Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi

51. kapitola - Obrovské gestá

  
Albus ešte na neho čakal pred ohňom, keď sa vrátil zo spálne. Zatvoril za sebou dvere na spálni, tak aby nevyrušoval Harryho. Keď pristúpil späť k tomu gauču, uvidel ten smutný, zamyslený pohľad na tvári riaditeľa školy.

„Pripomínajú Ódina, nie?“ Severus sa spýtal, keď sa posadil, čakal na potvrdenie svojich obáv z tých havranov.

„Albus prikývol. „Áno, som o tom teraz presvedčený. Myslím si, že to oni mu priniesli tie sny. Pokúšajú sa mu niečo ukázať, alebo ho niečo naučiť.“

„A to mesto - - myslíš si, že niečo popisuje?“ Severus sa spýtal. „Určité mesto, ktoré zničí Voldemort?“

„Ja neviem,“ Albus potriasol hlavou. „Je zaujímavé, že tam neexistovali, žiadne znamenia na telách. Dokonca ani Voldemort nedokáže použiť vražednú kliatbu na ľudí v celom meste.“

„Potom ich otrávil,“ Severus navrhol. „Alebo použil biologické prostriedky.“

„Možno,“ Albus pokrčil plecami. „Bolo by to však ironické, keby Voldemort použil určité muklovské prostriedky na zabitie mnohých?“

„Albus, ktorý domáci škriatok nasleduje Harryho, asi tak ako Dobby - - povedal niečo čudné, keď skôr priniesol tú horúcu čokoládu.“ Severus mohol vidieť, že mal Albusovu plnú pozornosť.

„Nazval Voldemorta Ten-ktorý-chodí-sám.“

Albus prikývol, zdanlivo neprekvapený týmito správami. „Áno,“ súhlasil. „Volajú ho počas niekoľkých mesiacov, ale nevedia prečo. Vyslovil som značné pochybnosti ohľadne toho, keď som si po prvý raz všimol zmeny, ale nikto z nich nevie, co by to mohlo znamenať. Je to niečo čo použili na výzvu Grindelwalda. Asi potom nevedia, čo to skôr znamená.“

Severus pocítil chvenie, ktoré ním pretekalo. „Nikdy som nečítal čokoľvek o tom v knihách dejín.“

Nesmelý úsmev skrútil Albusove pery, jeho oči žiarili pod okuliarmi. „Neprekvapuje ma to,“ súhlasil. „Veľmi málo ľudí sa niekedy posadilo na dlhé besedy s domácimi škriatkami, a ešte menej premýšľalo nad zaznamenanými slovami ich múdrosti.“

„Slovami múdrosti?“

„Oni nerozmýšľajú rovnakým spôsobom ako my, Severus.“ Albus vysvetlil. „Neľudia majú ich vlastné mýty a legendy, a často sú bezvýznamní pretože sú menšími tvormi. Pozri sa na kentaurov - - majú ďaleko viac informácií ako my, a predsa sú dole, pretože si vybrali život v divočine. Zistil som, že domáci škriatkovia často vedia veci, ktoré čarodejníci nie, oni práve postrádajú tú schopnosť objasnenia hocičoho z toho.“

„A Grindelwald?“ Severus sa spýtal. „Už si niekedy zistil, čo to meno znamenalo?“

Albus sa oprel späť do kresla a pomaly si pohladil bradu. „Grindelwald bol šialenec hladný po energii, ktorý kázal o nadriadenosti čistokrvného čarodejníka a vrátil sacez činy vyhladzovania k veľkosti. On bol ako tisícky iných bláznov pred ním, keď použil rovnakú rétoriku, zbierajúci tú horkosť a rozladenosť. A potom v jeden deň sa niečo zmenilo. Postihla ho určitá nová šialenosť.“ Albus sa zamračil a Severus ho zámerne sledoval. Riaditeľ školy nikdy nehovoril o tých dňoch, a mať šancu počuť niečo o vojne s Grindelwaldom z Dumbledorových vlastných úst bola skutočne vzácna príležitosť.

„Veril, že tam bolo určité veľké tajomstvo, ktoré mú dá silu ovládnuť svet,“ Albus pokračoval svojím príbehom. „Stal sa posadnutým týmto tajomstvom - - s hľadaním toho alebo s poznaním toho. Všetko ostatné sa stalo vedľajšie, začal robiť chyby, zanechal tak sám seba nechráneného pred útokom. Napokon boli jeho nasledovníci zajatí alebo zabití alebo hovorili o ňom, nakoniec mi musel čeliť sám.“

„Nikdy sa nedozvedel toto tajomstvo?“ Severus sa spýtal.

