Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Celá kapitola

Anna Grangerová sa prudko otriasla, ako sa trhnutím prebudila, na okamih dezorientovaná, keď si uvedomila, že bola sklesnutá tým najnedôstojnejším spôsobom na svojej úradnej stoličke. Na jeden podivný moment by bola prisahala, že Harry Potter stál v miestnosti vedľa nej, ale keď potriasla hlavou, uvedomila si, že to bol len starý pán Paddison sediaci oproti nej na stoličke pre návštevníkov pri jej stole.

„Ospravedlňujem sa pán Paddison,“ vykríkla v ponížení - - skutočne zaspala počas rozhovoru so starým mužom? Potriasla hlavou, aby sa zbavila hmly, ktorá stále ostávala na jej mysli predtým, než zamerala svoju pozornosť späť na jej klienta. Starému mužovi sa podarilo zlomiť niekoľko zubov, ale bol tvrdohlavý, ohľadne ich opravy. Pokúšala sa ho presvedčiť, že by to nebol kozmetický zásah - - potreboval to urobiť kvôli celkovému zdraviu jeho zubov.

„Pán Paddison?“ zopakovala, keď si uvedomila, že muž jej neodpovedal. Zamračene pozerala na svojho klienta - - starý muž bol zrútený vo svojej stoličke, očividne hlboko spal, ako chvíľu predtým ona.

Zamračená Anna sa postavila zo svojej stoličky a prešla okolo svojho stola, dostala sa k nemu a zatriasla ramenom starého muža. Keď sa nepohol, zatriasla ním tvrdšie. Klesol dopredu a sotva sa jej podarilo zachytiť ho predtým, než si udrel čelo o jej stôl. „Pán Paddison!“ kričala vystrašene, položila muža späť do jeho kresla. Zatriasla s ním znovu, tentokrát hrubo, ako volala jeho meno. Zaplavil ju strach, keď stále nedostala žiadnu odpoveď.

Pridržiavala muža na mieste jednou rukou, druhou buchla na tlačítko intercomu na svojom telefóne. „Lisa! Niečo sa stalo s pánom Paddisonom! Asi tu potrebujem pomoc!“

Keď jej jej sekretárka neodpovedala, buchla znovu po tlačítku. „Lisa!“ naliehavo volala. Hoci bol večer, bolo stále veľmi skoro pre jej sekretárku, aby odišla domov. Ich kancelárie zostávali otvorené až do ôsmej večer.

Keď nemala stále žiadnu odozvu, Anna rýchlo oprela pána Paddisona do jeho kresla a potom sa hnala smerom k dverám. „Lisa!“ kričala, ako s trhnutím otvorila dvere na kancelárii. Napriek tejto hodine, z chodby za ňou neprichádzali žiadne zvuky.

„Lisa? Kathy?“ zvolala na dentálnu hygienistku, ktorá mala byť v miestnosti vedľa a čistiť zuby pani Bradfordovej. Hoci boli tie dvere otvorené nepočula z tej izby nič prichádzať.

Zamračila sa ustarane späť na pána Paddisona, Anna postupovala naprieč chodbou a nazrela do miestnosti, kde sa robili skúšky. Jej oči sa šokovane rozšírili pri tom pohľade. Kathy ležala na podlahe skúšobnej miestnosti, pani Bradfordová potichu driemala v zubárskom kresle.

„Kathy!“ vykríkla Anna, ako sa hnala na ženinu stranu, okamžite skúšala pulz na ženinom krku. Kathy bola mladá a zdravá a jej srdce stále bilo pod jej prstami. Rozpačitá Anna potriasla Kathyným ramenom a zvolala jej meno. Keď nedostala žiadnu odpoveď, postavila sa hore a zatriasla pani Bradfordovou. Ale nepodarilo sa jej urobiť nič, aby ženu zobudila.

 Teraz spanikárila, Anna sa hnala dole chodbou smerom k hlavnej recepcii, kde sedela Lisa a iná sekretárka. Šmykom sa zastavila pri pohľade, ktorý ju privítal. Lisa bola padnutá cez jej stôl, potichu chrápala, rovnako ako ďalšia sektretárka Monique, hoci tá držala vo svojej ruke telefón. Cez zberné okienko Anna videla do čakárne, kde čakali ďalší traja ľudia - - všetci z nich boli zrútení v ich stoličkách, nehybní. Bolo tam dievčatko ležiace na podlahe neďaleko malej bábiky.

Teraz vyľakaná, Anna začala triasť inými ženami, pokúšala sa ich zobudiť. Cítila silný, stály tlak srdciam, ale nič ich neprebralo z ich driemot.

Hlasné zvonenie sa ozývalo v miestnosti a Anna šokovane vyskočila. Civela na výťah naprieč hlavnou recepciou. O chvíľu neskôr sa dvere s kĺzaním otvorili a ona vypustila výkrik úľavy, keď videla Michaela vystúpiť von z výťahu. Ponáhľala sa bočnou chodbou a mierila do priestoru príjmu, aby ho privítala. Michael postupoval dopredu, obišiel skupinu okolo dievčatka a zachytil Annu v tesnom objatí.  

„Michael, oni sa nedajú zobudiť!“ vykríkla s hrôzou.

„Je to to isté na každom poschodí,“ príkývol, vyzeral bledo a vyľakane, ako sa cítila ona.

Obaja na chvíľu stáli v strede miestnosti, držali sa navzájom za ruky a nerozhodne sa okolo seba rozhliadali v neistote, čo majú spraviť.

