Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Keďže mám dnes narodeniny, rozhodla som sa vás potešiť ďalšou kapitolkou k tejto poviedke. Užite si ju :-)

Dobby
Snape viedol Harryho do knižnice. Zatvoril dvere a potom sa pozrel na chlapca, ktorý bol stálym tŕňom v jeho bloku.
„Pán Potter, nerozumiem, prečo pokračujete v pochybnostiach o mojich motívoch k vám a vašim priateľom. A dokonca aj k Albusovi Dumbledorovi. Je to len preto, že ma nemáte rád, alebo pociťujete, že k vám prechovávam nenávisť?“ Harry sa vydal k jednému zo stolov, ale nepovedal nič. „Merlin sa musel zblázniť. Potter, povedal som ti, že ťa počúvam, že ti rád odpoviem, ak by si sa opýtal...“
„A ja som vám povedal, že vám neverím.“ Dodal: „Pane.“
Snape sa usadil. Nesprávne správanie, hádky, boje a vybuchujúce kotlíky – to je to, čo vedel. Práve to pochopil u detí. Cítil, že dodáva príliš veľa energie chlapcovi, ktorý ho len ďalej rozčuľoval. Bol pripravený to vzdať. Nevedel, čo by chlapcovi povedal. Náhle sa usmial. Možno to je kľúč, pomyslel si, keď sa díval na emocionálneho Chrabromilčana. Snape si preložil ruky na hrudi a pritiahol si plášť viac k sebe. Mlčal.
Harry sa rozčuľoval. Nebol si istý, na čo čakala alebo čo čakal, ale toto ticho to nebolo. Kde je kričanie? Urážky? Povedz mi, že mám pravdu a nazveš ma typickým Chrabromilčanom! Vyzývam ťa. Obrátil pohľad na čiernu meravú postavu a nevedel, čo sa deje. Prečo musíš byť taký, Snape? Pokúšal sa predstaviť si Majstra elixírov, vyzeralo to, ako by sa snažil čítať knihu, ktorej chýbala polovica jej stránok.  A teraz toto. Viac ticha? Vyzeralo to, ako by teraz musel hovoriť. Harry sa snažil chytiť tenkej nite, ktorú mu Snape podal s „nenávisťou“ a dúfal, že to čo by povedal ďalej bude mať nejaký zmysel. Nechcel stráviť zvyšok večera v knižnici.
„Opovrhoval ste mojím otcom: vaše slová, nie moje. Pohŕdal ste Siriusom, mojim krstným otcom, dokonca ste ho chceli odovzdať Dementorom, aby zničili jeho dušu. Teraz poviete niečo proti mojej mame, ale možno ste práve čakali na správny moment. Je u muklov narodená, nie je čistokrvná ako vy a Malfoy.“  Harry nevedel o slabom záblesku bolesti, ktorý sa zjavil na Snapeových rysoch, keď Harry spomenul svoju matku. „Pre toto samotné si myslím, že som nadobudol právo, aby som vám nevedel dôverovať. Dopekla, mám právo vás nenávidieť! Neboli ste pre mňa v Rokforte ničím len hajzlom a ja som vám nič neurobil!“ Potom zamrmlal: „Možno narodiť sa bolo dosť.“
Harry ťažko dýchal a musel vstať a odvrátiť sa od stola. Snape sa teraz musel pohnúť a premýšľal nad tým, či sa mužov hnev vráti pod očakávaním, že by mu povedal nesprávnu vec a potom by ho vyhodil.