Albus potriasol svojou hlavou. „Nie, ani ja nie. Keď zomrel, akékoľvek znalosti znalosti, ktoré o tom získal, zomreli s ním.“

„Ty si myslíš, že Voldemort je teraz za tajomstvom,“ Severus hádal. „Možno to je to, čo havrani šepkajú do Harryho ucha.“

„Dúfam, že nie, Severus,“ Albus si povzdychol. Drevené poleno v ohni nahlas puklo, svetlá toho ohňa blikali v Dumbledorových okuliaroch. „Dúfam, že si predstavujem veci.“

Severus si odfrkol s odporom pri takej pravdepodobnej možnosti. „Čo by som mal spraviť, Albus? Čo mám spraviť na jeho ochranu?“

„Ver v seba, Severus,“ Albus jednoducho povedal. „Ver v neho. Ver v to, že veci sa spravia samé.“

Severus potriasol svojou hlavou, zaplavilo ho zúfalstvo. „Nie som ako ty, Albus. Nevidím svet cez ružové okuliare. Nemôžem veriť v nemožné.“

Albus sa zrazu zľahka usmial. „Ach, nemyslím si, že ty a ja sme tak odlišní, Severus. Ja nie som vševedúci. Stratil som svoj smer raz alebo dvakrát.“ Usmieval sa zrazu s cudzím leskom v očiach. „Nebol si tu vlani, keď Voldemort zaútočil. Čestne verím tomu, že v deň kedy zlyháme, že umriem.“

Severus šokovane pohliadol na riaditeľa. Nikdy nepočul Albusa hovoriť takúto vec. Pesimickosť sa mu nepáčila.

Albus pokrčil plecami a jemne sa na neho usmieval. „Vyšiel som v ten deň von bojovať s očakávaním na smrť. My všetci - - iní učitelia, autori, členovia Rádu, ktorí prišli spraviť posledný zúfalý pokus. Bol som silný, Severus, ale s Ódinovým okom v jeho rukách, nemyslím si, že by som ho mohol  zastaviť, aj keby som tam bol stokrát. Stratil som vieru, stratil som nádej. A potom Harry Potter, vyletel na metlobalovej metle a zachránil nás všetkých.“ Uškrnul sa pri tej spomienke. „ Pokládam to za nesprávne myslieť si, že tá veľká posledná bitka nie je nič viac, ako príprava na niečo väčšie, a že Harryho hrdinský čin má dôsledky, ktoré teraz vidíme len príchodom týchto havranov. Ale všetky tieto udalosti obnovili moju vernosť, ja nemôžem stratiť nádej napriek tej tme, ktorú vidím na horizonte.“

Albus pozeral do ohňa, zdanlivo starý, ale silný, a Severus na neho zízal, upriamil pozornosť na jeho slová. „Niečo hrozné prichádza, Severus,“ riaditeľ povedal zľahka. „Cítim to. Všetko neľudské vie, že to prichádza - - tí škriatkovia, tí kentauri, tí obri. Svet sa zmení. A predsa, napriek všetkému, mám vernosť, že vydržíme.“

Riaditeľ sa otočil a usmial sa na Severusa, jeho oči tancovali. „Si do neho zaľúbený, však áno,“  uviedol, zastihol ho úplne nepripraveného.

Severus cítil, že jeho telo sa naplnilo teplom. Albus sa ho spýtal podobnú otázku, keď bol Harry ranený v Rokvile. Rýchlo potom skončil túto otázku. „Ja...Ja....“ bojoval proti zmätku v jeho mysli. Láska nebola vôbec v jeho slovníčku - - nebolo to niečo, čo patrilo do jeho života. Mohol by priznať silnú túžbu - - ale lásku? „Ja neviem.“

„Dobre, keď to vyriešiš, mohol by si mu to povedať,“ Albus vtipkoval, keď sa postavil na svoje nohy. „Láska je vtipná vec pre ľudí, obzvlášť pre Chrabromilčanov. Mohli by sme ju viac využívať na svete.“ Poklepal Severusa po ramene a potom odišiel von z dverí, prešiel cez portrét a zatvoril ho za sebou.

----------------------------------------------------------

Harry opúšťal Veľkú sieň po obede o niekoľko dní neskôr s Ronom a Hermionou, keď spozorovali Besa, ktorý sa plazil okolo tmavého rohu zámku. Ospravedlnil sa priateľom, ponáhľal sa k tmavej postave, ponáhľal sa dole po viacerých nepoužívaných chodieb a do temnoty, do starej prachom zapadnutej skladovacej miestnosti, kde našiel svojho krstného otca, ktorý čakal na neho.   

Znepokojený, a dychtivý, ale šťastný, že vidí toho muža, Harry hodil svoje ruky okolo Siriusa a pevne ho objal. Niečo z tej túžby uniklo, keď ho Sirius objal späť. „Nemal by si tu byť,“ povedal mužovi, keď ho konečne pustil. „Nie je to bezpečné.“

„Musel som vidieť námesačníka,“ Sirius vysvetlil. Tie tmavé tiene pod jeho očami a to znepokojené vyjadrenie na jeho tvári bolo viditeľné. Harry by mohol vedieť, že by nikdy neostal mimo. „Dnes večer je spln.“

„On sa nezmení,“ Harry mu odpovedal. „Ten Dúšok živej smrti všetko zmrazí. Dokonca nebude vedieť, že si tam.“ Od tej doby si prečítal určité informácie o nápoji, ktorý dali Remusovi a vedel, že aj spln nemal žiadny účinok na vlkodlaka. Až pokým mu nedajú protijed , nič ho neovplyvní.

