Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi

Na veľké prekvapenie Severusa Snapa, život s Harrym Potterom bol vlastne vcelku príjemný. Našťastie boli Harryho otravný psí krstný otec so svojím vlkom častejšie preč na misiách pre Dumbledora než doma, takže sa so svojimi nepriateľmi z detstva nemusel veľmi stýkať.

A čo sa týkalo Pottera – občas narazila kosa na kameň a Severus zistil, že má čoraz väčšie ťažkosti s reakciami na vzrastajúcu príťažlivosť, ktorú cítil k mladému mužovi spávajúcemu v jeho posteli, ale začal tiež vychutnávať jeho spoločnosť v tých tichých hodinách, keď obaja pracovali na svojich každodenných povinnostiach. Chlapec sa čoraz viac a viac v jeho prítomnosti uvoľňoval, dosť na to, aby sa s ním začal aspoň trochu rozprávať a aj keď sa snažil nedať nič najavo, Severus uvítal tieto rozhovory. Žil neobyčajne samotárskym životom a s novou spoločnosťou, ktorú mu priam hodili do života si začal uvedomovať, ako veľmi bol predtým osamelý. Dokonca aj príchod Harryho sovy Hedvigy, ktorá ho zvykla po ránu sledovať zo svojho bidielka pri ohni, bol vítanou zmenou.

Po väčšinu času nebolo o boji nič počuť – aj keď si Severus musel odsedieť viaceré metlobalové zápasy po boku Slizolinských rodičov, ktorí mali dobrý dôvod nenávidieť Chrabromilského stíhača. V deň, keď Harry zobral Voldemortovi z ruky Ódinovo oko, viacerí rodičia Slizolinských študentov prišli o život – ukázalo sa, že sedieť vedľa ich manželov a manželiek počas školskej hry, keď jeho vernosť bola všeobecne známa a sledovať pri tom chlapca, ktorý priniesol ich fakulte toľko porážok, ako rozdrví ich fakultné družstvo, bol zážitok plný bezmocnej úzkosti. Avšak Albus sa vždy poistil a prišiel na hry aj sám a s ním prišli aj ostatní Rokfortskí profesori a viacerí členovia fénixovho rádu, takže tam nebolo nič vážnejšie než životu nebezpečná prítomnosť nebezpečných  dorážačiek.

Na druhú stranu, život s Harrym Potterom znamenal aj život s Hermionou Grangerovou a Ronom Weasleym. Harry po prvý krát pozval svojich priateľov do ich izieb až koncom októbra na ich večernú hodinu študovania. Keďže Severus vedel, že pracujú na obrane proti čiernej mágii (učiteľ tohto roka bol rovnako neschopný ako ten minulý), nemal žiaden dôvod, prečo by im to mal zakazovať. Pochválil Hermionu Grangerovú za jej výskum mimo plánu vyučovania, ktorý spravila, aby pomohla Harrymu – vedel, že tieto hodiny študovania navyše z minulého roka boli to, čo Harrymu znova a znova zachraňovalo život. Asi ťažko by sa mohol sťažovať, keď si od neho vypýtali povolenie používať jeho súkromnú knižnicu – čo mal Harry technicky plné právo využívať. Jeho izby boli teraz aj Harryho izbami, nech by to neznášal, koľko chcel.

A znova prekvapivo zistil, že mu prítomnosť dvoch ďalších Chrabromilčanov tiež nevadí. Grangerová bola neobyčajne inteligentná a tých zopár krát, čo našla v jeho prítomnosti odvahu a spýtala sa ho nejakú otázku na niečo, čomu nerozumela, urobila naňho veľký dojem svojím chápaním magickej teórie. A aj keď pokladal Rona Weasleyho za otravného, musel uznať, že ten chlapec mal dobrý zmysel pre humor a prekvapivo ovládal stratégiu. Severus ho niekoľko krát pozoroval, ako hrá čarodejnícky šach proti Harrymu a urobilo naňho veľký dojem, ako rýchlo porazil Chrabromilského zlatého chlapca.

Keď sa k nemu jedného večera začiatkom decembra Harry priblížil so zamysleným výrazom na tvári, Severus sa obával, že niečo možno narušilo prímerie, ktoré sa im podarilo udržať posledných pár mesiacov. Sedel pri ohni a čítal si najnovšiu príručku k elixírom, keď Harry vstúpil sám do ich izieb a sadol si oproti nemu do kresla, ktoré sa za ten čas stalo „jeho“.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa Severus, keď si uvedomil, že Harry naňho zíza.