„Telefón!“ zrazu vykríkla Anna a začala poklepávať po vreckách jej bieleho zubárskeho plášťa, ako hľadala mobilný telefón. Našla malé zložené zariadenie skoro ihneď a švihnutím ho otvorila. Navolila 999 a priložila si zariadenie k uchu. Telefón zvonil... a zvonil. Pozerala s neisto do Michaelových očí ako pokračovalo zvonenie.

„Už to mali zdvihnúť,“ povedal po viacerých momentoch ticha. Keď potriasla hlavou, stále počúvala, prešiel cez miestnosť k hlavnému stolu, natiahol sa cez pult a zobral telefón z Moniqueinej ruky.

„Haló, haló?“ povedal príjemcovi. Anna sledovala ako zrušil hovor a navolil sám na telefóne 999. Obaja tam stáli, držali telefóny pri ich ušiach, čakali, pozerali na seba naprieč miestnosťou.

„Toto je pevná linka,“ povedal jej Michael. „Mali by to zodvihnúť, aj keď nefungujú mobily.“

„Pokiaľ však nepríjímajú príliš veľa iných volaní?“ navrhla Anna, pokúšala sa premýšľať o logickom vysvetlení pre ich nedostatočnú odpoveď.

„Potom by to mal zodvihnúť počítať,“ odôvodnil Michael.

„Koľko volaní zvládne systém než sa preťaží?“

Pokrčil plecami, nepoznal odpoveď.

Anna švihnutím svoj telefón zatvorila. „Nemôže to byť únik plynu,“ uviedla.

„Čo?“ zízal na ňu Michael, stále mal telefón pri uchu.

„Keby to bol únik plynu, tak by nás to tiež zasiahlo,“ povedala mu, ukázala na spiacich ľudí okolo nich.

„To potom vylučuje tiež akúkoľvek chemickú látku,“ odsúhlasil. „Ale myslím si, že ma to prinajmenšom na chvíľu ovplyvnilo. Som si istý, že som upadol do bezvedomia. Zobudil som sa na podlahe svojho úradu.

Anna prikývla. „Myslím si, že sa mi to stalo tiež,“ pripúšťala, spomenula si na okamih dezorientovanosti. Pozrela dolu na svoje hodinky, okrem nej nemali žiadnu predstavu o tom, koľko času ubehlo. Nemohla si spomenúť, kedy naposledy kontrolovala hodiny. „Cítil si niečo?“

Michael pokrútil zamračene svojou hlavou. „Dostal som závrať a potom som sa prebudil. Myslel som si...“

„Čo?“ pozerala na neho.

Pokrčil takmer bezbranne ramenami. „Bol by som prisahal, že som videl Hermioninho priateľa, Harryho, v miestnosti vedľa seba - - iba na sekundu, ale som si istý, že som počul jeho hlas.“

Anna prikývla. „Rovnaká vec sa stala mne. Iba na sekundu som si myslela, že som ho videla.“

Prekvapene na seba pozerali, obaja sa pokúšali vyriešiť, čo by to mohlo znamenať. Anna vedela, že tam bolo len jediné logické vysvetlenie - - hoci nenávidela, že na to musí aplikovať termín „logika“. Ak to nebol žiadny druh chemického alebo plynového úniku, musela to byť mágia.

„Potom mágia,“ zašepkal Michael, akoby neochotný povedať to slovo. Obaja boli vždy opatrní, aby nikdy nepovedali žiadnu vec o tejto záležitosti mimo bezpečia svojho domovu. Hermiona možno žila v Čarodejníckom svete, ale oni nie - - ľudia, ktorí hovorili o mágii, nevyzerali priaznivo. Obaja boli týmto predmetom vzrušení, ale vedeli dosť na to, aby svoje profesionálne životy veľmi separovali od tejto témy.

„To stále nevysvetľuje, preto sme neboli postihnutí,“ odôvodnila Anna. „Nemáme žiadnu ochranu proti mágii.“

„Pokiaľ nám Hermiona alebo Dumbledore niečo neurobili,“ navrhol Michael. „Čo keď na nás uvalili nejaký druh ochranného zaklínadla? Hermiona hovorila niečo o kúzlach chrániacich náš dom.“

„Predpokladám, že je to možné,“ súhlasila Anna. Potom sa zamračila. „Je to potom útok?“

Obaja sa obrátili a teraz so strachom pozerali na zatvorené dvere výťahu. Boli na druhom poschodí, ale ktokoľvek by chcel zaútočiť na budovu, pravdepodobne by vstúpil do prízemia administratívnej budovy.

„Bolo to už prinajmenšom desať minút,“ odôvodnil Michael. „Ak to bol útok, niekto by sem už doteraz vstúpil? Alebo Čarodejnícka polícia - - tiež by odpovedali.“

Anna prikývla na súhlas, ale mohla vidieť výraz v Michaelových očiach, ktorý nebol dokonca ani vzdialene ubezpečený tým o čom hovoril. Ani ona nebola. Obaja pozerali na výťah. Michael odložil telefón naspäť na vidlicu. „Nemôžeme ostať tu hore,“ konečne povedal. „Na konci tejto ulice je vždy v službe policajt. Môže použiť vysielačku,  aby zavolal pomoc, keď nefungujú telefóny.“

„Výťah alebo schodisko?“ spýtala sa ho Anna, vedela, že mal pravdu. Nemohli tam stále stáť a čakať.

„Čarodejníci majú výťahy?“ spýtal sa jej Michael.

