Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi

Harry cítil ten známy ťahavý a padajúci pocit, keď ho prenášadlo prenieslo späť do Severusových izieb v žalároch. Bol si len nejasne vedomý toho, že ho nesú ku gauču a pokladajú na vankúše. Zadumane sledoval, ako oheň v kozube ožil a úplne zaujal jeho pozornosť. O malú chvíľu neskôr cítil, ako mu natlačili niečo studené do rúk.

„Vypi to,“ prikázal Severus. Harry bez rozmýšľania zdvihol ruku a vypil obsah pohára, ktorý mu Severus podal. Jemne mu to pripomínalo brandy, ktoré ochutnal skôr toho večera, ale toto malo v sebe aj takmer upokojujúci efekt. Cítil, ako sa jeho telo okamžite upokojilo a jeho myseľ sa vrátila z toho takmer mŕtveho miesta, kam ju poslal. Zachvel sa a zavrúc oči cítil, ako ho konečne opúšťajú všetci tí démoni, ktorí ho predtým pochytili. „Si v poriadku,“ jemne mu povedal Severus. „Len si sa dostal do šoku.“

„Už ma v živote napadli aj predtým,“ pripomenul mužovi. Vedel, čo je to šok – len minulý týždeň bol v šoku, keď si smrťožrúti z jeho tela spravili ihelničku.  Rozdiel bol v tom, že tentoraz nebol zranený. Nemohol tak celkom prísť na to, prečo reaguje týmto spôsobom.

„Nie sexuálne,“ povedal jednoducho Severus.

Harry prudko roztvoril oči a pozrel sa Severusovi do tváre. Tým to bolo, samozrejme. V tom bol ten rozdiel. Juliusov útok nebol ako tie ostatné, ale tá bezcitná ignorácia Harryho pocitov alebo želaní nebola oveľa odlišnejšia od smrťožrúta. Juliusove ruky na jeho tele určite neboleli tak ako cruciatus, ale ten pocit bezmocnej zúrivosti bol ten istý. Čo bolo možno ešte hrozivejšie bola sila jeho vlastného hnevu – chcel ho zabiť. Aj by ho celkom ľahko zabil, keby ho Severus nezastavil. V tej chvíli sa sám zastaviť nedokázal.

„Ďakujem,“ zašepkal. „Za to, že si ma zastavil.“

Severus len chápavo prikývol a jeho tmavými očami mu preblesol nejaký nedefinovateľný pocit. Kľačal rovno pred Harrym, ktorý sedel na gauči a jednu ruku mal jemne položenú na Harryho kolene, akoby ho chcel utíšiť. Zrazu sa zamračil a pozrel sa Harrymu na čelo.

„Ukáž, pozriem sa, čo s tým môžem spraviť,“ nežne povedal  a zdvihol ruku, aby Harrymu odhrnul z tváre ofinu. A Harry prekvapivo nemal pocit, že by sa mal dotyku vyhnúť. Bol si vedomý, že v hlave mu prudko búši a prsty profesora elixírov chladili a upokojovali jeho pokožku keď jemne prechádzali po modrine, ktorú si sám spravil, keď vrazil svojou hlavou do Juliusovej. Znova zavrel oči a vychutnával neočakávanú útechu.

Severus vytiahol prútik a ticho vyslovil jednoduché hojace zaklínadlo. Harry cítil, ako sa bolesť stráca keď modrina mizla. Chladné prsty ešte na moment zostali a potom zrazu boli preč. Harry otvoril oči a sledoval, ako sa Severus presunul na blízku stoličku.

„Je mi ľúto, čo sa stalo dnes večer,“ povedal mu s poľutovaním muž a vyzeral byť úprimne nešťastný.

„Nebola to tvoja vina,“ uisťoval ho Harry.

„Je to môj brat,“ povedal Severus a nahnevane potriasol hlavou.

