Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi

31. kapitola - Podrobný plán

Zabralo im to hodiny, než sa dostali do cieľa. Vyrovnávacie kúzlo držalo čln hladko na vode a ochranné kúzlo ich chránilo pred najhorším vetrom a spŕškou slanej vody. Stále to však nebola šťastná cesta! To čakanie bolo horšie než čokoľvek iné.

Často kontrolovali mapu, sledujúc malý obraz ich člnu, ktorý sa dostával bližšie a bližšie k brehu. Keď sa konečne priblížili, noc bola na svojom konci a východná časť oblohy začala ožívať s úsvitom. Harry tu bol pred pár hodinami, nehovoriac o tom, čo sa mu mohlo stať.

V okamihu, ako dosiahli breh, vytiahli čln na kamenný breh všimnúc si okamžite viacero vikingských lodí priviazaných povedľa. Remus zamieril priamo k jednému z nich, vyliezajúc na provu a pozerajúc sa do vnútra. O chvíľu neskôr zoskočil, jeho oči sa leskli vo svitaní.

„Harry bol v tomto,“ oznámil. „Ten pach je stále silný.“ Sirius sa škeril - - tento vlkodlak mal silne vyvinutý zmysel, vďaka ktorému zacítil ten pach.

Popadli svoje veci, Sirius a Severus oba mohutné meče na chrbáty, zatiaľ čo Remus zodvihol ten železný poklincovaný kyjak cez jedno rameno. Mohli v predu vidieť lesnú cestičku, ktorá sa vinula k tmavému lesu pred nimi.

„Pohybujte sa tak ticho ako len môžete,“ povedal im Snape „Pamätám si, že som niekde čítal o zvierati podobnom mačke, ktorý sa nazýva Grendling, ktorý loví v svorkách v týchto lesoch. Bol by som nerád, aby nás čoskoro sledovali.

Na to sa všetci obrátili a Remus ich viedol po cestičke, ktorou nedávno išiel Harry do lesa. Sirius odhadoval, že prešli tak päť míľ, keď Remus odrazu zastal, naznačiac im rukou, aby boli ticho. Poznanie, že ten vlkodla by mohol počuť a cítiť veci, ktoré oni nemohli, oboch Siriusa a Severusa zmrazili, čakali na neho, kým im dá určité znamenie na to, čo zaujalo jeho pozornosť.

Vetril do vzduchu, jeho tvár hľadela bledo do narastajúceho ranného svetla. Potom sa rýchlo vrátil k nim dvom a tlmene im hovoril.

„Cítim krv, tam hore pred nami,“ oznámil im. „A je tam niečo, čo sa pohybuje mimo v lese smerom na juh. Je to stále ďaleko, ale musíme byť potichu, aby sme nepritiahli ich pozornosť.“

Obaja muži prikývli a sledovali Remusa dopredu, pohybujúc sa ešte opatrnejšie pomedzi stromy. Kráčali vpred niekoľko ďalších minút v absolútnom mlčaní, keď prišli k tomu zdroju krvi, ktorý Remus spomenul. Pred nimi na malej čistinke boli telá zvierat. Boli obrovské, s čiernou srsťou, svalnatými telami a dlhými pazúrmi. Skutočne mali v sebe niečo ako mačka, ale ich zadné nohy boli čudne tvarované, aby mohli kráčať lepšie na zadných ako na všetkých štyroch.  Pôda okolo nich bola pokrytá čiernou krvou a tiež mohli vidieť, že tieto zvieratá mali na sebe rany po mečoch.

Všetci traja sa pozorne presunuli dopredu, starostlivo prezerajúc pôdu a vyhýbajúc sa kalužiam krvi. Remus zrazu v šoku zasyčal a prikrčený zdvihol niečo zo zeme. Sirius na neho pozeral zhnusene s úžasom, že to čo držal je ľudská ruka.