Pokrčila neisto ramenami. „Netuším. Ale vyzerajú z muklovskej technológie dosť bezradní.“

„Potom by s najväčšou pravdepodobnosťou použili schody,“ hádal Michael. Natiahli sa, chytili sa za ruky, obaja smerovali k výťahu. Anna sa zámerne odvrátila od dievčatka ležiaceho na podlahe. Jej srdce mlátilo ako čakali na to, kým sa dvere s kĺzaním znovu otvoria - - otvorili sa okamžite, čo naznačovalo, že si výťah nikto iný neprivolal. Nastúpili do výťahu, Anna stlačila gombík do vestibulu. Ako sa dvere s kĺzaním zatvorili, obaja počuli tichý spev Roda Stewarta z výťahových reproduktorov.

Michael stlačil jej ruku, keď výťah zastavil. O chvíľu neskôr sa dvere výťahu kĺzaním otvorili a obaja stuhli, keď pozerali von do hlavného vestibulu. Pri vzdialenej stene vestibulu bola klesnutá dôverne známa postava vrátnika, jeho mop ležal na podlahe po jeho boku. Na dohľad nebol nikto iný.

Anna a Michael opatrne vystúpili z výťahu a zamerali svoju pozornosť smerom ku skleneným vstupným dverám, ktoré viedli na Tooleyho ulicu. Za sklom nebol vôbec žiadny pohyb. Na chvíľu si Anna myslela, že autá, ktoré lemovali cestu na mieste zamrzli, ale druhý pohľad odhalil, že boli jednoducho nehybné - - viacero do seba ale navzájom havarovalo. Mohla vidieť pokrčený predný nárazník malého červeného Nissanu rozbitý o zadnú časť väčšej dodávky. Michaelova ruka ju pevnejšie zovrela.

Nervózne sa obaja vydali smerom k presklenným dverám, krátko predtým sa zastavili, než ich zatlačením otvorili a vyšli von. Bol večer, hoci v tomto ročnom období ostávala najmenej ešte ďalšia hodina predtým, než slnko zapadne, takže obloha bola dostatočne jasná. Tooleyho ulica bolo poväčšine večer rušná - - autá blokovali cestu, chodci chodili hore – dolu cez chodníky, aby sa ľudia dostali z práce domov alebo na nákup. Ale v tomto smere sa teraz nič nehýbalo.

Muži a ženy ležali na zemi, natiahnutí v nespočetných kopách všade kde sa pozreli. Ten pokrčený Nissan mal za volantom ženu, sklesnutú na volante. Anna si pomyslela, že vidí krv na ženinom čele, ako keby hlavou vrazila do predného skla.

Na druhej strane ulice mohla vidieť mladú ženu ležiacu na zemi blízko detského kočiara, ktorý bol zastavený pred vyjdením do cesty pouličnou lampou, keď do nej narazil. Na vzdialenom konci cesty do obrovského predného skla TESCA narazilo poštové auto. Anna si myslela, že videla tvár muža ležiaceho dole pod zadnými kolesami auta.

„Je to celá ulica,“ uviedla zbytočne, pričom hlas udržovala potichu.

„Počuješ nejakú premávku?“ zašepkal Michael naspäť.

Počúvala. Londýn bol hlučné mesto. Mali byť schopní počuť zvyky premávky z okolitých ulíc. Nebolo ticho - - autá na ulici pred nimi boli stále v chode, motory bežali na voľnobeh. Z mnohých smerov mohla počuť kvílenie autoalarmov. Ale nepočula žiadny zvuk hocičoho, čo bolo v pohybe.

„Možno to je v celom bloku?“ povedala mu teraz otrasene. Nebola schopná len tak tam stáť, podišla k veľkému mužovi ležiacemu neďaleko na zemi, pritisla svoje prsty k jeho hrdlu. Jeho pulz pod kožou silne vyklepával, ale bez ohľadu na to, ako silno s ním zatriasla, nedostala žiadnu odpoveď. Michael jej čin napodobnil, ale dosiahol rovnaké výsledky.

Anna chvíľu zamyslene pozerala na ženu pritlačenú na volant Nissanu než sa rozhodla. Prešla cez cestu na druhú stranu ulice a otvorila dvere na aute, natiahla sa a dotkla sa ženinho hrdla. Jej srdce tiež stále bilo - - hoci tentoraz trochu viac stagnovalo. Bola tam skutočne krv, ktorá kvapkala z veľkých rezných rán na jej čele. Napriek bolesti, ktorú jej takáto rana musela spôsobiť, žena neodpovedala, keď ňou Anna zatriasla.

Rozhliadla sa okolo, videla, že Michael sa presunul ku kočíku a kontroloval malé diaťatko vo vnútri. Keď si všimol jej znepokojený pohľad, prikývol jej. „Je nažive.“

„Ona tiež,“ kývla smerom k žene v aute. Zamračený Michael odtlačil kočík od stĺpu osvetlenia k prístrešku malého pekárstva. Potom uchopil matku za paže a odtiahol ju naprieč chodníkom a položil pekne ju veľa kočiara.

Anna sa mračila. „Nemôžeme tu to dieťa len tak nechať.“ Tá predstava jej nerobila dobre.

Michael ukázal dole po ulici. „Tam dolu sú ďalšie dve,“ povedal jej. „A ďalšie v autosedačke v tam tom aute.“

Anna pozerala prekvapene tým smerom, ktorým ukazoval, uvidela obidva kočíky, rovnako ako autosedačku, o ktorých sa zmienil. „Jej srdce pokleslo, keď pochopila jeho význam.