„Nie,“ rýchlo povedal Harry a nepokojne sa zahniezdil. „Len som sa ťa chcel spýtať niečo ohľadne Vianoc.“

Vianoce – sviatok, z ktorého mal Severus len malý úžitok. Jeho rodina samozrejme oslavovala vykonávaním všetkých obradov slnovratu, ale keďže to bol sviatočný čas, ktorý mala tráviť spolu rodina, Severus za tie roky vyšiel z praxe. Tiež to nebol až zas tak príjemný čas, keď bol ešte dieťaťom, aj keď si pamätal zopár príjemných večerov so svojou sestrou. Odkedy sa prestal stýkať so svojou rodinou, nikdy tento sviatok veľmi neslávil – aj keď predpokladal, že teraz by sa mohol pokúsiť a aspoň navštíviť svoju sestru. Julius, ktorý bol teraz po vplyvom Severusovej kliatby, sa s ním nerozprával. Claudiusa aj Marcellusa dal tiež pod silné monitorovacie kúzlo, ale tí sa naňho vlastne viac hnevali za jeho neochotu znovu otvoriť Snape Manor. Domnieval sa, že nakoniec to aj tak bude musieť spraviť, ale mohlo to počkať do doby, keď nebude tak zaneprázdnený.

„A čo by to malo byť?“ opýtal sa Severus. Harry mal nepochybne nejaké smiešne Chrabromilské predstavy o stromčekoch a darčekoch a rôznych vianočných hrách. Ale vedel, že Weasleyovci chceli, aby strávil prázdniny tohto roka v Brlohu – Albus sa už o tom s ním porozprával a on sa domnieval, že Harry to len práve teraz počul.

„Weasleyovci ma pozvali na tieto prázdniny do Brlohu,“ vysvetlil Harry. S nádejou sa díval na Severusa.

Severus sa zamračil – v tomto bol ten problém, keď ho nanútili zobrať si niekoho tak mladého. „Pýtaš si odo mňa povolenie, aby si mohol ísť?“

Harry mu venoval váhavý úsmev. „Asi hej,“ neisto pripustil a vyzeralo mu to byť nepríjemné. Severus mal podozrenie, že pýtať si od niekoho niečo nebolo pre Harryho bežné – vedel si predstaviť, čo asi tak Dursleyovci spravili, keď od nich niečo žiadal. Teraz vyzeral, ako keby očakával, že mu to Severus zamietne a zhromažďoval akékoľvek argumenty, ktoré ho napadnú a ktoré by mohli zmeniť jeho názor.

„Harry,“ povzdychol si Severus. „Už som ti to predsa dávno hovoril, nie som ani tvoj otec, ani tvoj poručník. Som tvoj manžel. Nepotrebuješ moje povolenie, aby si mohol stráviť prázdniny tak, ako sám uznáš za vhodné. Predsa len, ak vezmeme do úvahy, kto si, bolo by rozumné preskúmať určité bezpečnostné opatrenia na túto príležitosť.“

Chlapec vyzeral byť jeho odpoveďou zaskočený. „Oh,“ neisto zažmurkal na Severusa. „Takže... znamená to, že ti to nevadí?“

 „Nevadí?“ Severus sa zamračil. „Len ťažko by záležalo na tom, či mi to vadí alebo nevadí. Albus už sa o tom so mnou rozprával – pridal Brlohu nejaké tie ochranné kúzla navyše a všetky staršie Weasleyovské deti budú počas prázdnin prítomné, rovnako ako aj tvoj krstný otec a Lupin. Za predpokladu, že neurobíš niečo také šialené ako zatúlať sa niekam preč sám, mal by si byť v bezpečí. Verím, že neurobíš nič, čím by si ohrozil svoj život?“

„Neurobím,“ uistil ho chlapec a vyzeral, že má zo vzrušenia takmer závrat – nepochybne očakával, že tento rozhovor bude prebiehať úplne inak. V jeho očiach bola iskra, ktorú tam Severus len málokedy videl, akoby už dostal nejaký smiešny vianočný darček, ktorý mu nepochybne ponúknu na štedrý večer. „Ďakujem!“

„So mnou to nemá nič spoločné,“ mykol plecom Severus. „Poďakuj sa Weasleyovcom a riaditeľovi.“ Obrátil svoju pozornosť späť k príručke, ktorú čítal a zrazu premýšľal, ako len vydrží to ticho počas dvoch týždňov prázdnin, zatiaľ čo Harry bude preč. Prekvapilo ho, že sa na to vôbec neteší.

