Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi

Ešte chvíľu sedeli v salóne a Diana sa snažila udržať konverzáciu medzi bratmi v slušných medziach. Ale Harry jasne videl, že nepriateľstvo medzi troma staršími bratmi nebude prekonané počas jedného večera. Zdalo sa, že len Juliusa netrápi rodinné hašterenie a do diskusie sa zapájal len minimálne. Namiesto toho na Harryho zdesenie strávil väčšinu svojho času civením na Harryho. Kedykoľvek sa naňho Harry pozrel, vidiel tie jeho čierne oči, ako si ho špekulatívne takmer až hladne, prezerajú. Mal z toho všetkého nepríjemný pocit.

Presne ako Severus povedal, Claudius, Marcellus, Delphina a Julliana si každý našli chvíľku s Harrym osamote a pýtali sa ho na jeho plány so Snape Manorom. Dve ženy sa veľkodušne ponúkli, že sa postarajú o premaľovanie, aby dom vyhovoval Harrymu, zatiaľ čo obaja muži na druhú stranu zdôrazňovali, aké je dôležité pre niekoho jeho postavenia mať vhodný dom, aby v ňom mohol zabávať významných funkcionárov. Harry sa na nich všetkých len usmial a povedal im, aby sa o tom pozhovárali so Severusom, keďže on bol príliš zamestnaný domácimi úlohami, než aby sa do niečoho takého púšťal. Všetci vyzerali sklamaní, ale nie odradení.

Nakoniec ich Delphina a Julliana všetkých popohnali do jedálne na večeru. Harryho posadili vedľa Juliusa, presne oproti Severusovi, ktorý sedel za opačným vrchstolom“. Jeden rýchly pohľad na stôl odhalil obávané dýky, o ktorých mu rozprával Neville. Uľavilo sa mu, keď tam uvidel aj vidličky, pri každom mieste jedna, ale boli položené pod čudným uhlom – náznak, ako mu povedal Neville, že tam boli len zo slušnosti voči hosťovi vychovávanému u muklov a nikto ich nemienil naozaj používať.

Predtým než priniesli prvý chod, Claudius mal príhovor; tak trochu zdĺhavú reč, ktorou vítal Harryho v rodine – čo by bolo úplne v poriadku, keby ju tiež veľkoryso neprikrášľoval narážkami o tom, ako bolo ich rodinné meno predtým tak ohavne poškvrnené. Severus vydržal všetky poznámky prekvapivo ticho, zrejme kvôli Diane, ale Harryho to rozhnevalo. Nelíšilo sa to veľmi od toho prvého listu, ktorý poslali Severusovi. Harry so Severusom nikdy veľmi nevychádzal, ale vedel presne, aké to je, keď sa k človeku vlastná rodina správala, akoby bol odpad. A ak vezmeme do úvahy, že Severus bol v skutočnosti hrdinom tejto malej rodinnej drámy, a nie tým podliakom, ako sa snažili bratia každého presvedčiť, tak to bolo dvojnásobne tak nespravodlivé.

Fajn, nahnevane si pomyslel. Ak sa oni mienia správať hrubo, tak on sa tiež nemusí trápiť, či ich urazí alebo nie. Keď priniesli prvý chod, rozložil svoj obrúsok jednoznačne muklovským spôsobom a okamžite sa načiahol za vidličkou, pričom úplne ignoroval dýku. Keď hodil rýchly pohľad na Severusa, zazdalo sa mu, že na jeho tvári zazrel maličký úsmev; jeho oči boli stopercentne pobavené. Harry sa naňho len uškrnul a uvažoval, aké iné chyby by ešte mohol spraviť.

Jeho správanie celkom isto zostalo neokomentované – nie však nepovšimnuté. Harry sa ticho zabával na tom, že nezostalo nepovšimnuté – Julliana spravila dokonca znamenie, ktoré má odplašiť zlé sily, keď podal soľ tým nesprávnym smerom. Ale nikto na to nič nepovedal.