„Bolo správanie Dursleyovcov moja vina??“

Severus sa rýchlo vzhliadol. „Samozrejme, že nie!“

„Tak prečo by ťa mal niekto obviňovať za Juliusove správanie?“ spýtal sa ho Harry. „Veď ho ani len nepoznáš.“

„Nikdy som ťa tam nemal zaviesť,“ odpovedal Severus. „Nikdy si sa nemal dostať do situácie, ako bola táto.“

„Chcel si vidieť svoju sestru,“ pripomenul mu Harry. „Z ničoho ťa neobviňujem. Stála za to. Páči sa mi.“

Severus sa trpko usmial. „Len škoda, akí sú tí ostatní.“ Pozrel sa hore a ich pohľady sa stretli. Harry už videl za tie roky veľa rozličných pocitov na Severusov tvári, väčšinou negatívnych, ako hnev alebo podráždenie. Nikdy by si nepomyslel, že jedného dňa na nej uvidí vďačnosť; bolo to zvláštnym spôsobom ponižujúce.

„Ďakujem za to, čo si dnes večer povedal,“ ticho povedal muž a Harry vedel, že hovorí o tom, ako ho počas večer bránil.

Harry sa nepríjemne začervenal a zovreli ho pocity, ktoré nevedel presne definovať. „Pozri, viem, že sme my dvaja spolu nikdy veľmi nevychádzali,“ začal Harry. „Teda vlastne vôbec nevychádzali,“ opravil sa. „Väčšinou preto, že... nuž, nikdy si nebol veľmi milý...“ Severus si pobavene odfrkol a Harry zistil, že sa usmieva. „Ale aj tak, som si vedomý všetkého, čo si pre mňa spravil. Viem, že si mi veľakrát zachránil život. A viem aj ako si riskoval, keď si špehoval Voldemorta. Vždy som ťa za to rešpektoval... aj keď som to nikdy nepovedal.“

Harry sa znova začervenal a pod Severusovým upretým pohľadom sa cítil zvláštne zraniteľný. „A viem aj, že si mohol povedať nie, keď sa zomlela celá tá vec s manželstvom,“ pokračoval. „A napriek všetkému si bol ku mne naozaj decentný a to som nečakal.“

„Kvôli tomu, kto som?“ spýtal sa Severus a znel väčšmi zvedavý než čokoľvek iné.

„Áno,“ priznal Harry a vydržal Severusov priznávajúci úškrn na túto vlažnú urážku. „Ale tiež preto, lebo si myslím, že časť zo mňa neočakáva, že niekto voči mne bude vôbec decentný.“ Vedel,  že tou vetou priznáva oveľa viac, než pôvode zamýšľal a zdalo sa mu čudné, že zo všetkých ľudí na svete sa najviac otvoril pred Severusom Snapom.

„Ten pocit poznám,“ povedal Severus, takmer až príliš ticho na to, aby ho Harry začul. A to bola tá posledná vec, ktorú by očakával, že Severus by pred ním takú vec dobrovoľne priznal, dobrovoľne mu ukázal svoju zraniteľnosť.

To napätie bolo naňho takmer priveľa; mal podozrenie, že pre nich oboch. Rýchlo sa postavil a prešiel k ohňu. „Oh, prepána, nehovor mi, že sme si práve vytvárali si putá“ slabo zažartoval. „Zavolaj novinárov. Harry Potter a Severus Snape majú niečo spoločné.“

„Merlin nás ochraňuj!“ súhlasil Severus a nervózne sa zasmial. Na chvíľu stíchli a Harry civel do poskakujúcich plameňov. Cítil v sebe Severusov elixír, ktorý mu upokojoval nervy, inak by asi boli rozvarené na kašu, predpokladal.

„Si si istý, že si v poriadku?“ po chvíli sa spýtal Severus a Harry vedel, na čo sa presne pýta.