Po tomto začali prehľadávať okolité telá, s obavami, že najdú v tmavých krvavých opuchnutých čelustiach na zemi ľudské telá. Remus však zrazu zastavil hľadanie a rýchlo sa presunul k nim, šklbajúc Siriusa za ruku a ťahajúc ho smerom k Severusovi, pokynúc Severusovi, aby sa vzdialil od krvi. Muži o ňom nepochybovali, dôverovali jeho úsudku, ale obaja hľadali vysvetlenie v Remusovej tvári, ktorá bola mŕtvolne bledá.

„Musíme pokračovať v pochode. Je tam slabá ochranná stopa,“ šepkal ako sa pohybovali. „Prešiel som okolo jedného väčšieho zvyšku a mám pocit - - že to bolo vyrobené Harryho Patronusom. On zanechal veľmi charakteristické chvenie.“

Sirius cítil, ako jeho srdce začalo prudko byť, kvôli panike, ktorá ho zaplavila. To samozrejme znamenalo, že Harry bol živý a že mal u seba svoj čarodejnícky prútik; znamenalo to však, že Harry bol v strede tohto konfliktu, v ktorom očividne podnikol veľké úsilie, aby zachránil ľudí. Ale napokon to znamenalo, že tam boli Dementori. Nebol žiadny iný dôvod na to, prečo by Harry použil Patronusa.

Presunuli sa rýchlo a ticho cez pomaly rozjasňujúce stromy s Remusom na čele. Asi o míľu ďalej im dal Remus pokyn, aby zastali a zastal s hlavou otočenou na jednu stranu počúvajúc zámerne určitý zvuk.

Sirius chcel sám seba pretransfigurovať na Tichošľapa, pretože by tak lepšie cítil a počul akékoľvek zvuky a pachy, ktoré vyrušovali vlkodlaka. Ale vedel, že zatiaľ čo by Tichošľap bol zaručene schopný bežať rýchlejšie ako muž, bol by viac užitočný v boji ako človek.

Remus sa k nim znovu otočil s vážnou tvárou. „Oni vedia, že sme tu,“ povedal im. „Sme odrezaní. Oni sa pohybujú zároveň s nami na juh odtiaľto, ale sú teraz pred nami a sťahujú sa aby zablokovali náš pochod dopredu.“

Jeho slová spôsobili, že Siriusove srdce začalo opäť búšiť. Všetky tie roky, čo sa potulovali po Zakázanom lese s Námesačníkom mu pripomenuli podstatu poľovačky.“ Po rokoch vysilenia z Dementorov, vedel, že on je tentoraz korisť.

„Ste si istí, že nás oni lovia?“ Snape sa spýtal.

Remus zachmúrene prikývol. „Viem kedy sme lovení.“

„Koľko?“ spýtal sa Sirius. „Možeš mi povedať čo to je?“

„Najmenej desať,“ Remus odpovedal. „Myslím si, že sú to tí Grendlingovia o ktorých sme hovorili. Páchnu slabo ako mačky. Je tam ten pach krvi z tých zvyškov tiel, na ktoré zaútočili v Harryho skupine.“

„A tí Dementori?“ spýtal sa Sirius s poznaním ako smrteľní by mohli byť v boji. Ich sila bola v tom rozptýlení, ktorú oni spôsobovali - - tá schopnosť zaplaviť protivníka beznádejou.

Ale Remus pokrútil hlavou, „Harryho Patronus, ich odohnal ďaleko. Potrvá to najmenej deň, pokiaľ sa pokúsia vrátiť do tejto oblasti. Myslím, že sú to tí Grendlingovia, ktorých sa musíme obávať.“

Odrazu stuhol. „Prichádzajú.“

Postavili sa tak, aby každý z nich stál chrbtom k ostatným; Sirius držal svoj čarodejnícky prútik v dominantnej ruke a meč v druhej. V súboji bol ten čarodejnícky prútik jeho najväčšou zbraňou, bol trénovaný používať meč v jeho ľavej ruke.  Po svojom boku videl Severusa a Remusa, vlkodlak držal obrovský železný klincami obytý kyjak tak, akoby nič nevážil.