„Je mi to jedno,“ Sirius potriasol svojou hlavou. „Musím ho práve vidieť. Zober ma k nemu. Prosím ťa Harry.“

Harry si povzdychol, ale prikývol na súhlas. „Stretni sa so mnou v záchodoch Umrnčanej Myrthly. Ja pôjdem po nejaké metly a stretnem sa s tebou tam.“

Sirius sa znovu premenil a Harry bežal preč, smeroval cez žaláre, aby získal späť svoju metlu. Popadol svoju novú metlu, ktorú mu na Vianoce kúpil jeho krstný otec, rovnako ako jeho starý Blesk a tak Sirius bude mať niečo na čom môže jazdiť. Potom schmatol svoj neviditeľný plášť ako poslednú opatrnosť, a vrátil sa späť do záchodov Umrnčanej Myrtly, kde sa stretol so svojím krstným otcom.

Sirius na neho čakal, stále vo psej podobe, chodil hore dole pred umývadlami, ktoré ukrývali vstup o tej komnaty. Nič nenaznačovalo Myrtlu - - prekvapivo dokonca aj duchovia sa zdali byť opatrní pred tým Besom. Tichošľap sa posunul a zmenil sa znovu, keď Harry vstúpil dnu, transformoval sa jednoducho na Siriusa. Vzal tú metlu od Harryho, ktorú mu podával a odstúpil, zatiaľ čo jeho krstný syn otvoril tú komnatu. O chvíľu neskôr sa tí dvaja presúvali dole do jaskyne.

Mohol by povedať, že Sirius sa snažil a neočakával porážku, ako ho sledoval tou jaskyňou smerom k tomu vchodu do Komnaty a bol ustarostený tým, aký pohľad ho čaká na Remusa.

„Je naozaj neskroteny, Harry?“ Sirius sa spýtal ako kráčali, ich nohy praskali tie malé kostičky mŕtvych zvierat pod nimi.

Harry prikývol. „Povedal, že stratil vplyv na toho vlka, že ho nemôže dostať späť.“

Sirius sa prudko naklonil. „On ti to hovoril?“

Keď Harry prikývol, nesmelý úsmev sa dotkol Siriusových pier. „Neskrotený vlkodlak by nemal byť vôbec schopný hovoriť. Námesačník bol vždy ďaleko silnejší než ktokoľvek, kto mu dôveroval.“

„Povedal mi, že ti má povedať, že ľutuje,“ Harry priznal. „Prepáč, že ťa prinútil čakať.“

Siriusova tvár sa stiahla a v mdlých svetlách ich prútikov si myslel, že videl jedinú slzu skĺznuť dole mužským lícom. „On je vždy tak rýchly vo svojom obviňovaní.“ Potriasol svojou hlavou, jeho ústa spevneli do tenkej čiary. „Toto je Narcissina robota.“

„Narcissa?“ Hary sa ozval so zmätkom. „Mal som dojem, že to bola Luciusova myšlienka.“

Ale Sirius práve potriasol svojou hlavou. „Lucius si môže myslieť, že je to jeho myšlienka, ale môžem ti zaručiť, že je za tým Narcissa. Ona je tá, ktorá mu dala túto myšlienku do jeho hlavy. Ona je tá, ktorá pre mňa vybrala Draca.“

„Prečo to robí?“ Harry nevedel  veľa o Dracovej matke, ale vždy predpokladal, že Lucius bol to skutočné nebezpečenstvo v tej rodine.

„Ona nenávidí Remusa,“ Sirius vysvetlil. „A ona ma chce potrestať. Vie, že ho ľúbim.“

„Myslíš tým, že to bolo ublížení Remusovi než o záchrane Draca?“ Harry sa nedôverčivo spýtal.

Sirius si povzdychol. „Moja rodina je temná, Harry. Nič dobré nikdy nezišlo z domu Blackovcov.“

„Okrem teba.“ Harry mu povedal.

Niečo bolestivé zahorelo v Siriusových očiach. „Ja som strávil celú svoju dospelosť v Azkabane, Harry. Ja som zlyhal pri tvojich rodičoch, a teraz som dohnal môjho najlepšieho priateľa do pomätenia. Dokonca ti nemôžem poskytnúť vlastný domov. Severus Snape musel prebrať moje lajdáctvo.“

Harry chytil Siriusovu ruku, zdesený vypočutím takých slov, ktoré prichádzali z jeho milovaného krstného otca.