„Áno,“ uisťoval ho. „Všetko okej,“ venoval mužovi krivý úsmev. „Aj keď musím povedať, že už chápem prečo tá bosorka dala Snehulienke to otrávené jablko.“

Severus sa na tom otvorene zasmial a oprel sa dozadu v kresle. „Bože, nie je to ten najsmiešnejší príbeh, aký si kedy počul?“

„Dosť smiešny,“ Harry súhlasne prikývol. Študoval Severusovu tvár. Juliusovi sa v kráse nikdy nevyrovná, ale s jeho tvárou nebolo nič zlé. A Harrymu sa naozaj páčilo to, čo si spravil s vlasmi, nech už to bolo čokoľvek. Vlasy sa mu už dávno vyslobodili zo stužky, ktorou si ich zviazal, a teraz viseli voľne pozdĺž jeho tváre a vyzerali byť jemné aj divoké. A keď sa ten muž smial, vyzeral ako celkom iný človek. „Naozaj by si spálil ten labyrint do tla?“ spýtal sa.

Severusov pohľad stvrdol. „Áno,“ povedal dôrazne. „Nemôžem sa prestať čudovať, komu inému to Julius ešte spravil. Zrejme si myslí, že jeho výzor ospravedlňuje jeho správanie. A moji ostatní bratia sú rovnako vinní ako on. Vedeli, čo Julius robí. To im tiež nenechám prejsť len tak.“

Harry si nemohol pomôcť a premýšľal nad vecami, z ktorých Julius obvinil Severusa. Minister Fudge o profesorovi elixírov veril úplne tie isté veci. Dokonca aj Sirius vyjadril obavy, že Severus sa môže pokúsiť nanútiť Harryho nasilu do niečoho, čo nebude chcieť. Čudoval sa, či niekto toho muža vôbec pozná. Možno Albus Dumbledore – bezvýhradne veril Severusovi od úplného začiatku.

„Nuž, hlavne ak sa s ním už nebudem musieť stretnúť,“ povedal Harry a striasol sa.

Severus rýchlo vzhliadol. „Nemusíš. Sľubujem.“

Harry súhlasne prikývol a cítil, ako ho dostihli udalosti večera. Potlačil zívnutie a bol vďačný že ráno nemá nič dôležité na práci. „No, a s tým by som sa ja už asi pobral do postele. Dobrú noc, Severus.“ Keď prechádzal k spálni, uvedomil si, čo práve povedal, ako prirodzene to meno z neho vyšlo, keď predtým mu vysloviť ho znelo tak čudne. Hodil pohľad ponad plece na Severusa a zistil, že ho uprene pozoruje. „Vadí ti to?“ jemne sa spýtal. „Keď ťa tak volám?“

„Nevadí mi to,“ uistil ho so slabým úsmevom na perách. „Dobrú noc, Harry.“

Harry sa usmial a zavrel za sebou spálňové dvere.

-------------------------

Severus sa tej noci zobudil zo spánku na neprítomnosť jemného dýchania vedľa seba. Rýchlo sa obrátil v posteli a potvrdil si tým, že Harryho strana postele bola prázdna. Rýchly pohľad na čarodejnícky budík na jeho nočnom stolíku mu ukázal, že ručička ukazovala na „uprostred noci“ a ešte stále bola niekoľko hodín od „čas vstávať“.

Poplašený Severus sa vyšplhal z postele a rýchlo sa poobzeral po izbe, aby našiel chýbajúceho chlapca. „Harry?“ jemne zavolal a díval sa cez otvorené dvere do kúpeľne. Tá miestnosť bola tiež prázdna.

Severus svižne prešiel cez dvere do spálne a najprv sa pozrel do spoločenskej miestnosti a potom prešiel k pracovni. Ďalej otvoril dvere do knižnice a našiel Harryho ako kľačí na zemi v prostriedku miestnosti.

„Harry?“ spýtal sa a opatrne sa k nemu približoval. Harry bol ešte stále v pyžame a mal ramená pevne obkrútené okolo seba. Kolísal sa spredu dozadu, slzy mu tiekli po tvári a v očiach mal výraz plný hrôzy. Čo však bolo najviac znepokojujúce, jazva v tvare blesku na jeho čele bola celá červená a akoby zapálená, jasne kontrastovala s jeho bledou pokožkou.

„Harry?“ jemne sa spýtal Severus a načiahol sa aby sa mohol dotknúť jednej z jeho rúk. Chlapcova koža bola ľadovo studená. „Harry, deje sa niečo? Čo sa stalo?“ mal podozrenie, že v celom tom vzrušení toho večera si zabudol zobrať svoj elixír na spánok bez snov. Ale to nevysvetľovalo tú napuchnutú jazvu.

