Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi

Harry bol veľmi vďačný za nudný týždeň, najmä po tom víkende, aký mal. V piatok večer bol spln a obaja, Sirius aj Remus, sa v tú noc držali ďalej od hradu a povedali Harrymu, že sa pravdepodobne nevrátia až do nedele.  Snape pripravil Remusovi protivlkolačí elixír, ale on aj tak býval po transformácii dosť unavený a plánoval spať väčšinu soboty. Sirius mal v úmysle zostať s ním, aj keď sa priznal Harrymu, že vo svojich pokusoch dvoriť sa svojmu priateľovi veľmi nepokročil. Remus sa ešte stále tváril, akoby jeho flirtovanie bolo len žart.

Večera vo Veľkej sieni bola mimoriadne živá, keďže Chrabromilským a Bifľomorským siedmakom sa podarilo kúpiť niektoré z najnovších výstrelkov dvojičiek Weasleyovcov a teraz nimi mučili Slizolinčanov a Bystrohlavčanov. Viacerí študenti mali ružové vlasy a zajačie uši a ich rovesníci sa na tom úžasne zabávali. Harry takéto situácie už poznal a radšej sa od vtipkárov vzdialil.

„Tak už vieš, čo si dáš na seba?“ spýtala sa ho Hermiona, keď všetci sedeli za stolom a vychutnávali si jedlo. Neville a Dean zdvihli hlavy a zvedavo sa na Harryho zadívali.

„Dá na seba kedy?“ spýtal sa Dean.

„Chudák Harry musí ísť zajtra na večeru so Snapovou rodinou,“ informoval ich Ron a tváril sa znechutene. „Viete si predstaviť dom plný Snapovcov?“

„Oh, Harry!“ Nevillove oči sa rozšírili šokom. „Formálna čarodejnícka večera, a ešte k tomu so Snapovcami!“

Harry prevrátil očami. „Nemalo by to byť také zlé,“ trval na svojom. „Snape povedal, že zvyšok jeho rodiny vôbec nie je ako on.“

„Ale aj tak,“ zachvel sa Neville. „Nikdy som nemal rád formálne večere. Moja stará mama ich rada usporadúva, ale ja som vždy príliš nervózny, než aby som jedol.“

„Príliš nervózny?“ zamračil sa Harry a spytoval sa sám seba, či tu nie je niečo čo mu Snape nepovedal. Formálna čarodejnícka večera. Veľa o tom nepremýšľal. Nerozmýšľal o tom, že to bude formálne.

Pozrel dolu na svoj vlastný tanier a zrazu si spomenul na tú chvíľu, keď urobil tú chybu a narušil poriadok tetinho stola pred jednou z formálnych večerí, ktoré pripravovala. Vtedy mal okolo šesť alebo sedem rokov a bol celkom zvedavý, prečo sa jeho teta tak krúti okolo aranžovania stola. Keď sa opatrne vytratil z komory aby sa pozrel, všimol si, že teta vytiahla ten „dobrý“ porcelán – niečo, čo Petunia vždy držala zamknuté v  skrini. Matne si spomínal, že bol pri každom mieste viac než jeden pohár z krištáľového skla a viac než jedna vidlička. Striebro bolo nezvyčajne pekné a on natiahol ruku za jednou z lyžíc, len aby sa pozrel, aký bol na jagavej rúčke vzor.

Petunia ho zbadala a rozzúrene zajačala, schmatla ho za zápästie a odvliekla ho preč od stola. Pamätal si, ako veľmi mu nadávala, keď ho vliekla do kuchyne s úmyslom potrestať ho za to, že sa opovážil dotknúť jej vecí. Ešte teraz si jasne pamätal, ako ho pritiahla k umývadlu a obliala jeho ruku vriacou vodou z kanvice na čaj. Keď ho vliekla naspäť do komory, vzlykal od bolesti; ona ho hodila dovnútra a povedala mu, že ak počas ich večere vydá čo i len najmenší zvuk, zapípanie, tak ten týždeň nedostane ani len odrobinku jedla.

Tú noc strávil tým, že si pridržal červenú ruku na hrudi, hrýzol si pery aby zostal ticho a počúval, ako štrngoce vzácny porcelán a ako sa hostia Dursleyovcov smejú. Toto bol doteraz jeho jediný kontakt s formálnou večerou.