Chlapec vyskočil z kresla a utekal k dverám, nepochybne aby mohol informovať toho Weasleyovského chlapca, že sa k nim predsa len cez sviatky môže pridať. Pri dverách sa však zastavil a pozrel sa späť na Severusa.

„Severus?“ váhavo sa spýtal.

Severu sa pozrel hore, jeho telom prebehol zvláštny záchvev pri zvuku svojho mena. Dokonca aj po týchto zopár posledných mesiacoch ho stále prekvapovalo, keď Harry použil jeho krstné meno. Na svete bola len malá hŕstka ľudí, ktorí ho používali – ale bolo na tom niečo zvláštne intímneho, keď tak spravil Harry, ako keby medzi nimi bolo niečo takmer zakázané . Tie jasne zelené oči sa naňho dívali spoza okuliarov čudným spôsobom.

„Weasleyovci nás pozvali oboch, vieš,“ informoval ho Harry.

Severus zažmurkal, na moment mu už len tá predstava vyrazila dych. „Oboch?“

Harry prikývol. „Pani Weasleyová špeciálne rozšírila pozvanie aj na teba.“

„Čo by som už len ja mohol robiť dva týždne v Brlohu?“ neveriacky sa spýtal Severus. Určite mu chlapec nenavrhuje, aby sa k nemu pridal? To si predstavoval Severusa, ako len tak sedí a dva týždne sa hrá s Ronom a dvojičkami vybuchujúcu sedmu – alebo by si možno mohli všetci spolu zahrať metlobal tam v tom snehu na zadnom dvore.

Harry sa rozpačito začervenal. „Myslel som len na Vianoce,“ opravil sa. „Viem, že si pravdepodobne cez prázdniny veľmi zaneprázdnený školskou prácou. Myslel som na Vianoce. Mohol by si prísť na štedrý večer a zostať cez noc – a zjesť s nami štedrovečernú večeru.“

„Určite žartuješ?“ Severus na chlapca len civel a všimol si jeho červenajúcu sa tvár a lesknúce sa oči. Harry si hrýzol spodnú peru spôsobom, ktorý naznačoval, že je z nejakého dôvodu nervózny – možno že sa bál, že Severus bude súhlasiť a snáď mu tým pokazí prázdniny?

„Prosím,“ povedal chlapec a strašne tým prekvapil Severusa. Prosím? Chlapec chcel, aby povedal áno? Neveriaco naňho civel. „Sú to Vianoce,“ pokračoval chlapec a jeho tón hlasu sa zmenil na zaliečavý. Merlin, ten chlapec chcel, aby povedal áno! „Prosím, povedz že prídeš.“

„Prečo by som ...“ začal Severus.

„Teraz sme rodina,“ prerušil ho Harry a tentoraz Severus v jeho hlase počul takmer prosbu. V jeho očiach horela nádej – nádej a trocha opatrnosti, ako keby čakal, že mu jednu vrazí za to, že vyslovil takú požiadavku alebo že niečo také tvrdil. Severus sa snažil predstaviť si, aké už len mohli byť prázdniny pre chlapca pred tým, než prišiel na Rokfort. Ak sa k nemu Dursleyovci správali odporne po zvyšok roka, o koľko horšie to mohlo byť o sviatkoch, keď sa mali rodiny ešte viac zblížiť? To ten chlapec tak zúfalo túžil byť súčasťou rodiny, že by to vydržal aj s niekým, koho tak zjavne nemal rád? Severus si nebol istý, ako má odpovedať.

Harry k nemu o krok postúpil a vyzeral byť plachý a znepokojený, čo bolo čudné vidieť na tak odvážnom a priebojnom mladom mužovi. „Pozri,“ povzdychol si Harry. „Viem, že nemáš rád...“ pri tomto sa zamračil, zadíval sa do vnútra, keď premýšľal, ako má pokračovať. „Nuž, nemáš rád ...mňa, ani Weasleyovcov, ani Siriusa, ani Remusa, ani Vianoce, ani...“ znova si povzdychol a odrazu sa tváril porazenecky. „Myslím...“ bezmocne mykol plecom, akoby si uvedomil, aká smiešna jeho prosba bola. Zdvihol pohľad a Severus v jeho očiach uvidel ten istý prosebný pohľad. Z nejakého dôvodu Harry úprimne chcel, aby sa k nim na Vianoce pridal. Zistil, že nedokáže odmietnuť chlapcovu prosbu – samozrejme, ak by bol k sebe úprimný, nebolo to ako keby tú predstavu nenávidel. Mohlo by to byť pekné byť cez Vianoce s Harrym – aj keby to znamenalo, že bude musieť vydržať i všetko ostatné.