„Nemôžeme sa postarať o nich všetkých,“ povedal zbytočne. „Musíme nájsť pomoc. To je najlepšia vec, ktorú môžeme pre nich všetkých urobiť.“

Vediac, že mal pravdu, pripojila sa k nemu na chodníku. Obaja pozreli hore – dolu ulicou. „Za rohom pri TESCU je vždy policajt,“ povedala Anna, keď ani jeden smer nevypadal veľmi sľubne. Michal ju znova chytil za ruku a zamierili smerom k havarovanému poštovému autu.

Obaja kráčali mlčky, obaja pozerali na postavu ležiacu na zemi pod rozbitým poštovým autom vo výklade TESCA. Ako sa približovali, Anna mohla vidieť tmavú škvrnu rozširujúcu sa pod postavou. Jej srdce sa rozbúšilo, jej žalúdok sa nepokojne pohol. Keď boli vzdialení len niekoľko stôp, obaja sa zastavili a zdesene pozerali. Bolo zrejmé, že keď poštové auto havarovalo, preletelo výkladom supermarketu, prešlo niekoho ležiaceho na zemi. Anna nemusela ísť bližšie, aby si uvedomila, že hlava osoby bola rozdrvená pneumatikami.

„Poď,“ povedal potichu Michael, nasmeroval ju naspäť na ulicu. Široko obišli obchod, obaja sa vyvarovali pohľadu do vnútra. Jeden pohľad stačil. Prešli za roh a zarazili sa, doširoka otvorené oči vnímali pohľad pred nimi.

Tá ulica bola hlavnou tepnou - - štyri pruhy rušnej premávky, rovnako ako preplnené chodníky, ktoré viedli na každom konci do Londýnskej podzemnej dráhy. Nič sa nehýbalo - - autá boli roztrúsené všade po ceste, havarované a pokrčené navzájom na sebe. Zamestnanci, ktorí večer jazdili Londýnskou podzemnou dráhou ležali natiahnutí pozdĺž chodníkov. Na vzdialenom konci ulice mohli vidieť jeden z červených dvojposchodových turistických autobusov rozbitý o výškovú budovu. Anna v duchu nepochybovala, že ten náraz zabil mnoho ľudí.

Trvalo im niekoľko minút než našli uniformovaného policajta. Bol zrútený pri stene pred malou pouličnou kaviarňou na rohu. Anna a Michael sa k nemu ponáhľali cez cestu, preplietali sa okolo áut - - väčšina motorov bola stále v chode, ale všetci vodiči spali na volantoch. Viaceré autoalarmy zbytočne kvílili.

Keď Michael dosiahol policajta, obrátil ho a vytiahol malú vysielačku, ktorú nosil za pásom. „Haló, haló!“ povedal do mikrofónu, svojím palcom stlačil tlačidlo pre volajúceho. Obaja mlčky čakali a počúvali statické praskanie na druhej strane. „Haló, môže ma ktokoľvek počúvať! Potrebujeme pomoc!“ Anna sa uprene pozerala na malý reproduktor, dúfala, že privolá odpoveď, ale nič neprichádzalo, okrem statického praskania.

„Vyskúšaj znovu svoj mobil,“ vyzýval ju Michael a Anna vytiahla malý telefón zo svojho vrecka. Vyťukala znovu tiesňové volanie a počúvala frustrovane nekonečné zvonenie. Pokrútila hlavou smerom na Michaela.

Michael stál, jeho výraz bol naplnený nerozhodnosťou ako sa jeho uprený pohľad na chvíľu zastavil na početných značkách Londýnskej podzemnej dráhy.

„Michael nemôžeme ísť do metra,“ povedala mu nervózne Anna, uhádla smerovanie jeho myšlienok. „Čo keď prestanú jazdiť vlaky?“ Predstava, že ostane uviaznutá v jednom z tunelom ju vydesila. Zrazu sa zamračil, ale prikývol hlavou na súhlas. „Potrebuje nájsť pomoc.“

„Nikto neodpovedá na volanie telefónov alebo vysielačky,“ povedala mu Anna. Nechcela príliš myslieť na význam, ktorý sa za tým skrýval.

Frustrovane pokrútil hlavou. „Nemôže byť ovplyvnených viac ako niekoľko blokov. Musíme proste odtiaľto odísť tak, aby sme sa dostali k úradom.“

Anna sa na moment zamyslela. Teraz viac ako kedykoľvek predtým si bola istá, že to bolo magické. A nech už to spôsobilo čokoľvek, bolo to okamžité - - vodiči nemali žiadnu šancu zastaviť svoje autá alebo zájsť na okraj ulice. Ak to bol nejaký druh nervového plynu alebo chemickej látky, bolo by to každého zabilo - - ale väčšina týchto ľudí len spala. A tiež to nevysvetľovalo, prečo neboli ona a Michael postihnutí. Jediným vysvetlením bola mágia.

„Aké úrady?“ spýtala sa svojho manžela.

„V tejto chvíli by som sa uspokojil s kýmkoľvek,“ odpovedal jej. „Deravý kotlík a Ministarstvo mágie sú obe týmto smerom.“ Ukázal smerom k Temži. „Na chvíľu tu zostaň,“ nariadil jej a potom bežal cez cestu smerom k mužovi natiahnutému na zemi blízko malej motorky. Nervózne sledovala ako Michael ťahal toho muža od motorky, presúval ho mimo cesty a položil ho na bok neďaleko autobusovej zástavky. Potom motocykel postavil a rozkročil sa nad sedadlom, pričom manipuloval s maličkým kľúčom v elektrickom štartéry. Len potom Anne došlo čo má v úmysle. Bežala smerom k nemu.