„Aké sú?“ spýtal sa Harry, odrazu ustarostený keď si uvedomil, že nemá ani tú najmenšiu predstavu, ako sa správať na formálnej večeri. Vedel, že má vcelku slušné spôsoby; pani Weasleyová mu to často hovorila. Pochyboval ale, že ktorákoľvek z večerí, na ktorých bol v Brlohu, by sa dala nazvať formálnou. Pri takýchto stretnutiach sa dvojičky pravidelne ohadzovali jedlom.

„Aké sú čo?“ spýtala sa Hermiona.

„Formálne večere,“ vysvetľoval Harry. „Chcem tým povedať, videl som moju tetu, ako raz prestierala stôl na nejakú formálnu večeru a pamätám si, že tam bola viac než jedna vidlička. Na čo človek potrebuje dve vidličky?“

„Dobrá otázka, kamarát,“ zasmial sa Ron. „Možno na to, aby si mohol zjesť dvakrát toľko jedla.“

„Nikdy si nejedol v nejakej slušnej reštaurácii, Harry?“ zvedavo sa opýtala Hermiona.

Harry sa nad tým zamyslel. Dursleyovci ho nikdy nezobrali ani len do fast foodu, nieto ešte do nejakej slušnej reštaurácie. Pravdu povediac, kým prišiel na Rokfort, len málokedy sedel vôbec za stolom, keď jedol. „Jedol som v Deravom kotlíku. A v Šikmej uličke sme si spolu dali zmrzlinu.“

„Oh,“ povedala nejasne a pozrela sa bokom na Nevilla, ktorý len neisto mykol plecom. „To nie je presne to, čo som tým myslela.“

„Rôzne vidličky sú používané na rôzne chody, Harry,“ povedal mu Neville. „Ale toto bude formálna čarodejnícka večera, čo znamená, že budeš používať niečo, čo sa v starom jazyku volá  „scramasax“. Znamená to dýka.“

„Dýka?“ neveriaco sa spýtal Harry.

„Záleží na tom, akí ohľaduplní sú Snapovci.“ Povedal mu Dean a prikývol. „Keďže všetci vedia, že ťa vychovávali muklovia, zdvorilosť káže, aby urobili ústupok a mali aj náležité muklovské príslušenstvo, ako sú vidličky. Ale niektoré zo starých čistokrvných rodín by si nikdy ani len nezazrel, ako používajú vidličky pri formálnej večeri.“

„Žiadne vidličky?“ zarazene sa spýtal Harry.

Ron doňho štuchol a pritiahol jeho pozornosť k Slizolinskému stolu. „Všimni si, ako Malfoy je. Drží nôž v dominantnej ruke a prepichuje ním mäso.“

Harry hodil pohľad na Malfoya. Práve sa zaujato rozprával s Blaisom Zabinim, ale Ron mal pravdu. V dominantnej ruke držal dosť špicatý nôž na jedenie a v druhej ruke mal lyžicu, ktorú používal, len keď to bolo absolútne nevyhnutné. Väčšina Slizolinčanov sa spávala podobne – a keď sa Harry poriadne obzrel po sieni zistil, že nie sú jediní. Mnohí z Bystrohlavčanov a dokonca aj niektorí z Chrabromilčanov mali podobné spôsoby.

Rýchly pohľad na profesorský stôl mu prezradil, že Snape robí to isté. Na jeho veľké prekvapenie, rovnako robili aj Dumbledore, McGonagallová, Flitwick a Sinistra. Hagrid si ako zvyčajne trhal jedlo prstami.

Zarazený Harry sa pozrel späť na svojich priateľov. „Ako je to s tými dýkami?“

„Na formálnej čarodejníckej večeri sú k dispozícii obvykle len dýka a lyžica. Vidličky sú považované za príliš muklovské, a dokonca za zlé znamenie, ak ich majú na stole,“ vysvetľoval Neville.