„Len keď si myslím, že viem, o čom to všetko je, profesor, zistil som na konci môjho prvého ročníka, že ste ma zachránil počas Metlobalového zápasu a dokonca ste ma sledoval, aj keď som išiel za Quirrellom. Nebol ste v prvom ročníku milý a ja som rád dúfal, že sa veci zmenia. Ale, hovoril ste ku mne? Spôsobil ste, aby som sa cítil bezpečne? Nie, nespôsobili. Robili ste poznámky o mojej slávnej jazve, vždy robíte všetko čo môžete, aby ste ma ponížili pred každým, na kom mi záleží. Tak čo, ak ste mi zachránili môj život a Dumbledore vám verí pred všetkými ostatnými? Došlo vám niekedy, že som len dieťa a to, že mi každý hodil na plecia, aby som bol prekliatym záchrancom čarodejníckeho sveta?“
Zhlboka sa nadýchol a postavil sa tvárou vyššiemu mužovi, ktorého tvár stále nevykazovala žiadne emócie. Tá hlúpa tvár. Ten veľký, zahnutý nos. Tie prekliate, zatratené čierne oči, ktoré bodajú priamo do mojej duše! Harryho hnev sa rozplynul a jeho hlas sa zvýšil. „Viete, že mi vlastne chýba moja ušmudlaná teta, strýko a môj tlstý bratranec? S nimi viem, odkiaľ prichádzajú údery, viem, ako sa uistiť, že som dostal ďalšie jedlo, dokážem vyliečiť modriny, krvavý nos a som skutočne dobrý so zlomenými prstami. Viete, koľko „sviatkov“ som jedenásť rokov jedol niečo, čo boli odpadky? Jedol som krmivo pre psa od susedov, keď som bol naozaj šialený a rozhodli sa, že ich jedlo nebolo pre mňa dosť dobré. Chcete vedieť, ako som sa cítil, keď ten hlúpy pes zomrel? Bol som naštvaný, lebo už to nebolo viac ľahké jedlo!“ Harry kričal v tomto momente a skutočne kričal so začervenanou tvárou, čelom a krkom. Teraz už ťažko dýchal a päsťami, ktoré tak pevne zovrel si nechtami zaryl do kože.
Snapeov stoický výraz sa takmer zhoršil, keď Harry s hnevom vymenoval správanie svojej rodiny k nemu. Je to pravda? Nepamätám si, že by som nikdy nevidel príznaky zneužitia. Je pravda, že chlapec je tenký, malý, ale... krmivo pre psov? Naozaj uzdravoval zlomené kosti? Drahý Merlin, Albus o tom všetkom vedel? Snape stiahol kruté línie úst. Harry prechádzal sem a tam ako zviera v klietke. Nechal ho dokončiť.
Harry sa sťažka nadýchol a zatajil dych. Potom vystrčil prst proti Snapeovi a zavrčal: „Viete čo? Musíte sa postarať o nás, musíte nás nakŕmiť, nerobíte nič, pretože to chcete urobiť, ale preto, že si myslíte, že to musíte urobiť. Tak čo sa stane, keď sa vrátime späť? Ja sa vrátim k tomu, že som tupohlavý, blázon Potte? Arogantný, nenávistný syn Chrabromilčana Jamessa Pottera, chlapec, ktorý prežil – ktorý si želá – zomrieť?“
Harry bol taký nahnevaný, že mu začali tiecť slzy. Všetko trvalo tak dlho a keď sa to začalo, nemohol to zastaviť. Teraz, samozrejme, plakal pred posledným človekom, ktorému chcel ukázať slabosť. Prestaň! Zastav prosím tie prekliate slzy! Obrátil sa k Snapeovi tak, aby na neho nemusel pozerať. Stiahol si okuliare, pokúsil sa utrieť slzy, ale bol úplne neúspešný. Ak by sa Voldemort objavil práve teraz a zasiahol ho Avadou Kedavrou, nemohol sa o to starať.
Snape by sa mohol vysporiadať s hnevom. Mohol zvládnuť nenávisť, odpor a dokonca hlúposť. Na druhej strane slzy neboli niečím, s čím by sa mohol vyrovnať. Slzy jedného dieťaťa, hlavne tie, ktoré patrili Harrymu Potterovi boli oveľa horšie. Nesmútil Ron za svojou matkou, keď bol chorý?
