Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi

Harry sa zobudil na búšenie v hlave. Omámený sa snažil zdvihnúť ruku a dotknúť sa spánku, keď zistil že mu niečo zaťažuje ruky. Zmätene zažmurkal a hneď na to si uvedomil  extrémny chlad, ktorý bol okolo neho a tiež prudké kolísanie sa podlahy, na ktorej sedel. Keď sa mu prečistil zrak zistil, že sa pozerá na ťažké železné okovy, ktoré ho ťažili na zápästiach, medzi nimi bol napnutý krátky kus reťaze. Svet sa s ním točil a on sa zošuchol nabok k nejakému ťažkému drevenému objektu, na tvári ho bodali studené kvapky vody. Šokovane zdvihol hlavu a snažil sa priradiť zmysel tomu, čo videl.

Nachádzal sa na dlhej lodi, usadený na korme a zosunutý k drevenému sudu. Zo svojho miesta na spodku lode videl ako sa pred ním prova dvíha, jej koniec sa zatáčal v tieňovanej podobe draka. Prova sa dvíhala a klesala, ako sa loď na vlnách kymácala. Iba pár krokov od neho sedeli na drevených laviciach dvaja mimoriadne veľkí muži zahalení v ťažkých kožušinových kabátoch. Obaja mali na bradatých tvárach divoký výraz, akoby zocelený životom, ktorý si Harry ani nevedel predstaviť.

Pohľadom cez plece zistil, že na lodi je ešte ďalších dvanásť mužov podobného výzoru, ktorí sedeli po celej dĺžke tejto dlhej lode. Široké veslá ich posúvali cez rozbúrené vlny; veslá, ktoré sa pohybovali samé od seba.

Harry na chvíľku pocítil záchvev paniky, keď si pomyslel, že je na lodi, ktorá vezie ľudí do Azkabanu. Sirius mu povedal, že Azkaban sa nachádza na ostrove a väzni sú na lodi spútaní v reťaziach. Ale aj napriek svojmu prudko búšiacemu srdcu sa Harry prinútil nevykríknuť. Nebol žiaden dôvod, aby ho niekto bral do Azkabanu. A okrem toho, prečo by loď do Azkabanu vyzerala, ako nejaký typ Vikingskej dlhej lode? To nedávalo zmysel.

Snažil sa zistiť, ako sa sem mohol dostať. Hrali sa s Ronom, Hermionou a Ginny na snehu. Nejasne si spomínal na niečo malé strieborné, ako letí smerom k nemu, záblesk svetla zapadajúceho slnka odrazený od predmetu upútal jeho pozornosť. Na chvíľu si myslel, že niekto počas ich guľovačky vypustil zlatú strelu, ale potom tá vec narazila do zeme a od tej chvíle si Harry spomínal už iba ako sa zobudil tu na lodi.

Harry typoval, že to bol asi omračujúci granát. Počul už o takých vecičkách v muklovskom svete. Mohlo byť niečo podobné aj v čarodejníckom svete? Ale ak bol on aj ostatní omráčení, kde boli dvaja Weasleyovci a Hermiona? Nikoho iného už na lodi v reťaziach nevidel.

Proti nemu zafúkal studený závan vetra, takmer ho svojim mrazivým chladom oslepil, cítil ako sa prudko trasie. Rozmýšľal, či to nie sú smrťožrúti. Berú ho k Voldemortovi? Ale prečo ho uniesli? Prečo ho jednoducho nezabili na mieste?

„Je ti zima, chlapče?“ Jeden z mužov s tvrdou tvárou si všimol ako sa pohol a otočil k nemu prenikavé modré oči. Niekto zozadu lode hodil dopredu ťažký kožený kabát a ten muž ho prevesil ho Harrymu cez plecia. Vyzeral byť vyrobený z medvedej kože – hoci Harry si nevedel spomenúť, že by sa v týchto časoch po Anglicku ešte potulovali nejaké medvede. Napriek tomu Harry schytil kabát a prehodil si ho cez seba, vďačný za jeho teplo. Keď si kabát na pleciach napravil, začal zisťovať svoj stav.