Nemuseli dlho čakať. Uprostred zvuku praskajúcich vetiev sa na nich vymrštili veľké chlpaté telá s horiacimi červenými očami. Tie beštie boli pri nich, zuby a pazúry sa blýskali smrteľne do ranného svetla.

Traja muži použili všetky najviac smrteľné kliatby, ktoré poznali na tento boj - - a Sirius uvoľnil skvelý poryv ohňa, ktorý namieril na hruď prvého tvora, len čo sa zdvíhal zo zeme. Odhodil ho celou silou do stromu oproti. Mával svojim mečom, blokujúc úder zameraný na svoj žalúdok spolu s ďalšími kúzlami svojho čarodejného prútika.

Za sebou mohol počuť Remusa a Siriusa, ako vykrikujú vlastné zaklínadlá a stromy osvetlené ľahkými poryvmi ohňa a bleskov.

Ten rev Grendlingov a ten nepríjemný zvuk lámajúcich sa kostí vo vzduchu po zásahu Remusového poklincovaného kyjaku boli ohlušujúce. Sirius si nejasne uvedomoval, že je postriekaná krvou nielen jeho tvár, ale aj meč. Opäť ho ostriekala krv z umierajúceho tela, ale potom si uvedomil, že sa už nič nehýbe. Rýchlo sa otočil na Remusa, aby sa uistil,   že muž nie je zranený. Bol príliš postriekaný krvou, ale žiadna nebola jeho.

„Boli to všetci?“ požadoval Severus, z jeho vlastného meča kvapkala krv.

„Áno,“ Remus ich uistil. „Je niekto z vás zranený?“

Sirius na moment pozrel na seba. Niečo ho udrelo na ľavej nohe, ale ochránila ho pevná dračia koža, ktorú nosil. „Je to len pomliaždené, ale v kuse.“

„Ja som v poriadku,“ Severus potvrdil, ako oni kontrolovali mŕtvych tvorov okolo seba. Bolo ich tam dokopy deväť a Sirius si nemohol pomôcť a myslel na to, či ešte niekde nie sú nejaké páry, čo utiekli. Nikto z nich nikdy nebojoval v takomto druhu boja. Sirius nechcel premýšľať o tom, čo by sa stalo, keby sa ocitli uprostred útoku Dementorov. Harry už videl takýto horor vo svojom živote, keď sem bol unesený.

„Musíme pokračovať v pochode,“ vyzýval Snape. Remus sa pokúsil vyložiť si na seba ten ťažký kyjak pokrytý klincami, s kývnutím na súhlas sa ujal opäť vedenia. Sirius musel obdivovať tú mužskú silu. Nič nezdržalo Remusa na dne na dlhú dobu. Jeho schopnosť vydržať všetky skúšky života bola dôvodom, prečo ho tak veľmi Sirius miloval.

 

- - - - - - - - - - - - - -

Alrik a Asgeir zhromaždili veľkú skupinu bojovníkov vo vstupnej hale na záchranu. Najstarší bojovník bol šedivý a zjazvený, najmladší bol starší maximálne tri až štyri roky od Harryho. Chodiac pomedzi mužov a hodnotiac ich, Harry zbadal ako Alkirk študoval veľkú mapu položenú na stole. Najmladší bojovníci boli prinútení stáť vzadu, pokým starší a skúsenejší muži stáli vpredu. Harry sa cítil čudne a nepohodlne, keď si uvedomil, že je najmladším zo všetkých mužov. Dostal miesto medzi Asgeirom a Alkirkom a všetci muži ho sledovali. Viackrát počul, ako niekto zašepkal prezývku „Ten chlapec, ktorý prežil“. Mladší bojovníci pozerali cez ramená, aby mohli vidieť jeho smutne známu jazvu.

Označili miesto prameňa a skalu na veľkej mape, vysvetľujúc jeho polohu a možnosti s čím, by sa mohli stretnúť. Grendlingovia útočili vo svorkách, povedali mu, zobrali veľký počet šermiarov a lukostrelcov. Existuje tiež možnosť, že by sa mohol objaviť čierny Wyrm z hôr a zaútočiť. Trvalo to len pár minút Harrymu, kým pochopil, že Wyrmsovia o ktorých hovorili sú v skutočnosti nejaké plemená drakov.