Harry sa pozrel na Hermionu, aby mu to potvrdila. Mykla plecom. „Ja som vlastne žiadnu formálnu čarodejnícku večeru na vlastné oči nikdy nevidela,“ informovala ho. „Ale už som o nich čítala. Majú neuveriteľné množstvo zvykov, ktoré muklovia nemajú.“

„Ale ja nepoznám ani len muklovské zvyky,“ protestoval Harry. „Ako mám potom poznať tie čarodejnícke?“

„Môžeme ti dať rýchlokurz, Harry,“ ponúkol Neville. „Počas formálnych príležitostí som absolútne beznádejný, ale aspoň viem aké sú zvyky. Stará mama sa o to postarala.“

„Dokážete ma naučiť dozajtra všetko, čo budem potrebovať?“ s nádejou sa spýtal Harry.

„Nuž...“ Neville sa zatváril skepticky. „Môžeme sa o to pokúsiť.“

„Ale nezabudni na metlobalový tréning,“ pripomínal mu Ron. „Ten je dôležitejší než Snapova večera.“

„Nie ak ho Snape zaškrtí,“ poukázal Neville. A s týmto musel Ron súhlasiť, aj keď len zdráhavo. Podľa neho bolo na svete len málo vecí dôležitejších než metlobal.

--------------------------------------------
Severus strávil väčšinu dňa v triede pre elixíry, opravoval domáce úlohy a pripravoval sa na vyučovanie na budúci týždeň. Vrátil sa do svojich izieb, keď ešte bolo skoré popoludnie, pretože jeho rodina ich očakávala okolo štvrtej. Harryho nikde nevidel.

Počas Harryho metlobalového tréningu mu Severus vybral nejaké vhodné šaty a nechal ich na posteli spolu s lístkom, v ktorom ho informoval, o akom čase budú odchádzať. Keď teraz vstúpil do spálne všimol si, že šaty zmizli a jeho lístok ležal na prikrývkach. Rýchly pohľad mu ukázal, že Harry mu na spod lístka načmáral odpoveď – hovoril v nej, že má ešte niečo na práci a prezlečie sa v Chrabromilskej veži, ale sľúbil, že bude načas späť.

Dobre aj tak, pomyslel si Severus. Aspoň sa nebudú pliesť jeden druhému pod nohy.

Zo šatníka vybral svoje vlastné oblečenie a pobral sa do kúpeľne osprchovať sa. Na svoje zdesenie zistil, že jeho myseľ sa stále viac a viac zaoberá Harrym a keď si uvedomil, že strávil posledných desať minút predstavami o tom, ako bude Harry vyzerať vo formálnom oblečení, ktoré preňho vybral, znechutene potriasol hlavou, úplne nahnevaný sám na seba.

Omotal si okolo hrude uterák a vyšiel von zo sprchy, rýchlym kúzlom si vysušil svoje čerstvo umyté vlasy a obrátil sa  k zrkadlu. Zastavil sa, aby sa na seba kriticky pozrel a premýšľal, čo si jeho súrodenci pomyslia, keď ho uvidia stáť vedľa niekoho, ako bol Harry Potter. Pravdepodobne, že použil nejakú temnú mágiu, aby prinútil chlapca oženiť sa s ním.

Nikdy by nevyhral žiadnu súťaž krásy, to bolo isté. Zazrel na svoj nos – nikdy to nebol pekný nos, a to, že si ho ako dieťa zlomil, mu určite nijako na kráse nepridalo. Predpokladal, že bol dosť silný aj fit, ale nemyslel si, že má ešte niečo iné, čo by ho ohľadne výzoru odporúčalo. A dokonca aj jeho telo bolo zohyzdené stálou prítomnosťou temného znamenia na jeho predlaktí – bolo ešte výraznejšie vďaka striebru, ktoré bolo okolo neho obkrútené, aby Severusa chránilo.

A potom tu boli jazvy. Zúčastnil sa vo svojom živote na dostatočnom množstve duelov na to, aby ich mal hojný počet – samozrejme, že by si dokázal zranenia vyliečiť predtým, než by zanechali jazvy, ale tak to predsa Slizolinčania nerobili. V Kruhu meča boli jazvy znakom cti. A už od mladého veku ho učili robiť veci tým správnym Slizolinským spôsobom. Aspoň, že toto bol zvyk, ktorého sa vzdal – všetky nové zranenia rýchlo vyliečil a nedal im šancu, aby ho zjazvili.