Keď mu Harry hneď neodpovedal, Severus sa dotkol jeho tváre a obrátil ju k sebe, aby mohol vidieť chlapcove oči. „Harry, odpovedz mi,“ takmer prosil a snažil sa aby neznel príliš prísne, ale jeho strach sa každou chvíľou zväčšoval. „Čo sa stalo?“

„Niečo sa zmenilo,“ zašepkal Harry zvláštne zachrípnutým hlasom. „Niečo je iné.“

Takže to nebude nočná mora, odhadoval Severus. Albus mu povedal, že Harry mal namiesto obyčajných snov z času na čas vízie. Niečo na jeho jazve ho spájalo s temným pánom a umožňovalo mu vidieť záblesky z tej diabolskej mysle. „Čo je iné?“ spýtal sa. On sám zo svojho znamenia na ruke necítil nič. Albusove kúzla ho chránili pred hnevom temného pána, ale ešte stále by mal niečo zacítiť. Bodnutie alebo záblesk bolesti – niečo.

„Severus,“ zašepkal Harry a v jeho hlase bolo niečo strašné, akoby odhalil nejaké príšerné tajomstvo, ktoré sa bál čo i len vysloviť. „Je šťastný, Severus. Niečo ho teší.“

Severus sa zamračil. V jeho mysli nebolo žiadnych pochýb o tom, kto je to „on“ o ktorom Harry hovorí – ale Albus trval na tom, že Harryho môže ovplyvniť len hnev a zúrivosť temného pána. Prečo by mal byť taký rozrušený faktom, že temného pána niečo teší – aj keď to samo o sebe bolo nepravdepodobné. Lord Voldemort utrpel strašnú porážku, keď mu tento chlapec pred niekoľkými mesiacmi ukradol Ódinovo oko priamo z ruky – odvtedy o ňom počuli len veľmi málo. A určite by ho nepotešil ani fakt, že pred necelým týždňom stratil niekoľkých zo svojich smrťožrútov, keď sa znova pokúsili zabiť Harryho Pottera. Ako by už len mohol byť kvôli niečomu šťastný?

Ale čokoľvek to bolo, o čom si chlapec myslel, že videl alebo sníval, jeho strach bol skutočný. Severus jasne videl, ako sa chveje, celé jeho telo sa triaslo, keď sa držal pokope len silou vôle. Zúfalo túžil zobrať toho chlapca do náručia, utešiť ho svojou prítomnosťou. Ale nejako pochyboval, že jeho dotyk by mal želaný efekt, najmä vzhľadom na správanie jeho brata skôr tohto večera.

Ale tiež tam nemohol len tak sedieť a nerobiť nič, nemohol tam len sedieť a sledovať ako sa chlapec rozsypáva rovno pred jeho očami. Harry mal oči pevne zatvorené a znova sa kolísal spredu dozadu, ako keby sa snažil utíšiť sám seba. Čudoval sa, či už si ho niekto v živote zobral do náručia, keď sa zobudil z jednej zo svojich nočných mor – ako dieťa sa mu určite nedostalo potrebného utíšenia od Dursleyovcov. Zrazu mal pred očami predstavu malého dieťaťa zavretého v tmavej komore, ako plače za niekým, hocikým, kto by ho utíšil.

Ale aj keď on sám nemohol poskytnúť útechu, ktorú chlapec potreboval, vedel o niekom, kto mohol.

Svižne vyskočil na nohy a presunul sa do spoločenskej miestnosti. Hodil hop-šup prášok do kozuba a jasne povedal „Izby Remusa Lupina“ a potom strčil hlavu do plameňov. Okamžite sa díval na dobre zariadené Rokfortské izby pre hostí z pohľadu od kozuba. Niekoľko krokov pred ním stál gauč a na gauči ležal veľký čierny pes a spal.