Okrem bolesti hlavy sa zdalo, že nie je nikde zranený a tá bolesť už tiež začala miznúť. V tejto chvíli bol Severusovi ešte viac vďačný za elixír, ktorý mu opravil zrak, pretože pochyboval, že by jeho okuliare tento únos prežili. Rýchly prieskum vnútra vetrovky mu potvrdil, že pri sebe nemá svoj prútik. Bol úplne bezbranný. Bál sa upútať na seba pozornosť, ale potreboval zistiť, kde sa nachádza a čo s ním chcú robiť. Očividne nechceli, aby umrzol na smrť. Nemuseli mu dávať kabát, a on sa utešoval aspoň tým faktom, že ho chcú živého. Keď si však vzal do úvahy, čo robia smrťožrúti svojim väzňom, byť nažive nebola zase až taká veľká výhra.

„Kde som to?“ opýtal sa muža, ktorý mu hodil kabát.

Bradatý muž za zamračil a zakričal niečo niekomu inému na vzdialenejšej časti lode. Harry nejasne rozpoznal niektoré slová, ktorú použil – alebo si aspoň myslel, že by mal rozpoznať, ale nepochopil veľa z toho, čo ten muž povedal. Znelo to takmer ako stará angličtina.

Niečo sa v zadnej časti lode pohýbalo a Harry sa obrátil, aby mal lepší výhľad na ostatných. Jeho predchádzajúci názor na loď sa iba viac upevnil, keď mal šancu lepšie sa prizrieť mužom – podľa všetkého vyzerali byť Vikingovia. Obrovskí muži s dlhými blond alebo ryšavými vlasmi zapletenými do vrkočov a s hustými bradami. Teraz mal možnosť vidieť, že všetci muži boli vyzbrojení obrovskými mečmi a sekerami. Ale pokiaľ on vedel, na svete už neboli žiadni Vikingovia – aspoň nie takíto. Ale zdalo sa, že čarodejníckemu svetu sa ho znova podarilo prekvapiť. Naozaj by mal dávať väčší pozor na hodinách profesora Binnsa.

Vysoký blond muž sa zo zadnej časti lode presunul na prednú a posadil sa na miesto neďaleko Harryho. Aj keď bol teraz oblečený úplne inak, než keď sa naposledy stretli, Harry ho okamžite rozoznal. Uhladený dublet a zamatový plášť nahradilo krúžkové brnenie a ťažká kožušina, ale vlasy a brada boli stále tie isté. Šokovane civel na Alrika Branda, manžela Diany Snapovej.

„Alrik!“ šokovane zvolal a v ústach mal trpkú príchuť zrady. Neprekvapilo by ho, keby sa dozvedel, že Julius Snape je prívržencom Temného Pána, ale o Alrikovi by si to nikdy nepomyslel. Aj keď bol ten muž drsný a trochu hrubý, Harry ho mal celkom rád, aj jeho jemnú manželku. „Prečo?“ dožadoval sa, pocit hnevu ho spaľoval.

Alrik sa zamračil. „Len pokoj, kamarát,“ prikázal mu. „Nehrozí ti žiadne nebezpečenstvo.“

„Žiadne nebezpečenstvo!“ zavrčal Harry. „Beriete ma k Voldemortovi!“

Jeho slová vyvolali znepokojujúcu reakciu, spôsobili, že všetci muži na lodi zalapali po dychu a zamrmlali si niečo popod nos, a všetci vykonali veľmi poverčivé gesto, ktoré malo odplašiť zlé sily. To gesto im ukázala profesorka Trelawneyová, takže Harry len málo veril v jeho moc.