Julius ho väčšiu časť večere rozptyľoval, pýtal sa ho na jeho  pozíciu v Chrabromilskom metlobalovom družstve a to bol predmet, o ktorom on rozprával veľmi rád. Počas rozhovoru zabudol na mužove uprené pohľady, ktoré mu boli tak nepríjemné a dokonca sa zabával.

„A čo ty?“ nakoniec sa spýtal Juliusa. „Hral si , keď si ešte bol v škole?“

Julius mykol plecom. „Skúsil som hrať za jedno družstvo, ale nikdy som vlastne nevedel až tak dobre lietať. Ale to mi nevadilo – myslím, že sledovať bolo rovnako zábavné ako hrať.“

Harry s tým nesúhlasil, ale nahlas nepovedal nič. „A ktorá bola tvoja fakulta?“

„Fakulta?“ Julius na chvíľu vyzeral zmätený. „Oh, áno, samozrejme. Fakulty. Ja som nechodil na Rokfort. Chodil som na Beauxbatons. My všetci sme tam chodili, okrem Severusa.“

„Naozaj?“ Harry vedel, že jeho prekvapenie sa ukázalo na jeho tvári.

Marcellus, ktorý si vypočul ich rozhovor sa naklonil k Harrymu. „Áno, Harry,“ povedal dosť nahlas, aby to mohla počuť celá rodina. „Severus bol jediný z nás, čo chodil na Rokfort. Obávam sa, že náš otec si až príliš potrpel na to, ako sa javíme spoločnosti. Nemyslel si, že aj my ostatní sa dostaneme do tej správnej fakulty.“

„Správnej fakulty?“ zamračil sa Harry, lebo rozoznal urážku, ktorou to malo byť, ale nevedel čo by s tým mal spraviť.

„Myslí tým Slizolin, samozrejme,“ informoval ho Severus, jeho hlas bol jemný ako hodváb a pretkaný nepriateľstvom.

„To bola tvoja fakulta, však, Severus?“ poznamenal Marcellus, aj keď bolo jasné, že odpoveď už pozná. „Merlin nás ochraňuj, keby sa syn smrťožrúta dostal do akejkoľvek inej fakulty než Slizolin. Obávam sa, že otec nám ostatným v skutočnosti neveril.“

Harry cítil, ako sa jeho hnev znova derie na povrch, nie preto, že by mal rád Slizolin, ale preto, lebo tieto útoky voči Severusovi boli všetky strašne nefér. Jasne videl studený lesk Severusových očí a Diana – neDiana, Harry už také správanie dlhšie tolerovať nemohol.

„Viete, myslím, že máte tak trochu pokrivené názory na to, ako spolu súvisia fakulty a smrťožrúti,“ informoval ho Harry.

„To ťažko,“ odfrkol si Marcellus. „Každý vie, že zo Slizolinu vychádzajú len samí smrťožrúti.“

Tentoraz to bol priamy útok a Severusova ruka silno stisla rúčku noža. Harry zazrel ponad stôl na Marcellusa. „V skutočnosti sa mýlite, pane. Smrťožrúti sú zložení zo všetkých štyroch fakúlt, ani nespomínajúc celkom veľký počet bývalých študentov z Beauxbatonsu a Durmstrangu. Vlastne aj Peter Pettigrew, ktorý pomohol Voldemortovi povstať pred dvoma rokmi, bol Chrabromilčan.“

S výnimkou Severusa sa všetci pri stole mykli pri spomenutí Voldemortovho mena. Alrik sa zo svojho šoku dostal najrýchlejšie a prehovoril. „Zdá sa, že ty to máš pomýlené. Peter Pettigrew bol pred rokmi zavraždený Siriusom Blackom.“

Harry potriasol hlavou. „Sirius Black bol nevinný. Peter Pettigrew tie vraždy naňho len našil. Dvaja Chrabromilčania – jeden dobrý, druhý zlý. Všetky fakulty sú také. Severus je skvelým príkladom. Nespočetne veľa krát mi už zachránil život. A riskoval svoj vlastný život celé roky, aby chránil čarodejnícky svet pred smrťožrútmi. Myslím, že vy všetci to máte trochu pomýlené, ak si myslíte niečo iné.“

Jeho slová privítalo ticho, výzva bola z jeho tónu jasná. Harry hodil rýchly pohľad na Severusa. Muž naňho civel, na tvári mal výraz plný prekvapenia, ktoré takmer hraničilo so šokom. Harry sa čudoval, či sa už toho muža niekto niekedy v živote zastal. To bolo to najmenej, čo preňho mohol urobiť, pomyslel si. Ešte stále mu bol dlžný za to, ako ho bránil pred Dracom v prvý deň ich manželstva.