„Black!“ zasyčal Severus. „Zobuď sa!“ Ten zvuk psa okamžite zobudil a tiež vyvolal prudký nádych z jednej z vedľajších izieb. Remus Lupin sa takmer okamžite vynoril z jednej z izieb a napovedal tak Severusovi, že nespal aj napriek pyžamu, ktoré mal na sebe. Keď pes uvidel hlavu Severusa Snapa v kozube, okamžite sa premenil na známu podobu Siriusa Blacka.

„Čo je? Čo sa stalo, Severus?“ poplašene sa spýtal Remus.

„Prejdi do mojich izieb,“ prikázal Severus. „Chlapec ťa potrebuje.“

Hneď sa stiahol a postavil sa bokom od ohňa. O malý moment neskôr plamene preblesli na zeleno a vystúpil z nich Sirius Black, okamžite nasledovaný Remusom Lupinom. Severus ukázal na dvere do knižnice. „Choďte tamto,“ prikázal.

Nepriateľstvo išlo bokom a Sirius sa rýchlo nahrnul do knižnice, nasledovaný o niečo pokojnejšie Severusom a Remusom. Keď sa Severus dostal k dverám do knižnice, videl Blacka, ako už sedí na zemi vedľa Harryho a drží chvejúceho sa chlapca v náručí. Harry na ňom visel, skrýval si tvár pri jeho krku a Black ho jemne hladil po chrbte a prehrabávajúc mu vlasy, jemne k nemu šepkal. V Severusovom srdci vzbĺkla zvláštna zmes úľavy a žiarlivosti. Samozrejme vedel, že Black dokáže Harrymu ponúknuť útechu, ktorú potreboval, ale želal si, aby to mohol byť on. Chlapec sa k nemu nepochybne obrátil, len čo Black zavolal jeho meno, nepochybne sa hodil Siriusovi do náruče. K nemu sa tak správať nikdy nebude.

„Čo sa stalo?“ ticho sa spýtal Remus a jemne odtiahol Severusa za rameno na stranu. Severus mu dovolil ho odtiahnuť a nebol si vedomý výrazu plného túžby v jeho očiach, keď sa obzrel späť na dvoch mužov v jeho knižnici. „Severus?“ Lupinov hlas bol jemný a pohľad v jeho očiach zvláštne súcitný a Severus sa nepríjemne začervenal.

„Sen,“ vysvetľoval. „Alebo vízia. Niečo o temnom pánovi. Pred malou chvíľou som ho takto našiel.“

„Nechaj Siriusa, nech sa s ním chvíľu pozhovára,“ povedal Remus. „Utíši ho – je v tom dobrý.“

Severus sa zamračil a uvedomil si, že spln bol len minulú noc. Nepochybne urobil Sirius všetko, čo bolo v jeho silách, aby utíšil Lupina po jeho transformácii – aj keď si všimol, že hafan ešte stále spal na gauči. Rýchly pohľad na Lupina mu ukázal temné kruhy pod očami a vyčerpanú tvár. S povzdychom sa Severus zosunul na gauč, predpokladal, že toto bude dlhá noc.

Takmer o štvrťhodinu neskôr sa Black vynoril z knižnice, Harry potkýnajúc išiel vedľa neho a takmer pri tom spal rovno na nohách. Black mal ramená okolo chlapca a zdalo sa, že ho drží hore, keď ho previedol cez miestnosť k spálni. Severus a Lupin obaja vyskočili na nohy a nasledovali Siriusa, keď priviedol Harryho k posteli. Zatiaľ čo Black pomáhal Harrymu do postele, Severus sa presunul k svojmu nočnému stolíku a našiel fľašku s elixírom na spánok bez snov, ktorý pripravil pre Harryho. Black nepovedal ani slovo, keď Severus nabádal Harryho, aby vypil malú dávku. O malú chvíľu už chlapec tuho spal a traja muži sa presunuli späť do obývačky, aby ho ďalej nevyrušovali.

„Je v poriadku?“ ustarostene sa spýtal Siriusa Remus.