„Nemôžeme si len tak zobrať jeho motocykel,“ protestovala.

 Michael ju obdaroval zvláštnym pohľadom. „Práve teraz ju nepotrebuje,“ poukázal. Trvalo mu niekoľko pokusov, kým sa mu podarilo motor znovu rozbehnúť.

„Vieš vôbec, ako túto vec riadiť?“ spýtala sa neisto. Túroval motor tým, že skrútil jedno z riaditok.

„Mal som jeden, keď som bol teeneger,“ uistil ju. „Sadni si za mňa.“

Anna obrátila oči smerom k nebu, ale poslušne sa vyšplhala za Michaela, pričom si sukňu vyhrnula hore tak, aby mohla sedieť pohodlne. Ovinula ruky pevne okolo Michaelovej hrude a nervózne sykla, keď vyrazil vpred. Prinajmenšom bola vďačná za to, že netúži ísť rýchlo - - cesty boli ťažko voľné, aby každopádne mohol.

Michael sa opatrne prepletal medzi havarovanými vozidlami na ceste, viackrát musel prejsť na chodník. Bol to pomalý postup, hlavne kvôli tomu, že nechcel riskovať, že by prešiel niekoho ležiaceho na zemi. Vždy, keď zamierili za roh a vstúpili do novej ulice, prezerali si oblať kvôli nejakému náznaku pohybu, boli viac a viac vystrašení, keď si uvedomili ako bol rozšírený tento jav.

V tej chvíli Michael zastavil motocykel a s úžasom a tichou hrôzou pozerali na kníhkupectvo, ktoré začalo horieť - - dve autá do neho narazila a benzín z jedného vozidla sa vznietil. Obaja sledovali, ako sa budova rozhorela - - cez výklad mohli vidieť ľudí vo vnútri, spiacich v blaženej nevedomosti. S absolútne žiadnym riešením ako zastaviť ten oheň, uvedomili si, že všetci títo ľudia zhoria zaživa. A čo potom zabráni ohňu, aby sa rozšíril na ďalšiu budovu, alebo ešte ďalej?

„Musíme nájsť pomoc,“ zašepkala Anna naliehavo Michaelovi. Prikývol hlavou a vyrazil ďalej.

„Ďalšia odbočka vpravo by nás mala odviesť na most Waterloo,“ povedala mu Anna, ukazovala dopredu. „Mali by sme by sme byť schopní odtiaľ vidieť určité známky života.“ Z mosta boli schopní vidieť hore – dolu pozdĺž celej Temže. Mali by tam nájsť nejaké znamenie nádeje.

Michaelovi to trvalo omnoho dlhšie než by malo - - bola dopravná špička a cesty boli preplnené, aj keď sa nikto nepohyboval. Michael sa prepletal okolo haváriou poškodených áut, aby sa dostal na hlavnú cestu a vyrazil na most, ktorý mieril cez Temžu. Počas krátkej vzdialenosti, ktorú prešli, obaja videli veci, o ktorých nechceli premýšľať a stále nikde neboli žiadne známky života.

Michael zastavil v strede mosta, úplne motocykel vypol, ako prehľadávali hore – dolu temnú Temžu kvôli nejakým známkam života. Stále tam boli tucty lodí a riečnych člnov na vode, ktoré boli unášané prúdom - - ale ani na jednej palube nevideli žiadny pohyb. Anna prehliadala breh, hľadala vysokú vežu Nelsonovho stĺpu - - miesto toho jej uprený pohľad upútal temný oblak dymu stúpajúci vysoko do neba v diaľke. Bolo to takmer na západnej strane od miesta, kde boli a dym ostro kontrastoval s červeným plameňom západu slnka. Hádala, že ten dym musel byť prinajmenšom pätnásť míl ďaleko - - ale súdiac podľa výšky stĺpca dymu, muselo horieť niečo obrovské.

„Michael,“ zašepkala, ukazovala smerom k tomu. Jej muž sa obrátil a nasledoval jej prst, zostal pozerať na dym. „Čo tam je?“ pokúšala sa zobraziť si mapu Londýna vo svojej hlave - - ale toto bolo pre ňu príliš ďaleko, aby spoznala nejaké orientačné body.

„Heathrow,“ odpovedal Michael a Anna pocítila, ako jej chrbticou prebehla zimnica. Ak to bolo Heathrow, jediné, čo mohlo spôsobiť taký vysoký oblak dymu bolo horiace lietadlo.

„Heathrow je pätnásť alebo dvadsať míľ ďaleko,“ povedala mu Anna. „Nemôže to byť tak rozšírené. To nie je možné.“

„Ako vieš, že to nie je možné?“ spýtal sa Michael. „Nemáme žiadnu predstavu o tom, čoho je schopná mágia.“ Teraz sa rozhliadli okolo, mohli vidieť ďalšie stĺpy dymu, ktoré stúpali do vzduchu. Všade po Londýne horeli budovy a jediná vec, ktorá bolestne chýbala, bol zvuk pohotovostných vozov. S týmto množstvom požiarov by mal byť vzduch naplnený políciou a spravodajskými vrtuľníkmi - - ale na oblohe nič nelietalo s výnimkou niekoľkých vtákov, ktoré vo vodách Temže pátrali po potrave.