Čo sa na Snapeovom srdci skutočne roztrhlo (to isté srdce, ktoré mnohí popierali, že mal) bolo prehlásenie tohto dieťaťa. Jednoduchá túžba ísť do školy, hrať metlobal, flirtovať s dievčatami a obávať sa len o OVCE a MLOKY. Severus Snape si spomenul na mladého chlapca, ktorý mal podobnú túžbu v škole, ale tam boli tí, ktorí by sa ubezpečili, že mu bude zamietnuté jednoduché potešenie z mladého života.
Snape vyčaroval Harrymu vreckovku a podal mu ju. Nemohol ponúknuť chlapcovi objatie. Vedel, že takéto gesto, okrem toho, že je trochu nepríjemné a neúspešné z jeho strany, to by chlapec odmietol. Snapeova myseľ sa otáčala v bludných kruhoch, keď sa snažil zistiť, čo robiť ďalej. Teraz si uvedomil, že nemôže požiadať Harryho, aby mu veril. Nezískal takú dôveru. Bola to pravda, že nikdy dieťaťu nepovedal milé slovo a jeho jednanie s Potterom bolo v triede menej než hviezdne. Keby si musel priznať pravdu, bol voči chlapcovi tyran, ktorým bol k nemu James Potter a on sa za to hanbil. Jedným z dôvodov, prečo by sa s týmito deťmi malo zaobchádzať lepšie, než bolo obvyklé bolo to, že to jednoducho nedokázal urobiť. Nie, keď videl príliš veľa krát, ako ublížili, keď boli v ich vlastnom čase.
Tiež nemohol nechať veci tam, kde boli. Pokiaľ ide o rodinný život chlapca... bolo to niečo, čo by musel riešiť neskôr.
„Pán Potter, klamal som vám niekedy?“ Snapeov hlas bol tak nízky, že ho Harry takmer nepočul.
„Čo ste povedali?“
Klamal... som vám... niekedy?“ Harrt sa chystal odpovedať s poznámkou, ale snape zdvihol ruku, aby ho zastavil. „Premýšľajte predtým, než odpoviete, pán Potter.“ Potom zopakoval tretíkrát. „Viem, že moje slová boli často jedovaté a blahosklonné...“
Harry ho sarkasticky prerušil, „Skúste urážlivé!“
„Pravda,“ súhlasil ticho. Snape raz pokýval hlavou, potom pokračoval: „Vždy ste boli mojim študentom a ja som bol učiteľom, viete, že som vám nikdy neklamal?“
Harry si utrel slzy poskytnutou vreckovou a potom si vysrmkal nos. Skrčil ju a vložil ju do vrecka. Harry sa pokúsil nájsť čas, keď mu Snape mohol klamať. Nedokázal prísť na nič. Dokázal si spomenúť, že Snape bol muž, ktorý, keď hovoril, mohol byť brutálny v pravde. Takisto sa mohol vyhnúť pravde s väčšou mierou, než ktokoľvek, koho pozná. Predpokladal, že to bola slizolinská zručnosť, ale potom, možno to bola len Snapeova zručnosť. Harry tiež vedel, že z toho, čo mu Dumbledore niekedy naznačil bolo, že Severus Snape je muž s tajomstvami. Tajomstvami zahŕňajúce Dumbledora, Siriusa Blacka, Remusa Lupina a dokonca aj jeho vlastného otca.