Black si rukou prehrabol vlasy a vyzeral tak trochu rozhádzaný a celý nesvoj. „Neviem – ešte nikdy som ho takého nevidel. Už aj predtým mal nočné mory, ale toto bolo niečo iné. Čo do pekla sa stalo?“ zagánil na Snapa, akoby to bola všetko jeho vina.

Snape len potriasol hlavou. „Som si vedomý, že máva nočné mory – ale toto také nebolo. Nevydal zo seba ani hláska – zobudil som sa a on už bol preč. Našiel som ho v knižnici presne tak, ako si ho sám videl. Povedal, že sa niečo stalo – niečo sa zmenilo. Že temný pán bol šťastný, alebo že niečo ho potešilo.“

Sirius prikývol. „Aj mne niečo také povedal – ale prečo by ho to malo tak vydesiť?“

„A prečo by nemalo?“ odpovedal Remus a obaja Severus aj Sirius naňho prekvapene hľadeli.

„Porozmýšľajte nad tým,“ nabádal ich Remus. „Čo už by len mohlo spraviť temného pána šťastným? Je nahnevaný a rozzúrený ako veci nejdú podľa neho, alebo jeho plány sú prekazené. Ak je on šťastný, tak sa muselo stať niečo strašné – niečo dobré pre neho a zlé pre nás.“

Na Severusovo zdesenie to dávalo zmysel. „Nemyslel som, že Harryho vízie fungujú týmto spôsobom,“ povedal, a ak aj prišlo obom mužom čudné, že používa Harryho krstné meno, nepovedali na to nič. „Myslel som si, že máva vízie len vtedy ak je temný pán tak rozzúrený, že mu niečo unikne. Prečo by mali cez puto medzi nimi prenikať aj pozitívne pocity?“

„Možno, že tentoraz chce, aby to Harry vedel,“ odhadoval Remus. „Možno chce, aby sme o tom vedeli, nech už je to čokoľvek. Alebo aj tak očakáva, že to zistíme – alebo aby sme sa pre niečo znepokojovali.“

„Tak potom vlastne naznačuješ, že sa Harrymu posmieva,“ povedal Sirius a hlas mu klesol na nízke vrčanie pri tej myšlienke.

„Nebolo by to prvý raz, čo sa nám posmieval,“ odpovedal Remus. „V každom prípade by sme o tom mali informovať Albusa.“

„Ráno k nemu zoberiem Harryho,“ súhlasil Severus. „Len čo sa poriadne vyspí – mal dlhú noc.“

Pri tomto sa Black zamračil. „Stalo sa niečo na tej večeri?“

Severus sa nepríjemne zahniezdil. Mal v úmysle nechať Harryho, aby Blackovi povedal o incidente s jeho bratom, ale potom mu napadlo, že Harry by zrejme aj tak nič nepovedal. Harry bol neuveriteľne dobrý v udržiavaní takýchto vecí v tajnosti, aj keď by mal o tom hovoriť s niekým komu verí.

„Môj najmladší brat Julius sa dnes pokúsil Harryho napadnúť,“ priznal Severus.

„Čože?“ zasyčal Black a oči sa mu od hnevu zúžili. „Napadnúť?“

„Sexuálne,“ objasnil Severus. „Harry vytiahol prútik skôr, než to mohlo zájsť príliš ďaleko, ale otriaslo to ním.“

Jasne videl, ako v Lupinových aj Blackových očiach horí zúrivosť. „Krucinál, Snape!“ zavrčal Sirius a zaťal päste. „Zabijem toho bastarda!“

„Už som sa o to postaral, Black!“ informoval ho Severus. „Harry je v poriadku – a o Juliusa bolo postarané. Zajtra sa tam mienim vrátiť a ubezpečiť sa, že už nebude mať podobnú príležitosť. Julius strávi zvyšok svojho života uviazaný pekne na krátko.“

„Nemala sa vyskytnúť ani len prvá príležitosť,“ trval na svojom Black. „Ako si mohol niečo také dopustiť? Prisahal si, že ho budeš chrániť!“

„Aj som ho chránil,“ nedal sa Severus, aj keď sa mu zdalo ťažké brániť sa, keď sa už aj tak cítil vinný za to čo sa stalo. „Už sa to viackrát nestane.“

„Tak to si teda píš, že sa nestane,“ zagánil Sirius. „Nevytiahne pätu von z tohto hradu, dokiaľ s ním nebude okrem teba ešte niekto.“

Blackove slová Severusa rozzúrili a zrazu stál tvárou v tvár svojmu odvekému nepriateľovi a vrhal naňho vražedné pohľady. „Chceš mi tým naznačiť, že nedokážem ochrániť svojho vlastného manžela!“

„Nie je tvoj!“ zasyčal Sirius.