Alrik sa naklonil dopredu, zdrapil Harryho za plece a prudko ním zatriasol. „Nevyslovuj to meno! Chceš nás snáď všetkých stiahnuť do hlbín?“ pustil Harryho a vrátil sa na svoje miesto. „Toto nemá nič spoločné s Tým Ktorého Netreba Menovať. Aby som pravdu povedal, nemá to ani nič spoločné s tebou. Niečo potrebujeme od Ministerstva mágie a tvoj únos bol jediný spôsob, ako to dostať. Sľubujem, že ti nikto neublíži a prepustíme ťa, len čo vybavia našu záležitosť.“

Harry naňho neveriacky civel. Niečo šialené v jeho živote vôbec nesúviselo s Voldemortom – to sa zdalo byť nemožné. „Držíte ma ako rukojemníka?“ neveriaco sa spýtal.

Alrik prikývol. „Berieme ťa ku mne domov do Zimných Krajov. Keď všetko vybavíme, v bezpečí ťa vrátime späť k Severusovi. Skladám prísahu ako tvoj švagor, že nie sme spolčení s tvojím nepriateľom.“

„Ak mi nechcete ublížiť, vráťte mi môj prútik,“ nástojil Harry.

Ale Alrik len potriasol hlavou. „Nemôžeme to riskovať, mohol by si sa pokúsiť utiecť. Vrátim ti tvoj prútik, keď vrátim aj teba samotného.“

Harry bol nahnevaný a rozzúrený, ale vedel, že nemá šancu niečo s tým spraviť. „Je v tom aj Diana?“ opýtal sa, potreboval vedieť, či ho zradila aj Severusova sestra. Prekvapivo, táto otázka tiež vyvolala u niektorých mužov nesúhlasné mrmlanie a viacerí znova spravili gesto na odplašenie zlých síl, aj keď nie tak zúfalo ako minule.

Alrik hodil pohľad na svojich mužov a potom naspäť na Harryho. „Keď vyslovíš meno ženy na vode, prináša to nešťastie,“ informoval Harryho. „A nie, moja žena nemá s týmto nič spoločné. Ona aj moje dcéry zostali v High Hille.“

„Lord Alrik,“ zavolal jeden z mužov. Stál na najvyššom mieste v zadnej časti lode a díval sa na more. „Svetlo na obzore.“

Alrik pochmúrne prikývol a obrátil sa k mužom. „Musíme sa presunúť rýchlo. Rýchlosť je naša najlepšia obrana. Musíme chlapca za každú cenu dostať na panstvo Bifrost.“

Z Harryho pomaly vyprchávala zúrivosť a nahradila ju narastajúca úzkosť. Muži vedľa neho začali vyťahovať svoje zbrane, vyberať meče z pošiev a zdvíhať oceľové štíty z paluby lode. Mal možnosť vidieť, že všetci boli odetí v rôznych druhoch brnenia – od kožených až po krúžkové košele. Viacero mužov si na hlavy nasadilo prilby z opracovaného kovu. Harry si znepokojene uvedomil, že nešli len tak na nejaký výlet. Títo muži boli vyzbrojení ako do vojny.

Alrik ho znova chytil za plece aby získal jeho pozornosť. „Keď sa vylodíme, rýchlo prejdeme do lesov. Nerozprávaj, ani nevytváraj zbytočný hluk. Ak sa pokúsiš utiecť, alebo sa dostať od nás preč, zomrieš.“

„Povedal si, že mi neublížite,“ protestoval Harry so srdcom v krku.

„A ani neublížime,“ uistil ho Alrik. „Sme tu na to, aby sme ťa ochránili. Náš svet nie je skrotený, ako ten tvoj.“ Ukázal na troch mužov, ktorí k nemu boli najbližšie. Okrem mečov mali títo traja vytiahnuté aj prútiky – nikto iný nevyzeral byť podobne ozbrojený. „Toto sú Gudrik, Olaf a Bjorn. Sú to naši najmocnejší čarodejníci. Za každú cenu musíš zostať pri nich. Rozumieš?“

Harry prikývol, teraz už vydesený tým, do čoho ho zatiahli. Túto noc bola čierno-čierna tma, vzduch okolo nich zastretý hmlou, ale dokázal cítiť, ako sa loď kolísala čoraz viac a viac, keď sa blížili k neznámemu pobrežiu. „Čo je tam vonku?“ opýtal sa, zvedavý čoho sa všetci tí muži mohli tak báť.