„Milujem ťa,“ povedal mužovi. „A rovnako Remus. Nič z toho nebola tvoja vina.“

Sirius zdvihol jednu svoju ruku a láskavo pohladkal vlasy jeho krstného syna. Prikývol jeho hlavou, akoby prijal jeho slová, ale bol tam stále taký smútok v jeho modrých očiach. „Ty si vždy mojou záchranou z tých tmavých miest mojej putujúcej mysle, Harry,“ povzdychol si. „Predpokladám, že to bude moja práca.“ Odzbrojujúco objal Harryho a pokračovali ďalej dole tou chodbou.    

„Prečo Narcissa nenávidí Remusa?“ Harry sa spýtal ako kráčali.

Sirius si ťažko povzdychol. „Ona bola do mňa zaľúbená.“

Prekvapený Harry pozrel hore na neho. „Myslel som si, že bola tvojou sesternicou. Že ste boli spolu vychovávaní ako súrodenci?“

Bolestivý pohľad sa zjavil na Siriusových črtách. „Blackovci boli vždy trochu pokrivení, Harry,“ priznal sa. Triasol jeho hlavou, akoby sa chcel zbaviť nejakej zlej spomienky. „Bol som zvyknutý chodiž na rande, keď som bol mladší. Dokonca aj potom som chcel Remusa. Ale on mi nikdy nedal nejaké znamenie, že má záujem - - zdal sa, že sa nikdy nezaujímal o kohokoľvek. Nevedel som, že vlkodlaci sú doživotne párení. Keby som to vedel, neurobil by som tak veľa chýb.“

„Čo sa stalo s Narcissou?“ Harry sa spýtal.

„Rozhodla sa, že si ma chce vziať, pokúšala sa dostať od našich rodičov súhlas,“ Sirius vysvetlil.

„Povedal som jej, že v žiadnom prípade - - moje srdce patrilo niekomu inému. Ona sa o to nestarala.“

„Váš Conscriptus by umožnil takú svadbu?“ Harry sa spýtal zvedavo.

Sirius pokrčil. „Nie je tam nič, čo by zabránil v svadbe bratrancov prvého stupňa. Ale nebola to veľmi výhodná svadba. Blackovci mali veľa peňazí, ale oni vždy hľadali viac. A moja svadba s Narcissou by nepriniesla nič do rodiny. Tak som ich presvedčil, aby si ju vzal za ženu Lucius. Vedel som, že ju chce, Malfoyovci boli tým všetkým, čo hľadali Blackovci v aliancii.“     

„Nebola šťastná s Luciusom,“ Harry hádal.

Sirius potriasol jeho hlavou. „Prisahala, že sa mi pomstí jeden deň, aj keby musela zabiť vlastné dieťa, aby to urobila.“

Zdesený Harry cítil náhlu vlnu súcitu s Dracom. Uvažoval, či ten svetlovlasý Slizolinčan nemal žiadne vedomie o tom, akým druhom človeka bola jeho matka. Vždy predpokladal, že Lucius bol tou skutočnou obludou v tejto rodine, ale teraz uvažoval o Narcisse. Akým druhom matky by bola schopná byť, nenávidiaca tak hlboko, ako len mohla?

Zvyšok cesty do Komnaty pokračovali s mlčaním. Harry hovoril v Parselčine a otvoril všetky vchody. Keď konečne dosiahli Slizolinovu knižnicu, otvorili tie dvere, Harry odstúpil a nechal Siriusa, aby vstúpil, oči oboch sa zamerali na posteľ uprostred izby. Remus tam ležal presne tak, ako keď ho opustili, nehybný na posteli, ktorú pre neho vyobrazila McGonagallová. Dumbledorova lampa stále zľahka svietila vedľa postele, a to ohrievacie kúzlo zadrťalo najhoršiu zimu z izby. Stále tam bolo niečo tajomné na tom tichu v komnate, Harry sa zachvel pri myšlienke na to, že Remus tu leží taký sám len s poblikávajúcimi tieňmi pre spoločnosť.

Harry čakal vo dverách ako Sirius prekročil izbu k Remusovi. Mohol vidieť bolesť v peknej tvári jeho krstného otca ako si sadol  k Remusovej posteli a priblížil sa k nehybnej mužovej tvári. Rozpoznal ten šok, ktorý sa mihol v Siriusových očiach. Remusova koža bola studená na dotyk, dokonca aj krv, ktorá by mala pretekať jeho žilami bola nahromadená tým elixírom.

„Je v poriadku,“ uistil svojho krstného otca. „Je to tým elixírom. Drží ho to v zamrznutom stave.“

Sirius prikývol v pochopení. Pravdepodobnejšie vedel o tých efektoch toho nápoja viac než Harry. Ten muž bol napokon aurorom. Predsa však ten šok z pohľadu na toho muža takto bol obrovský.

