Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi

7. kapitola - Putá, ktoré zväzujú

Na druhé ráno sedel Harry za Chrabromilským stolom a držal pred sebou otvorenú knihu elixírov pre začiatočníkov. Našiel ju skoro ráno v knižnici – niečo, čo bolo odložené bokom pre prvákov, keďže obsahovala len úplné základy. Áno, bola tam celá sekcia, ktorá popisovala dôležitosť krájania oproti kockovaniu – ale zatiaľ čo spomínala zmeny, ktoré spôsobuje vo vlastnostiach daných prísad, boli vyjadrené narážkami, ktoré by čarodejník vychovávaný muklami pravdepodobne nerozoznal.

„Oh, preboha, už sa to konečne stalo!“ zhrozene zastonal Seamus. Harry prekvapene vzhliadol, keď si k nemu prisadli Chrabromilskí spolužiaci. „Harry si číta knihu o elixíroch!“

Harry sa pod ich pohľadmi začervenal, najmä pod tým, ktorý naňho hádzal Ron. „Oh, nechajte toho,“ povedal im. „Nie je to také zlé. Len sa snažím urobiť niečo preto, aby som nevyletel z elixírov.“ Obrátil knihu a strčil ju ponad stôl k Hermione. „Vedela si, že je skutočný rozdiel medzi krájaním na kocky a nasekaním prísad vo výsledku elixíru?“

Hermiona prikývla. „Áno, a čo s tým?“

„Ja som to nevedel,“ dôrazne jej povedal Harry. „Nespomínam si, že by nám to niekedy povedali v triede. A zatiaľ čo ma uistili, že je to niečo, čo sa väčšina čarodejníkov naučí asi vo veku piatich rokov, nie je to niečo, čo by vedel ten, kto vyrastal u muklov. Ako teda, že ty to vieš?“

„Prečítala som si o tom, samozrejme,“ ukázala na knihu. „Hovorí sa tam o tom čisto a jasne.“

„Hovoria to tu dosť nezrozumiteľne.“ Povedal jej Harry. „Nie je nič čisté ani jasné na spôsobe, akým to tu hovoria.“

„Tak ako si na to potom prišiel?“ spýtala sa Hermiona.

„Profesor Snape mi to povedal,“ vysvetlil.

„Preboha, Harry!“ zastonal Neville. „On ťa teraz núti študovať elixíry aj vo svojom voľnom čase?“

Harry sa zamračil na Nevilla. „Nie, ani nie. Len sme sa rozprávali.“ Aj keď musel uznať, že aj to znelo čudne. A súdiac podľa výrazov na tvárach jeho priateľov, ostatní si to mysleli tiež.

„Vy ste sa rozprávali?“ spytoval sa Ron. „So Snapom? Len tak ste si pokecali? O čom? O metlobale?“

„O elixíroch,“ vzdychol si Harry. „Nemôžem sa predsa stále vyhýbať rozhovorom s ním.“ A ak by bol k sebe úprimný, takmer sa mu začínali tie rozhovory páčiť.

„To musí byť príšerné!“ zvolal Seamus.

„Nie je to také zlé,“ informoval ich Harry. „On nie je... nie je...“ len si povzdychol a mykol plecom. „Nie je to také zlé. Verte tomu alebo nie, dokonca mi prejde, aj keď mu tak trochu nadávam.“

Toto ich všetkých šokovalo. Obzvlášť Hermiona vyzerala byť ako mechom ovalená. „Tým mi chceš povedať, že za to nestrháva body, keď mu nadávaš?“

Harry potriasol hlavou. „Nie ak je to mimo školských hodín. Vidím na ňom, ako nad tým rozmýšľa, ale nikdy to naozaj nespraví. Asi si myslí, že by to nebolo fér.“

„Snape robí niečo, čo je fér?“ Ron si neveriaco odfrkol. „Tak to je mi novinka.“

„A ty ho niekedy voláš jeho menom?“ zvedavo sa spýtal Dean.