„Nie, pane,“ povedal konečne Harry s tlmeným hlasom. „Nedokážem si spomenúť na to, kedy ste klamali; držíte tajomstvá odo mňa, rovnako ako aj profesor Dumbledore a Sirius. Vždy musím hádať, kde sú všetci, je to...“ zamračil sa ako sa hodil do jedného z pohodlnejších knižničných kresiel. „Je to hra šachu, pane, to je to, aké to je... Každý krok nie je len jedným ťahom, ale mnohými. Nie som dobrý v šachu ako je Ron, len by som si prial, aby mi niekto povedal, čo je ďalší krok bez toho, aby som sa musel starať o to, či sa moja hlava rozpadne alebo nie.“
Snape sa pozrel na chlapca. Rozumel. Jeho vlastná dvojitá povaha bola každodenou analýzou hádania toho, kto sa bude pohybovať ďalej a kam. Rovnako ako Harry, on bol uväznený na tej istej šachovnici. Len vedel viac o ostatných hráčoch ako Harry. „Ste pešiak, pán Potter, či už doma, v škole alebo sa pokúšate poraziť Temného pána, niekto iný to ovláda.“
Harryho oči sa rozšírili. Naozaj to Snape pochopil? „Áno, pane, vždy mi bolo povedané, čo mám robiť, ale nie je mi povedané prečo. Myslím tým, že poznám to VEĽKÉ prečo. Voldemort zabil mojich rodičov a nejako som mal moc zabiť ho.“ Zamrmlal zúfalo. „Neviem, čo mám robiť a čo si mám myslieť, profesor.“
Prudko si povzdychol a potom na Snapa vrhol svoj zelený pohľad. „Máte to horšie, Profesor. Niekedy si myslím, že ak by som vám položil otázku, vy by ste ma neponúkli citrónovými dropsami, ani by ste ma neobdaroval láskavý pohľadom, alebo mi povedal nejaký príbeh z minulosti, aby ste sa vyhýbal odpovediam. Ale, nenávidíte ma. Vy ste ten zlý tieň číhajúci v rohoch čakajúc na to, aby som urobil niečo hlúpe, len aby ste mohli vziať body a dať mi trest.“ Harry si zotrel ďalšiu slzu a Snape mu vyčaroval ďalšiu vreckovku. „Ale teraz sme tu, učíte nás a rozprávate sa s nami, a vy ste... dobre... takmer milý.“ Predtým, ako si znovu vysmrkal nos, uškrnul sa a vyhlásil. „Čo mám robiť, keď už ma nebudete musieť počúvať? Ako by som si mal opäť počíňať v elixíroch, kým Neville taví kotlíky, Draco sabotuje moje ingrediencie a vy sa vrátite k šikanovaniu?“
Snape chvíľu čakal. Mohol vidieť túžbu v očiach chlapca. Dúfal, že Harry bude vyjadrovať tú túžbu predtým, než bude pokračovať. Keď sa Harry na neho stále pozeral, vyčaroval si stoličku, aby sa pozeral priamo na chlapca, na rovnakej úrovni.
Harryho hlas, ke´d hovoril bol tichý a zúfalý. „Chcem dôverovať... niekomu. Želám si, aby som vám mohol veriť, ale... som...
Snaoe sa naklonil k Harrymu a vzal chlapcove ruky do vlastných rúk. Harry sa trhol pri jeho dotyku, ale pevne držal prsty. „Bojíš sa.“ Harry jednoducho prikývol ako ďalšia slza skĺzla po jeho tvári. „Obávaš sa, že človek, ktorého si tu videl zmizne a stane sa „temným, mastným darebákom“ zo žalárov, zlomom existencie pre všetkých Chrabromilčanov a mužom, ktorý nenávidí a žije, aby trápil Harryho Pottera.“ Snapeov hlas bol jemný na rozdiel od akéhokoľvek tónu, ktorý Harry predtým počul. Počúval so záujmom. „Svet z ktorého pochádzame je kruté miesto, Harry, po smrti tvojej matky som urobil sľub pre ňu a pre Dumbledora, aby som ťa chránil. Je nešťastné, že si nemôžem dovoliť ukázať ti nejakú láskavosť, pretože by to znamenalo moju smrť, aj tvoju. Pripúšťam, ale len tebe, že som bol k tebe nespravodlivý, tvoja podoba mi pripomína tvojho otca a nepochybne môžeš hádať, že medzi nami nebolo žiadne priateľstvo.“
Harry prikývol. „Neznášali ste sa navzájom.“
„Veľmi dobre, pán Potter.“ Pomaly sa nadýchol. „Ak sa vrátime, stanem sa opovrhovaným, mastným darebákom zo žalárov, vezmem body, bez ohľadu na to, či to je alebo nie je zaslúžené a dám vám tresty, za ktoré by ste chceli prekliať mojich prarodičov. Ani vám nepreukážem verejne žiadnu láskavosť. Viete veľmi dobre, že ani jeden z nás nemôže riskovať. Všetci máme úlohy, ktoré musíme hrať, pán Potter, aby sme chránili tých, ktorých milujeme.“
Harryho slzy opäť tiekli, ale v tichosti. Zdalo sa, že je oveľa mladší ako na svoj vek a s rozhorčeným povzdychom si Snape kľakol na zem a Harryho objal. Chlapec sa neotočil, ani neodtrhol. Jeho ruky sa pevne omotali okolo Snapeovho krku a Harry mu vzlykal do ramena. Snape sa pevne držal Harryho a jemne mu chytil chrbát.
