal talent na tvoje očarenie. Vedel, kedy ťa štedro chváliť. Aj keď som vedel, že... vedel som, že... bol zlý a musel byť zničený... bol som zasiahnutý jeho predstavením schválenia. Cnie sa mi tiež za tým. Ako choro to vyzerá, keď mi dal presne to, čo som potreboval v tých krehkých okamihoch sebapochybností.“ Pozrel sa pevne na ňu a študoval jej tvár v reakcii. Keď sa nevyjadrila a stratila sa vo svojich vlastných myšlienkach, hovoril ticho. „Snáď chápeš po tom všetkom.“
„Ja... ach!“ zvolala, schmatol ju za ruku, pretože zrazu mal pocit, ako by boli v jednom ohni.
„My o vlkovi.“ Severus zavrčal, chytil sa za vlastné predlaktie, bolesť pálenia intenzívnila. Oni mlčali, kým sa pálčivá bolesť pomaly vytratila do tupej bolesti.
„Môžem pre nás zobrať trochu čaju?“ Sonya zašepkala, keď sa dostatočne zotavila.
„Čaj by bol skvelý.“ Severus prikývol, neprítomne si šúchal pažu. Keď mu podala pohár a usadila sa v kresle, spýtal sa ticho: „Čo ťa k nemu pritiahlo? Verisla si svojej vízii, alebo si jednu stratila?“
„Otočil si stôl na mňa, doktor?“ Sonya sa krátko usmiala.
„Bol som len zvedavý.“ Severus odpovedal. „Ak o tom nechceš hovoriť, tak potom nebudeme.“
Po niekoľkých dlhých minútach strávených zhromažďovaním jej myšlienok, keď sa zhlboka nadýchla a začala. „Vždy som bola jedným z tých detí, ktoré zostali stáť na vonkajšej strane prizerať sa dnu. Vieš? Vždy osamelá, vždy sama. Nikdy som neprišla na to, ako získať priateľov a mala som ich veľmi málo. Čím som bola staršia, tým horšie to pre mňa bolo. S tlakom nastávajúceho tínejdžera, prijatie bolo najdôležitejšie. Moje pocity, že som neprijatá, nechcená, vynechaná sa exponenciálne zvýšili.“ Napila sa svojho čaju a pokračovala ďalej.
„Mala som Juno. Starala sa o mňa a snažila sa mi pomôcť. Poznáš ju!“ Sonya sa zasmiala. „Ale tiež vieš ako pracuje myseľ dospievajúcich. Ona je najlepšou priateľkou v akú som kedy mohla dúfať, že budem mať, ale v tej dobe som to nevidela. Bola som nepokojná a hľadala ďalej.“ Severus prikývol, zhlboka sa napil čaju a čakal až prehovorí.
„Potom sa objavil Lucius Malfoy.“ Sklonila hlavu ako škoda naplnila jej zmysly. „Bola som zraniteľná a on bol nádherný a zaujímal sa o mňa! Ako by som mohla odolať? Bol uhladený. Povedal a robil všetky tie správne veci a ja som sa zamilovala do toho pôvabného bastarda. Bolo to jemné, ako ma zviedol do Temnoty. Jeho logika vždy upokojovala akékoľvek pochybnosti, ktoré som mala. Ako by to mohlo byť tak zlé, keď mi to mohol vysvetliť tak jasne? Trvalo to niekoľko mesiacov. Dokonca sa mu podarilo očariť mojich rodičov. Už nás všetkých zmiatol... až na Juno. Nikdy nevpadla do jeho úkladov, dokonca nikdy nemala pochybnosti. To takmer zničilo naše priateľstvo.“
„Čoskoro ma Luc dotlačil, aby som sa pridala k nim. Hovoril o sile a uznaní a prijatí od čarodejníckej populácie. Maľoval nádherné vízie prijatia a uctievania od všetkých a ja som spadla dovnútra, chytila sa, pripojila sa a ocitla sa v sieti. Vedel po čom so túžila a on hodil návnadu, bolo mi šestnásť, keď som som začala chodiť s Lucom. Bolo mi sedemnásť, keď ma presvedčil, aby som sa pripojila k Smrťožrútom a v čase keď mi bolo osemnásť som vedela, že všetko bola lož.“
Zhlboka sa nadýchla a pozrela hore, aby videla Severusove tmavé oči uprené na ňu. Mala jeho plnú pozornosť, ale keď študovala jeho pohľad, že nerobí žiadne súdy. Bol zvedavý. Mohla to vidieť, ale mohla tiež vidieť niečo iné v tých nekonečných tuneloch. Zúril! Bola tým zaskočená a uvažovala, či povedala niečo, čo by ho urazilo.
„Ja...“ zaváhala, keď si uvedomila jeho hnev a zaváhala, či hovoriť niečo viac, ale cítila sa nútená spýtať sa. „Nahnevala som ťa?“
Zažmurkal a tieň prešiel cez jeho tvár. „Och... nie... nemôžeš ma nahnevať. Hnevám sa kvôli tomu príbehu, vieš. Premýšľal som o Luciusovi. Prosím, pokračuj.“ Ukázal a posadil sa na stoličku, uložil sa k relaxu.
„Ako som povedala, v čase, keď mi bolo osemnásť som si uvedomila, že som urobila chybu. Išla som za Juno a spoločne sme sa snažili prísť na spôsob, ako ma dostať z tejto situácie. Do tej doby som sa zúčasťňovala stretnutí a pokúsili sme sa a pokúsila sa tým prejsť. Jednej noci, po zvlášť desivom stretnutí s mučením muklov som zistila, že prechádzam po starom zanedbanom cintoríne. Sedela som pod starým mŕtvym dubom a plakala som pre túto rodinu a vedela som, že sa potrebujem dostať z tejto šlamastiky. Pomaly som si uvedomila, že som nebola sama. Nikdy som ho nepočula pristúpiť. Od toho dňa nemám tušenia, kto to bol, iný ako ostatní Smrťožrúti. Romanticky som ho nazvala môj anjel v čiernej farbe.“ Usmiala na svojej hlúpej, idealistickej predstave.
„Mal na sebe celý čierny plášť a jeho tvár bola zakrytá za jeho maskou. Bol opatrný, neistý v dôvodoch môjho zármutku. Mlčky ma dlhú dobu stojac pozoroval. Uvedomila som si jeho prítomnosť a pozrela sa na neho. Nespomínam si na všetko, čo povedal, ale spochybnil môje dôvody pre moje slzy a uistil ma, že sa z jeho strany nemám čoho báť. Vo svojej mysli som si mohla hovoriť bez obáv, že by som sa obrátila na Temného pána. Aj napriek tomu som váhala niečo povedať. Strach z trestu bol stále prítomný spoločník ako dobre vieš.“ Severus prikývol s malým úsmevom na tvári.        
„Povedala som mu, že cítim, že som urobila vážnu chybu a že som si nebol istý, čo ohľadne toho robiť. Ticho sa ma opýtal, či som chcela utiecť a začať znovu. V duchu som prikývla. Siahol do vrec a vytiahol z neho malý kus pergamenu a podal mi ho. Pozrela som sa na neho a obratíla ho. Bol prázdny a pozrela som sa zvedavo na neho. Priala som si, aby nebola jeho tvár ukrytá. Chcela som vedieť, kto to pre mňa urobil. Ukázal na mňa a povedal: „Nezabudni, že to nikomu nemôžeš povedať lebo nás oboch zabijú.“ Bolo to prenášadlo a ďalšia vec, ktorú som vedela bola, že som pristála pri nohách profesora Dumbledora. Je to škoda, ale nikdy som mu nepoďakovala a nikdy som nezistila, kto to bol. Dlhujem mu svoj život a ja som si priala, aby som mu to mohla dať vedieť.“ Zostala ticho a Severusov úsmev sa rozšíril.