Harry sa zmätene zamračil. „Čo tým myslíš?“

„Nuž, je to vcelku čudné, keď voláš svojho manžela profesor Snape, nie?“ zdôraznil.

„Ako inak ho mám volať? On ma tiež ešte stále volá pán Potter.“

„Nie vždy,“ povedal mu Neville. „Nazval ťa Harry, keď ťa zobral so sebou vtedy do Rokvillu. Pamätáš?“

Harry si pamätal a zamračil sa. Nejasne si spomínal, že ho nazval Harry už aj pred tým – v posteli, ak si dobre pamätal, aj keď túto malú drobnosť sa rozhodol nezdieľať so svojimi priateľmi. „Bolo by mi divné, keby som ho mal volať nejako inak než Snape,“ povedal im a mykol plecom.

Všetci prikývli. „Ale aj tak,“ dodal Dean. „Je to divné.“

Harry si osobne myslel, že celá táto záležitosť je tak trochu divná.

Metlobalový tréning sa začal a zaberal veľa Harryho popoludňajšieho času. Často si ani len nenašiel čas na domáce úlohy a robil si ich až po večeri. Potom sedával ticho za stolom, ktorý mu tam Snape dal len pre neho, zatiaľ čo Snape sám známkoval domáce úlohy pri ohni. Všimol si, že aj napriek faktu, že Snape má svoju pracovňu, často trávil večery pred kozubom a Harry premýšľal, či to bol nový zvyk založený len kvôli nemu. Na počudovanie podozrieval Snapa, že to robí preto, aby mal Harry nejakú spoločnosť – ale prečo, to si nevedel predstaviť. Nemal predsa toho muža naozaj rád. A Snape ho predsa nemohol ani vystáť.

A predsa sa nepresunul do svojej pracovne, keď tak poľahky mohol urobiť. A po určitom čase si Harry zvykol na jeho prítomnosť. Z času na čas sa s ním muž dokonca aj zhováral, okomentoval niečo, čo práve čítal, alebo niečo, čo sa stalo počas dňa. A Harry zistil, že aj on z času na čas rozpráva – väčšinou sa pýtal otázky o domácich úlohách, ktoré by sa normálne spýtal Hermiony, keby si ich robil v Chrabromilskej veži ako to robieval predtým. Na jeho prekvapenie, Snape väčšinou na jeho otázky odpovedal a nechával si prevažnú väčšinu svojich príliš jedovatých poznámok na elixíry, ktoré ešte stále boli pre Harryho také ťažké ako predtým, aj keď musel uznať, že jeho známky sa neustále zlepšovali vďaka tomu, že si dával väčší pozor pri príprave prísad. Viac ako raz vlastne prichytil Snapa, ako sa díva do jeho kotlíka s uznanlivým pohľadom, aj keď ho muž nikdy nepochválil.

Príchod šiat z Torsondu, ktoré preňho Snape objednal prekvapil Harryho, aj keď vedel, že prídu. Neočakával, že ich bude až tak veľa – vo svojom živote nevlastni toľko vecí. A toľko vecí, ktoré mu sedeli – vyskúšal si viaceré z nich a ohromene civel sám na seba v zrkadle. Okej, možno si nebol až taký istý jazdeckými nohavicami – ale musel uznať, že dublet vyzerá veľmi dobre. Nakoniec všetko dal do šatníka a pripojil sa k Snapovi v spoločenskej miestnosti.

„No?“ opýtal sa Snape, ale nezdvihol hlavu od zvitku, ktorý čítal.

„Je to ... pekné,“ uznal Harry a premýšľal, čo presne by mal teraz spraviť. Predpokladal, že Snape by si zaslúžil poďakovanie, ale zrazu sa cítil trápne a veľmi zvláštne. Vyzeralo to, že na tom nie je niečo v poriadku, že zo všetkých ľudí práve Snape by mu mal dávať tak veľa. Bolo to čudné.