„Môj úbohý Námesačník,“ počul Siriusa potichu šepkať. „Musel sa tak hanbený.“

„Zahanbený?“ Harry sa spýtal.

Sirius si povzdychol. „Vždy sa chválil tým, že drží sám seba pod kontrolou. Dokonca, keď sme boli deti on bol opatrný a nikdy nestratil svoju náladu, nikdy nestratil svoju moc nad svojimi emóciami. Ten spln ho olúpil o všetku jeho kontrolu, tak sa namáhal  a oprel sa o to pevnejšie na ostatný čas počas mesiaca. Bolo tam niekoľko vecí, ktorými pohŕdal viac než vlkodlaci, ktorí sa práve vzdali a nechali sami seba, aby sa stali neskrotenými. Boli to veci, ktorých sa obával viac než by sa stal neskroteným sám.“

Sirius sa natiahol a pohladil vlasy toho muža, odhrnul ich späť z jeho čela. Prešiel po bledých jazvách na Remusovej tvári. „Mal som tu ostať s ním,“ Sirius povedal. „Mal som byť po jeho boku, tak by som to mohol zastaviť.“

„Boli tu všade aurori a novinári, Sirius,“ Harry mu povedal. „Nemožeš ostať s ním. On to vie.“

„Ja by som sa neoženil s tým Malfoyovým chlapcom,“ Sirius prisahal.

Harry sa zrazu zamračil, posunul sa vo dverách. „Váš Conscriptus by ťa prinútil, že?“ Bolo to zlé, uvažoval.

Sirius práve pokrčil. „Mohol by som to stále odmietnuť.“

„Potom by ťa Lucius odstránil ako hlavu rodiny a Bellatrix by použila Krvnú mágiu a zabila by ťa.“ Sirius pozrel hore, jeho modré oči prakticky žiarili v matnom svetle. Tak zúrivé bolo jeho vyjadrenie, o ktorom Harry uvažoval, že jeho krstný otec bola trochu neskrotený počas jeho života. „Ja som silný, Harry,“ povedal. „Kúzelne, chcem tým povedať. Naozaj silný. Mohol by som bojovať s tou Krvnou mágiou.“

Harry si spomenul na tie príbehy v novinách počas jeho tretieho ročníka o obávanom vrahovi Siriusovi Blackovi. Ľudia potichu šepkali o ňom v hrôze, hovorili, že bol ten najsilnejší z Voldemortových služobníkov. Oni verili, že by mohol zabiť tucty ľudí sám, jediným kúzlom. Po naučení sa toho rozsahu energie v Čarodejníckom svete, začal rozumieť tomu, čo ľudia mysleli tým, že hovorili o silných čarodejníkoch.

„Severus odôvodnil, že Krvná mágia je niečo naozaj silné,“ Harry mu povedal. „Mohol by si to poraziť?“

„Ja neviem,“ Sirius pripustil, hoci tá divokosť neopustila jeho oči. „Ale mohol by som to vyskúšať. Spravím čokoľvek pre Remusa, dokonca umriem.“

Chrabromilská odvaha - - oni všetci boli vinní z toho. Harry začal chápať, prečo by sa mohol Severus tak veľmi trápiť.

„Môžeme prestať hovoriť o zomieraní a rozhodnúť sa žiť navzájom spolu namiesto toho,“ Harry mu podráždene povedal.

Jeho slová prekvapili Siriusa a on pozrel s úžasom naprieč tou temnou izbou na Harryho na dlhší čas predtým, než sa pomalý úsmev roztiahol na jeho tvári. „Teraz sa mi javíš ako tvoja matka,“ smial sa zľahka.

„Nenávidela to, keď počula tiež Jamesa hovoriť o tomto druhu vecí.“ Túžobný lesk sa odrážal od úsmevu na jeho tvári. „Chcel by som vedieť, či často vedela niečo také predvídať.“

Usmieval sa späť na Harryho, jeho nálada vyzerala nestálo. „Zvykla ti tiež hovoriť jej malý princ, a teraz si ty Kráľ Zimných krajov.“

Harry pri jeho slovách zastonal. „Ach, Bože, nehovor mi tak,“ protestoval. „To neznamená nič - - nie tak celkom. Ja mam dosť vtipov od iných študentov. Levander Brownová sa pokúšala prinútiť všetky dievčatá, aby sa mi poklonili, keď ma uvidia - - hoci Ginny a Hermiona vysvetlili, že to malo viac čo robiť s dievčenskou poklonou, ktorá sprevádzala ich nohy, ako so mnou.“

Sirius sa na tom smial, nezvyčajný zvuk v ponurej komnate. „Potom to očivedne nerobia poriadne. Vlastná dievčenská poklona, by nemala vôbec odhaliť nejakú nohu.“

„Naozaj krátke okolie,“ Harry jednoducho povedal, myslel na tie školské uniformy všetkých tých dievčat. Samozrejme, že väčšina z nich mala nohy zakryté v rovnakej výške pre studenou zimou pančuchovými nohavicami, ale postava bola stále očividná, ak nie tá koža.