Napriek tomu, čo povedal o muklovských zbraniach, nemohol si pomôcť, ale myslel na to, že niekoľko guľometov a grranátometov, by mohlo prísť vhod. S určitosťou by viac zranili ako meče. Ale tentoraz si svoj názor nechal pre seba, mimo hlasného hovoru. Pokiaľ mohol vidieť, nebol tu žiadny náznak po muklovskej technológii v tejto spoločnosti. Miesto toho hovorili o niečom, čo nazývali čarodejnícka oceľ a on našiel sám seba zvedavého,  či to nie je nejaký druh kúzla na ich mečoch, čo ich prinúti, aby boli presnejšie.

„V ten okamih, keď pristúpime k prameňu určite prídu Dementori,“ povedal mu Alkirk. „Koľko ich môže Váš Patronus zdržať?“

Harry sa zamračil. Počas tej noci v treťom ročníku ich bolo najmenej päťdesiat, keď boli on a Sirius napadnutí.  Harry vedel, že jeho Patronus vydrží dovtedy, dokedy to bude nutné, ale upodozrieval ho, že je tu aj ďalší problém.

„Som si istý, že ich môžem odohnať všetkých,“ povedal Alkirkovi. „Alebo prinajmenšom ich budem odohnávať späť, ale to nie je problém. Ten Patronus je robený na potrebné obdobie, ale musí byť kontinuálne použité levitačné kúzlo.“

„To znamená, že akonáhle začneš pohybovať skalou, nebudeš ďalej schopný používať Patronusa a nasmerovávať ho na nich?“ hádal Asgeir.

Harry prikývol. „Môžem mu povedať, aby útočil na Dementorov, ale nemám záruku, že bude prenasledovať všetkých z nich a že sa niektorý z nich nevráti. Je tu niekto, kto dokáže použiť toto kúzlo?“

„Zatiaľ, čo si videl, skôr nie,“ informoval ho Alkirk. Harry pozrel na Bjorna a Gudrika. K jeho úžasu muži vyzerali byť urazení. Hoci sa to zdalo pre Harryho nepredstaviteľné, Patronus bol zatiaľ pre nich priťažký, než to, že by mohli letieť na mesiac.

„Poznáme riziká,“ povedal jeden z mužov Harrymu so zúrivým a odhodlaným výrazom na tvári. „My všetci sme stratili niekoho vďaka týmto tvorom. Ak ste schopný zapečatiť tú pekelnú dieru, sme ochotní spraviť čokoľvek.“

„Zapečatenie tej diery nás však nezbaví tých 200, ktorý sú už tu,“ povedal im Harry, jeho žalúdok sa pohrával s myšlienkou, čo všetko sú títo muži ochotní spraviť. Všetko pre tak malú odmenu. On bude viesť týchto mužov do bitky, bude musieť sledovať, ak oni umrú, sledovať ako ich duše budú zničené Dementormi. Pre jeho mágiu, nie je tu nič ako by sa tomu dalo zabrániť.

„Budeme sa zaoberať týmto problémom neskôr,“ Asgeir mu oznámil. „Trápiť nad ďalšími problémami sa budeme až keď sa vyskytnú.“

Pochopil jeho slová, ale napriek tomu musel rozmýšľať nad tým, čo jeho tvár prezrádzala, že to nemusí byť víťazstvo. Príliš veľa z toho mu pripomínalo udalosti okolo Odinovho oka. Veľká časť Čarodejníckeho sveta, to považovala za víťazstvo, ale Harry nemohol zabudnúť na to, koľko dobrých mužov a žien padlo.