„Práve si to urobila.“ Povedal ticho. „Tvoj anjel v čiernom... som bol ja.“
Sonyina čelusť poklesla prekvapením a potom podráždene sklapla. „Neviem, prečo som si to nikdy nespojila. Mala som! Je mi to hneď jasné.“ Prešla k nemu a objala ho do teplého objatia. „Ďakujem, Severus. Dlhujem ti toľko. Naozaj mám pocit, že si mi zachránil život v tú noc. Budem ti navždy vďačná, že si mi dal druhú šancu. Veľmi ti ďakujem.“ Pobozkala ho na líce a on ju na okamih objal.
„Bola to jediná vec, ktorá mi dala v tom všetkom, čo som mal robiť.“ Pripustil. „Zakaždým, keď som niekoho poslal, mladého alebo starého Albusovi, citil som, ako keby moja obeť stála za to.“
Sonya sa uvelebila v kresle. „Prečo si sa obrátil k Temnote?“ Spýtala sa, hlavo mala naklonenú zvedavo na stranu.
Severus natiahol nohy pred seba a usmial sa. „To je mylná predstava, že by bolo možné rásť a prekvitať. Nikdy by som nespojil svoje sily s Voldemortom. Nikdy by som sa neobrátil k Temnote. Išiel som tam s účelom a tým účelom bolo špehovať pre Albusa Dumbledora a Svetlo. Bol som členom rádu v čase, keď mi bolo šestnásť. Albus uznal výhody, ktoré by som mohol priniesť a prijal ma do Rádu. Bol som najmladší člen, ktorý sa kedy oficiálne pripojil. Vstúpil som do Smrťožrútskych radov a prijal dobrovoľne túto značku. Bol som Slizolinčan a Lucius Malfoy tento rok zhromažďoval viac a viac študentov, a to nielen zo Slizolinu. V ten rok, sa takmer každý Slizolinský siedmak a niekoľko šiestakov pripojili k Voldemortovi a prijali Znamenie. Albus bol zdesený a to bolo vtedy, keď ma zobral nabok a povedal mi, že vie, že Temný pán získava moc. Nabádal ma, aby som tomu odolal. Nie, že by som chcel, aby sa ukázal manipulatívny ako Voldemort, ale zviedol ma na cestu Svetla rovnako isto ako Voldemort a Smrťožrúti zviedli mnohých k Temnote. Ďalšia vec, ktorú som vedel, že som pomáhal šíriť vieru, že ja a James sme mali veľký konflikt. Začalo sa to ako zlý vtip vedený Siriusom a eskalovalo do hlavného sporu kvôli Lily. Škola bzučala správami, že sme mali stret a pre mňa sa otvorili dvere priblížiť sa k Luciusovi. Povedal som mu celý „tragický“ príbeh. Ako ma Sirius Black takmer zabil. Odmietol som odhaliť, čo sa stalo, citoval som, že to bolo príliš znepokojujúce hovoriť o tom. Musel som si dávať pozor, aby som udržal Remyho tajomstvo, aj keď malo byť použité ako záložný plán v prípade potreby. Rýchlo som pokračoval, aby som mu povedal, ako je James tajne posadnutý Lily a kúsok po kúsku ju odo mňa ukradol. Sadol na to a ja som sa dostal dovnútra. Môj život ako špióna začal. Čoskoro som upútal Voldemortovu pozornosť mojimi elixírovými zručnosťami a v čase, keď mi bolo 21, som bol členom Vnútorného kruhu. Viedol som dvojitý život a kráčal po tenkom ľade. Stres začínal byť pre Lily veľmi veľký a tesne predtým sme bojovali, než bola zabitý. Nikdy som ju nevidel znova nažive.“
„Zistil som na poslednú chvíľu, že James a Lily boli zradení a že Voldemort išiel za nimi a mojím synom. Vedel som, že James male v pláne, aby sa Sirius stal Strážcom tajomstva. Nikto z nás nevedel, že Sirius presvedčil Jamesa, aby použil namiesto toho Petra. Naozaj som si myslel všetky tie roky, rovnako ako Remus, že Sirius spôsobil ich smrť. Bok som zajatý aurormi ako som sa snažil sledovať Voldemorta. Snažil som sa zúfalo dosiahnuť, aby išli do domu, ale oni mi odmietli veriť. Bol som hodený do Azkabanu a ak by nebolo Albusa, nikdy by som nemal šancu. Prišiel na moju obranu a predložil dôkaz potvrdzujúci moju nevinu. Žiadne obvinenia voči mne nikdy neboli podané a ja som zostal v bezpečí, ako špehovať pre Rád.“
„Lucius mi zablahoželal za moju schopnosť ťahať za nitky popred oči toho „šialeného starého blázna“. Hral som ďalej a usadil sa do môjho života ako profesora elixírov na Rokforte... a pozoroval... a čakal.
Medzitým mi Albus pomohol získať môj magisterský certifikát.“
„Voldemort zabil moju rodinu, keď mi bolo sedemnásť. Ako odmenu za moje verné služby ma poslal domov na malú dovolenku, pretože vedel, čo by som našiel, keď som sa vrátil.“ Odhalil trpkosť.
„Potom, čo boli James a Lily zabití, kúsok po kúsku som sa uzavrel. Presvedčil som sám seba, že Sirimu bolo lepšie tam, kde bol, že Lilyina rodina ho poriadne vychová. Stal som sa netvorom. Pripúšťam to. Vo svojom živote som urobil veci, ktoré nikdy neodčiním, ale viem, že som to musel urobiť, tak ako viem, že mám dýchať.“ Zostal ticho a pozeral do ohňa.
„Žiadna ľútosť?“ spýtala sa Sonya ticho.
Zhlboka sa nadýchol a jeho oči sa zúžili. „Áno, niečo ľutujem. Po prvé, mal som sa snažiť nájsť spôsob, ako sa dostať späť k Lily a povedať jej, že som ju vždy miloval. Budem, vieš? Neberie to zo mňa cit, ktorý cítim k Juno. Ja ju tiež budem milovať navždy. Ale nikdy som nemal nechať boj medzi Svetlom a Temnotou, aby sa dostal medzi mňa a moju rodinu. Ďalej ľutujem, že som neverikl Remusovi a Siriusovi, keď sa mi znažili povedať pravdu o Petrovi. Neexistuje žiadne skutočné ospravedlnenie pre to ako skutočnosť, že moja žena a najlepší priateľ boli mŕtvi a môj syn a ja sme sa navzájom nenávideli a ja som zameral všetku tu vinu na Siriusa. Nemohol som zvládnuť myšlienku, že by som sa po celé tie roky mýlil. Je mi ľúto, že som zabudol ako veriť tomu, čo som vedel a veriť tým, o ktorých som vedel, že boli moji priatelia. Najviac ma mrzí, že ma bude prenasledovať  po zvyšok mojich dní to, čo som nakoniec urobil svojmu synovi. Je to všetko moja vina, že vyrastal v týchto podmienkach a trpel tak, ako trpel. Mal som ho privesť domov hneď, ako som sa usadil v Rokforte a dať mu správnu, milujúcu rodinu. Mal pravdu, keď sa opýtal, prečo ho nikto nikdy neskontroloval. Prečo sme sa vôbec neuistili?“
„Sú veci medzi vami tromi teraz opäť v poriadku? Dali záškodníci škody doporiadku a urobili to lepšie?“ spýtala sa ticho.