Sirius prikývol a potom ostal znovu zamyslený. „To je to, ako ťa nazývajú, vieš.“

„Ako?“

„Kráľ Zimných krajov,“ Sirius vysvetlil. „Brandovi ľudia majú radi takúto predstavu. Dokonca aj urodzení v tejto zemi uvítali tento pojem. Prestali si s hrôzou šepkať o Veď-Ty-Vieš-O-Kom a začali otvorene hovoriť o ich kráľovi. Ty sa zdáš, že si im vrátil späť ich odvahu.“

Harry si nebol istý ako má na to reagovať. „Ja nechcem byť kohokoľvek kráľ, Sirius. Ja nechcem silu. Ja nechcem byť zapletený s politikou alebo ministerstvom.“

„Ja viem, Harry,“ Sirius povedal jemne. „Zatiaľ čo som tam bol, oni sa ma pýtali na pomoc pri obnove ich fariem. Ako rástol počet Dementorov, museli sa vzdať svojej poľnohospodárskej pôdy. V priebehu rokov sa stali závislými od nakupovania potravín z muklovského sveta - - niečo čo oni všetci nenávidia. Teraz sa rozhodli, že keď príde jar, oni znovu zasadia všetky ich staré plodiny a budú znova žiť nezávisle od muklovského sveta. Pôjdu spät na svoje farmy a ulovia všetkých Grenglingov okolo. Pýtali sa ma, či im pomôžem s ich bojom. Stále a stále chodili ľudia ku mne a prosili ma, že ak by si ty súhlasil s ich úspechmi, či by si bol pyšný na to, čo sa oni pokúšali urobiť.“

Harry sa chvel pri jeho slovách, dusil sa nad tým, že ktokoľvek z nich sa bude starať , či by bol na nich pyšný.

„Nemyslím si, že dbajú na politiku alebo zákonné predpisy, Harry.“ Sirius mu povedal. „Ja si myslím, že oni chcú skôr vedieť, či chlapec, ktorý ich zachránil, je na nich pyšný.“

„Ja som ich nezachránil sám, Sirius,“ Harry mu pripomenul, emócie naplnili jeho hruď. „Oni zachránili sami seba.“

„Och, ale ty to nemôžeš vidieť, Harry.“ Sirius sa usmieval. „To je presne to, čo očakávajú od kráľa - - inšpirácia ľudí, aby ušetrili sami seba.“

Na to Harry nemal žiadnu odozvu. Posunul sa v pomykove nepohodlne vo dverách pre jeho slová.

„Nevadí ti, ak pretransfigurujem niekoľko vecí?“ Sirius sa zrazu spýtal,  jeho nálada zase raz premenila na niečo skôr hravé.

„Prečo by mi to malo vadiť?“ Harry sa ozval zmätene.

„Je to tvoja komnata,“ Sirius mu pripomenul.

„Je to Slizolinova komnata,“ Harry ho pravil.

Ale Sirius prezieravo prikývol, akoby ten fakt bol bezvýznamný. „Teraz je to tvoje.“

„Pokračuj,“ Harry mu povedal, nechcel spomínať túto otázku.

Sirius sa vyskočil neďaleko postele a začal hľadať vo vreckách jeho kabátu. Vytiahol hŕstku knutov a siklov súčasne so svojím čarodejníckym prútikom. Ako ho Harry sledoval, ten muž pokračoval v transformácii tých mincí do rôznych kusov domáceho nábytku od plyšových stoličiek, kobercov a gobelínov. Zdalo sa, že účel zariadenia izby je jasný, červené farby a tak sa to podobalo na Chrabromilskú klubovňu.

Ako pracoval, Harry analyzoval tú mužskú mágiu. Videl Dumbledora a McGonagallovú veľakrát meniť veci pri ich práci počas svojho života. Obaja sa zdali, že sú schopní premeniť čokoľvek - - ťahali veci z doslova tenkého večerného vzduchu. McGonagallová vysvetlila, že robili v skutočnosti presne to - - preobrazovali tie pravé letiace molekuly do niečoho nového. Bola to jedna z najťažších foriem mágie, ktorú ovládali.

Harry vo svojej časti bol len priemerný v takýchto veciach. S určitosťou Hermiona ďaleko prekonala jeho zručnosti bez ohľadu na to, ako veľmi to praktizoval. Sledujúc Siriusa mohol teraz vidieť, že muž nebol pyšný, keď povedal, že je silný. Zatiaľ čo jeho gobelín bol trochu naklonený a jeho koberec ma dosť neprístojnú farbu - - viac pomarančovú než červenú - - zdalo sa, že to robil s relatívnou ľahkosťou.

Harry sa našiel, ako premýšľa o Slizolinových poznámkach a pociťuje tú mágiu v ďalšom čarodejníkovi, a impulzívne sa svojou mysľou pokúšal dotknúť Siriusovej mágie vo vzduchu.