„Nuž, veď to bol presne cieľ tejto večere, nie?“ povedala rýchlo Diana, prerušila ticho a pozrela sa na všetkých za stolom s úsmevom plným nádeje. „Aby sme si konečne všetko vyjasnili a zabudli na minulosť?“

Marcellus a Claudius sa jeden na druhého pozreli a potom zdráhavo prikývli. „Áno, samozrejme,“ súhlasil Claudius. „Myslím, že ak to má niekto vedieť správne, bude to Chlapec Ktorý Žil.“

Na Harryho ohromenie, ešte aj to malo Severusa uraziť – budú veriť Harryho slovu. Severusovo slovo nebolo dosť dobré. Ale videl ako Severus takmer nepostrehnuteľne potriasol hlavou a tým mu chcel povedať, že to má nechať tak. Harry si povzdychol a čudoval sa, ako to ten muž dokáže vydržať.

„Chlapec Ktorý Žil,“ nahlas uvažovala tak trochu zasnená Julliana a prelomila napätie, ktoré tam panovalo. „To znie tak krásne. Povedz, Harry, aké to je, byť Chlapcom Ktorý Žil?“ povedala jeho takzvaný titul s niečím, čo sa blížilo k uctievaniu.

„Prepáčte?“ civel na ňu Harry a nebol si istý, čo tým myslela.

„Domnievam sa, že to musí byť úplne vyčerpávajúce,“ pokračovala a usmievala sa naňho.

Delphina súhlasne prikyvovala. „Úplne vyčerpávajúce,“ zopakovala. „Tak sa mi zdá, že najťažšie zo všetkého je podpisovanie autogramov.“

„Ale nie, drahá,“ nesúhlasila Julliana. „Ja by som povedala, že odpovedať na všetky listy jeho fanúšikov bude oveľa horšie. Tam predsa bude musieť napísať oveľa viac než len svoje meno.“

„A čo na to povieš ty, Harry?“ spýtala sa Delphina. „Čo je z toho všetkého najhoršie, byť Chlapcom Ktorý Žil?“

Harry na ňu len neveriaco civel. „Myslím,“ váhavo povedal, „že to budú asi všetci tí ľudia, čo sa ma snažia zabiť.“

Jeho slová privítali pohľady plné šoku a jeden sotva potlačený výbuch smiechu, ktorý, na Harryho ohromenie pochádzal od Severusa. Severus mal v skutočnosti jednu ruku cez ústa a viditeľne sa snažil zabrániť tomu, aby sa ďalej smial. Tentoraz to, čo videl ligotať sa v jeho očiach, bol definitívne súhlas.

„Oh,“ nejasne poznamenala Delphina. „Myslím, že to býva asi ťažké.“

„Ale aj tak,“ dodala Julliana a očividne vôbec nepochopila, čo Harry vlastne povedal. „Myslím, že moja ruka by ma začala bolieť, keby som mala podpísať toľko autogramov.“

„Severus,“ rýchlo ju prerušila Diana a zmenila tému. „Prečo nám nepovieš o svojej práci? Pokiaľ tomu dobre rozumiem, tvoje zručnosti v elixíroch prekonali všetko, čo dokonca aj matka dosiahla.“

Severus, ktorému sa podarilo ovládnuť svoj smiech, len mykol plecom. „Nuž, ak vezmeme do úvahy, že sa tá žena otrávila, tak to nebolo až také ťažké.“

Harry sa naňho prekvapene pozrel. „Tvoja matka sa otrávila?“

Severus sa uškrnul. „Áno, je to jedno z tých nechutných, malých rodinných tajomstiev, o ktorom som si istý, že sa ti bude zdať fascinujúce.“