„Smrť,“ pochmúrne mu povedal Alrik. Ukázal na mužov. Pripravili sa, akoby chceli vyskočiť z lode. Muž, ktorého Alrik predstavil ako Gudrika sa načiahol a chytil Harryho za rameno. „Drž sa pri mne, chlapče, nech sa deje, čo chce,“ tíško zašepkal, jeho ustaraná tvár bola pochmúrna a desivá.

Harry počul, ako spod lode zašramotil, keď pristál na skalách a piesku temnej pláže a o malú chvíľu ho zdvihli zo sedadla a odvliekli k boku lode. Niekto veľký a statný ho zachytil a mal len malú chvíľku na to, aby šokovane zalapal po dychu, keď mu mrazivá voda obmyla členky predtým, než ho železné zovretie popohnalo na pevnú zem.

Na pobreží na nich čakalo ešte viac mužov, všetci z nich ťažko ozbrojení a v rukách držali pochodne, ktoré na vlhkom vzduchu prskali a plápolali. Niekedy počas tohto všetkého Harrymu ten ťažký kožušinový kabát spadol z pliec, ale on bol teraz tak vydesený, že si toho ani nevšimol. Vrhli ho do stredu týchto mužov a potom ho doslova odvliekli von z vody do temného lesa za ňou.

Jasne počul cinkot krúžkovaných košieľ a škrípanie štrku pod nohami všetkých týchto mužov. Pochodne v hmle blikali a syčali, vytvárali okolo nich strašidelné tiene. Harry, s rukami ešte stále spútanými ťažkými železnými okovami sa zo všetkých síl snažil udržať s nimi krok v tej temnote, sotva vidiac kam vlastne kráča, aj napriek svojmu perfektnému zraku. Prečo niekto nevyčaroval kúzlo lumos, to nevedel, pretože kúzlo by určite bolo lepšie než večne sa pohybujúce svetlo pochodní.

Nikto neprehovoril, keď pochodovali, ale aspoň to vyzeralo tak, že vedia kam idú. Keďže sa nezdalo, že by bezprostredne hrozil útok, aj napriek Alrikovým desivým varovaniam, Harry začal premýšľať nad tým, kde by asi tak mohol byť. Nikdy ešte nepočul o Zimných Krajoch alebo panstve Bifrost, ale napokon, o kraji High Hill tiež nikdy nepočul. Náš svet nie je skrotený, povedal mu Alrik – aj keď čo tým myslel, to si Harry nevedel predstaviť.

Bol zvedavý, ako dlho bol na tej lodi v bezvedomí predtým, než sa zobudil. Mohli to byť minúty rovnako dobre ako hodiny. Ešte stále bola tma, ale on nevedel odhadnúť čas bez cudzej pomoci. Neskorý december slnko nevychádzalo až do skorého predpoludnia. Mohol byť mimo celé hodiny než sa zobudil.

Stále pokračovali v ceste, nikdy nespomalili, a Harrymu sa zdalo, že sa ani nikdy neunavili. Odhadom by povedal, že kráčali prinajmenšom dve hodiny predtým, než si všimol najmenšie vyjasnenie oblohy. Keď si všimol, že prichádzalo prvé ranné svetlo, Harry si zúfalo uvedomil, že naozaj musel byť v bezvedomí viacero hodín. Za ten čas ho títo ľudia mohli odviesť kamkoľvek.

Všetci muži sa prudko zastavili, keď začuli poblíž v lese zvuk a ich ruky pevne stisli ich zbrane. Traja čarodejníci okamžite obkolesili Harryho, ostatní okolo nich vytvorili kruh. Harry si uvedomil, že najlepšie bude neprehovoriť, keď videl strach na ich tvárach, ale hodil pohľad na Alrika, aby mu nejako naznačil, čo sa deje.

Zvuk sa ozval znova – prenikavý výkrik, po ktorom Harrymu naskočili na chrbte zimomriavky.

„To sú grendlingovia,“ zasyčal Alrik. „Zachytili náš pach.“

„Sú sami?“ zašepkal jeden z mužov a všetci sa pozreli na troch čarodejníkov, ktorí strážili Harryho.