„Áno, sme pevní.“ Severus sa uškrnul. „Je to, ako keď sme sa raz rozprávali a to všetko vyšlo na jasné svetlo a všetci sme konečne načúvali tomu, čo hovorili iní, všetko sa rozplynulo. Čo zostalo bolo pevné priateľstvo, ktoré napriek všetkému čo sme zažili prežilo.“
„Som rada za vás všetkých.“ Sonya sa usmiala. „Myslím, že všetci z vás ste boli príliš dlho sami a je dobré vidieť, ako ťaháte za jeden povraz ako rodina. Som tiež rada, že ty a Siri ste sa stali tak blízki. Obaja ste pracovali veľmi tvrdo na náprave škôd a tvoríte láskyplný vzťah. Som hrdá na vás oboch.“
„Sme zvláštna partia, nie?“ Severus sa zasmial. „Ale máš pravdu. Sme rodina. Neexistuje pre to iné slovo.“ Sedeli mlčky niekoľko sekúnd, čo bola reakcia na predchádzajúci rozhovor, pretože vedeli, že sa čím ďalej tým viac podobajú rodine a Severus bol naplnený týmto známym teplom, na ktoré si ešte stále zvykal. „Myslím, že som pripravený ísť a pozrieť sa na zvyšok našej rodiny. A čo ty?“
„Myslím, že je to vynikajúci nápad.“ Sonya sa usmiala a oni zamierili na druhý koniec panstva.
 
-----
 
Skupina päťdesiatich alebo tak nejako špeciálne vybraných Smrťožrútov sa nervózne premiestnila, šaty šušťali, pretože úzkostlivo očakávali na primiestnenie sa ich Pána. Boli zhromaždení vo veľkej baletnej sále v ruinách, ktoré boli kedysi známe ako Riddle Manor. V minulom živote to bol pohľad vidieť to, so svojimi ozdobnými dielami, bohato maľovanými, gobelínmi pokrytými stenami a kryštáľovými lustrami. Teraz to bola bola samotná kostra predošlej krásy. Avšak v miestnosť bola aj tak výstredne ozdobená vianočnou výzdobou. Nový trón ako kreslo, ktoré bolo vysoko na stupienku na jednej konci miestnosti bolo len nedávno pridané. Darček, ktorý si maniak tento rok venoval sám sebe.
Vnútorný kruh, dvanásť dôveryhodných a lojalitou osvedčeným Smrťožrútom bolo nariadené, aby sa objavili. Boli poučené, aby mali so sebou, troch, špičkových prisluhovačov z ich radov. Týchto štyridsaťosem bolo spevádzaných ďalším mužom, ktorý bol vybraný pre jeho zručnosti s lámaním ochrán.
Temný pán sa objavil dverami v prednej časti miestnosti a ticho sa okamžite usadil medzi tými zhromaždenými. Oni klesli na kolená pred ním.
Zdalo sa, že sa vznáša, keď sa kĺzal po miestnosti, aby sa dostal k jeho trónu, ladne vejúcim habitom okolo neho. Vzhliadol na tých, čo sa zhromaždili a oni spoločne zatajili dych. Jeho oči sa zúžili a jeho tvár sa skrútila do nahnevanej grimasy.
Vedeli, že lepšie ako vydať zvuk je čakať s podivnou zmesou hrôzy, obdivu, podriadenosti a očakávania. Vzhliadol na svoje stádu a jeho oči sa zúžili ešte viac. Nebol spokojný so zmenami, ku ktorým bol nútený vlani v lete po tom, čo sa Severusovi a jeho spratkovi podarilo zatknúť jeho najvernejších, najlojálnejších služobníkov. Cnelo sa mu po Luciusovi Malfoyovi najviac zo všetkých. Ten muž bol tak skvelý, prešibaný a nemilosrdný ako bol on sám.
„Aj keď,“ pomyslel si, keď jeho pohľad prechádzal z Petra a Grigoriho. „Títo dvaja sa ukázali byť veľmi spoľahliví. Myslím, že boli vynikajúcou voľbou pre postup v mojich radoch.“
„Môžete sa zdvihnúť.“ Voldemort prikázal. „Teší ma vidieť, že si pamätáte svoje miesto. Dnes večer so vás sem zavolal z niekoľkých dôvodov. Po prvé, očakával som dobrú správu o prelomení ochrán na Snape Manor. Potom odhalím náš najnovší akčný plán pre dolapenie Severusovej priateľky, doktorky.“ Dovolil malú chvíľu reptania medzi nimi než pokračoval. „V neposlednom rade budeme diskutovať o oslobodení našich priateľov, ktorú sú väznení v Azkabane.“
„Pán Gould, čakám na vaše dobré správy.“ Oznámil. „Povedzte mi, ako sa vám konečne podarilo prelomiť jednotlivé ochrany umiestnené na Snape Manor?“ mávol mužovi, aby predstúpil a postavil sa, aby sa s ním stretol.
Zachej Gould pokľakol pred svojho Pána a pobozkal ho na špinavý lem. Vedel veľmi skoro ako prehovoril, že jeho život je pri konci.
„Môj Pane,“ začal. „Neboli sme schopní prelomiť ochrany. Manor je chránený dávnymi kúzlami, z ktorých niektoré sme nikdy nevideli. Mám podozrenie, že boli vytvorené Artemisom Snapom a preto nebudú nikdy zlomené.“
„Neprijateľné!“ Voldemort vykríkol. Nespokojný so správou, pokračoval tak, že sa tvrdo ponoril do mužovej mysle. „Legilimens!“ Kričal nahnevane.
Gould nebol pripravený na náhlu inváziu a spadol dopredu s prekvapeným výkrikom. Bol bezmocný ako zlý čarodejník prebiehal nekontrolovateľne cez jeho myseľ, preosieval a hľadal nejakú zabudnutú stopu, určitú predstavu, že by mu mohol dať to, čo si prial. Stiahol sa rovnako náhle, ako keď vstúpil a Gould ležal lapajúc po dychu a trasúc sa na podlahe pri Voldemortových nohách.
S nekontrolovateľnou zúrivosťou, Voldemort vyslal Crucio na už oslabeného muža. Jeho zúfalý krik sa odrážal od vysokého stropu a odrazil sa od rozpadajúcich múrov. Tí, ktorí sa zhromaždili si priali od Boha, abu si mohli zakryť svoje uši alebo urobiť niečo, čo by ich previedlo cez tú hrôzu. Čoskoro nastalo ticho, po ktorom túžili ako muž zomrel, mäkké šplechnutie bol posledný zvuk, ktorý spravil. Vo svojom hneve, Voldemort pokračoval v udržiavaní kliatby niekoľko dlhých minút po tom, čo muž zomrel.
Zavrtením ramien dozadu a posunutím šiat na miesto zamrmlal: „Nemôžem tolerovať neschopnosť.“ Posunul habit a posadil sa ešte raz.
„K ďalšej úlohe!“ Oznámil, na muža pri jeho nohách už zabudol. „Tí z vás, ktorí ste tu zhromaždení boli špeciálne vybraní pre túto úlohu od svojich vedúcich skupín. Váš neúspech je ich zlyhanie, váš úspech je ich úspech tiež. Som si istý, že ma nesklamete.“
„Po dlhom premýšľaní a dôkladom zvážení som rozhodol, že najlepším postupom vo výzve Severusa je, aby sa k nám jeho priateľka pripojila na malú dovolenku.“ Chvastal sa. „Zriadime nepretržité sledovanie. Budete pracovať v tímoch, a keď sa táto žena objaví, prinesiete mi ju... nezranenú! Vaši vedúci skupín rozdelia úlohy a budú vás informovať o vašich povinnostiach.“
„A konečne, musíme pripraviť plán na prepadnutie Azkabanského väzenia. Cítim, že je dôležité, aby sme zachránili našich bratov a oslobodili ich od múk, ktorými trpia a to všetko vďaka Severusovi a jeho potomkovi.“ Voldemort sa postavil a prechádzal sa sem a tam pre nimi, mrmlal si popod noc a mával krúžiac rukami. Občas slovo tu a tam bolo možné chápať... „Klamal mi... Ukážem mu... si so mnou... neznesiteľný spratok.“ Muž bol zjavne mimo a tí zhromaždení boli znovu nervózni a čakali.