Harry hodil pohľadom po ostatných a premýšľal, či mu to niekto vysvetlí. Diana sa naňho usmiala. „Je to veľmi svojrázny príbeh ,Harry,“ povedala mu. „Nie veľa ľudí o tom vie. Naša matka mala jednu veľmi zvláštnu, nezvyčajnú posadnutosť. Už si niekedy počul príbeh o Snehulienke?“

Harry sa zamračil. „Sedem trpaslíkov, otrávené jablko, začarovaný spánok a bozk z pravej lásky. Ten príbeh?“

„Nuž, v skutočnosti to bolo sedem domácich škriatkov,“ povedala mu Diana. „Ale ty si nepochybne počul muklovskú verziu tohto príbehu. Čarodejnícka verzia sa od nej o dosť líši. Naša matka sa však zaujímala najmä o aspekty prípravy elixírov z tohto príbehu.“

„Chcela vytvoriť otrávené jablko?“ spýtal sa Harry a uvažoval, či sa tá žena otrávila týmto spôsobom.

„V skutočnosti, Harry, je až neuveriteľne jednoduché pripraviť to otrávené jablko,“ informoval ho Severus. „Dokonca je dosť jednoduché pripraviť aj začarovaný spánok a bozk z pravej lásky. Tisíce čarodejníkov už prišlo s nejakou variáciou tohto starého kúzla. Matka sa vôbec nezaujímala o tú časť príbehu.“

Zmätený Harry sa pozrel späť na Dianu. Nepamätal si žiaden iný elixír, ktorý by bol pripravovaný v tom príbehu.

„Bol to začiatok príbehu, o ktorý mala matka záujem,“ vysvetľovala Diana. „Tá časť o kráľovnej, ktorá chcela dokonalé dieťa. Najkrajšie dieťa v celej krajine, biele ako sneh, s vlasmi čiernymi ako ebenové drevo a perami červenými ako krv.

Biele ako sneh... Harry sa zamračil a o chvíľku, keď mu to došlo, mu na celom tele naskočila husia koža a preletel šokovaným pohľadom po všetkých prítomných Snapovcoch, ktorí pred ním sedeli. Všetci mali tie najčernejšie vlasy a najbelšiu pokožku – a obrátil sa k neuveriteľne krásnemu Juliusovi. Harryho oči sa rozšírili šokom, lebo ten opis mu dokonale sedel. Muž sa naňho pobavene usmial a prikývol hlavou na otázku, ktorú Harry nevyslovil, ale ktorá bola jasne napísaná na jeho tvári.

„Skúsila to s nami všetkými, samozrejme,“ pokračovala Diana. „Ale nikdy neuspela. Až pokým neprišiel na svet Julius.“

„Povedal si, že sa otrávila,“ povedal Harry a prinútil svoje oči, aby sa prestali dívať na Juliusa Snapa.

Severus sa trpko usmial. „Áno, Matka zabudla na malý detail toho trápneho príbehu. Kráľovná zomrela pri pôrode a nikdy sa nepozrela na svoje dokonalé dieťa. S každým pokusným elixírom, ktorý zobrala, riskovala svoj vlastný život a zdravie svojich detí pre niečo tak hlúpe ako márnivosť.“

„Spýtal si sa jej niekedy, prečo to bolo pre ňu tak dôležité?“ opýtal sa Harry, ktorý bol fascinovaný tým príbehom. Pýtal sa sám seba, či všetky čarodejnícke rodiny vo svojej minulosti mali nejakú takúto zvláštnosť.

„Matka nehovorila o svojej práci,“ povedal Marcellus Harrymu. „Pravdou je, že sme všetci vedeli, že na niečom pracuje, ale nevedeli sme na čom. Severus bol ten, ktorý prešiel jej poznámky po tom, čo zomrela a zistil, čo robila.“

„To bol dôvod, prečo si sa začal zaujímať o elixíry?“ spýtal sa Harry.