Olaf sa zamračil, ale potriasol hlavou. „Necítim nič iné,“ povedal im, aj keď čo tým myslel, o tom Harry nemal ani poňatia. Avšak jeho slová akoby trochu upokojili všetkých ostatných mužov. Ale výkrik sa ozval znova a tentoraz bližšie a oni sa všetci pripravili.

Popri syčaní pochodní a fúkaní vetra Harry počul zvuk niečoho pohybujúceho sa v lese. Srdce mu silno búchalo a aj napriek chladu cítil, ako mu dolu po chrbte steká pot, keď vdychoval mrazivý vzduch. Horúčkovito prehľadával lesy a snažil sa pohľadom zachytiť to, čo tam vonku mohlo byť, zatínal a povoľoval ruky v dlhej studenej reťazi, ktorá mu zväzovala zápästia. Zbožne si želal, aby mal pri sebe svoj prútik, nenávidiac pocit bezmocnosti. Ale okolo neho bolo asi dvadsať mužov, dvadsať ozbrojených čarodejníkov, ktorí vyzerali, že vedia ako majú používať meče, ktoré so sebou niesli. Ale za nič na svete nevedel prísť na to, prečo mali len traja z nich vytiahnuté prútiky.

A potom zbadal záblesk červených očí hlboko v temnote lesa a v okamihu boli obkľúčení temnými tieňovitými postavami, ktoré zoskočili zo stromov a zubami a pazúrmi ich napádali. Ticho bolo okamžite prelomené ohlušujúcimi bojovými výkrikmi a počul ako muži kričia a meče narážajú na mäso a kosti, keď sa studené oceľové čepele zablesli v svetle pochodní.

Zástup mužov okolo neho sa pohyboval a presúval a tlačil naňho zo všetkých strán, keď sa ho pokúšali udržať vo svojom strede. Teraz už tie kreatúry videl jasne – nejasne ľudské tvary, ktoré vyzerali, že sa rovnako pohodlne pohybujú po štyroch ako na dvoch nohách s obrovskými ústami plnými zubov ostrých ako žiletky a pazúrmi dlhými aspoň sedem centimetrov. Medvede, pomyslel si, alebo obrovitánske divoké mačky – grendlingovia boli pokrytí hustým kožuchom a ich oči v tej temnote blčali na červeno. Skákali a jačali, švihali okolo seba smrtiacimi pazúrmi, ktoré škrípali po krúžkových brneniach, mocne telá sa lámali ako kameň na narýchlo pozdvihnutých štítoch.

Harry, uväznený v strede bojujúcich mužov, sa s hrôzou prizeral, ako sa na jedného muža narojili štyria grendlingovia a strhli ho k zemi. Jeho hlavu odrhli skôr, ako ich mohli jeho spoločníci s mečmi zraziť a zahnať tie príšery späť. Vo vzduchu striekala krv, v tmavej noci sa ozývali výkriky. Harry sa potkol a zakopol, v šialenej hrôze si uvedomil, že chodí po telách – telách mužov aj grendlingov, ktorí padli v prvých minútach boja.

Nádych, pauza, chvíľkový oddych v boji, keď sa grendlingovia stiahli a krúžili aby mohli znova zaútočiť a muži spevnili svoj kruh okolo Harryho.

A potom zrazu chlad, akoby zima iba práve prišla, prešiel po nich všetkých a aj napriek slabému rannému svetlu sa tiene predlžovali, mrazivý chlad nimi prenikol aj napriek horúčave boja.

„Prichádzajú Dementori!“ zakričal Olaf, varujúc ostatných a Harryho srdce sa takmer zastavilo v jeho hrudi.