Harry si všimol jeho jazvy. To ho prekvapovalo. Znamenalo to totiž, že chlapec sa niekedy za dobu, čo už boli svoji naňho pozrel, keď bol aspoň čiastočne vyzlečený. Doteraz bol Harry opatrný a nedal mu podobnú šancu a Severus mu dával toľko súkromia, koľko len bolo možné. Ale aj tak poznal aspoň niektoré časti Harryho tela; za posledných zopár rokov už niekoľkokrát pomáhal madam Pomfreyovej dať ho znova dokopy.

Ale naozaj si nemohol pomôcť a čudoval sa, čo si o ňom chlapec myslel. Nebol schopný to posúdiť z tej jednej malej poznámky, ktorou sa prezradil, keď mu Lupin a Black hovorili o krvavých športoch. Pomyslel si, že nemá zmysel navrávať si, že sa chlapcovi zdá aspoň trošku príťažlivý. Zlatí Chrabromilskí chlapci nepovažujú slizkých Slizolinčanov za atraktívnych. Bol to jednoduchý a všeobecne známy fakt.

Samozrejme, on sám toho skutočne nikdy veľa nespravil, aby svoj výzor zlepšil. Nikdy mu na tom nezáležalo.

Zamračil sa na svoj odraz v zrkadle, potom zdvihol prútik a použil rýchle holiace kúzlo. Normálne radšej používal britvu, ale kúzlo dávalo hladší výzor. Jednoduché kúzlo vyčistilo aj jeho zuby a potom z rozmaru pridal iné, ktoré ich vybielilo. O niečo lepšie, pomyslel si, a potom to vzdal ako beznádejné, pretože kto už by sa unúval pozrieť sa niekam inam, než na ten nos, a zhodnotil aj ostatné črty tváre.

S povzdychom odložil svoj prútik a načiahol sa za svojím gélom na vlasy. Predtým než tubu s gélom otvoril, sa na chvíľu zastavil a zamyslene na ňu pozrel. Toto bol ďalší zvyk, ktorý ho naučili jeho Slizolinskí rovesníci. Všetci módne oblečení smrťožrúti nosili svoje vlasy ulízané dozadu v upravených nehybných vlnách. Ironicky, takto sa pohodlnejšie nosila smrťožrútska maska. Bolo to normálne počas jeho generácie Slizolinčanov a keďže Draco Malfoy udával tón módy v tejto vekovej skupine, bolo to u terajších študentov bežné tiež.

Slizkí Slizolinčania, ulízaní a mastní ako hadi. Tak odlišní od zlatých Chrabromilčanov, ktorí sa viac podobali na svojho strapatého leva. Obvykle nosili vlasy na divoko, voľne rozpustené a o štýl alebo upravenosť sa veľmi nezaujímali. Tak ako Lupin alebo Black. Tak ako Harry, ktorého vlasy boli neustále jeden veľký chaos a doslova prosili, aby si niekto cez ne prehrabol prstami a trochu tie pramene skrotil.

Severus položil tubu s gélom späť neotvorenú a zadíval sa na svoj odraz v zrkadle. Bez gélu jeho vlasy vyzerali hodvábne a divoké, vlastne sa vcelku podobali na tie Siriusa Blacka. Ale znamenalo to potom, že takto to Chrabromilčania mali radi? Zamračený vrátil tubu s gélom späť do skrine neotvorenú a potichu sa sám sebe vysmieval za to, že vôbec dúfa, že Harrymu na tom bude aspoň trošku záležať. Ďalší zamračený pohľad do zrkadla a rozladene si povzdychol – absolútne žiadne ospravedlnenie na tú strapatosť – to v žiadnom prípade nemohlo zostať takto. Ale mohol aspoň spraviť kompromis – učesal si vlasy tak upravene, ako len mohol a zviazal si ich čiernou stuhou.

Dosť márnivosti na celý život, povedal si a obrátil svoju pozornosť k šatám. Rýchlo sa obliekol do tesných nohavíc, dubletu a čižiem, ktoré si vybral a vrátil sa do spálne. Rýchly pohľad na hodiny mu povedal, že už je takmer čas ísť. Rozmýšľal, či už je Harry pripravený.

Vrátil sa do hlavnej izby a a zazrel Harryho ako zamyslene sedí na gauči a díva sa do ohňa. Nevšimol si Severusa okamžite a tým mu dal chvíľu, aby si obzrel výzor chlapca – mladého muža, opravil sa, pretože na ňom momentálne nebolo vôbec nič chlapčenské.