„Grigori, verím, že sa najlepšie hodíš k príprave tejto záchrany.“ Navrhol, náhle sa otočil a obrátil sa na prekvapeného staršieho muža.
„Ďakujem vám, môj pane.“ Grigori súhlasil. Rýchlo sa spamätal, hlboko sa uklonil, pretože vedel, že naozaj nemal na výber.
„Môžeš si zvoliť ľubovoľné metódy, ktoré považuješ za potrebné a vybrať si kohokoľvek uznáte za vhodného, aby ti pomohol.“ Voldemort povolil veľkoryso, takže je veľmi jasné, ako zúfalo chcel Luciusa Malfoya oslobodiť z pevnosti.
„Ďakujem, Pane. Ste veľmi láskavý.“ Grigori sa znovu uklonil, odvážil sa hodiť rýchly pohľad na Petra. „Ak je to možné, chcem mať Petra so mnou. Pracujeme celkom dobre dohromady.“
„Veľmi dobre.“ Voldemortova pozornosť sa obrátila na potkana. „Spravíš to.“
„Áno, môj Pane.“ Peter sa uklonil. „Ďakujem vám, môj Pane.“
„Očakávam výsledky. Nenechajte ma zlyhať.“ Hrozil Voldemort hrozivo. „Následky môžu byť katastrofálne...“
Šialený netvor ohlásil koniec stretnutia a po ďalšom obsolnovaní bozkávania lemu habitu, Smrťožrúti sa premiestnili preč, takže dvanásti z Vnútorného kruhu sa presunuli bližšie. Dostanú svoje plány pre tímy sovami a budú sa hlásiť do služby v ich určený čas.
 
-----

Večer po večeri sa rodila rozdelila preč do rôznych častí zámku. Sev a Sonya odišli do jej kancelárie na neformálne sedenie. Juno zmizla do študovne spísať nejaké poznámky pre Severusov denník, zatiaľ čo jej myšlienky boli ešte čerstvé v jej mysli. Draco a Remus sa zatúlali do neznámej časti so žiadnym skutočným akčným plánom. Ron odišiel do svojej izby napísať nejaké listy, ktoré vážne zanedbal. Siri a jeho menovec zostali v príjemnom teple obývačky. Boli vyvalení na pohovkách, časopisy a obali z najrôznejších pochutín pokrývali podlahu okolo nich. V súčasnosti prerokovávali nebezpečnú a potenciálne smrteľnú pozíciu, v ktorej boli. Nielen Snapeova pomyselná rodina, ale všeobecne celý čarodejnícky svet. Aj keď je pravdou, že toto bolo to najšťastnejšie obdobie ich života, rysujúca totálna vojna ho zatieňovala.
„Máme schôdzku s Rádom za pár dní. Myslím, že sa všetci budeme cítiť bezpečnejšie, akonáhle usporiadame našich vojakov.“ Povedal Sirius a zamračil sa. „Mám pocit, že teraz čakáme na niečo... niečo ako koniec sveta aký poznáme, že to je to čo má byť rozhodnuté.
„V istom zmysle, čakáme na to.“ Povedal Siri vážne, múdrejšie na svoj vek. „Aj keby sme odchádzali zo stretnutia s povzbudivými výsledkami, nesmieme zaspať na vavrínoch. Ľudia to urobili, keď padol v poslednej dobe a arogancia Ministerstva a jeho odmietnutie pravdivo ukazuje, že nás všetkých vystavili nebezpečenstvu.“
„To je pravda. Je to škoda, že musíme mať vôbec tieto rozhovory. Väčšina našich životov bola zatienená smútkom.“ Povedal Sirius ticho, uštvaný výraz sa zjavil v jeho črtách. „Dúfam, že čoskoro sa narodia deti, ktoré sa nikdy nedozvedia o vojne a že tí dosť starí, čo si to uvedomujú čoskoro zabudnú.“
„Celý náš svet, naše životy, bol poškvrnený, takmer zničený tým, megalomanským, šialeným, neistým postojom jedného človeka. Prečo? Je to hlúpe! Vojna je hlúposť.“ Siri si vehementne odpľul.
„Neistým?“ Sirius vyzeral zmätený. „Počul som, že veľa slov na opis toho parchanta, ale... neistý? To je nové.“
„Voldemort... Tom Riddle, je polovičný mukel. Myslím, že to, že bol vychovávaný v muklovskom sirotinci spravilo veľa škody. Myslím, že sa stal pomstychtivý a byť v Slizoline nepomohlo jeho postoju k muklom a nečistokrvným. Z tohto dôvodu ho jeho iracionálne potreba zničila, aj keď by bol sám!“ Siri pokračoval ďalej. „Pripomína mi Adolfa Hitlera... muklovského diktátora, ktorý mučil a zabíjal každého, kto sa nehodil jeho predstave o dokonalej ľudskej bytosti. Bol zodpovedný za vyhladenie miliónov ľudí len preto, že mali zlú farbu, zlé náboženstvo alebo žili svoj život inak, než jeho ideál. Ak sa nevošli do fotmy, boli minulosťou. Ale zvrátené je to, že on sám nebol ideálny.“
„To nie to, čo ma však desí.“ Pokračoval ticho. „Bolo tam dosť ďalších, ktorí boli ako Hitler a Voldemort, ktorí mučili tiež. Čo ma desí, ako sa im darí nalákať toľko nasledovníkov. Je to, ako keby položili Imperius na týchto ľudí a oni ich nasledujú plní slepej viery a s úplnou oddanosťou. Je to ohavné a choré!“ povedal kategoricky so znechutením v hlase a na tvári.
Sirius, ktorý navštevoval muklovské štúdiá a čítal Remusovu knihu o Hitlerovi, premýšľal o Siriho porovnaní, ktoré spravil medzi oboma mužmi. On má pravdu. Nemal by byť schopný spraviť toto porovnanie. Znovu pocítil zlosť nad nezmyselnou situáciou.
„Uhm!“ Siriusova pozornosť sa uprela na Siriho, ktorý mal chrbát ruky pritlačený k jazve.
„My o vlkovi.“ Siri zavrčal. „Uvidíme, čo máte za lubom, čo, Tom?“
Obaja muži sa ponáhľali do zabezpečenej izby a oboch ich to tam zamklo. Siri sedel so skríženými nohami v strede miestnosti a zavrel oči.
Sirius sa oprel o operadlo kresla a pozorne sledoval, ako sa Siriho viditeľná mágia začala zvíjať v strapcoch.
Siri opatrne priblížil niť, o ktorej vedel že má byť spojením s Voldemortovou mysľou. Bol vždy naštvaný, žiarila preto červeno. Predstavoval si sám seba neviditeľného a pomaly sa kĺzal po nej, aby nedošlo v žiadnom prípade k pripojeniu k nemu, aby neupozornil Voldemorta na svoju prítomnosť. Keď sa dostal do stedu Voldemortovej mysle, mrazivé pocit ho naplnil a preniesol späť do zámku, zachvel sa. Mohol vidieť akoby cez Voldemortove oči a malá časť jeho mysle nad tým žasla. To bolo prvýkrát, kedy sa odvážil takto ďaleko prísť. Ticho sa usadil a pozoroval.