Cítil ich – tá strašná, známa hrôza, keď na neho padla ich temnota, ktorá pohlcovala všetky jeho myšlienky, všetky jeho nádeje a sny. Keď grendlingovia pocítili ich príchod, znovu zaútočili a bitka pokračovala. Teraz už mohol vidieť aj tie zahalené postavy dementorov, ktoré sa vyrojili z lesa. Niekoľkí sa nahrnuli ako nočné motýle k svetlu okolo zranených mužov, ležiacich mimo kruhu bojovníkov. Harry videl ako sa na nich vrhli, s úmyslom dať im osudný Bozk.

„Expecto Patronum!“ zakričal Olaf, oháňajúc sa prútikom spolu s Bjornom a Gudrikom. S konca jeho prútika vyšla iba tenká strieborná hmla, ktorá trafila jedného s dementorov a čiastočne ho tak na chvíľu zahnala preč od umierajúceho muža. Ďalších päť nastúpilo na jeho miesto.

Harry z hrôzou vyvaľoval oči – ďalší dvaja muži mali ešte menej šťastia. Tá tenká strieborná hmla, ktorá vyšla z ich prútikov, sotva upútala pozornosť dementorov, a tí sa neustále približovali. Padli ďalší dvaja muži, nie kvôli grendlingom, ktorí teraz spokojne trhali telá mužov, ktorí už zomreli, ale od zúfalstva, ktoré sa cez nich prevalilo. Harry videl, ako sa čoraz viac netvorov približuje, aby dali svoj bozk.

„Môj prútik!“ v hrôze vykríkol. „Dajte mi môj prútik!“ Nevedel, kde sa Alrik nachádzal, a ani, či je ešte nažive. Vedel však, že títo muži sa nemali ako brániť proti týmto príšerám, ktoré sa okolo nich hemžili. Ak boli títo traja muži, čo stáli pred ním, tí najlepší, ktorých mali, potom boli všetci stratení.

Ešte keď kričal, a obzeral sa okolo po niečom, čo by mohol použiť na svoju obranu, uvidel ako Olafovo kúzlo zhaslo, keď jeden z gredlingov prešiel okolo jeho mávajúceho meča a zvalil ho na zem. Demetori aj grendlingovia sa pohli aby mohli zabíjať a v blikajúcom svetle padnutých pochodní Harry uchmatol Olafov prútik ležiaci pri jeho nohách.

Nerozmýšľal, jednoducho sa zohol a chytil prútik, pocítil, ako sa v ňom prebudila moc. Zmocnil sa svojej najšťastnejšej spomienky a zdvihol prútik, jeho mágia v ňom spievala, horiac ako inferno.

„Expecto Patronum!“

Ozvenu jeho hlasu bolo počuť až za stromy, z konca prútika vyšlo oslepujúce svetlo a z revom ožil priezračný zjav Paroháča. Ten svojimi obrovskými parohami napichol temné telá demetorov a odhodil ich do noci. Potom sa Paroháč otočil a okruhom sa vracal späť, pričom sa postaral o ostatných demetorov, jeho parohy sa blýskali a kopytami pod sebou drvil všetku tmu.

Paroháč za sebou zanechával stopy striebristého ohňa všade, kde stúpil a grendlingovia od strachu ustúpili. Oslobodení od hrôzy dementorov sa bojovníci pustili do grendlingov rezali a sekali ich na kúsky, a o chvíľu bolo počuť už len stony zranených mužov. Grendlingovia boli mŕtvi alebo ušli a všetci dementori sa stratili v noci.

Paroháč urobil ešte jeden okruh, pričom všetkých obkolesil v ohnivom kruhu,  keď Harry prútikom nakreslil okolo nich ochranný kruh. Muži stíchli, oči upriamené na žiariaceho tvora, ktorý sa otočil a hlboko sa Harrymu poklonil, potom na neho skočil a zmizol znovu v jeho prútiku. Trasúc sa od hrôzy a pokrytý krvou, ktorá nebola jeho vlastná, Harry spustil ruku s prútikom dole.