Cítil to skoro naraz, zvučnú energiu naplnenú jasným pulzovaním výbuchov z inšpirácie a života. Pripustil, že tam bolo niečo šialené, ako Harry zaznamenal, že Sirius sa pokúša rozptyľovať sám seba z toho mŕtveho ležiaceho muža v strede izby.

Nevolaný Harry zameral svoju pozornosť smerom k Remusovi a na jeho prekvapenie ho mohol tiež cítiť. Ale tento raz sa energie vôbec nehýbala. Bolo to stále a mŕtve, akoby jednoducho čakalo na jediný tlkot jeho srdca, ktorý by ho priniesol späť do života. Mohol by to spraviť on, uvažoval. Mohol by poslať určitú svoju energiu do neho a silu, ktorá by to prebudila, zrýchliť život späť do Remusových žíl?

„Čo si myslíš?“ Sirius ho prerušil z jeho úvah a Harry sa chvel pri tých myšlienkach, ktoré išli cez jeho hlavu. Strávil príliš veľa času čítaním Slizolinových poznámok a také bláznivé myšlienky boli ich výsledkom.

„Čo?“ spýtal sa svojho krstného otca.

„Izba,“ Sirius čisto mávol jeho rukov okolo izby a predviedol svoje dielo. „Myslíš si, že by sa mu to páčilo?“

Harry civel na tú trochu vzdialenú zafarbenú verziu Chrabromilskej klubovne - - špehoval muklovský vankúš na jednej zo stoličiek, zároveň s kompletným setom sklenených kvapiek. A ten obraz na neďalekom múre znázorňoval zhromaždenie niektorých vznešených členov Chrabromilského domu, nie skupinu psov hrajúcich sa poker. Jeden zo psov pripomínal Tichošľapa. Harry sa usmieval - - vždy bol vtipkár.

„Zabudol si na knihy,“ Harry mu povedal. „Remusovi by sa nikdy nepáčila izba, pokiaľ by v nej bolo málo kníh.“

„Máš samozrejme pravdu,“ Sirius súhlasil a hodil ďalší knut dole na zem a tak ho posunu oproti múru. Mávnutím jeho čarodejníckeho prútika vyčaroval veľkú knižnicu naplnenú knihami. Harry sa mračil. Tie knihy boli všetky rovnaké - - rovnaký presný tvar a veľkosť. Vytiahol jednu von.

„Karma Sutra?“ dumal, pozeral nezbedne na krstného otca.

Sirius práve prikrčil ramenami. „Dúfam, vo večnosť jari.“ Keď Harry otvoril tú knihu, spozoroval, že stránky boli čisté.

„Nikdy som nebol schopný vyčarovať knihy,“ Sirius pripúšťal. „Práve tie tvary. Remus môže vykúzliť nejakú knihu, ktorú on kedy čítal. Vždy v tom bol skvelý.“ Lákavý úsmev sa zjavil na jeho perách, keď sa sklonil k spiacemu mužovi.

„Bude v poriadku, Sirius,“ Harry ho uistil. „Mali by sme ísť. Je neskoro.“

„Myslím si, že tu dnes večer ostanem,“ Sirius mu povedal, keď sa priblížil k posteli.

Harry sa zľakol pri tej myšlienke. Nemôže riskovať, že opustí dvere komnaty a nechá ich otvorené, nie, ministerstvo stále hľadá Remusa. A keď už raz bol zatvorený, Sirius nebude mať žiadnu šancu, aby utiekol z tejto komnaty, ak sa niečo stane.

„Ja budem úplne v poriadku,“ Sirius ho uistil, keď videl výraz na jeho tvári. „Môžeš sa sem po mňa vrátiť ráno.“

„Ale Sirius on sa nezobudí,“ Harry odôvodnil.

„Ja viem,“ Sirius prikývol. „Ale dnes je spln a ja som mu prisľúbil, že s ním budem vždy pri splne. Ja sa nechystám porušiť ten sľub. Ja som stratil priveľa mesiacov.“

Konfrontovaný s takýmto vyhlásením, Harry vedel, že nemá význam protestovať. Prikývol na súhlas a sledoval znepokojene, ako sa jeho krstný otec mení zase na Tichošľapa. Ten čierny pes vyskočil na posteľ a ľahol si k Remusovi, položil pokojnú chlapatú hlavu na Remusove brucho.

„Dobrú noc, Tichošľap,“ Harry povedal zľahka a nechal tých dvoch samých.

Keď sa Harry vrátil do jeho izieb, všimol si, že dvere na Severusovom laboratóriu sa otvorili. Normálne touto nočnou dobou, by bol posadený v kresle a pracoval by na preklade, zatiaľ čo Severus pracuje na tom elixíre. Presunul sa k dverám laboratória povedať Severusovi, že je späť. Ten muž mal veľa práce okolo obsahu toho malého železného kotlíka, keď vstúpil do miestnosti, tri iné kotly boli položené mimo na jednej strane plnej rôznych tekutín.