Bolo tam pokračujúce stretnutie Smrťožrútov, ale bolo v niečom iné. Bolo tam príliš veľa prítomných a jeho zvedavosť sa prebudila. Veci išli zle pre Smrťožrúta, ktorý pokľakol pred zlým maniakom. V súčanosti bol vypočúvaný hrozivou haďou tvárou.
Voldemort sa opýtal na jeho úspech v preniknutí do ochrán okolo sídla.
Do sídla? Pomyslel si Siri. Snape Manor! Uvedomil si.
Sirius mohol len s obavou pozerať ako výrazy a emócie blikali na tvári jeho krstného syna, keď reagoval na to, čo zažil. Chápal výhody, ktoré možno získať z toho, že Siri toto absolvuje, ale nenávidel ešte viac to, že Siri cítil, že to bolo nutné.
Voldemort bol zrejme nespokojný s človekom; Zachej Gould. Siri si uložil jeho meno do pamäti. Voldemort pokračoval, keď sa tvrdo ponoril do mysle tohto človeka pomocou legilimencie. Siri sa rýchlo naučil, kde vznikla rýchla technika jeho otca a nikdy nebol šťastnejší, že vedel, že Severus bol ohľaduplný a jemnejší čarodejník v týchto dňoch.
Zo svojho výhodného postavenie v tme Pánovej mysli, Siri bol schopný sledovať rovnaké myšlienky a spomienky na život toho človeka ako Voldemort. Slová a obrazy pretekali okolo v zhone predtým než sa zastavili ako Voldemort našiel niečo zaujímavé.
Siri zistil, že hľadí ako sa scéna pred ním rozložila. Pozeral sa ako tím čierno odetých postáv pálilo kúzla na magické bariéry, ktoré poznal ako tie, obklopujúce jeho domov. Žiadne z nich nepreniklo ochranami a muž v súčasnej dobe na kolenách pred Voldemortom, ktorý vydával úlohy. Po niekoľkých neúspešných pokusoch, ktoré len spôsobili zranenia jeho tímu, premiestnil sa preč, rozzúril sa a nechal svojich kolegov, aby ho nasledovali.
SIri bol vytrhnutý z obrazu tak náhle, že by spadol, keby mal fyzickú podoby. Ako to bolo, jeho skutočná postava sa nachádzala na zámku, húpal sa sem a tam a jeho hlava bola zmätená.
Jeho vízia sa vyjasnila a bol späť v studenej, špinavej miestnosti, kde sa väčšinou konali zábavy. Jeho zahmlená myseľ bola robitá náhlou, oslepujúceou bolesťou, keď bol muž podrobený Cruciu.
Pálivá bolesť zaplavila jeho telo a on spadol späť do seba, spojenie sa prerušilo. Ležal, zvíjal sa a kričal v bolestiach na podlahe. Myslel si, že jeho kosti a svaly sa iste musia rúcať na seba, drviť a ochromiť nevy. Rovnako ako si myslel, že sa chystá zomrieť, jeho myseľ sa oddelila od svojho tela a on stratil vedomie.
Prebudil sa ležiac na pohovke, ktorá tam predtým nebola, keď vstúpil do miestnosti a Sirius skrýval svoj prútik, neistý ako sa prebudil. Jeho kmotor ticho privolal misku s vodou a handričkou, keď si uvedomil, že je to Siri a že je v bezpečí. Položil studený obklad na Siriho čelo, ktoré už pulzovalo a bolelo od migrény.
„Vďaka Tichošľap.“ Siri zaškriekal. V duchu zagúľal očami po bolesti krku a pachuti žlče v ústach. Naozaj cítil, že jeho hlas a hrdlo dosť trpeli. „Ako dlho som bol mimo?“ spýtal sa, chcel sa zodvihnúť a Sirius ho zatlačil na pohovku.
„Asi polhodinu, povedal by som.“ Odpovedal. „Stretnutie je u konca, predpokladám?“ pritiahol si kreslo bližšie a usadil sa do neho.
„Myslím, že áno...“ odpovedal mu. „Omdlel som skôr, ako som mohol vidieť viac. Sakra! Potrebujeme túto informáciu!“
„Nebuď na seba zlý, šteňa. Počíňal si si skvele.“ Sirius ho utešoval, keď vyžmýkal handričku a utrel Sirimu ústa.
„Ale nie! Nechcel som zvracať na teba, vieš?“ Plakal, rozpaky okamžite zafarbili jeho tvár.
„Nerob si starosti.“ Sirius pokrčil ramenami. „Páči sa mi starať sa o teba, nikdy som nemal šancu.“ Láskyplne odhrnul vlasy zo Siriho tváre.
„Stále je to trápne.“ Siri zahundral, keď sa usadil späť do svojich vankúšov.
„Remus, Sev, James a ja sme boli v nemocničnom krídle tak často spolu navzájom, že sme boli všetci otvracaní, krvácali sme a Merlin vie čo, viackrát ako môžeme spočítať.“ Povedal, usadil sa v kresle. „Takže si o tom nič nemysli.“
„Máš na mysli Remusove premeny?“ spýtal sa zvedavo Siri.
„Ehm... dobre, no, ale to bolo len dva dni v mesiaci. Remusovi sa nikdy nerobilo zle ako nám ostatným, kvôli jeho vlkolaciemu imunitnému systému. Peter, krysa, ten ta bol s chrípkou a každou chybou, ktorá sa udiala naokolo.“ Sirius vysvetlil, jeho hlas rástol horkosťou, keď hovoril o zradcovi.
„A čo vy ostatní?“ spýtal sa Siri, milujúci príbehy o školských dňoch Záškodníkov,“ aj keby bol zapojený Peter.
„Čokoľvek a všetko, naozaj. Mix kúziel, kliatieb, otrasov, Metlobal, náhodných chýb sem a tam, väčšinu z nich sme na seba uvalili sami!“ Sirius sa náhle zasmial. „A nezabudnime občasné noci, ktoré sme trávili v Rokvile!“
„Nejako nedokážem naozaj vidieť ocka alebo Remusa ako sú úplne naštvaní.“ Siri sa uškrnul.
„Ach, ale to bolo predtým, než išlo všetko do pekla. Tvoj otec sa tešil dobrému pitiu. Remus tiež, ale zase so svojou vlkolačou fyziológiou, mohol by vydržať oveľa viac ako my ostatní.“ Sirius sa zasmial.
„Budeš sa na to niekedy musieť spýtať jeho, koľkokrát sa staral a ťahal jedného z nás späť do hradu, alebo nás ukladal do postele. Určite si to nepamätám, pretože som bol väčšinou v bezvedomí v tej dobe. Trochu nespravodlivé pre neho, myslím, ale nikdy to ráno potom nedokázal vytiahnuť!“
„Nikdy by ma nenapadlo, koško musel Remus stratiť stratou Námesačníka.“ Siri zamrmlal zamyslene.
„Nie som si istý, či nestratil nič z toho, jeho čuch, jeho silný sluch alebo jeho pevnosť. Myslím, že jeho telo je tak prispôsobené tejto fyziológii, že je to nejako v ňom zakorenené.“ Sirius špekuloval.
„Myslím, že sa môžeme len dohadovať, ale jeho sila a výdrž sú už na rovnakej úrovni ako my a on sa stále zotavuje.“
„Vieš... je to naozaj divné vidieť ťa takto vážnym.“ Siri odpovedal.