Na dlhú chvíľu sa nič nepohlo a Harryho oči vnímali nočnú moru, ktorá bola okolo neho. Z dvadsiatich mužov, čo ho chránili iba dvanásť ich bolo ešte nažive, a všetci boli zranení. Päť krokov od neho na zemi ležalo telo roztrhané na kusy a Harry pochyboval, že sa im podarí tie pozostatky identifikovať. Telá obrovských grendlingov boli všade okolo nich a zem bola pokrytá ich čiernou krvou. Harry vedel, že najmenej polovica z týchto mŕtvych mužov stratila nielen život, ale aj svoju dušu, pohltenú dementormi, proti ktorým sa títo ľudia očividne nevedeli brániť.

Traja muži s prútikmi – čarodejníci, ktorí namiesto prútika radšej použili meče, aby bojovali proti nepriateľom, to si predtým nevedel ani predstaviť. Muži, ktorí dobrovoľne vošli do lesa, v ktorom strašili dementori. Nikto mu neublíži, povedal Alrik. Nič sa mu nestane.

Harry znovu zdvihol prútik. „Accio prútik Harryho Pottera.“ Nevidel odkiaľ prišiel, ale o malú chvíľku jeho vlastný známy prútik skočil do jeho voľnej ruky. Okamžite pustil na zem Olafov prútik a svoj otočil na okovy, ktoré mal na zápästiach. „Alohomora,“ prikázal a reťaze sa poslušne zošuchli na zem. Váha reťazí bolo všetko, čo pomáhalo jeho rukám aby sa netriasli.

Jeden z mužov sa potom pohol, vyšiel z tieňov smerom k nemu. Hoci bol pokrytý od hlavy až k pätám krvou Harry ho spoznal ako Alrika. Ale pohľad v jeho tvári bol jeden, ktorý na ňom nespoznával. Harry ihneď zdvihol ruku s prútikom a nasmeroval ho do stredu Alrikovej hrude. Harry cítil, ako mu po tvári tečie pramienok teplej krvi, ktorá naňho vyšplechla; jeho srdce bilo tak hlasno, že cítil chvenie vo vlastných žilách. V tejto chvíli sa nespoznával, nevedel už povedať, čo vlastne cíti – strach, hnev, nenávisť alebo vôbec nič. Všetko, čo v tej chvíli vedel bolo, že drží prútik namierený na inú ľudskú bytosť a veril, že je schopný zabiť už len púhymi myšlienkami.

Alrik pred Harrym klesol na kolená, ruky držal pred sebou, akoby sa vzdával. „Prosím ťa,“ naliehal a zvuk jeho hlasu priviedol do Harryho prázdnej mysle zdanie života. „Neopusť nás.“

V šoku Harry pozeral, ako aj ostatní muži pred ním klesli na kolená. „Prosím ťa,“ zopakoval Alrik. „Nenechaj nás tu zomrieť.“

Jeho slová naňho zapôsobili ako studená sprcha a Harry tackavo urobil krok dozadu, z pariacej sa zeme sa dvíhal pach smrti.

„Prečo si ma sem priviedol?“ Harry takmer nespoznával svoj vlastný hlas – znel drsne a zlomený od kričania. „Prečo sme na tomto mieste?“ Zaviedli ho sem. Alrik zaviedol svojich mužov sem, do tejto smrtiacej pasce. A aj keď sa mohli rovnať grendlingom svojimi sekerami a mečmi, očividne nemali šancu sa ubrániť proti dementorom. Prísť sem bolo šialenstvo najhoršieho druhu.

„Toto je náš domov,“ povedal mu Alrik, krv mu stekala z malej rany na hlave do brady zatiaľ čo rozprával. „Žijeme tu. Ale zaplavili nás dementori a nemáme sa proti nim ako brániť. Prosili sme na Ministerstve, aby nám pomohli, ale obrátili sa k nám chrbtom. Priviedli sme ťa sem, aby sme ich prinútili vypočuť nás, aby sa oči Británie obrátili k nášmu utrpeniu a zazreli našu prosbu. Títo dementori pohlcujú duše našich bratov, našich žien a detí a ak nás opustíš, všetci zahynieme.“

Harry naňho neveriacky civel a premkýnala ho hrôza. „Vy tu máte deti?“ zašepkal.