Severus mykol plecom. „Už predtým som mal o ne záujem,“ priznal. „Ale toto tomu určite nezaškodilo. Nič nie je lepšie ako rodinné tajomstvo, aby podporilo tvoj záujem.“

Potom sa ešte chvíľu rozprávali o ich matke a Harry pozorne počúval, bol zvedavý na minulosť Severusa Snapa. Zdalo sa , že pokiaľ udržiavali rozhovor na ich skoré detské roky a nespomínali na ich otca, traja bratia si dokázali udržať celkom slušný tón rozhovoru. Julius sa zapájal do diskusie len sem-tam a Diana sa usilovala, aby ich všetkých udržala na bezpečných témach.

To, že sa večera skončila bez nejakého veľkého krviprelievania považoval Harry za úspech. Keď sa všetci vrátili naspäť do salóna, Harry sa ospravedlnil a odišiel pohľadať toaletu, neskôr sa šuchtal v hale trochu dlhšie, než bolo potrebné, lebo mu napadlo, že Severus by určite ocenil nejaký čas osamote so svojim súrodencami, aspoň s Dianou určite a on si vôbec nebol istý, ako to zariadiť.

Ako vysvitlo, vôbec sa nemusel namáhať. Julius ho zachytil na chodbe ešte predtým, ako sa mohol vrátiť do salóna. „Myslel som, že by si sa možno rád pozrel na záhrady, Harry,“ ponúkol. „Dá to Severusovi možnosť porozprávať sa s ostatnými osamote. Mám také podozrenie, že sa s ním chcú porozprávať o budúcnosti Snape Manoru. Vždy to medzi nimi bola dosť chúlostivá téma a pochybujem, že by si chcel, aby ťa zatiahli do stredu toho boja.“

Harry si spomenul na Severusove varovania o Manore a prikývol. „Jasné,“ súhlasil a nasledoval najmladšieho Snapa. „Je trochu príliš tma na to, aby sme si prezerali záhrady, nie?“ pomyslel si, že ukážka domu by bola vhodnejšia.

Julius ho obdaroval prekrásnym úsmevom a jeho čierne oči sa ligotali. „Oh, s tým sa nemusíš trápiť. Sú výborne osvetlené čarodejníckymi svetlami. Briarwoodska kúria je známa svojimi živými plotmi z ruží. Určite sa na ne musíš pozrieť, kým odídeš.“

Otvoril postranné dvere, ktoré viedli k vonkajšiemu nádvoriu a záhradnému chodníku. Keď Harry cez ne prešiel, bol by prisahal, že cítil, ako ruka jemne pohladila jeho chrbát a spýtavo sa pozrel na Juliusa, keď išiel vedľa neho. Muž sa naňho iba znova usmial a širokým rozmachom ruky ukázal záhradu za nádvorím.

Už bola tma a cúvajúci mesiac takmer prešiel do novu. Pod svetlom mesiaca Harry videl vzdialenú siluetu Snape Manoru na ďalekom kopci, ale jeho oči pritiahli záhrady, ktoré mu Julius chcel ukázať. Už videl obrázky záhradných labyrintov – obrovské živé ploty vystrihané do tvaru labyrintu – ale ešte nikdy nevidel žiaden naživo. A tento záhradný labyrint bol neobyčajný, pretože bol vytvorený z obrovského, prepleteného zhluku ružových kríkov, ktoré sa skrúcali a prepájali jeden s druhým a tak vytvárali chodby. Týčili sa dobre vysoko nad jeho hlavou a všetky boli v plnom rozkvete, obrovské červené ruže, ktoré napĺňali ťažký nočný vzduch svojou vôňou. Presne ako Julius povedal, labyrint bol osvetlený žiarivými guľami svetla, ktoré horeli pri koreňoch mnohých z kríkov a dodávali celej záhrade pod studeným svetlom mesiaca tajuplné modrasté osvetlenie.

Keď vkročil do labyrintu s Juliusom, ktorý ukazoval cestu, vôňa ruží zasiahla Harryho, ich výpary boli dosť ťažké. Harry si všimol, že tŕne na kríkoch ruží vyzerali smrteľne, dlhé a strašidelne ostré. Nezávidel záhradníkovi, ktorý sa o ne musel starať.