„Meškáš,“ Severus ho informoval, hoci jeho tón postrádal výsmech, ktorý by tam bol pred niekoľkými mesiacmi.

„Ukázal sa Sirius,“ Harry vysvetlil. „Zobral som ho k Remusovi.“

Videl, ako Severus zrazu stuhol, jeho črty sa napli určitou emóciu. Nebol si istý, tým čo ho rozrušilo - - skutočnosť, že Sirius bol späť v tomto zámku, ale skutočnosť, že Harry sa vrátil späť do tej komnaty. „Je stále tu?“

„Ostal v tej komnate,“ Harry mu povedal. „Chcel byť u Remusa. Dnes večer je spln.“

Muž prekvapene pozrel hore. „Ten muž je stuhnutý,“ vykríkol a teraz Harry mohol vidieť určitý výsmech. „On dokonca nebude vedieť, že je tam. Čo to má znamenať?“

„To je Chrabromilská rozcitlivenosť,“ Harry mu povedal na obranu. „My sme obrovskí v romantických gestách.“

Severus zaprskal odporom, potriasol hlavou nad tou myšlienkou. Harry cítil signál otrávenia s jeho rekciou.

„Áno, viem ty rozmýšľaš o takých veciach,“ vyštekol. „Nemusíš mi to hovoriť.“

Jeho tmavé obočie sa posmešne zdvihlo. „Skutočne?“ Severus sa spýtal. „Ty vieš o čom ja premýšľam?“

Harry sa na neho uškrnul, položil si ruky cez svoju hruď. „Môžem opraviť svoj odhad.“ Potom upravil svoj postoj tak, že úplne podobal Severusovi, a hoci nebol rovnako vysoký, pokúšal sa dívať z vrchu svojho nosa na toho muža. Nemohol napodobňovať Severusov hlas - - málo ľudí malo taký hlas ako on - - ale sal si záležať na tom, aby sa to podobalo. „Naozaj, pán Potter, taká rozcitlivenosť je ocenená len bláznami. Ale pretože je malý rozdiel medzi bláznami a Chrabromilčanmi, ja môžem vidieť, ako ste zmätený.“

Severusove pery sa mykali, jeho tmavé oči žiarili. „A nesporne by si odpovedal určitou neprevdivou úrážkov Slizolinčanov o tom, ako my nemáme romantiku v našich dušiach a že by sme nerozpoznali veľké gesto, cez kúsok našich príliš veľkých nosov.“

Harry si nemohol pomôcť. Smial sa nahlas, neschopný udržať jeho „Severusov vzhľad“ dlhšie na svojej tvári. Pobavený, Severus zdvihol džbán červoplazov a veľký nôž, umiestnil ich dole na okraj jeho pracovného stola, čo najbližšie k Harrymu. „Rozrež tých červoplazov,“ prikázal. „Tam sú tvoje obrovské romantické gestá.“

„Slizolinčania!“ Harry si povzdychol na znamenie protestu, predsa sa však usmieval, zdvihol ten nôž a pustil sa do práce.

----------------------------------

Autorská poznámka:

Dobre, skončila som s Relikviami smrti, v skutočnosti som tým skôr potešená. Samozrejmne, že som nenávidela všetky úmrtia (viac ako ostatní), ale vedela som, že JKR zabije ľudí, takže som to predpokladala. Na rozdiel od knihy 5 a 6, táto kniha mala veľa materiálu - - to veľké odhalenie na konci knihy bolo pekne vyložené, záchytné body nás nasmerovali, a tento dodatok má cenu. Mojím jediným hlavným zovretím (mimo tých všetkých úmrtí samozrejme) bola nezvyčajné rozdelenie častí v rámci tohto príbehu - - ale mohla to byť vydavateľská chyba.

Samozrejme, tento príbeh je teraz REÁLNY. Nemám v úmysle čokoľvek z knihy 7 zahrnúť do tohto príbehu - - v prípade, že ste zvedaví, Dumbledorov odkaz v tejto kapitole je veľkým tajomstvom o oboch, Voldemortovi a Grindelwaldovi  a nemá nič spoločné s Relikviami smrti. 

V nasledujúcich pár kapitolách tohto príbehu sa znova chystám pohybovať v čase (urobila som to tiež v príbehu skôr). Existuje určitý bod tohto príbehu, ktorý práve vyvrcholí - - scéna, ktorú som plánovala od tej doby, čo som sa pustila do písania tohto príbehu. Určité scény sú „veľké“, dúfam, že vymyslím pravdivý obraz v moje hlave. Rovnako so mnou, ako som napísala potom dole.

Ľutujem, táto aktualizácia trvala dlho - - spracovávala som Relikvie smrti.

16.07.2008 19:03:19
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one