Snape zdvihol hlavu, jeho výraz nečitateľný. „Pekné?“ znel tak trochu neveriaco.

Harry sa začervenal. Ten muž musel utratiť menší majetok na jeho šaty; už len materiál bol hodný tony mincí. „Skrátka som len nikdy predtým toho toľko nevlastnil,“ pripustil. „Je to ... zvláštne.“ Nervózne sa posadil do svojho kresla.

„Čo je na tom také zvláštne?“ dožadoval sa Snape.

„Neviem,“ Harry sa nervózne zavrtel pod prenikavým pohľadom. „Skrátka si len nemyslím ... teda ... Viem, čo si povedal a tak, ale aj tak som si mal všetko kúpiť sám.“

„Myslel som, že sme si to už vysvetlili,“ Snape sa oprel späť v kresle a zvitok si položil nahnevane do lona.

„Viem, čo si povedal,“ zopakoval Harry. „Ale aj tak ... to sa nepatrí! Nezáleží na tom, čo ostatní hovoria alebo si myslia; nezobral som si ťa pre peniaze. A ty si tiež nemal práve na výber. Nemal by si za mňa platiť!“

„Platiť za teba?“

Harry sa znova začervenal, keď si uvedomil, ako to vyznelo. Nahnevane zazrel na Snapa. „Tak som to nemyslel! Myslel som, že sa o mňa nemáš starať! Nepotrebujem nikoho, aby sa o mňa staral! “

Snape zrazu vyskočil na nohy, jeho tvár bola jeden veľký tmavý mrak. „Pán Potter, toto nemá nič spoločné s mojou starostlivosťou o vás, alebo s tým, že by som za vás platil, alebo čokoľvek, čo si myslíte, že je správne alebo nie. Toto súvisí s tým, čo ja a zvyšok čarodejníckeho sveta pokladáme za moju povinnosť a faktom zostáva, že nemám v úmysle ukazovať sa na verejnosti po boku nepatrične oblečeného manžela!“

Hnev a zranenie v Harrym vzbĺkli tak prudko, že takmer Snapovi jednu vrazil priamo do jeho posmešnej tváre; mal k tomu tak blízko, až sa jeho päste zaťali a jeho telo sa triaslo zúrivosťou. Len-len, že sa mu podarilo ovládnuť sa, a radšej zutekal z izby. Utiekol do Snapovej súkromnej knižnice, zatresol za sebou dvere a pevne ich zamkol. Zúrivosť sa ním prevaľovala vo vlnách a spôsobila, že viacero kníh vyletelo z políc a spadlo na zem s hlasným žuchnutím.

Poplašený zvukom Harry cítil, ako z neho zlosť vyprcháva a sadol si priamo na zem, príliš otupený, než aby hľadal niečo na sedenie. Keď sa hnev stratil, jediné čo zostalo bola bolesť.

Takže Severus Snape sa zaňho hanbil! Mal to vedieť. Rovnaký ako Dursleyovci. Ich riešením bolo zamknúť ho do malej izby a tváriť sa, že neexistuje. Snapovým riešením očividne bolo naobliekať ho do krásnych šiat a predstierať, že je niekto iný, než bol. Vždy si myslel, že Snape ho nenávidel za to, že je slávny – nikdy by si nebol pomyslel, že ho Snape bude nútiť do toho smiešneho postavenia celebrity, za ktoré ho niekoľko rokov vysmieval. Ale očividne sa mu to teraz hodilo, nie? Vrátilo to dobré meno jeho rodine. Už len tá myšlienka bolela.

Harry zistil, že znova musí bojovať proti slzám. Nebude plakať. Nikdy neplakal. Dokonca ani Voldemortovi sa nepodarilo rozplakať ho. A ani Snapovi sa to určite nepodarí. Ani vlastne nevedel, prečo to tak bolí. Veď predsa nemal Snapa rád. Nezáležalo mu na tom, čo si ten muž o ňom myslí.