Chvíľu len tak kráčali a Harry sa opýtal niekoľko obyčajných otázok o panstve, na ktorom boli a o tých, ktoré boli blízko. Zdalo sa mu čudné myslieť na to, že Malfoy Manor bol od nich vzdialený len pár míľ. A čo viac, tak sa zdalo, že aj LeStrangeovci tu mali domov, spolu s Goylovcoami a Parkinsonovcami. Harry mal taký nepríjemný pocit, že väčšina ľudí žijúcich v High Hill sa ho buď snažila zabiť, alebo zomrela, keď proti nemu bojovala.

„Páči sa ti to?“ spýtal sa Julius, ako tak kráčali. „Myslím, záhrada?“

„Je krásna,“ uznal Harry. Už dosť záhradkárčil u Dursleyovcov na to, aby vedel oceniť prácu, ktorá sa musela vynaložiť pri tomto labyrinte, aj keď si pomyslel, že  čarodejníci zrejme mali rôzne druhy kúziel na záhradkárčenie, ktoré to všetko spravili oveľa jednoduchším. Napadlo mu, že madam Sproutová by toto miesto milovala.

„Je v mojej rodine už celé stáročia,“ povedal mu Julius, keď ho viedol ďalej dovnútra labyrintu, prechádzajúc krivolakými cestičkami a uličkami. „Moja matka milovala túto záhradu.“

Pri tomto sa Harry zamračil. Z toho, čo sa dozvedel z príbehu, ktorý si vypočul skôr toho večera, Juliusova matka zomrela, keď sa on narodil. Ako potom mohol vedieť, že jeho matka milovala túto záhradu?

„Nechcel by si sa radšej vrátiť späť dovnútra a porozprávať sa s ostatnými?“ opýtal sa ho Harry, pomyslel si totiž, že to od neho nie je fér, držať Juliusa preč zo spoločnosti jeho brata. Pravdepodobne Severusa až tak dobre nepoznal a tiež by sa s ním rád porozprával osamote. Harry bol perfektne schopný prezerať si záhrady aj sám. Okrem toho, vôňa ruží sa stávala príliš silnou a on túžil dostať sa preč z jej dosahu.

Ale Julius sa len zasmial. „Bol som ešte dieťa, keď Severus odišiel,“ povedal Harry. „Sotva toho muža poznám. Okrem toho, radšej by som spoznával teba. Myslím, že ty si oveľa zaujímavejší.“ Na Harryho veľké prekvapenie muž zdvihol ruku a ako tak hovoril, odhrnul prameň Harryho vlasov späť za jeho ucho veľmi intímnym gestom, po ktorom sa Harry cítil neobyčajne nepríjemne. Dokonca ani Ron by niečo také nespravil a Ron ho poznal oveľa lepšie než tento muž. Zrazu sa mu zakrútila hlava a predpokladal, že vôňa ruží sa mu už dostáva pod kožu.

Ale Julius sa znova len usmial a pokračoval, akoby sa nič nestalo. „Myslím, že to pre teba muselo byť veľké sklamanie,“ povedal Julius keď zaviedol Harryho za ďalší roh na malé nádvorie s malým záhradným altánkom uprostred. „Keď si si musel vziať Severusa.“

Harry sa prudko zastavil. „Čo tým chceš povedať?“

Julius sa otočil a znova sa naňho usmial s veľavýznamným pohľadom v očiach. „Myslím tým, že on asi ťažko bude ten typ milenca, o akom mladý muž ako ty zrejme sníval.“ Zasmial sa pri tej myšlienke. „Musel si byť zdesený, keď si sa ocitol na milosť a nemilosť niekoho tak tvrdého a chladného. A Severus nie je nič moc, čo sa vzhľadu týka. Odtiahneš sa zakaždým keď sa ťa dotkne, alebo si si už zvykol podrobiť sa mu, keď si zmyslí ťa do toho nanútiť?“

„Čože?“ šokovane civel na muža Harry a nemal ani potuchy, ako na niečo také odpovedať.

Keď jeho Slizolinskí spolužiaci začali robiť tie svoje hrubé narážky, tie aspoň boli v podobe surových urážok. Toto bolo iné; akosi to bolo oveľa osobnejšie a jemu sa vôbec nepáčil smer, ktorým sa tento rozhovor uberal. Mohol by odprisahať, že vôňa ruží bola čím ďalej, tým silnejšia a ich parfém zvláštne omamný.