„Nemyslíš si, že je to v celom Londýne?“ spýtala sa Anna.

„Neviem,“ odpovedal Michael. Pri tej myšlienke znel jeho hlas choro. „Kam by sme mali ísť?“

Anna sa na chvíľu zamyslela. „Musíme zistiť, či je tiež ovplyvnený Čarodejnícky svet. Mali by sme sa pokúsiť skontaktovať s Hermionou - - som si istá, že Dumbledore si bude vedieť dať rady.“

„Pamätáš si, ako sa dostaneme na ministerstvo?“ spýtal sa jej Michael. Nikto z nich tam nikdy predtým ešte nebol, ale Hermiona im to opísala v jednom z jej listov.

Anna krátko zatvorila oči, pokúšala sa v mysli spomenúť si na dcérine slová napísané v liste. „Povedala niečo o telefónnej búdke s čarodejníckou recepčnou. Ale nepamätám si to číslo, ktoré je nutné vytočiť.“

„Ten muž Tom v Deravom kotlíku bol dosť príjemný,“ navrhol Michael. „Som si istý, že by kvôli nám zavolal do Rokfortu, ak by sme ho požiadali.“

Anna prikývla na súhlas. Kútikom oka zachytila niečo, čo upútalo jej pozornosť a ona sa pozerala na východ dolu Temžou, za dôverne známy obrys Chrámu sv. Petra. Ďalej dole riekou mohla vidieť tmavé kŕdle vtákov stúpajúce k oblohe, letiace smerom k nim. Keď si Michael všimol jej pohľad, obrátil sa a sledoval ich tiež. Počas niekoľkých dlhých minút len sledovali, ako vtáci tiahnu bližšie a bližšie. Keď sa priblížili k mostu, útvar sa naklonil a zamieril na sever, letel preč od Temže.

„Michael,“ zašepkala Anna. „Boli to havrani. Prileteli z Toweru.

Michael pokrútil hlavou. „Nemôžu byť. Všetci havrani z Toweru majú krídla zastrihnuté tak, aby nemohli lietať. Je to len zhoda náhod.“

Dúfala, že mal pravdu - - dokonca keby to bolo trochu viac než mýtus, zasiahlo by to rozhodne niečo britské v jeho vnútri a zmrazilo by ho to až na kosť. „Musíme ísť,“ vyzývala, ukazovala severozápadne cez Temžu. „Charing Cross je tadiaľ. Mali by sme sa pokúsiť dostať sa tam pred súmrakom.“ Bolo to len niekoľko míľ ďaleko, ale s cestami zaplnenými havarovanými vozidlami by to mohlo trvať dlhšie, než plánovali.

Michael prikývol, ale predtým než vyrazili sa zastavil. „Čo keď tiež všetci zaspali?“ spýtal sa potichu a Anna sa otriasla. Tá myšlienka ju už napadla. Čo keby v celom Londýne nebol nikto, ku komu by mohli ísť na pomoc?

„Potom pôjdeme do Rokfortu sami,“ rozhodla Anna. „Čokoľvek sa stalo, má to niečo spoločné s Harrym Potterom. Obaja sme ho videli. Dostaneme odpoveď v Rokforte.“

Michael naštartoval motorku a vyrazil znovu dole po moste. Zamieril vľavo dole po Viktóriinom nábreží a sledoval celou cestou Temžu po Nortumberland Avenue. Cesta bola lemovaná havarovanými dvojpodlažnými autobusmi, ktoré mnohé boli rozbité o budovy, zatiaľ, čo niektoré ležali po stranách pozdĺž vozovky. Michael zastavil predtým než zamieril na hlavnú cestu, pozrel krátko cez rameno kvôli Anninmu súhlasu. Nebola si naozaj istá, či chcela vidieť, čo je vpredu, ale napriek tomu prikývla. Mohli to do Charing Cross zobrať vedľajšími cestami, ale bolo by oveľa ťažšie vyhýbať sa rozbitým autám na úzkych vedľajších cestách.

Pomaly sa presúvali vpred, obaja sa pokúšali udržiavať oči  sústredené dopredu, namiesto na nehody, ktoré boli všade okolo nich. Netrvalo im dlho, než dosiahli centrum Trafalgar Square. Michael tam zastavil motorku a obaja mlčky pozerali na pohľad pred sebou.

Vysoký vrchol veže Nelsonovho stĺpu bol ako vždy tak nádherný, vyrezávaní levy stále hrdo hľadeli všetkými smermi z obrovskej fontány. Ale tým bol pohľad, ktorý bol obom neznámy - - autobus za autobusom boli navzájom zakliesnené alebo rozbité o dopravné zábrany, ktoré bránili vozidlám priblížiť sa k pamätníku. Boli tam stovky mužov, žien a detí, ktorí ležali všade dookola na zemi - - viaceré telá plávali vo fontáne. Policajti, turisti, dochádzajúci zamestnanci - - kam až ich oči mohli vidieť, všade po námestí ležali nehybní ľudia.

„Poďme, Michael,“ zašepkala Anna, zasiahnutá hrôzou pri tom pohľade. Michael slabo prikývol a začal manévrovať motocykel naprieč hromadným nešťastím, preplietal sa okolo tiel a automobilov. Anna vedela, že väčšina týchto ľudí len spala - - ale, tak veľa ich bolo mŕtvych. Keď sa ostatní zobudia, čo si budú myslieť - - že ležali celú dobu pri svojich milovaných, ktorí ich v spánku opustili?