Aspoň si myslel, že mu nezáležalo, nie? Určite si v skutočnosti nepredstavoval, že mu Snape tie veci kupuje preto, lebo chce spraviť pre Harryho niečo milé? To bolo úplne smiešne – najmä keď mu chvíľu predtým vysvetlil, prečo to robí. Dajme tomu, že to vyjadril pomocou hŕby nezmyslov o  úlohách materstva v čarodejníckej spoločnosti, ale nikdy ani len nenaznačil, že by mu záležalo na Harrym.

Nie, že by na tom Harrymu záležalo – napokon, práve povedal Snapovi, že nikoho nepotrebuje, aby sa oňho staral. A ani nepotreboval. Nikdy to nepotreboval. Dursleyovci sa oňho určite nikdy nestarali. A zatiaľ čo Sirius sa určite oň starať chcel, nikdy na to nemal príležitosť. Posledná vec, ktorú potreboval bola, aby si začal namýšľať, že táto manželská fraška je viac, než v skutočnosti bola. Nepríjemnosť pre oboch. Snape nebol jeho skutočnou rodinou.

Nie, nebude sa trápiť kvôli niečomu, čo Snape spravil alebo nespravil. Mal skrátka zakončiť hádku svojím obvyklým vyhlásením o večnej nenávisti a nechať to tak. Na to sa pozrieme, či ešte niekedy začne nejaký rozhovor s tým mužom!

Povzdychnúc si sa Harry postavil na nohy. Bol unavený – metlobalový tréning toto popoludnie dal hodne zabrať. A posledných desať minút ho nechalo s pocitom chladu a prázdnoty. Ale teraz mal aspoň svoje pocity pevne pod kontrolou, jeho odhodlanie pevne na svojom mieste. Nakoniec, teraz už vedel, prečo tu bol – obaja to vedeli, vďaka Snapovým slovám.

Odomkol dvere a vrátil sa do spoločenskej miestnosti. Snape ešte stále sedel pri ohni, aj keď vzhliadol, keď sa Harry vrátil do izby. Výraz na jeho tvári bol nečitateľný. Presunúc sa k stolíku si Harry začal baliť úlohy, s úmyslom ísť spať.

„Čo to všetko malo znamenať? “ dožadoval sa Snape.

Harry nezdvihol hlavu, ale cítil na sebe Snapov pohľad. „Nič,“ zamrmlal. „Na tom nezáleží.“

„Harry?“ Zvuk jeho mena prekvapil Harryho a ostro sa pozrel hore. Snape sa naňho zmätene díval.

„Prečo ma tak voláš?“ dožadoval sa Harry.

Snape vyzeral byť trochu vyvedený z rovnováhy. „Čože?“

„Harry. Niekedy ma tak voláš. Prečo? Prečo sa obťažovať?“ objasnil Harry. „Nikdy predtým si to nerobil. Predtým si ma vždy volal Potter, alebo chlapec, alebo idiot, či fagan. Tieto sa ti vždy predtým hodili. Prečo to teraz meniť? To ťa mám volať Severus?“

Snapove oči sa zúžili. „Nikdy si sa veľmi neobmedzoval a volal si ma tak, ako sa to tebe páčilo.“

„To nie je to isté.“

„Sme svoji. Skôr či neskôr si budeme musieť na isté intímnosti zvyknúť!“ trval na svojom Snape.

„Pretože si to spoločnosť vyžaduje?“ dožadoval sa Harry.