„Viem, ako veci brať vážne!“ Sirius sa uškrnul. „To je moje meno, vieš! A keď už hovoríme o vážnosti, mali by sme ťa odtiaľto dostať, aby sa tvoja mamička mohla na teba pozrieť. Daj jej jeden deň v teréne, aby niekoho obskakovala.“ Sirius povedal, keď pomáhal Sirimu vstať.
„Som v pohode. Proste potrebujem liek proti bolesti.“ Siri pripustil, ale Sirius ho nenechal ísť, ako sa vydal na svoju cestu chodbami hľadať Juno.
Našli ju v kuchyni, piecť koláče. Domáci škriatkovia sa starali o chod panstva, ale Juno trvala na to, že niečo uvarí pre svoju rodinu, ktorá jej dala veľa radosti. Mala pocit, že čas a úsilie, ktoré investovala do výroby obľúbenej pochúťky pre niekoho, to bol spôsob ako ukázať, že sú milovaní a dôležití, a nebolo nič lepšie ako toto.
„Siri?“ spýtala sa, keď sa otočila, ustarostené zamračenie okamžite zdobilo jej tvár. „Si v poriadku? Čo sa stalo? Vyzeráš trochu mimo.“
„Som v poriadku, mami. Výlet do Voldiho mysle prebiehal trochu zle.“ Pripustil a snažil sa vyhnúť výčitke, o ktorej vedel, že príde.
Dvere sa druhej strane kuchyne sa otvorili a objavil sa Remus.
„Mami! Zastav rozčuľovanie sa!“ Siri vykríkol, keď ustúpil od svojej matky.
„Ach ha! Vidím, že si si našla niekoho iného na povyk. Konečne!“ Remus sa usmial a oprel sa o pult.
Juno sa otočila a pozrela sa na neho a postupovala k nemu s rukou pripravenou na kontrolu jeho teploty a životne dôležitých orgánov.
„Nemyslel som to tak! My všetci to oceňujeme, Juno, naozaj!“ Vykríkol a vzal ju za ruku, aby ju odrazil.
„Áno, mami, mám rád pozornosť.“ Siri ju objal zozadu. „Môžem teraz dostať elixír na bolesť hlavy? Prosím?“ Prosil.
„Samozrejme, že áno láska. Čo sa stalo?“ Spýtala sa, keď išla do skrine a hrabala sa v nej.
„Áno, ona má pravdu. Vyzeráš trochu mimo. Si v poriadku?“ Remus vypočúval, naklonil hlavu zvedavo nabok.
„Ach, áno. Som v pohode.“ Povedal Siri, šúchal si hlavu. „Voldemort musel mať jednoducho stretnutie a ja som sa išiel pozrieť čo má za lubom. Použil trochu násilne Cruciatus a ja som omdlel. Teram mám obrovskú bolesť hlavy. Zistil som, že tam bol tím Smrťožrútov, ktorí sa snaží prelomiť ochrany okolo sídla.“
„Prepánajána, budeme to musieť povedať Sevovi.“ Juno poznamenala s obavami v hlase. Siri prikývol, keď užil svoj elixír, viditeľne sa uvoľnil, keď mu úľava prešla hlavou.
„Juno. Kde sú posilňujúce elixíry? A znižujúce horúčku?“ spýtal sa Remus.
„Prečo? Necítiš sa dobre?“ Spýtala sa, obočie sa jej koncentrovane zvraštilo.
„Nie je to pre mňa. Pre Draca. Myslím, že aurorské skúšky ho vyčerpali a on chytil chrípku. Chceš to skontrolovať? Myslím, že je to len to, ale...“ Remus povedal s presvedčením otca.
„Samozrejme. Bude to trvať len minútu.“ Ukončila to, čo robila a vypla rúru. Chytila požadované elixíry, pobozkala Siriho na hlave a nasledovala Remusa do Dracovej izby.
Našli ho stočeného do klbka, spiaceho na posteli.
Juno vrhla rýchly sken nad ním a potvrdila Remusove podozrenie. „Vieš, čo robiť?“ Opýtala sa.
Remus prikývol a sadol si na kraj postele. Láskyplne pohladil hlavu svojho chorého dieťaťa a svoju tvár, aby cítil intenzitu jeho horúčky.
„Asi by si tu nemal byť. Tvoja liečba oslabila tvoj vlastný imunitný systém. Ak to chytíš, môžeš byť sám za chvíľu späť v posteli.“ Povedala, pozerala na neho so záujmom žiariacim v jej modrých očiach.
„Ja viem. Stojí to za to. Je mi to jedno.“ Povedal. Juno sa usmiala a prikývla, už poznala odpoveď, než prehovoril. Vyšla von a ticho zavrela za sebou dvere a nechala dvojicu osamote.
Draco pár minút potom ospalo zažmurkal, keď sa dvere zaklapli a hneď si prial, aby to neurobil.
„Ocko, ja sa necítim belmi dobre.“ Zastonal, jeho mozog sa cítil príliš veľký na jeho hlavu a jeho nos bol úplne zapchatý.
„Ja viem. Máš zase chrípku. Juno povedala, že je to len zo všetkého toho stresu a vyčerpania z aurorských skúšok. Tekutiny a pokoj na lôžku, ako obvykle.“ Remus zahlásil.
„Hmmm!“ Draco zastonal.
„Som tu. Postarám sa o teba.“ Remus ho utešoval, keď odhrnul vlasy z Dracovho čela.
„Ocko! To nemôžeš! Bude ti opäť zle.“ Draco sa snažil odtlačiť Remusa preč od neho. „Nebcem, aby si bol chorý.“
„Neboj sa! Je to moja práca. Vždy som sa postaral o iných ľudí. Neznášam, keď sú bezmocní a tak sa teraz radšej o teba postarám, než ťa nechám trpieť samého. Neochoriem. Sľubujem.“ Remus ho uistil, keď sa oprel o čelo postele.
„Ale...“ Draco začínal, keď cez jeho myseľ prebehol zábles klamajúceho Remusa bledého ako smrť. Bola to teraz jeho hlavná opakujúca sa čierna mora.
„Žiadne ale. Som na to dobrý. Ver mi!“ Remus vykríkol. „V škole, ak niekto zostal chorý alebo bol zranený, čo sa nám podarilo urobiť strašne veľa ráz pre päť ľudí, postarali sme sa o seba. Bolo toho toľko čo mohla Madam Pomfreyová alebo ktokoľvek iný urobiť. Zvyšok bol ponechaný na nás. Prečo si myslíš, že Severus a Sirius vedeli, ako sa postarať o mňa, keď... po premene?“
„Aha. Myslím, že som vždy predpokladal, že si to bol ty, kto bol po celú doby v Nebocnicnom krídle.“ Draco sa zmätene zamračil.
„Mmm, dva dni každý mesiac, ale len zriedka medzi nimi. Ostatní boli stále prechladnutí, trafení dorážačkou do hlavy, s čímkoľvek. Bol som pozvracaný, osoplený, zakrvácanýl a Merlin vie čo ešte. Takže odpočívaj. Môžes požiadať o ktorékoľvek z nich.“ Povedal Remus so smiechom.
„Naobaj?“ spýtal sa Draco, keď si uvedomil, ako málo vedel o minulosti jeho „rodiny“.
„Áno, naozaj. Poviem ti niektoré príbehy, ale teraz...“ Odmlčal sa, keď položil zápästie proti Dracovmu čelu. „Máš horúčku. Chceš elixír proti horúčke?“ Draco prikývol.