Snape sa cítil chorý z bremena, ktoré pridal na ramená dieťaťa. Samozrejme, že nemohol Dumbledorovmu Vyvolenému ukázať žiadnu verejnú láskavosť, ale mohol urobiť súkromnú náklonnosť voči Harrymu. Jeho stará nenávisť a predsudky voči Jamesovi Potterovi ho oslepili tým, že dieťa, ktorému prisahal ochranu bolo tiež Lilyiným synom. Tyran. Harryho obvinenie bolo prestné a on súhlasil. Snape sa stal tým, čím dúfal, že sa nikdy nestane, spôsobil veľkú bolesť a zlyhal.
„Harry?“ Snape rozprával, keď sa zdalo, že slzy prestávajú a menia sa na štikútanie. Harry sa mierne odtiahol, ale nedovolil Snapeovi, aby ho pustil. Snape zachytil Harryho ruky a pozrel sa do jeho uslzených očí. „Nežiadam o tvoju dôveru dnes, je to niečo, čo si musím zaslúžiť, ale urobím ti tento sľub, že ti nikde nebudem klamať. Ak sa ma spýtaš niečo, na čo ti nemôžem dať odpoveď, urobím to tak, aby ti bolo jasné, že nemôžem hovoriť. Hovor so mnou a ja budem počúvať.“
Snape dal Harrymu ďalšiu vreckovku a Harry si utrel tvár. Keď sa zdalo, že by mohol znova hovoriť, chlapec povedal: „Môžem sa teraz pýtať na otázku?“ Snape len prikývol. „Naozaj sa snažíme nájsť cestu domov, alebo nám hovoríte, čo chceme počuť?“
„Veríš, že tu chcem ostať s profesorkou Arcahnumovou,“ povedal Snape jednoducho.
„Halloweenská noc... Prišiel som po schodoch dole a videl som vás s ňou... a ja... nechcel som počúvať, ale... počul som, že ste povedal, že chcete zostať. A ja, je mi to ľúto, pane.“
Snape sa postavil na nohy. Harry si bol takmer istý, že profesor bude na neho kričať, ale on to neurobbil. „Vráťme sa do salón, Harry. Myslím, že tvoji priatelia si zaslúžia odpoveď na túto otázku.“
Harry si utrel tvár zafarbenú slzami a zaváhal. „Budú vedieť...“ zašepkal Harry.
Snape študoval Harryho tvár. Chlapcove oči boli opuchnuté, červené a jeho koža bola vyblednutá zo sĺz a emócií. Snape vytiahol prútik. „Jednoduché kúzlo,“ vysvetlil, keď šepkal zaklínadlo. Premenil blízku knihu na zrkadlo a podal ju Harrymu. „Priajateľné?“
Harry prikývol a usmial sa. „Vďaka, profesor.“
Snape odišiel k dverám knižnice a Harry automaticky urobil krok za vyšším mužom. Snape sa odmlčal a zamával mu, aby išiel po jeho boku.
22.11.2017 17:47:28
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (114 | 20%)
Denne (117 | 21%)
Raz za týždeň (75 | 13%)
Raz za dva týždne (29 | 5%)
Raz za mesiac (30 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one