„Si vcelku pekný, vieš,“ povedal mu Julius a Harry sa napriek všetkému začervenal. „Severus zrejme nečakal veľmi dlho, než na teba siahol. Ako si len musel nenávidieť, keď sa ťa ten netvor dotýkal.“ Natiahol ruku , aby sa znova dotkol Harryho vlasov, ale Harry jeho ruku odbil ustúpil o krok späť.

„Rozprávaš o svojom vlastnom bratovi!“ neveriaco zvolal. Netvor? Okej, Chrabromilčania ho za tie roky určite nazvali aj horšie než to, ale tento muž bol predsa z jeho vlastnej krvi! A okrem toho, Severus bol voči nemu viac než decentný. Ani nespomínajúc fakt, že Julius očividne nemal ani len potuchy, kto jeho brat bol a prečo sa vlastne zobrali. Domnieval sa, že len Claudius a Marcellus verili, že Severus je ešte stále smrťožrút. Teraz celkom jasne videl, že Juliusov názor naňho nebol oveľa lepší.

„Áno, je to môj brat,“ súhlasil Julius a ešte stále sa usmieval. „A to ma dáva do perfektnej pozície, aby som uľahčil tvoje trápenie. Nikto nad tým nebude dlho premýšľať, prečo tráviš toľko času v prítomnosti svojho švagra. Také zväzky sú v rodine podporované.“ Ako hovoril, pokročil o pár krokov bližšie k Harrymu; Harry rovnako rýchlo ustupoval, keď mu začalo dochádzať, kam tento rozhovor smeruje.

„Ty si naozaj nemyslíš, že by som mal o teba záujem, však nie?“ užasnuto zvolal Harry. Nemohol uveriť, že sa dostal do takejto situácie – aby mu dával návrhy brat Severusa Snapa. Bolo to smiešne.

Julius sa jemne zasmial. „Samozrejme, že máš záujem,“ odpovedal. „Videl som spôsob, akým sa na mňa dívaš. Viem, že ma chceš. Kto by si nevybral mňa namiesto Severusa?“

Harry zistil, že sa začína červenať v rozpakoch – okej, možno si myslel, že ten muž bol krásny, ale každý by si predsa pomyslel to isté, nie? Ale zdalo sa, že po matke zdedil nielen magickú krásu -- Julius zrejme zdedil aj jej márnivosť. „Nepoznáš ma,“ povedal tomu mužovi. „A nepoznáš ani svojho brata. Nemám záujem. Dovidenia!“ Obrátil sa na odchod a vedome si priznal, že tentoraz sa odtiaľto určite chce dostať von. Nemal ani potuchy ako reagovať na pokusy o ľúbostné zblíženie sa od muža, ktorý si o sebe myslel, že je neodolateľný.

Ulička, ktorou sa dostali k nádvoriu, bola preč.

Harry poplašene civel na nepreniknuteľný múr z ružových kríkov, ktorý bol priamo pred ním. Obrátil sa a poobzeral sa okolo seba, keďže si pomyslel, že asi len zle odbočil. Ale vyzeralo to, že v živom plote nie je ani jeden otvor.

„Je tu východ,“ Julius ho uistil a ticho sa zasmial. „Ale len ak vieš, kam sa máš dívať. Toto je koniec koncov labyrint. Ale tŕne týchto kríkov sú dosť silné na to, aby ti odtrhli mäso od tela, ak urobíš tú najmenšiu chybu. A ja som jediný, kto pozná tajomstvo tohto labyrintu, jediný, kto ťa môže zaviesť späť.“

Harry cítil, ako sa jeho hnev zvyšuje a jeho žalúdok sa stiahol, keď si uvedomil, že ho sem privábili naschvál a on blázon išiel dobrovoľne. Zvedený z cesty peknou tvárou. Znova sa odvrátil od Juliusa a vystúpil na altánok dúfajúc, že odtiaľ uvidí nejaký východ. Predpokladal, že ak príde k najhoršiemu, jednoducho podpáli živý plot – ak samozrejme nebol proti takýmto kúzlam zabezpečený.