„Začínam ťa považovať za vcelku znesiteľného,“ pripustil a pozmenil tým Harryho dlhý list vecí, ktoré nemá rád.

Harryho oči sa rozsvietili ako slnko a úplne vyrazili Severusovi dych. „Takže prídeš?“ zvolal s nádejou.

Severus už teraz v žiadnom prípade nemohol odmietnuť. „Myslím, že si na deň – dva poradím s tými mrzutosťami,“ ponúkol sa.

Zdalo sa, akoby úsmev na Harryho tvári rozžiaril celú miestnosť. „Ďakujem!“ uškrnul sa a potom sa obrátil a vyrútil sa von z miestnosti, zanechajúc za sebou veľmi zmäteného profesora elixírov, ktorý sledoval jeho odchod.

--------------------

Harry sedel na Nevillovej posteli a sledoval Rona ako si balí kufor na ich cestu späť k nemu domov, do Brlohu. Harryho veci už boli zbalené a čakali v klubovni, kde im profesorka McGonagallová sľúbila, že na nich bude čakať s prenášadlom, ktoré ich vezme rovno do obývačky Weasleyovcov. Bežne nedostával takmer nikdy povolenie ísť niekam preč na prázdniny a tak bol Harry rozrušený z tých dvoch týždňov, ktoré ho čakajú. Po prvý raz za celé roky sa tešil na Vianoce.

„Nemôžem uveriť, že si ho pozval, Harry!“ zvolal Ron, keď ledabolo hádzal svoje veci do kufra.

„Už som ti to hovoril, Ron, pozvala ho tvoja mama,“ vysvetľoval Harry. Ron bol zdesený z myšlienky, že bude mať na Vianoce doma profesora Snapa. Zdalo sa, že tomu nemôže uveriť. Na druhej strane bol Harry rád, že muž súhlasil a pridá sa k nim. Za posledných pár mesiacov si ho vcelku obľúbil, len čo sa dostali cez to večné hašterenie a podráždenosť. Harry si začal vychutnávať jeho zmysel pre humor a dôvtip, aj keď ešte nebol pripravený povedať o tom Ronovi. Tiež sa mu nepáčila predstava, že ten muž strávi sviatky úplne sám. Vedel, že aj napriek rodinnému uzmiereniu v septembri boli vzťahy medzi Severusom a zvyškom Snapovcov stále pomerne napäté. Pochyboval, že sa k nim pridá cez sviatky. Jeho sestra bola jediná, s ktorou udržiaval pravidelne kontakt, ale Harry cítil, že medzi nimi tiež vládlo určité napätie, najmä kvôli Dianinmu manželovi.

„Dobre, potom nemôžem uveriť, že ho pozvala moja mama!“ zafrflal Ron. „A tiež si mu o tom nemusel povedať, vieš,“

„Oh, Ron, zvykni si na to,“ povzdychol si Harry. „Keď si naňho zvykneš, nie je až taký zlý. Alebo si už zabudol, že to mohlo byť aj oveľa horšie?“

„Horšie? Akoby to už len mohlo byť horšie?“

„Nuž, veci sa majú tak, že namiesto toho, aby som bol ženatý s profesorom Snapom, mohol som si zobrať Hermionu alebo teba,“ jemne mu pripomenul Harry.

Ron pri tomto zbledol a zatriasol sa pri tej predstave. „Dobrá pripomienka.“

„Ďakujem,“ povedal Harry a predstieral byť urazený.

Ron len prevrátil očami. „Tak som to nemyslel, Harry,“ zahundral Ron. „Ja len... nuž, veď vieš...“

„Ja viem,“ zasmial sa Harry. „Je to len na dva dni, Ron. Nikto by nemal tráviť Vianoce sám. Okrem toho, budeme mať zvyšok prázdnin sami pre seba. Bude to ako za starých čias. A prídu aj Sirius s Remusom. Bude to úžasné!“

„To je pravda,“ Ron zavrel svoj kufor. „Okej, budem sa správať slušne. Ale v mojej izbe spať nebude!“

Harry sa len zasmial a pomohol svojmu priateľovi zniesť jeho kufor dolu do klubovne, kde na nich už čakali Ginny a Hermiona. Zvyšok veže už bol prázdny – všetci ostatní študenti už ráno odišli na vlak na prázdniny domov. Oni boli poslední, ktorí odchádzali, kvôli extra ochrane potrebnej okolo Harryho. Budú cestovať prenášadlom namiesto Rokfortského expresu, keďže dokonca aj ministerstvo súhlasilo, že to už viac nie je bezpečný dopravný prostriedok pre Harryho Pottera.