Dlho rozoberali stratégiu bitky, Harry ostával ticho väčšiu časť tohto plánovania. Stratégia bola vždy Ronovým koníčkom, nie jeho, a títo muži, ktorí boli počas celého života bojovníci, vedeli ďaleko lepšie čo treba robiť. Predsa sa však vždy obrátili na neho, aby schválil to, čo navrhovali, ako keby bol rovnaký vodca ako Asgeir. Tá váha ich nádeje ho ťažila na jeho ramenách, nemohol však zabudnúť na čas, ktorý sa kedy cítil tak osamote.

Keď bolo všetko povedané a naplánované, muži sa rozišli pripraviť si brnenie a zbrane a tiež sa pobrali za svojimi rodinami, aby s nimi strávili večer. Vyrazia skoro ráno a Harry vedel, že mnohí z nich sa už nemusia vrátiť. Našiel sám seba ako preklína Ministerstvo kvôli tomu, čo sa malo stať.

Keďže Alkirkova rodina bola v bezpečí High Hill, ponúkol sa, že Harrymu ukáže okolie Bifrost Hall. Harry vďačný za to rozptýlenie išiel s ním, odhodlaný vzdelávať sám seba o tom, ako žije tento zvyšok Čarodejníckeho sveta.

Nevidel žiadny náznak muklovského vplyvu v Bifrotskom spoločenstve a veci ktoré videl, robili aj ten pár džinsov, ktoré nosil nemiestnymi. Títo ľudia žili život, ktorý veľmi pripomínal život ich predkov a pravdepodobne to takto robili po stáročia.  A predsa súčasne, tu nevidel žiadne známky stagnácie. Napriek ich nedostatku čarodejníckych zdatností, mágia dodávala do ich životov určitý štýl a oveľa zlepšila ich životy, tak ako technológia zlepšila životy muklov. Zdalo sa, že táto mágia v tomto spoločenstve bola ďaleko viac špecializovaná ako na Rokforte. Ľudia mali jednu magickú silu a pri nej ostávali, spoliehajúc sa na ostatných z nich pre iné veci. Nemali tiež nedostatok magických nástrojov - - - všetko od magických farmárskych nástrojov, metiel, hoci ich lietanie a cestovanie na metlách sa zdalo byť trochu obmedzené. Predpokladal, že to bolo kvôli tej stálej hrozbe od Dementorov, prečo oni nelietali za hradby pevnosti.

Počas krátkej cesty po Bifrost Hall, Harry získal určitú predstavu o tom, aký je ten zámok veľký - - všetky rodiny a oblastní farmári žili za hradbami pevnosti, dobre chránení pred Dementormi a Grendlingami. Tie múry zadržiavali Grendlingov za bránami a tie ochranné kúzla okolo zase Dementorov. Ale muži riskovali každý deň, keď vychádzali za hradby na svoje polia. Boli presvedčení, že sú chránení pred Grendlingsami, ale nemali žiadnu ochranu pred Dementormi, ktorí boli tým viac smelší, čím ich bolo viac.

Napokon, keď sa Harry vrátil do vnútra siene, našiel sám seba, ako je obklopený miestnymi obyvateľmi. Všetci z nich boli vychovávaní tak, že počuli o chlapcovi, ktorý prežil a mali na neho stovky otázok, na ktoré im odpovedal trpezlivo ako len mohol. Napriek tomu, že je časťou ich histórie, Harry sám pociťoval ako je izolovaný a prenieslo ho to domov, keď ako malý vedel tam málo o jeho svete.

Počúval skupiny bojovníkov, ako diskutujú o tom najlepšom spôsobe ako zahnať svorku Grendlingov, keď zaznel alarm - - rev rohu z hradieb pevnosti.

„Harry,“ Alkirk zvolal, len čo sa prirútil do siene. Harry okamžite vyskočil na nohy mysliac si, že Dementori útočia. „Poďte rýchlo,“ vyzýval Alkirk. „Oni nás všetkých zničia, ak ich nezastavíte.“

Harry ho nasledoval von z dverí.

 

09.07.2008 13:28:04
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (76 | 13%)
Raz za dva týždne (30 | 5%)
Raz za mesiac (30 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one