Julius ho k altánku nasledoval. „Páči sa ti vôňa ruží?“ zvedavo sa spýtal. „Sú ďalším dedičstvom po mojej matke. Použila vo svojich elixíroch práve tieto kvety. Sú v mojej krvi. Ich vôňa je známa tým, že privádza mužov aj ženy do šialenstva od túžby po mne.“

Harry zbledol, keď pochopil, čo tým bolo povedané. Nebol až tak mimo, keď si pomyslel, že tá vôňa je omamná. Očividne fungovala ako nejaký druh nutkania alebo kúzlo, možno afrodiziakum alebo zaklínadlo lásky. Ale on odolal Imperiusu znova a znova – takéto niečo ho určite nezlomí!

„Povedal som ti, Julius. Nemám záujem!“ zavrčal Harry. Nemohol uveriť, že ten muž skutočne od neho očakáva, že mu skočí priamo do náruče. Bol kompletne šialený!

Juliusove oči potemneli a jeho úsmev odrazu ochladol. „Myslíš, že ma to trápi?“ zasmial sa Julius a potom zrazu bol ako mihnutím oka pri Harrym, surovo ho pritlačil k jednému z pilierov altánku, prišpendlil ho vlastným telom, sklonil hlavu a zaútočil naňho perami.

Útok bol tak náhly a nečakaný, že Harry takmer nemal čas reagovať. Stihol len otočiť hlavu, aby sa vyhol brutálnemu bozku, ktorý bol namierený na jeho ústa. Juliusa to však neodradilo, namiesto toho zaútočil na jemnú kožu na Harryho krku a jeho ruky prechádzali po Harryho tele, keď sa bránil.

Harry neočakával fyzický útok – nič, čo doteraz spravil nenaznačovalo, že sa pokúsi premôcť Harryho hrubou silou. A on bol silnejší než Harry – o hodne silnejší; vek, výška a svaly pracovali v jeho prospech. Harry vedel, že nejakým spôsobom musí vytiahnuť svoj prútik – ak by dovolil, aby toto pokračovalo na poli fyzických útokov, tak by mal naozaj vážny problém. Jeho zdesenie prerástlo v slepú zúrivosť, keď cítil jednu z Juliusových rúk, ako ho ohmatkáva medzi nohami, dotýka sa ho cez látku nohavíc.

Bez rozmyslu švihol svojou hlavou vpred a udrel ňou Juliusovu hlavu dosť tvrdo na to, aby ho na moment prekvapil. To bolo presne to, čo Harry potreboval. Surovo Juliusa od seba odstrčil, vytiahol prútik  a ako vystúpil von z altánku, konček jeho prútika už žiaril, snažil sa udržať kliatbu pod kontrolou , kým sa pokúšal ovládnuť svoj hnev. Dokázal by tomu mužovi ublížiť, uvedomil si, možno ho aj zabiť, taký bol nahnevaný. Celé jeho telo sa triaslo od zúrivosti.

--------------------------------------

Autorská poznámka : Nie, nepoviem vám, čo sa stane ďalej. Chcela som len urobiť malú poznámku o celej tej záležitosti so Snehulienkou predtým, než si niekto pomyslí, že som sa začala v príbehu uberať úplne iným smerom. Bola to malá vtipná drobnosť, ktorá mi napadla pri písaní scénky s večerou – a nič viac. Nemohla som odolať a dala som ju tam, zdalo sa mi, že sa to perfektne hodí k ružovému plotu a Juliusovmu správaniu. Viac o tomto v budúcej autorskej poznámke.

A gratulácie všetkým mojim bystrým čitateľom – okamžite ste odhalili Juliusove úmysly!

Mimochodom – keď som povedala, že „Severus“ je latinsky, myslela som tým jazyk, ktorým hovorili Rimania, nie Latino. Dostala som zopár vcelku vtipných mailov.

09.07.2008 13:04:44
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (125 | 20%)
Denne (123 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 12%)
Raz za dva týždne (36 | 6%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one