„Počkaj tu.“ Remus prikázal ako sa postavil. „A čo posilňujúci elixír?“ spýtal sa, otočil sa na svojho syna, aby ho len videl ako zavrtel odhodlane hlavou.
„Neznášam to tiež.“ Remus sa zasmial, pripravoval elixír. Pomohol ho Dracovi vypiť a potom mu podal vreckovku. Draco sa hlasno vysmrkal, ako sa uložil späť do svojich vankúšov, otočil sa, snažil sa nájsť chladné miesto pre tvár. „Aaach... poď sem.“ Remus nariadil, keď sa oprel o čelo postele. Draco sa k nemu pritúlil a položil svoju tvár na Remusovu hruď. Remus vrhol mierne chladiace kúzlo na seba a Draco vzdychol úľavou.
„Neoee nigd..“ Draco mumlal do jeho košele.
„Čo to znamenalo?“ pýtal sa Remus.
„Nigby ma neobusťaj.“ Draco pomaly zopakoval, znelo to veľmi preťažene.
„Budem tu kým ti nebude lepšie. Dobre?“ Remus ho uistil, pohladil ho po vlasoch.
„Myslel som nibdy.“ Žiadal Draco.
„Prečo by som mal odísť? Ja nikam nepôjdem.“ Remus ho uistil, jeho čelo sa zmätene pokrčilo. „Nemusíš o to žiadať.“
Draco prikývol a zašepkal: „Bočna mora.“
Remus sa otočil, aby videl jeho tvár lepšie a zopakoval: „Nočná mora? Máš nočné mory?“
„Budeš naozaj chorý... a ty... budeš busieť zostať v posteli a budeš byzerať naozaj, naozaj zle a si tak bledý. Kažbý okolo teba chodí po špičkách, tiež sa boja, že sa zlomíš. Ja kričím na bich nech brestanú, ale nebrestanú a je to hroné. Bolo to ako predtým, než si išiel do katako... a potom sa už len prebudíš. Vyzeráš, že baš veľa bolesti. A potom... potom Juno, alebo občaš Sonya, povie mi, že bame ísť preč, na beľmi dlhú dobu... a potom, potom si preč! Brazdna posteľ a nib nebonia ako ty...“ Draco sa zastavil a zaboril tvár do prikrývky. Remus chvíľu sedel v tichom šoku. Vyzeralo to tak, ako keby bol blízko smrti? Bolo to to, čoho sa jeho syn obával najviac?
Krátko sa otriasol a obrátil trasúceho syna k sebe. „Drak, pozri. Som tu. Som v poriadku, alebo aspoň budem. Neopustím ťa.“ Zamrmlal a trel Dracov chrbát. Mladík objal Remusov tenký trup a zovrel košeľu do päste.
„Si príliš tenký.“ Reptal Draco, kým mal tvár pritisnutú k Remusovmu bruchu.
„Neboj sa o mňa. Som v pohode. Proste sa postaraj o to, aby ti bolo lepšie.“ Remus požiadal. Zostali takto celú noc. Remus sa staral o svojho syna a Draco konečne vedel, aké to je mať skutočného otca.
Ako Juno zostúpila po schodom potom, čo nechala Remusa samého starať sa o svojho syna, stretla sa so Severusom, ktorý kráčal z hlavnej sály, práve sa vracal zo svojho sedenia so Sonyou.
„Dáma, ktorú som práve hľadal!“ usmial sa, objal ju okolo pása a zľahka ju pobozkal na nos.
„Ako to šlo?“ spýtala sa, keď ho jemne odtisla.
„Bolo to... poučné.“ Jemne sa usmial. „Sonya sa pýta, či môžeš spraviť pre mňa nejaké krvné testy, len pre istotu, či je všetko v poriadku.“ Dodal, podal jej kúsok pergamentu, ktorý Sonya napísala predtým.
Vzala si ho, zamračené obavy zatienili jej tvár. „Uistiť sa, že je všetko v poriadku?“ zopakovala, keď prečítala pokyny. „V čom je problém, Sev?“
„Nemyslím si, že je to niečo, o čo si treba robiť naozaj starosti. Rozprávanie so Sonyou pomohlo. Mal som problémy so spánkom a ona to proste chce, aby sa ubezpečelia, že to nespôsobuje nič z lekárskeho hľadiska.“ Uistil ju.
„Prečo máš problémy so spaním?“ Naliehala, keď sa vymanila z jeho objatia a pokračovala v jej zostupe po schodisku. Šiel za ňou a vysvetlil.
„Len som mal ako sa zdá veľa v mojej mysli. Bojím sa, to vieš.“ Hundral. „V poslednej dobe zdá sa, že to nedokážem vypnúť a som vyčerpaný a nemôžem spať.“
„Kiež by si za mnou prišiel skôr.“ Tvrdila. „Mohli sme možno urobiť niečo skôr, ako by si sa dostal k tomuto bodu. Poďme do miestnosti vedľa Remusovej a vezmeme vzorku krvi, ale tiež urobím úplné diagnostické skenovanie. Žiadne argumenty!“ zaborila do neho prst a on vedel, že nemá šancu.
Usadila ho na koniec postele a nechala ho relaxovať, pritom vytiahla tri fľaštičky na krvné testovanie. Keď to dokončila, uložila ho na posteľ a začala úplný diagnostický sken.
Ako dokončila jej prvý sken, Severus ju obdaroval úsmevom a povedal: „No, budem žiť, doktorka?“
Zamračila sa a presunula sa späť do čela postele a začala znovu skenovanie.
„Čo?“ Severus mal okamžite starosti. Nevyzerala príliš šťastne. „Je niečo zlé?“
Neodpovedala, ale otočila sa a vytiahla iný diagnostický prútik a začala znovu.
„Juno!“ Severus vyštekol. „Začínaš ma strašiť! Čo sa deje?“
„Je mi ľúto, láska. Len som si chcela byť istá.“ Ospravedlnila sa a usmiala sa na neho. „Už si niekedy predtým mal spravenú úplnú kontrolu?“
„Je to možné, ale pochybujem o tom.“ Zavrčal. „Vedel by som o tom, nemyslíš, tak prečo?“
„No, bola som zvedavá, či si niekedy mal a ak áno, prečo si nikdy nepovedal, že je na tebe uložené kúzlo.“ Odpovedala.
„Kúzlo?“ Severus bol zmätený. Vedel, že Poppy často na ňom robila zdravotné testym ale nikdy nehovorila o žiadnych kúzlach. „Čo je to za kúzlo?“
„No, čo môžem povedať, je to celkom silné.“ Vysvetlila Juno. „Nie som si celkom istá, ale zdá sa, že je to nejaký druh zakrývacieho kúzla a tiež sa zdá, že je tam aj nejaký druh ochranného kúzla. Môžem ti tiež povedať, že veľmi pravdepodobne k tomu došlo, potom čo si sa narodil.“
„Od tej doby, čo som sa narodil?“ Severus povedal neveriacky. „Nemôžem uveriť, že to nebolo nikdy skôr odhalení, ako teraz! Bol som dieťa, mal som nehodu. Bol som prehliadnutý profesionálnymi čaromedikmi po celý život. To nedáva zmysel, že to nebolo objavené, až teraz.“
„Mohlo by to byť súčasťou toho, láska.“ Upokojila ho Juno. „Možno to bolo nastavené tak, že sa to malo prejaviť v určitom čase alebo za určitých okolností. Pozriem sa na to pre teba a dám ti vedieť, čo som zistila.“ Severus prikývol, ale cítim sa veľmi nestály týmito znepokojujúcimi správami.
„Myslíš, že by som si mal pre niečo robiť starosti?“ spýtal sa ticho.