Harry mal na sebe zelený dublet, ktorý preňho Severu vybral, spolu s tmavými, kvalitne zošitými nohavicami z dračej kože a čižmami. Celý odev bol zvýraznený striebrom – ligotajúce sa strieborné nite všité do dubletu, ozdobné cvoky na tesných nohaviciach. A keďže boli robené presne na Harryho miery, sedeli mu perfektne, nohavice hriešne obtiahnuté, dublet zvýrazňoval Harryho štíhlu stíhačskú postavu. Jeho vlasy boli ešte stále neuveriteľne strapaté a jeho okuliare vyzerali tak trochu čudne, ale celkovo vyzeral ako krásny princ, ako ktorýkoľvek čistokrvný Slizolinčan, akého Severus kedy videl.

Konečne si všimol Severusa a rýchlo sa postavil. Severus sa musel veľmi zdržiavať, aby udržal svoje oči na tvári mladého muža, namiesto toho, aby skĺzli po kontúrach jeho tela, ako by boli rady. Tie nohavice boli naozaj vrcholom dekadencie. Čudoval sa, či Harry vôbec tuší, ako príťažlivo vyzerá.

O malú chvíľu bol veľmi rád, že ovládol svoje nižšie pudy, pretože mu to umožnilo zreteľne vidieť výraz na Harryho tvári, keď hodnotil jeho výzor. Chlapcove oči sa za okuliarmi rozšírili a otvoril ústa prekvapením.

„Vyzeráš...“ začal chlapec; Severus stuhol a celý naježený čakal na urážku. „pekne.“

Severus sa zamračil. Pekne. To bolo určite viac než očakával. Skutočný kompliment, aj keď sa s chválou práve nepretrhol.

A potom... to sa zázraky nikdy nekončia? „Páčia sa mi tvoje vlasy,“ dodal chlapec. Pri tomto sa Severus nemohol ubrániť a jeho vlastné oči sa rozšírili, a v tej chvíli sa rozhodol vyhodiť všetky zvyšné tuby gélu.

Harry sa odrazu začervenal, ako keby si až teraz uvedomil, že mu nielen podal kompliment, ale dokonca, že tak urobil dvakrát. Chlapec si na hrudi prekrížil ruky v geste, ktoré sa nedalo vysvetliť nijako inak než obranné, jeho tvár zrazu len zvláštne prázdna, nepochybne zo záchvatu, o ktorom Severus nepochyboval, že ho Harry práve má z toho, že sa ho odvážil pochváliť.

Severus sa rozhodol, že s ním bude mať zľutovanie. „Aj vy vyzeráte veľmi pekne, pán Potter.“ Do svojho hlasu vložil tú správnu kombináciu pobavenia a výsmechu, aby mal chlapec šancu podráždene prevrátiť očami. „Už sme skončili s tými komplimentmi?“ sucho sa spýtal Severus.

„Jasné,“ súhlasil Harry rovnako sucho. Odrazu sa zamračil. „Pozri, čo sa týka tej večere...“

Severus nehybne stál, odhadujúc, že toto bola chvíľa, keď sa Harry vyvlečie zo svojho sľubu ísť. Ani ho za to nemohol viniť, ten večer by aj tak bol pravdepodobne mizerný.

„Myslím, že by som ťa mal varovať, asi ťa strápnim,“ zakončil Harry a vôbec to nebolo to, čo Severus od neho očakával.

„Prepáč?“

Všimol si, že Harry si nervózne šúcha jednu ruku zvláštnym, podvedomým gestom, aké uňho ešte nikdy nevidel. Tiež vyzeral z nejakého dôvodu mimoriadne ostražitý.