„Je môj!“ Severus zavrčal späť rovnako zúrivo a vlna majetníckej žiarlivosti v ňom silno zahorela. O sekundu neskôr oboch mužov od seba odhodil nahnevaný vlkolak. Prudké posotenie, ktoré prišlo od Remusa Lupina, odhodilo Siriusa aj Severusa na zem a pripomenulo im, aký silný dokáže byť vlkolak dokonca aj v ľudskej podobe.

„Tak to by stačilo,“ zazeral na nich Remus a jeho jantárové oči v svetle ohňa horeli takmer divoko. „Ak nezavriete zobáky, zobudíte Harryho.“ Obaja muži sa takmer okamžite upokojili pri tej vyhrážke.

„Námesačník,“ takmer zakňučal Sirius. „On...“

„Už aj toho nechaj, Tichošľap,“ odsekol Remus. „Povedal, že Harry je v poriadku a ja mu verím. Urážky teraz nikomu nepomôžu. A ja som mu určite vďačný za jeho dobrú vôľu a že ťa sem dnes v noci k Harrymu zavolal, aj napriek nedostatku tvojho slušného správania. Možno že sa nabudúce už nebude tak ponáhľať, aby ťa privolal.“

Jeho slová mali želaný účinok a Sirius sa okamžite zastavil a nepovedal, čokoľvek už len plánoval povedať. Obaja muži sa opatrne postavili na nohy, Severus ostražito sledoval vlkolaka. Remus Lupin vždy vyzeral byť tak krotký; on už aj zabudol, že aj v ľudskej podobe má ten muž silu beštie.

„Ďakujem, že si nás zavolal,“ povedal Remus Severusovi. „Vrátime sa ráno, aby sme sa s Harrym pozhovárali, ak s tým pravda súhlasíš?“

Severus prikývol a rozhodol sa radšej zostať ticho, keď bol tvárou v tvár tomuto zvláštne zastrašujúcemu vlkolakovi. Remus spokojne prikývol, potom schmatol Siriusa za rameno a odtiahol ho ku kozubu a hop-šup prášku. Keď Sirius vyzeral, že chce znova protestovať, Remus naňho len zagánil a tým ho znova úspešne utíšil. O malú chvíľu boli obaja preč a oheň znova pohasol.

Totálne vyčerpaný Severus sa vrátil do spálne. Opatrne vliezol do postele vedľa mladého muža a hýbal sa pomaly, aby ho nezobudil. Keď sa uistil, že Harry tvrdo spí, načiahol sa rukou, jemne mu odhrnul vlasy z tváre a slabučko mu prešiel prstami po rozpálenej jazve. Chlapec si jemne povzdychol, ale nezobudil sa. „Prepáč mi to, Harry,“ jemne, ľútostivo zašepkal. Potom sa napriek svojmu zdravému úsudku naklonil a pobozkal ho na bledé čelo. Teplá, bohatá vôňa, ktorá stúpala z chlapcovej pokožky sa mu zdala naraz upokojujúca aj opojná.

Preboha, pomyslel si, aké jednoduché by bolo pri tomto mladom mužovi zabudnúť na morálku. Aké by to bolo jednoduché, byť tým monštrom, za ktorého ho všetci, dokonca aj jeho vlastní bratia považujú a vziať si to, na čo mal podľa manželského práva nárok. Mal podozrenie, že za správnych okolností by sa mu možno aj podarilo získať chlapcovo prijatie – bol by prijal jeho dotyky. Boh vie, že vedel ako zmanipulovať ľudí a chlapec vyhladovaný po náklonnosti by proti nemu nemal šancu. Už len legilimencia by mu dala dosť veľký náhľad do chlapcovej mysle, aby presne vedel, na ktoré tlačidlá bez námahy zatlačiť.