„Nevidím nakoniec vôbec nič zlovestného. Ako som povedala, je tu ochranné kúzlo a druhé niečo tají... no... nebudem špekulovať. Pozriem sa na to prvé.“ Juno opakovala a pobozkala ho na čelo. „Uvoľni sa a pokús sa nebáť!“
„Dobre.“ Povzdychol si, objal ju okolo ramien a pritiahol si ju k oveľa väčšiemu poriadnemu bozku.
 
-----
 
Grigori a Peter sa premiestnili pre do Petrovho domu, akonáhle bola ich práca dokončená. Odoslali sovu s rozpisom pre svojich vyvolených a pridali zašifrovanú správu. Oznamovala stretnutie v starej stodole, ktorá hraničila s Petrovým majetkom. Bola už dávno opustená a bola skvelým miestom pre ich malú skupinu dezertérov.
„Musíme sa usitiť, že každý je pripravený na túto nadchádzajúcu vojnu.“ Povedal Grigori, ustarostene pokrčil obočie. „Teraz sme uistení, že žena bude unesená. Nie som si istý, či by som ich mal varovať, alebo nie.“
„Nemôžeme!“ argumentoval Peter. „Povedzme, ak niečo prekazí jeho plány, pokiaľ ide o tú doktorku, sme mŕtvi! Nemôže to byť náhoda. Budeme musieť jednoducho čakať na svoj čas a povedať to Severusovi, keď bude viac pripravený riešiť to. Ak mu to povieme príliš skoro, mohlo by ho to zabiť, rovnako aku tú ženu.“
„Asi máš pravdu.“ Grigori súhlasil, nebol šťastnejší kvôli tomuto rozhodnutiu. „Som si istý, že poviem Dumbledorovi o plánoch ohľadne Azkabanu. Nemôže dovoliť, aby sa to stalo.“
„Súhlasím.“ Peter prikývol. „Tiež si myslím, že to ešte zaberie veľmi dlhú cestu smerom k ich uisteniu, že sme úprimní. Nemyslím si, že sme v tomto okamihu úplne dôveryhodní alebo uveriteľní.“
„Na tom nezáleží.“ Grigori argumentoval. „Ja viem, že to, čo robíme je v poriadku, či nám oni veria alebo nie. Čas ukáže, v každom prípade.“
„Najlepšie bude, keď pôjdeme. Je čas, aby sme sa zhromaždili.“ Povedal Peter, pozrel na hodinky.
Prebrali so svojimi členmi Voldemortove plány týkajpúce sa plánov pre dolapenie Juno a vlámanie sa do Azkabanského väzenia. Nariadili všetkým, aby aj naďalej plnili rozkazy, ako by sa nič nezmenilo. Keď nastal ten správny čas, že budú informovaní o ich plánoch. Prehodili slovo o stretnutií s Dumbledorovými ľuďmi na Nový rok a odpovedali na nejaké otázky, ktoré niektorí z troch stoviek nováčikov potrebovali zodpovedať. Takmer o polnoci bola schôdka prerušená a oni sa v tichosti premiestnili preč.
 
-----
 
Siri vkĺzol do obývacej izby a zamieril ku kreslu bližšie pri krbe. Čítal jeho učebnicu ako sa stať Animágom, plánoval si spraviť malú recenziu teraz pred spaním, keď jeho bolesť hlavy bola preč. Nebol si vedomý, spočiatku, pokojného rozhovoru odohrávajúceho sa v portréte jeho babičky.
„Chcem počuť všetko!“ Artemis zúrivo prstom ťukal do ramena svojej ženy. „Povedz mi to teraz!“
„Pst!“ Agnieska zasyčala. „Ticho! Chlapec!“ kývla smerom k Sirimu.
Od tejto chvíle Siri zachytil ich rozhovor a prekvapene stál pred nimi.
„Dobrý deň, Sirius.“ Agnieska sa nervózne usmiala. Vykročila vo svojom ráme a efektívne sa dostala z Artemisovho zovretia.
„Dobrý deň babička Snapeová.“ Siri prikývol, oči mal zakalené obavami. Presunul svoj pohľad na Artemisa. „Dedko Snape.“ Artemis pozrel na neho cez Agnieskine rameno.
„Sirius.“ Prikývol, jeho výraz na zlomok zmäkol.
„Deje sa niečo?“ spýtal sa Siri a cítil sa hlúpo pýtať sa na otázku portrét, ale obraz jeho babičky bol očividne nervózny a rozrušený. Jeho starý otec bol samozrejme veľmi nahnevaný na niečo.
„Ach, to nič nie je, zlatko!“ Agnieska sa vrhla do jeho upokojovania, ovievala sa svojou šatkou. „Len obvyklé každodenné veci starých manželských párov, ktoré prechádzajú!“ Natočila varovný pohľad na svojho manžela.
„To je pravda, synak.“ Artemis súhlasil potom, čo si odkašľal. „Ničoho sa neobávaj.“ Dodal nepresvedčivo.
„Dobre v poriadku.“ Siri prikývol pri pohľade na jeho otca, tety a strýkov zhromaždených v ráme jeho tety. Všetky tri portréty pokrčili ramenami, ale obraz jeho otca vyzeral trochy vystrašene.
„Ocko?“ Zvolal na portrét svojho otca.
„Hovoril som ti Siri, volaj ma Sev!“ Severusov portrét zavrčal podráždene. „Som mladší než ty, pre Merlinove ponožky! Jednoducho mi to pripadá divné!“
„Dalo by sa ti vždy hovoriť Umastenec.“ Uškrnul sa Salazar spoza svojej sestry. Siri sa na neho zamračil a Sadistra sa nahnevane otočila.
„Sal!“ Vybuchla. „Prestaň mu tak hovoriť! Neviem, prečo si stvoril tú hroznú prezývku! Proste s tým prestaň!“
„Čo sa deje škrčok? Nemôžeš nič povedať?“ Salazar pokračoval kruto, ignoroval zlosť svojej sestry. „Ozvi sa mi, tak prekvapený.“ Uškrnul sa posmešne. „Čo sa deje, Umastenec? Nemieniš s plačom bežať k mamičke?“
„Tak dosť!“ zaburácal Siri, znelo to úžasne ako Severus. „Strýko Sal, chcem ťa mať tu s rodinou, ale ja ťa odstránim! Ak nemôžeš byť slušný, choď do svojho rámu a drž hubu!!!“ Siri bol tak naštvaný, že videl škvrny tancovať pred jeho očami.
Zhlboka sa nadýchol, aby sa upokojil a otočil sa k svojmu otcovi. „Sev, poď do svojho rámu so mnou.“ Prikázal potichu. Očividne zranený mladík prešiel do iného rámu a Siri mu pokynul, aby prišiel bližšie k okraju kvôli väčšiemu súkromiu.
„Nedovoľ mu dostať sa k tebe, ocko.“ Siriu upokojoval. Severus prikývol a zhlboka sa nadýchol a snažil sa usmievať. Narovnal sa a zodvihol vzdorovito bradu.
„To je lepšie!“ Siri sa usmial, ale okamžite prestal. „Oc... Sev, vieš, čo sa deje s tvojou mamou a otcom? Zdalo sa, že mali ostrejší rozhovor ako domácu hádku.“
„Nemohol som počuť všetky podrobnosti o čom bolo asi to tvrdenie.“ Severus povedal tichým hlasom. „Ale jedno viem.“
„Čo to je?“ spýtal sa zvedavo Siri.
„Bolo to o mne.“ Odpovedal Severus tajomne s tichým, ustaraným hlasom.
10.01.2017 19:01:52
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one