„Čo má dopekla toto všetko znamenať?“ podráždene sa spýtal Snape. „Očividne si za niečo nahnevaný. Čo to je? Čo som spravil?“

Harry si uvedomil, že narušil svoje vlastné odhodlanie nerozprávať sa o takýchto veciach znova, a tak len potriasol hlavou a obrátil sa na odchod. „Nič, nemusíš sa trápiť. Na tom nezáleží.“ Už bol takmer pri dverách spálne, keď zrazu ruka uchopila jeho plece, zastavila ho a obrátila. Zalarmovaný Harry prekvapene civel hore na Snapa. Až doteraz sa muž vyhýbal akémukoľvek dotyku s Harrym, okrem chvíľ, keď to bolo absolútne nevyhnutné.

Ale výraz jeho tváre mal ďaleko od nahnevaného, ktorý očakával; Harry si pomyslel, že Snape vyzerá tak trochu ... ustarostený? „Zranil som ťa niečím?“

„Nie!“ vehementne protestoval Harry.

„Tak čo sa dopekla stalo?“ spýtal sa Snape. „Niečím som ťa očividne nahneval.“

Harry nemohol veriť vlastným ušiam. „Doteraz si strávil všetky tie roky, čo som tu bol pokusmi nahnevať ma ako najviac sa len dalo! Prečo ťa to teraz trápi?“

Snapova ruka na ramene ho stisla silnejšie. „Pretože tentoraz som nechcel!“

„Takže je v tom rozdiel, keď nechceš?“ posmieval sa Harry.

„Áno,“ zavrčal Snape a jeho oči už neboli tak ustarostené, ale nahnevané, začínali sa blyšťať obvyklým ohňom.

„Prečo?“ dožadoval s znova Harry. „Pretože teraz sme svoji? Pretože teraz máme byť rodina?“ Už len tá myšlienka bola smiešna.

„Áno!“

„Nenávidím ťa!“ informoval ho Harry, celkom potešený, že si našiel správnu chvíľu, aby mu to znova povedal. Problém bol v tom, že začínal mať pocit, že už to nie je tak celkom pravda.

„To hovoríš stále!“ povedal Snape. „Ale rád by som poukázal, že to tak celkom nevyvráti môj argument. Aj Dursleyovcov nenávidíš, a moji bratia nenávidia mňa, a ja som nenávidel svojho otca. Nenávisť je bežnou témou v rodinách. Niekedy je to práve to puto, čo ich zväzuje!“

„Ak je to pravda, tak nás dvoch nikdy nerozdelia!“ Harry mu odvetil, ale jeho srdce sa stiahlo v jeho hrudi pri tej myšlienke. Rodiny založené na nenávisti; to znelo ako tá najhoršia vec na celom svete. Všetko, nad čím dokázal uvažovať boli Weasleyovci a čas, ktorý s nimi strávil počas tých pár chvíľ cez letá, keď sa mu podarilo odísť z Privátnej cesty skôr. Tak sa zdalo, že on to nikdy nebude mať.

Očividne Snape na to nemal odpoveď a Harry naňho len zazrel. „Prestaň sa ma dotýkať,“ prikázal mu.

Snape vyzeral byť na chvíľu zmätený. „Čože?“ neveriaco sa spýtal a potom si uvedomil, že jeho ruka ešte stále drží Harryho pevne za rameno. Pustil ho, akoby sa popálil, a rýchlo odstúpil o krok späť. Harry sa okamžite obrátil a vstúpil do spálne, zatvoriac za sebou pevne dvere. Doteraz mu Snape prenechal úplné súkromie, keď sa pripravoval na noc. Aj napriek hádke nečakal, že by sa to dnes zmenilo.

Vstúpil do kúpeľne a automaticky sa hýbal, keď prechádzal cez svoj obvyklý večerný rituál, a potom sa prezliekol do pyžama. Vrátil sa do spálne, kde sa zastavil vedľa svojho šatníka, aby sa ešte raz pozrel dovnútra. Krásne nové oblečenie akoby sa mu posmievalo, keď prechádzal rukou po jemnom materiáli a spomínal na deň, keď išli spolu do Torsondu. Vlastne sa v ten deň takmer zabával. Určite sa mu páčilo podpichovať Snapa za to, že bude jediný Majster elixírov, ktorý si zobral za manžela profesionálneho hráča metlobalu. A vyberať si všetky tie veci bolo zábavné.