„Strápnim ťa,“ vysvetľoval Harry. „Rovno pred tvojou rodinou. Neville a Hermiona sa ma snažili naučiť niektoré zo zvykov, pretože som ešte nikdy nebol na ničom formálnom. Chcem tým povedať, že najbližšie, čo som sa kedy k tomu dostal, bol letmý pohľad na rozloženie stola tety Petunie a za to som bol potrestaný...“ zrazu sa zastavil a temný pohľad mu prebleskol očami, ale on ho rýchlo striasol. „V každom prípade, Nev a ´Miona strávili celé popoludnie rozprávaním o dýkach a soli a obrúskoch, ale väčšina z toho mi aj tak hneď vyšla druhým uchom von. Len som si myslel, že by si to mal vedieť.“

Severus sa naňho len dlhú chvíľu ticho díval a spracovával všetko, čo počul. Že ten chlapec vynaložil také úsilie naučiť sa čarodejnícku etiketu stolovania len aby ho nestrápnil bolo pozoruhodné – nemohol si pomôcť a čudoval sa, čím si zaslúžil toľkú ohľaduplnosť. Ale bolo tu aj niečo iné, niečo, čo ho robilo nervóznejším než malo. Harry si ešte stále neprestal šúchať ľavú ruku, ako keby ho bolela.

„Ako ťa tvoja teta potrestala?“ ticho sa spýtal. Presne ako tušil, jeho otázka pritiahla chlapcovu pozornosť k svojej ruke a prichytil sa, ako si šúcha ľavú dlaň. Okamžite sa zastavil a spustil ruky k bokom, prestal ukazovať na tvári emóciu, ktorá sa cez ňu rýchlo preblesla. Ale toto povedalo Severusovi všetko, čo potreboval vedieť – jeho teta mu ublížila, tentoraz telesne a telo si to ešte stále pamätalo, aj keď myseľ to už nechcela prijať.

„To nie je dôležité,“ rýchlo povedal. „Čo sa ti snažím povedať je, že pravdepodobne pokazím, čo sa bude dať a podám soľ nesprávnou rukou alebo natriem krajec chleba na tej nesprávnej strane. Len som si myslel, že by si to mal vedieť.“

Severusove oči sa zúžili. „Obávaš sa, že ma to nahnevá?“ Myslel si, že už vie aj dôvod tej neprirodzenej nervozity – aj keď Harry na racionálnej úrovni chápal, že ho za spoločenský priestupok nikto nepotrestá, nervozita pochádzala z úplne podvedomej časti jeho mysle, tej, ktorá si pamätala život plný týrania.

„Nuž, áno,“ pripustil Harry a vyzeral byť tak trochu prekvapený, že sa ho spýtal takú otázku. „Celkom sa mi darí hnevať ťa. Mám v tom dobrú prax. Len som si myslel, že by si sa mal na to pripraviť. Ak si myslíš, že hodiny elixírov sú zlé, keď neviem, či mám plátkovať alebo kockovať, nuž... toto bude zrejme ešte oveľa horšie.“

Severus cítil, ako mu pobavením cuklo v kútikoch úst a potlačil úškrn. Chrabromilčania naozaj boli na vlastnú škodu až príliš čestní – každý Slizolinčan by to videl ako perfektnú príležitosť na odplatu. Ak by mu teda záležalo na mienke jeho rodiny. A jemu nezáležalo.

„Zdá sa, že si myslíš, že mi záleží na tom, čo si moja rodina o mne myslí,“ povedal mu Severus. „Alebo o tebe, keď už sme pri tom. Nezáleží. V skutočnosti si myslím, že by bolo celkom zábavné sledovať mojich bratov a ich ženy ako sa zvíjajú pod tlakom spoločenských konvencií a zároveň sa snažia zapáčiť Chlapcovi Ktorý Prežil.“

„Huh?“ Harry vyzeral byť zmätený.

Severus si tentoraz dovolil drobný úsmev. „Tak sa mi zdá, že si zabudol, že bez teba by bolo ich postavenie v spoločnosti prinajlepšom otázne. Mohol by si pri stole začať aj vojnu s jedlom a oni by sa len všetci usmievali a zdvorilo by predstierali, že sa nič nedeje.“

„Vážne?“ uškrnul sa Harry. „Nuž, tak potom okej. Už sa teda trápiť nebudem.“

„Dobre,“ súhlasil Severus. Prešiel ku krbovej rímse, aby odtiaľ zobral prenášadlo, ktoré tam predtým odložil – malú striebornú mincu, ktorú si mohol ľahko strčiť do vrecka.