„Áno,“ prikývol Alrik. „Dementorom nezáleží, koho si vyberú. Nie je v nich žiadne zľutovanie a my sa im nemáme ako brániť. Prosím ťa, aby si s nami šiel na panstvo Bifrost a porozprával sa s mojím otcom. Neobracaj sa nám chrbtom, ako to spravilo Ministerstvo. Prosím.“

Všetci pred ním kľačali v znamení naliehavej prosby a pokory – spolu s viacerými mužmi, ktorí vyzerali byť príliš slabí na to, aby tak urobili. Harry bez premýšľania sklopil prútik. Ale Alrik sa ešte stále nepostavil, v jeho očiach otázka. Harry pomaly prikývol.

Alrik sa svižne postavil na nohy. „Zoberte zranených a mŕtvych!“ vyštekol rozkaz ostatným mužom a všetci okamžite vyskočili a poponáhľali sa ho splniť. Harry stál bokom na jednej strane, príliš otupený na to, aby vôbec premýšľal, jeho telom prebiehali záchvevy a otriasali jeho postavou.

Sledoval, ako muži na bojisku rýchlo oddelili ľudí od grendlingov. Gudrik a Bjorn robili čo mohli, aj keď toho veľa nedokázali, aby svojimi kúzlami vyliečili rany, ktoré by mohli byť životu nebezpečné. Olafovi, ako Harry videl, chýbala jedna noha a polovica brucha. Jeho nehybné oči boli naveky zmrznuté pohľadom plným hrôzy. Keby mal Harry v tej chvíli niečo vo svojom žalúdku, okamžite by to zo seba dostal von.

Rýchlo sa ukázalo, že muži nedokázali transportovať telá. Z dvanástich ktorí prežili, traja boli takmer neschopní chodiť a potrebovali pomoc jedného z ich spoločníkov, aby mohli ísť ďalej. Takže zostávalo šesť mužov, aby odniesli telá ôsmich, aj keď z jedného tela nezostalo viac než torzo.

„Tak ich tu teda necháme,“ pochmúrne povedal Alrik. „Nemôžeme sa zdržiavať.“

„Nemôžeme ich predsa nechať napospas vlkom,“ zúfalo zasyčal jeden z mužov.

„A nemôžeme ani čakať, kým sa grendlingovia vrátia späť,“ povedal mu Alrik.

Harry nechápal, čo sa to deje. Za šesť rokov, ktoré strávil na Rokforte si myslel, že pochopil základy toho, ako funguje čarodejnícky svet – ale toto sa skrátka pochopiť nedalo. Čo mali títo ľudia za problém? Dospelí muži sa nemali takto správať.

Zdvihol prútik a namieril ho na prvé telo. „Mobilicorpus,“ prikázal. Telo, teraz držané pokope pomocou mágie, sa horizontálne zdvihlo zo zeme a presunulo sa k okraju čistinky. Ďalších sedem krát Harry vyslovil to kúzlo a zvyšné telá sa zoradili za to prvé. Muži naňho prekvapene civeli, výrazy na ich tvárach znova hovorili niečo, čomu Harry nerozumel a čo nespoznával. Žalúdkom mu nepríjemne skrútlo.

„Ukazuj cestu,“ zavrčal na jedného z mužov, ktorý tam len stál a civel na vznášajúce sa telá neveriacim pohľadom.

Harry nevedel povedať, či pocit, ktorý v ňom víril bol hnev alebo zármutok. A v tejto chvíli ani nevedel, či mu na tom záleží. Jediné čo vedel bolo, že zúfalo túži ísť domov. Ale nemohol vydržať pomyslenie na to, ako dementori sajú duše detí. A tak sa postavil do radu za kvapkajúce telá a smerom k lesu nasledoval Vikingských bojovníkov.

____________________

Autorská poznámka: Zimné Kraje by som umiestnila na severu od Škótska, ale tesne na juh od Faerských ostrovov. Ako také, keďže je stred zimy, ich dni bývajú krátke. Slnko priemerne vychádza okolo 9:20 ráno a zapadá o 3:20 popoludní.

09.07.2008 13:20:45
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one