Ale Snape to urobil len preto, lebo sa za Harryho hanbil. Ako si len mohol myslieť, že ho to nenahnevá?

Snape ale nikdy nepovedal nič, čo nemyslel vážne. Naozaj ho nechcel nahnevať? Harry sa zamračil.

Ak by to bola pravda... Nemám v úmysle ukazovať sa na verejnosti po boku nepatrične oblečeného manžela... priamy útok voči nemu! Ale ak ho naozaj nechcel nahnevať, na koho iného to mohlo byť namierené? Ak nie na neho? Nikto iný nebol vo vete zmienený, iba Snape a verejnosť.

Snape alebo verejnosť.

Harry zrazu zbledol a iná konverzácia sa mu vynorila v pamäti. Snape sa stal smrťožrútom, aby znovu získal stratenú česť rodiny tým, že zabije vlastného otca. A keďže sa mu to nepodarilo, stal sa špiónom pre Dumbledora a bohvie čo všetko si vytrpel v rukách Voldemorta v záujme povinnosti, o ktorej si myslel, že sa mu ju nepodarilo naplniť. Ten muž mal na kilometre dlhý sklon k cti, ale keďže bol Slizolinčan, jeho motívy a metódy boli takmer vždy nerozlúštiteľné.

Harry si to teraz uvedomil. Nebol to Harry, za koho sa hanbil. On úprimne veril tým hlúpostiam o tom, že je povinný podporovať Harryho – a ak by sa Harry objavil na verejnosti nepatrične oblečený, bol by to istý znak toho, že Snape zanedbáva svoje povinnosti. Že zanedbáva jeho, ako očividne veril, že robili Dursleyovci.

A to znamenalo, že tie šaty boli darčekom. Dajme tomu, že boli darované z pocitu zodpovednosti a nie náklonnosti alebo vľúdnosti, ale aj tak to bol dar. A Harry ho zaň takmer udrel. Prišlo mu zle.

O malú chvíľu sa dvere otvorili a dnu vstúpil Snape, presunúc sa bez slov ku kúpeľni.

„Ďakujem,“ jemne mu povedal Harry a zastavil ho tým uprostred izby.

Keď nepočul žiadnu odpoveď, obrátil sa k nemu. Snape naňho civel, akoby úplne potratil rozum. „Za tie šaty,“ vysvetľoval Harry. „Ďakujem za šaty. Páčia sa mi. Nikto mi nikdy ešte tak veľa toho nekúpil... a je to ...“ Zastavil ten smer myšlienok. Presne týmto spôsobom sa v prvom rade dostal do tejto situácie. Okej, možno to bolo čudné, ale teraz tomu aspoň rozumel o niečo viac. „Ja len... ďakujem.“

A Snape znova vyzeral, akoby nemal slov. Nakoniec iba zmätene potriasol hlavou. „Nemáš za čo,“ jednoducho povedal.

Harry sa naňho iba usmial a potom zamieril k posteli, aby si ľahol a nechal kompletne udiveného Severus Snapa stáť v prostriedku ich izby.

----------------------

Autorská poznámka: Spomenula som, že v tomto príbehu bude aj násilie. Akcia sa rozbieha v ďalšej kapitole (nie, ten typ akcie! Harry ešte nie je emocionálne tak ďaleko). A áno, Sirius sa už čoskoro objaví.

Tento príbeh mal byť v skutočnosti iba príbeh o nanútenom manželstve. Ale krátko potom, čo som začala písať sa tu rozvinula dosť dlhá a komplikovaná zápletka. Časti tejto zápletky sa začínajú ukazovať už v ďalšej kapitole. 

 

09.07.2008 12:49:26
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one