„Takže, môžeš mi povedať niečo o svojej rodine?“ opýtal sa Harry. „Koľko ľudí tam vlastne bude?“

„Neviem tak celkom presne počet,“ priznal Severus. „Mám troch bratov a sestru, Dianu. Dvaja starší z bratov, Claudius a Marcellus sú si veľmi podobní. Vcelku mrzúti, ale dostatočne spoločenskí, aj keď majú sklony k zadubenosti, ktorá sa mi nikdy nepáčila. A nanešťastie si vybrali ženy podľa vzhľadu, nie inteligencie – čo je fakt, ktorý sa rýchlo stane zrejmým, keď otvoria ústa. Diana je tichá a sladká, naozaj jemná duša – presný opak svojho manžela.“ Severus pri tej myšlienke potriasol hlavou. Vždy si myslel, že Diana urobila zle vo výbere manžela, aj keď tí dvaja vždy vyzerali, že sa majú radi.

„A ten posledný brat?“ zvedavo sa opýtal Harry.

„Július,“ povedal mu Severus. „Je najmladší v rodine. Vlastne ho veľmi dobre nepoznám. Bol ešte veľmi malý, keď som sa rozhádal s rodinou. Ale z toho, čo si pamätám, vždy som si myslel, že sa najviac podobal na nášho otca... aspoň čo sa týka manierov. Vlastne nie je oveľa starší než ty.“

„A čo deti?“

Severus mykol plecom. „Moja sestra má dve deti, vo veku tri a štyri roky. Claudius má jedno, vek šesť rokov. Nikdy som ich nevidel.“

Videl, ako sa Harry pri tomto zamračil a odsunul svoj vlastný pocit ľútosti bokom. Aj tak to nebola veľmi hlboká ľútosť – v skutočnosti nemal až tak rád deti. Ale pomyslel si, že by si mal tieto dni nájsť čas a snažiť sa ich spoznať. Ak vezmeme do úvahy, aké manželstvo má on, pravdepodobne nebude mať vlastné deti a eventuálne si bude musieť vybrať jedného zo svojich synovcov alebo neterí za dediča.

„Si pripravený ísť?“ spýtal sa ho Severus a zdvihol ruku s prenášadlom. Harry prikývol a presunul sa k nemu, načiahol ruku aby sa dotkol mince spolu s ním. Severus klepol po minci prútikom a odrazu ich oboch odtiahlo naprieč krajinou.

-------------------------------
Autorská poznámka : Tak som sa trochu pozabávala, keď som sa hrala s etiketou stolovania – aj keď sa musím priznať, že som vystrihla veľkú časť tejto kapitoly, inak by bola pridlhá. Dýky nie sú môj vynález, ale skutočnosť zo stredovekého Anglicka. Vidličky sa do Anglicka nedostali až do roku 1600, a keď sa dostali, spoločnosť sa im vysmievala. V Anglicku ani v Amerike sa neuchytili až do roku 1800.

Keďže čarodejnícke Anglicko je uväznené v kultúrnej minulosti, pomyslela som si, že budem trošku zveličovať niektoré zo starých čudných pravidiel etikety, ktoré v minulosti existovali, len aby som sa trochu pozabávala. Harrymu, ak by ho Dursleyovci skutočne držali bokom od slušnej spoločnosti, by pravdepodobne chýbalo veľa informácií, ktoré bežní tínedžeri pokladajú za samozrejmosť. Slušný je dosť – najpravdepodobnejšie vysvetlenie asi bude, že to doňho vtĺkli – ale určite by nevedel pravidlá etikety vyššej spoločnosti. Ani si nemyslím, že by si všímal také detaily, akým spôsobom spolužiaci jedia. Väčšina chlapcov pubertiakov si také veci nevšíma.

„Scramasax“ bola malá zbraň, ktorú pri sebe mnohí anglickí muži nosili v stredoveku. Nielenže slúžil ako zbraň, bol tiež považovaný za všeobecnú vec na všetko a bol základným nástrojom pri jedle. Ak by som bola skutočne dala na tradície, od Harryho by sa očakávalo, že si na večeru prinesie svoju vlastnú dýku namiesto toho, aby očakával od hostiteľa, že mu jednu poskytne.

Čo sa týka Snapovho výzoru – áno, je to ďalšie klišé. Ale neočakáva sa od všetkých autorov fanfiction, že si skôr či neskôr nejako poradia s problémom mastných vlasov? Dúfam, že sa vám moje vysvetlenie zdalo zábavné.

09.07.2008 13:01:42
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (125 | 20%)
Denne (123 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 12%)
Raz za dva týždne (35 | 6%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one