Michaelovi netrvalo dlho prejsť vedľajšími ulicami k Charing Cross Road. Staré domy lemovali ulicu, ktorá sa im za posledných 6 rokov stala dôverne známa, keď brali Hermionu k Deravému kotlíku, aby si mohla kúpiť školské potreby v Čarodejníckom svete v zadnej aleji. Prešli okolo bánk, divadla a reštaurácie - - Anna sa otriasla, keď nahliadla cez predné sklá do dobre známeho rezancového domu. Bol preplnený stravníkmi - - všetci ležali tvárami na stoloch, nevnímali svet okolo seba.

A potom sa hore pred nimi niečo pohlo.

Michael spomalil motorku, obaja pozerali na výjav pred nimi, neboli si istí, či vidia to v čo dúfali, že videli. Žena oblečená v šatách, ktoré mohli byť v móde v roku 1940, sedela na stoličke blízko malej kaviarne pri Leicester Square Tube Station. Mala na hlave čudný klobúk s niekoľkými perami, ktoré z neho trčali a viali vo vzduchu, ako sa žena zvedavo rozhliadala okolo seba. Ale všetko hovoriacim pohľadom bol ten dlhý, dôverne známy prútik, ktorý držala v jednej zo svojich rúk. Anna chcela povedať, že vyzerala nevinne - - ale obaja veľmi dobre poznali pravdu. Žena bola očividne čarodejnica a tie mali ďaleko od nevinnosti. Jednako len Michael išiel pomaly smerom k nej - - koniec koncov toto je to, čo predsa hľadali, aj keď nevedeli, kto je tá žena.

Ako sa blížili, Anna sa pokúšala pohľadom odhadnúť jej vek. O jej odev sa oprieť nedalo. Zdalo sa, že málo ľudí v Čarodejníckom svete bolo schopných obliecť sa do správnych muklovských šiat - - ak už nič iné, vždy boli o niekoľko desaťročí pozadu. Bola očividne staršia než oni dvaja, ale pretože čarodejníci a čarodejnice stárnu oveľa odlišným tempom ako muklovia, Anna nemala žiadnu predstavu, aký má vek. Jej vlasy boli stiahnuté do dosť pevného drdolu, predsa však vypadali ešte celkom tmavé.

Žena ich sledovala, zatiaľ čo zasadali, pozerala nedôverčivo na motorku. Vstala, keď sa priblížili, kývla im obom dosť typickým britským spôsobom. Anna okamžite zliezla z motocykla, začervenala sa, keď sa žena odmietavo zamračila na jej odhalené nohy, ktoré ukázala. Rýchlo si upravila sukňu na pôvodné miesto.

„Prepáčte mi,“ povedala zdvorilo Anna, podávala žene ruku. Celý tento moment vypadal neskutočne pravdivo - - boli obklopení mužmi a ženami nehybne ležiacimi na zemi a pokúšala sa spomenúť si na svoje vychovanie. Naprieč cestou tri autá narazili do butiku s oblečením. „Volám sa Anna Grangerová a toto je môj manžel Michael.“

Čarodejnica chytila jej ruku a pevne ňou potriasla, jej stisk bol silný. „Augusta Longbottomová,“ povedala im obom, jej akcent ju označil ako Severanku. „Ste v nejakom vzťahu s Hermionou Grangerovou?“

Prekvapená Anna pozrela späť na Michaela, predtým než prikývol hlavou na súhlas. „Ona je naša dcéra,“ pripustila. „Poznáte ju?“

„Nie osobne,“ odpovedala žena. „Chodí do školy s mojím vnukom, Nevillom.“

Anna predpokladala, že by nemala byť prekvapená - - Čarodejnícky svet bol relatívne malé spoločenstvo a oni boli blízko pri jednom z najviac navštevovaných hostincov v Čarodejníckom Londýne.

„Môžete nám pomôcť?“ spýtala sa Anna. „Pokúšame sa dostať do Deravého kotlíka. Chceme sa spojiť s riaditeľom Dumbledorom.“ Do Kotlíka nikdy nešli bez prítomnosti Hermiony - - aj keď budovu mohli vidieť, napriek tomu bola stále znepokojujúco skrytá. Často ich na ňu musela upozorniť Hermiona, než si ju vôbec všimli. Nikdy sa ju nepokúšali nájsť sami.

„Dobrý muž, Dumbledore,“ prikývla hlavou na súhlas Augusta. „ Dejú sa zvláštne veci. Najlepšie by bolo, keby ste vytiahli vaše prútiky - - zdá sa, že v tomto meste sú vždy problémy. Nebola som tu roky, ale naposledy, keď som tu bola na nákupoch, skupina nemeckých mužov začala na námestí zhadzovať letecké bomby. Začínam si myslieť, že v takéhoto veľkého mesta nemôže prísť nič dobré.“

„Nemeckí muži?“ Anna prehodnotila svoj odhad ženinho veku nahor - - ženine šaty boli zaručene dosť staré na to, aby boli zakúpené počas druhej svetovej vojny.

„My nemáme prútiky,“ pripustila nervózne Anna. Vedela o predsudkoch v Čarodejníckom svete ohľadne muklov a u muklov narodených.

Augusta sa zrazu zamračila. „Takže šmuklovia? Dumala zamyslene.

Anna znova pokrútila hlavou. „V skutočnosti muklovia.“ Pozrela späť na Michaela, ale ten len neisto pokrčil ramenami.