„Už sú všetci pripravení?“ spýtala sa profesorka McGonagallová, keď vstúpila do klubovne cez dieru za portrétom . V ruke držala starú rukavicu. Prebehla pohľadom miestnosť so štyrmi študentmi a ich štyrmi kuframi. „Prenášadlo odchádza za päť minút, takže dúfam, že ste si nezabudli nič zbaliť. Malo by vás preniesť priamo do obývačky v Brlohu.“

„Všetko hotové, pani profesorka,“ informovali ju štyria študenti.

„Informovala si svojich rodičov, Hermiona?“ zbytočne sa spýtala McGonagallová. Hermiona urobila všetky potrebné prípravy na cestu do Brlohu na prázdniny už takmer pred mesiacom – Harry nepochyboval, že svojich rodičov okamžite informovala.

„Áno, pani profesorka,“ zdvorilo odpovedala Hermiona. „Pridajú sa k nám neskôr.“

„Výborne,“ prikývla, v tom momente ako sa portrét otvoril po druhý krát a do izby vkročil profesor Snape. Harry sa rýchlo postavil a premýšľal prečo bol Severus tu.Všetci ostatní sa tiež obrátili s prekvapenými výrazmi na tvárach. Nikto z nich ešte profesora Snapa v Chrabromilskej klubovni nevidel.

„Stalo sa niečo?“ opatrne sa spýtal Harry a pomyslel si, že možno ho práve idú informovať, že predsa len nemôže ísť s ostatnými.

Keďže čelil piatim Chrabromilčanom a miestnosti zariadenej prevažujúco v červenej a zlatej, Severusovou tvárou preletel veľmi známy úškrn. Ale namiesto toho, aby na nich začal páliť svoje obvyklé urážky, vystrčil len ruku k Harrymu a podával mu ťažký plášť obšitý kožušinou. „Zabudol si si plášť,“ informoval ho. „Vonku je zima.“

Harry zostal na moment bez slov. Bola to taká zvláštne láskyplná vec, čo spravil – niečo, čo by mohla spraviť príliš ustarostená mama pre svoje malé dieťa. Váhavo s načiahol a zobral si plášť zo Severusových rúk. „Ďakujem,“ usmial sa trochu zmätene.

„Nemáš za čo,“ zaškľabil sa Snape, jeho slová popierali jeho výraz. Preletel pohľadom po všetkých ostatných omráčených tvárach v miestnosti a potom meravo prikývol Harrymu. „Prajem hodne zábavy,“ povedal krátko, obrátil sa a odkráčal z miestnosti rovnako rýchlo, ako do nej vstúpil.

Harry preletel pohľadom po ostatných – dokonca aj McGonagallová naňho prekvapene civela. Tak trochu rozpačito k nim mykol plecom.

„Huh...“ rozjímal Ron. „Asi to bude sviatočná nálada.“

„Alebo Stará Ogdenova*,“ zamrmlala si pod nosom profesorka McGonagallová. „Na tom teraz nezáleží, všetci z vás si zoberte do rúk svoje kufre a dotknite sa prenášadla.“ Zatiaľ čo všetci zdvíhali kufre, podala rukavicu Harrymu. Všetci ostatní sa tiež načiahli a prstom sa dotkli rukavice a o malú chvíľu neskôr ich prenieslo skrz celé Škótsko a bezpečne dopravilo priamo do srdca Brlohu.

-----------------------------

Autorská poznámka : Tak, a Harry odišiel na prázdniny do Brlohu. Áno, zistíte, čo spravil s tými knihami a áno, dozviete sa, či už Sirius urobil nejaký pokrok s Remusom. A Severus sa pokúsi zapadnúť medzi Weasleyovcov. A Harry sa konečne naučí niečo viac o čarodejníckom svete, spolu s niektorými základnými faktami o živote.

*Prekladateľská poznámka: „Stará Ogdenova“ v angličtine „Old Ogden“ je druh škótskej – alkohol, keby niekto nevedel :-P

09.07.2008 13:16:03
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one