Ale to by nebolo správne. Prisahal, že ho bude chrániť – dokonca aj sám pred sebou, keby už na to prišlo. A z nejakého dôvodu prišiel k záveru, že aj keď ho chlapec nemá až tak rád, aspoň sa zdalo, že mu verí. A nič na svete Severusa neprinúti, aby narušil túto dôveru. Ani jeho vlastné túžby nie.

-----------------------

Autorská poznámka : Tí z vás, čo čítajú moje poznámky a bio už vedia, že mám veľkú časť tohto príbehu už napísanú a to, čo ste za posledné týždne dostávali, boli editované a „vyčistené“ kapitoly. Pokračujem v písaní nových a zároveň editujem staré – aj keď by som vás mala varovať, že príde doba, keď samú seba „dostihnem“ a potom už nebudem posielať nové veci tak pravidelne. Ale pre tých z vás, ktorí majú záujem, rozhodla som sa podeliť sa o niektoré zvláštne premeny, cez ktoré tento príbeh prešiel.

Keď som po prvý raz začala s týmto príbehom po prečítaní štvorky, nebolo to oveľa viac, než môj pokus o klišé – Harry si musí zobrať Snapa. Kapitola 1 si vyžadovala nejaký ten príbeh na pozadí o tom, čo by asi tak mohlo stať v Harryho piatom ročníku a tak som uviedla Ódinovo oko – ale veľa som o tom neuvažovala. Očividne prišiel hneď na scénu kryštál manželstva a v tej chvíli som si pomyslela, nuž, bolo by dobré pohrať sa s tým trošku. Ale ešte stále to nebolo oveľa viac než obyčajný príbeh o manželstve – jediné, čo som v tej chvíli vedela bolo, že nechcem, aby spolu hneď skončili v posteli. Chcela som sa zaoberať tým dlhým procesom, v ktorom budú spoznávať jeden druhého.

Scéna z tej prvej noci, keď Harry uvidel Snapove jazvy a tetovanie dopomohla k zrodu čarodejníckej kultúry, aká existuje v tomto príbehu – a okamžite sa celý príbeh zmenil. Teraz to bol príbeh o manželstve s vlastným vyvinutým svetom.

A potom bol Harry napadnutý v Rokville a predstavila som vám kúzlo Kráľov Hlas – v tomto bode sa príbeh drasticky zvrtol úplne iným smerom. Zrazu som videla dejovú osnovu, ktorú som naozaj nečakala a skutočne som sa pustila do príbehu (táto dejová osnova sa ešte neodohrala, ale nakoniec sa tam dostaneme).

Snapova rodina bola celkovo len postranným príbehom, o ktorom som si myslela, že bude zábavným – až do bodu, keď som dopísala túto kapitolu. Čo je zvláštne, tá scéna kde Harry kľačí v knižnici a je prestrašený zo svojej vízie, že Voldemort je šťastný je presne tým bodom, keď sa celý príbeh predo mnou odhalil s prekvapivou jasnosťou. Vyzerá to ako taká malá vec – a táto kapitola mala naozaj byť o rozhovore medzi Harrym a Snapom a ich chvíľka vytvárania pút. Ale keď som písala tú knižničnú scénu, uvidela som kam tento príbeh smeruje – a už to nebolo len klišé. Najlepšie na tom je – keď som sa pozrela späť na všetko, čo som doteraz napísala – všetky tie drobnosti už tam boli v predchádzajúcich kapitolách a len čakali, kedy si ich všimnem.

Pochybujem, že si teraz všimnete, kam toto všetko smeruje, ale určite to bol dobrý ťah, všetko to napísať. A vaše recenzie, komentáre a emaily ma ešte viac povzbudili, aby som s príbehom pokračovala bez ohľadu na to, ako šialeným sa môže stať.

09.07.2008 13:07:49
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one