Augusta si pri tom odfrkla a ukázala na ľudí ležiacich na zemi. „Všetci muklovia práve spia,“ oznámila im. „Len Čarodejnícky svet sa podarilo Potterovi zobudiť. Musíte byť šmuklovia. Mnohí z nich dospejú v domnienke, že sú muklovia.“

Iba tá myšlienka Anna prekvapila - - Hermiona niečo podobné obom v minulosti naznačila. Obaja, Annini a Michalovi rodičia zomreli mladí, a nikto z nich nevedel v skutočnosti nič o ich predkoch. Predpokladala, že bolo možné, že niekde v rodokmeni mali magickú krv - - to by s určitosťou vysvetlilo, prečo bola Hermiona taká silná ako bola.

„Myslíte Harryho Pottera?“ spýtal sa zo svojho miesta na motorke Michael. „Viete potom, čo sa stalo?“

„Je len jeden Harry Potter,“ oznámila im obom Augusta. „Museli ste predsa počuť jeho hlas, keď bolo zrušené zaklínadlo?“

Prikývli, prekvapení, že ich zážitok nebol unikátny.

„Bolo to zaklínadlo určitého druhu,“ uviedla Augusta. „Nepoznám presne detaily - - nikdy som nevidela niečo, ako toto, niečo tak viditeľne rozšírené. Ale poznám kliatbu, keď nejakú cítim, a toto bol Potter, ktorý ju zrušil a prebudil ma. Nepochybne skutočný kráľ.“

„Kráľ?“ ozvala sa prekvapene Anna. Vedela, že Čarodejnícky svet mladého Harryho označil ako určitého spasiteľa a nazýva ho Chlapcom, ktorý prežil. Ale toto bolo po prvý raz, kedy počula kohokoľvek nazývať ho kráľom.

Augusta zrazu zamyslene našpúlila pery. „Vy by ste o tom nevedeli, keď žijete v Muklovskom svete,“ podotkla. Neviete o Stonhenge. Dobre, s tým sa nedá nič robiť. Najlepšie bude, ak obaja pôjdete so mnou do Deravého kotlíka. Ak sú okolo Smrťožrúti, najbezpečnejšie miesto pre vás dvoch bude Rokfort. Zoskočte s toho mechanického výmyslu, mladý muž a poďte s nami. Nemám najmenšiu chuť jazdiť na jednom z tých muklovských strojov.“

Michael rýchlo vypol motor a skopol dole opierky motorky predtým než zliezol. Pripojil sa k Anne, chytil ju za ruku a ponúkol svoju ruku staršej žene. Rozhnevala sa na neho, ale vzala jeho ruku, prikývla spokojne nad jeho zdvorilosťou. Anna si nemohla pomôcť, ale prišlo jej to zvláštne, že realitou bolo to, že obaja sa spoliehajú na jej ochranu - - ak boli nablízku Smrťožrúti, táto čarodejnica bola jediná schopná ochrániť ich.

Michael ju obdaroval upokojujúcim úsmevom a ona prikývla v pochopení. Prinajmenšom vedeli, že Čarodejnícky svet bol stále hore. S nádejou v mysli, zamierili dolu Charing Cross smerom k Deravému kotlíku.

----------------------------------------------------------------

Autorská poznámka:

Dobre, viem, že sa pravdepodobne všetci pýtate - - čo sa do pekla stalo s Harrym a Severusom? Ľutujem, že vás ďalej napínam - - ale tú kapitolu som ešte nedopísala.

Ako si môžete pravdepodobne predstaviť, toto bola ťažká kapitola na napísanie - - som veľmi zvedavá, ako bude prijatá. Bola som v Londýne niekoľkokrát a tak sú moje znalosti o ňom trochu neúplné. Dúfam, že tí, ktorí mesto poznáte, nie ste mojimi popismi príliš podráždení.

Pokiaľ ide o to, prečo som napísala túto kapitolu z Anninho pohľadu - - nevedela som, ako ináč to urobiť. Muselo to byť ukázané z pohľadu muklov - - a oni boli mojou najlepšou voľbou. A áno, Augusta mala pravdu (pamätáte si, ona odpovedala na Volanie). Tí dvaja sú šmuklovia. Nie je to hrozné - - Hermiona bola po celý čas čistokrvný čarodejník? (Hermionine postavenie nie je v skutočnosti dôležité - - čoskoro pochopíte, prečo som z nich urobila šmuklov.)

Mimochodom Havrani, ktorí hovoria s Harrym, a Havrani z Londýnskeho Toweru pochádzajú z 2 rozlišných mýtov.

P.S. Mnoho ľudí mi píše posudky prostredníctvom privátnych správ - - rada by som odpovedala vám všetkým, ale stále mám technické problémy. Trvalo mi to asi 20 správ, než som si uvedomila, že použitie „Odpovedať“ v mojom emaily s týmito správami nič nespraví. Všetky správy sa vrátia späť. Očividne potrebujem byť zaregistrovaná na fanfiction.net a potom nájsť autorov profil a potom odtiaľ poslať jeho mail - - ale ja som zriedka prihlásená na fanfiction.net. Väčšinou používam Firefox a ten má nejaké vážne problémy s hlavným rozhraním - - v skutočnosti, keď pridávam kapitoly musím použiť IE. To je jedenkrát, kedy vlastne používam IE na svojom počítači. Každopádne, ak sa ma potrebujete niečo opýtať alebo chcete zúfalo moju odpoveď - - choďte do mojej skupiny na yahoo a pošlite to tam. Budem sa snažiť odpovedať na všetky otázky. Adresa je v mojom profile.

09.10.2008 11:05:46
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one